Skočiť na obsah

Himalájsky denník

Blog vytvoril miracle v General

  • zápisov
    28
  • komentárov
    9
  • zobrazení
    10 851

Zápisy v tomto blogu

12. mája – Sklamanie a nudný deň v Dháke

Ráno sa začalo sľubne – skorými raňajkami a odvozom na letisko (spoločne s českou partiou), aj tu formality prebehli pomerne rýchlo a ocitli sme sa s palubnými vstupenkami prakticky pred vstupom do lietadla - smer Londýn. Biman nám to zariadil s týmto medzipristátím, do Európy sa odtiaľto zas až tak veľa nelieta. Bola som vcelku rada, konečne Európa a nejaká civilizácia. Naša radosť bola predčasná – a už si na to začíname zvykať. Pred vstupom do lietadla nám príjemne vyzerajúci Brit vysvetlil,
miracle

miracle

0

13. mája - Z Ázie do Európy

Ráno sa budíme v Dháke s tým, že večer by sme mali letieť. Inak máme pred sebou celý deň. A nemienime ho preflákať... Začíname fyzickou aktivitou. Naša izba se mení sa športovú halu a prebiehajú tu postupne súťaže v pretláčaní rukou, brušákoch na výdrž, stoji na hlave a sú predvádzané i akési gymnastické prvky. Ceny síce chýbajú (akurát Zuzana dostáva za víťazstvo v brušákoch hobla), nálada je ale dobrá. Nápady na izbové športy došli, presúvame sa teda na chodbu a naboso tu hráme futbal, najskô
miracle

miracle

0

14.-15. mája - Návrat

Po mesiaci v Ázii si v Nemecku pripadám ako doma. Hneď na letisku nás odchytí šofér mikrobusu vyslaného českou cestovkou. Poteší to a nestrácajúc čas zakrátko smerujeme na Prahu. V mikrobuse je dobrá nálada, dopíjame vodku a zakrátko driememe. Idyla trvá len po nemecko–českú hranicu, kde vyvstáva ďalší problém. Cestovka totiž včera prepravila navyše skupinu desiatich Čechov, ktorí s ňou v podstate nič nemali, ale ako oficiálny prepravca ich musela deklarovať na colno-pasovej kontrole. A odrazu n
miracle

miracle

0

10.mája – Neplánovane o deň dlhšie v Nepále

Dopoludnie bolo v znamení balenia, niektorí ešte dopisovali pohľadnice a kupovali posledné suveníry. Všetci minuli posledné rupie, veď čo s nimi ďalej. Tesne popoludní sme sa presunuli na káthmandské letisko. Bol s nami aj Javal, majiteľ tamojšej cestovnej kancelárie, a tak všetky formality prebehli bez problémov. Javal nám dal každej pekný pamätný list o účasti na expedícii, s menom a fotografiou v rámiku z ručne vyrobeného papiera. Rozlúčili sme sa (Javal je spoľahlivý človek i profesionál a v
miracle

miracle

0

11.mája – Z Nepálu do Bangladéša

Od rána vegetíme v hoteli. Čo sa týka stravy, Biman sa o nás stará dobre – máme tu raňajky aj obed, pretože sa letí až popoludní. Ubytované sme priamo v najrušnejšej turistickej štvrti, a tak doobeda vyrážame do káthmandských ulíc. Pri včerajšej večernej prechádzke ma fascinovali rozsvietené lampióny, tak si dnes jeden za dolár kupujem. Po obede končíme znova v našej obľúbenej pekárni na terase – tentokrát naposledy. Okolo štvrtej sme na letisku a po siedmej konečne odlietame – do bangladéšskej
miracle

miracle

0

Na úvod...

Toto nie sú „pravé“ blogy. Je to môj himalájsky denník spred pár rokov, opisujúci deň po dni, čím žila na jednej výprave partia žien, z ktorých mnohé sa predtým navzájom vôbec nepoznali a na mesiac ich spojil spoločný cieľ – vyliezť na jednu šesťtisícovú himalájsku horu. Alebo skôr – čím žila jedna z účastníčok tejto výpravy. Je to súčasne jediný denník, ktorý som si kedy písala. Mená som zmenila, keď sa sem ale náhodou zatúla niekto udalosti znalý, nebude mať nijaký problém s identifikáciou. In
miracle

