Ráno, keď sme už boli pobalení a stačilo hodiť vrecia na jaky a vykročiť, dostal Hila jeden zo svojich geniálnych nápadov – a síce, že by sme mohli ísť do základneého tábora až zajtra. Časť nášho kolektívu tento návrh za až taký scestný nepovažovala (aklimatizácia...). Naše rebelanské jadro spolu s Petrom, ktorý mal na danú tému s Hilom nie zrovna spoločenskú konverzáciu, však dosiahlo, že sa jaky napokon naložili a pohli.

V Chukungu ostala Jarmila a Eva, ktorej bolo zle – dohonia nás zajtra.

Cesta do základného tábora trvá niekoľko hodín a je vcelku príjemná, i keď prašná, ako všetky cesty tu. Prach je vôbec všade – jemný a permanentne rozvirovaný všadeprítomným vetrom – človek sa ho tu za mesiac nadýcha viac než za pol roka vo veľkomeste. Niektorí nosiči i trekkeri (najmä japonskí) nosia dokonca na tvári masky alebo šatky.

Základný tábor je už dosť vysoko, je pomerne rozťahaný a stany máme hneď skraja. Okrem pár hodín ráno tu trvale duje vietor a víri odporný jemný prach, ktorý máme všade. Voda je dosť ďaleko a hlavne vysoko, záchody všade, varíme v „kuchyni“ ohraničenej kamennou stienkou proti vetru.

V stane som s Dášou a množstvo bagáže spôsobuje, že v inak priestrannom stane nemáme bohviekoľko miesta.

Cez deň je teplo, len keď je slnko a príliš nefúka, noci sú mesačné a mrazivé, čo oceníme najmä keď máme ráno vo fľašiach namiesto vody ľad. Len to šampanské akosi chýba...