miracle

7

17. apríla - Lukla

Ráno odlietame do Lukly – nastáva prvá krízová situácia, keď nás taxíky s celou ohromnou bagážou vyložili na káthmandskom medzinárodnom letisku namiesto vnútroštátneho – nasleduje chaotický presun na miesto odletu, vybavovanie nadváhy a podplácanie úradníkov. Lietadlo na nás počkalo (to by sa inde asi nestalo) a napokon úspešne odlietame. V Lukle nás čaká Hila, náš horský vodca, spoločne najímame osem šerpských nosičov. Nasleduje úplné prebaľovanie batožiny – veľký ťažký batoh do vreca pre nosič
miracle

miracle

1

18. apríla - Namche Bazar

Ráno o deviatej, po raňajkách a ďalšom prebaľovaní batohov, vyrážame na cestu do Namche Bazaru. Cesta vedie údolím rieky Dúdh Kosí (Mliečna rieka) – pomerne veľký ľadovcový tok, ktorého biela zakalená voda naozaj pripomína mlieko. Prvá polovica cesty do dedinky Monjo je pohodovka bez väčšieho prevýšenia a o dvanástej sme pri vstupe do Národného parku Sagarmatha, ktorý je hneď za touto dedinkou. Treba mať vopred vybavený trekking permit a zaplatiť vstupný poplatok. Po vyčkaní na ostatných členo
miracle

miracle

0

19. apríla - Aklimatizačný deň v Namche Bazari

Aklimatizovali sme sa veľmi výdatne. Popoludní sme urobili výstup smerom na dedinku Khunde a vystúpili do výšky pribležne 3800 metrov, čo je prakticky rovnaká výška, do akej vystúpime zajtra. Tu sme v tráve zhltli olovrant a pokochali sa okolitou prírodou. Potom sme priam knižne – podľa všetkých doporučení pre postupný výstup do výšok – zostúpili na prenocovanie o 400 metrov nižšie – do Namche. Po večeri aklimatizácia pokračovala – v našom Valley View Lodge sme si spravili diskotéku – poslúžili
miracle

miracle

0

20. apríla - Výstup z Namche do Tangboche

Tangboche je vo výške 3867 metrov, ale počas cesty klesáme aspoň o 200 metrov, takže celkové prevýšenie v tento deň je okolo 600 metrov. Ide sa celkom dobre. V Tangboche nás víta slávny budhistický kláštor s mníchmi – vlastne celé Tangboche je prakticky len tento kláštor plus niekoľko domov. Hneď po príchode ideme na modlitbu – celým kláštorom sa nesie dosť pochmúrne pôsobiaca zmes viachlasného mníšskeho mrmlania a rešpekt vyvolávajúcej hudby trúby, bubna a čojaviemčoho ešte. Inak pokojný deň,
miracle

miracle

0

21. apríla – Výstup z Tangboche do Pheriche

Ráno sa pre nás začína oveľa skôr – už o pol piatej ideme fotografovať východ slnka. Za týmto účelom podnikáma s Táňou, Dinou a Jarmilou snáď hodinový strmý výstup nad Tangboche. Vyšli sme ešte za tmy, no prakticky o hodinu je jasný deň. Čosi fotíme, pijeme čaj a schádzame dolu akurát na raňajky, po ktorých sa cítim unavená tak akurát do postele... Namiesto toho nás čaká výstup do Pheriche (4243 m) – dlhý, ale nie príliš strmý, s prekonaním magickej hranice 4000 metrov, za ktorou už údajne hrozi
miracle

miracle

0

22.apríla – Aklimatizačný deň v Pheriche

Ktosi správne podotkol, že najviac problémov mávame v aklimatizačných dňoch... Dnes sme dopoludnia vystúpili asi o 200 metrov nad Pheriche, kde sme pri čortene posedeli a pokecali, vychutnávajúc teplo slnečných lúčov. Teplo je všeobecne stále vzácnejšie, po nociach už pravidelne mrzne. Cestou späť sme sa zastavili v tunajšej nemocnici – je vybavená temer výlučne pre obete výškovej choroby, vrátane jednoduchého pretlakového vaku a kyslíka. Sú tu dvaja lekári, dnes mala službu mladá Angličanka, kt
miracle

miracle

0

23.apríla – Z Pheriche do Lobuche (4920 m)

Zatiaľ najväčšie prevýšenie – a v najväčšej výške. Ráno som do seba natlačila dva zemiaky od večere plus salámu, čapátí, ktoré bol na raňajky, som zbalila do batoha a mám ich tam doteraz. Cesta je prakticky trvale do kopca a pohybujeme sa ako slimáky – po hodine šliapania tiahlym údolím za Pheriche sa ohliadam dozadu a zdá sa mi, že sme stále len kúsok za dedinou. Mimochodom, v Pheriche u Hilu bolo dosiaľ najhoršie ubytovanie po všetkých stránkach. Na polceste je dedinka Dugla, kde sme plánova
miracle

miracle

0

24.-25.apríla –Aklimatizačný výstup na Kala Pathar

Ráno sme sa vyhrabali neobvykle skoro, už o pol siedmej a úplne naľahko. Až do Gorak Shepu to bola vcelku pohoda, odtiaľto je Kala Pathar konečne vidieť – odpudzujúca hora kamenia, ktorá popri sedemtisícovke Pumori v pozadí vyzerá úplne nepatrná. Ostatné kopce v okolí však stoja za to – Everest je odtiaľto vzdialený 10 kilometrov vzdušnou čiarou, vidno celý ľadopád Khumbu s everestským base campom na jeho začiatku, a tiež Nupce, kde sme videli padnúť lavínu. Výstup na Kala Pathar je horší, ako s
miracle

miracle

0

26.apríla – Výstup z Pheriche do Chukungu (4730 m)

Tiahle príjemné a nijako nie strmé stúpanie cez Dingboche a potom údolím ľadovcovej riečky Imja Khola. O pár hodín sme v Chukungu – dedinka s priamym výhľadom na náš kopec Island Peak a naše posledné spanie v lodgi, od zajtra už len stany. Je tu už dosť zima a tak sa v skorý podvečer všetci tiesnime v lodgi okolo kachieľ s jačími hovienkami. Komín im tu kupodivu ťahá dobre a tak miestnosť nie je zaplavená ostrým štipľavým zápachom zo spaľovaného jačieho trusu, ako tu býva dosť obvyklé.
miracle

miracle

0

27.apríla – Z Chukungu do base campu (5087 m)

Ráno, keď sme už boli pobalení a stačilo hodiť vrecia na jaky a vykročiť, dostal Hila jeden zo svojich geniálnych nápadov – a síce, že by sme mohli ísť do základneého tábora až zajtra. Časť nášho kolektívu tento návrh za až taký scestný nepovažovala (aklimatizácia...). Naše rebelanské jadro spolu s Petrom, ktorý mal na danú tému s Hilom nie zrovna spoločenskú konverzáciu, však dosiahlo, že sa jaky napokon naložili a pohli. V Chukungu ostala Jarmila a Eva, ktorej bolo zle – dohonia nás zajtra.
miracle

miracle

1

28.apríla – Do výškového tábora

Tábor, ktorý máme po dohode spoločný s Petrovou výpravou, je vo výške asi 5280 metrov - na skalnom výčnelku sme tu postavili jeden väčší stan, kde si každý nechal, čo uznal za vhodné. Nechystám sa na vrchol, tak som vyniesla nejaký materiál Táni a Dáši. Chalani potom popoludní idú ďalej a vybudujú ďalší vyšší tábor, kde väčšina z nich vrátane našej Zuzany i prespí. My ostatní zostupujeme do base campu a môžem zodpovedne vyhlásiť, že mi to stačilo. Po návrate snáď hodinu sedíme s Dinou a Táňou v
miracle

miracle

0

29. apríla – Pokus o vrchol

Ráno vstávam po rušnej noci s vyprevádzaním lezeckej časti výpravy. Luxus – povaľujem sa v stane pod dvoma spacákmi, počúvam walkmana a nechám sa prebrať až prvými slnečnými lúčmi, ktoré sa náhle prehupnú ponad protiľahlý masív Baruntse, osvetlia celý tábor a rýchlo menia srieň na stanoch na kvapky vody. Čoskoro je teplo a dokonca ani nefúka. Vyliezam zo stanu, stretávam sa s Majou v kuchyni a s chuťou do seba lejem polievku. Potom idem po vodu a zostupujúcu zo svahu so štyrmi fľašami ľadovej v
miracle

miracle

0

30.apríla – Rozhodovanie

Pre väčšinu kolektívu je to posledný deň v základnom tábore. Časť sa ale s nedobytým vrcholom nezmierila, formuje sa elitné útočné družstvo – Dina a Elena, ktorá je po dlhotrvajúcich žalúdočnočrevných ťažkostiach už v poriadku. Podpornú skupinu tvorí Vanda, Jarmila a ja. Dopoludnia sa všetky fotíme pre sponzorov v oranžových goretexových kompletoch. Je mi dosť blbo a nekonečné pózovanie na kopci doslova pretrpím. Nasadzujem agresívnu liečbu na črevné ťažkosti, v noci musím byť fit. Baby balia a
miracle

miracle

0

1.mája – Vrcholový útok

Vyrážame o jednej v noci, naše podporné družstvo má sprevádzať lídrov po ľadovec, nesieme im materiál a tekutiny. Všetko je inak. Plazím sa hore kopcom ako vygrcaný rezanec, nemôžem sa dodýchať a pri každom pokuse o zrýchlenie zúfalo pomalého tempa bojujem s nutkaním na vracanie. I tak som z podporného družstva prvá, ale s veľkým odstupom za čelnou skupinou, ktorá ide v pohode. Sme skôr brzdou ako pomocou. Na polceste do prvého tábora na mňa v tme zdola kričí Jarmila, že Vanda nevládze. Dosť dlh
miracle

miracle

0

2.mája – Zostup z Chukungu do Pheriche

Ráno sa budíme do zasneženej krajiny – v noci snežilo a ranné slnko to ešte nestihlo roztopiť. Dnes sa definitívne rozchádzajú naše cesty s Petrom a jeho skupinou – oni tu budú dlhšie, dnes by mali pokračovať do akéhosi sedla a potom na Mehra Peak. Samozrejme, ak to počasie dovolí, a to sa dnes zrovna prívetivo netvári. Balíme sa teda, lúčime a zostupujeme do Pheriche. V Hilovom lodgi sme už ako doma, ale je to jedno z najhorších ubytovaní, aké sme tu mali. Mám tu konečne (možno) všetky svoje
miracle

miracle

0

3.mája – Presun z Pheriche do Trashinga

V noci sa mi snívalo, že ešte máme pred sebou výstup na Pumori, po precitnutí som našťastie zistila, že to nie je pravda. V Pheriche sme sa ráno rozlúčili a všetky sme dostali na krk bielu stuhu, čo je u nich znak úcty. Stuha je teraz v batohu a my v Pangboche, čo je asi na polceste k nášmu dnešnému cieľu. Sedíme s Dinou a Elenou v piesku pri akomsi veľkom kameni, čosi sme pojedli, vypili pivo, ktoré som Dine sľubovala od dosiahnutia vrcholu, čakáme zvyšok výpravy a svorne píšeme denníky. Ostatn
miracle

miracle

0

4.mája – Opäť v Namche

Ráno sa budím v tejto romantickej atmosfére skoro, prakticky súčasne vstávajú Šerpovia. Pácham základnú hygienu a čosi fotím, medzitým pozvoľna vstávajú ostatní. Hila má dnes naponáhlo – chce byť ráno v Namche, aby vrátil jaky a najal nosičov na zajtrajší posledný deň cesty. Raňajkujem „pancake with jam“ – čosi ako naše palacinky – celkom dobré a hlavne dve sú už dosť sýte. Vyrážame pomerne skoro a hlavne pomaly – nikomu sa nechce štvať sa v teple a prachu. Cesta do Namche Bazaru paradoxne stúpa
miracle

miracle

0

5.mája – Zostup z Namche Bazaru do Lukly

Cestou nahor sme tento úsek robili za dva dni, dnes musí stačiť jeden. Ráno som v lodgi odmietla jednotvárne raňajky, dala si len kávu s mliekom a odskočila do pekárne kúpiť k nej syrový chlieb. Boli to kráľovské raňajky. Ráno vyrážame už bez Hilu so šiestimi nosičmi, ktorým šéfuje mladík Tulasí. Všetci vrátane neho hovoria len minimálne anglicky, takže môže byť problém. Sme v Phakdingu, kam sme pohodlne zostúpili za necelé štyri hodiny, rátajúc do toho aj kúpanie sa v rieke. V tejto výške a na
miracle

miracle

0

6. mája – Neplánovaný deň v Lukle

Ráno sa budíme do hustej hmly a odlet z Lukly nehrozí - celý deň nič neodlieta ani nepristáva. Nejakú chvíľu po raňajkách začína byť jasné, že dnes neodletíme. Praceme naspäť do spálne kompletne prebalené batohy (tentokrát naopak – veľký a ľahký do batožinového priestoru a čo možno najmenší a pekelne ťažký so sebou) a pozvoľna sa vytrácame potulovať sa hmlou zahalenou Luklou. V tomto „mestečku“ obvykle slúžiacom len na tranzit nie je dohromady nič. Obedujeme v akomsi lodgi, ktorý je o polovicu
miracle

miracle

0
×
×
  • Vytvoriť nové...

Dôležitá informácia

Táto stránka používa súbory cookies, pre zlepšenie používania stránok tohto webu. Pre viac informácií kliknite sem. Ďalšie informácie nájdete na stránke Zásady ochrany osobných údajov