Ráno sa budíme do zasneženej krajiny – v noci snežilo a ranné slnko to ešte nestihlo roztopiť. Dnes sa definitívne rozchádzajú naše cesty s Petrom a jeho skupinou – oni tu budú dlhšie, dnes by mali pokračovať do akéhosi sedla a potom na Mehra Peak. Samozrejme, ak to počasie dovolí, a to sa dnes zrovna prívetivo netvári.

Balíme sa teda, lúčime a zostupujeme do Pheriche. V Hilovom lodgi sme už ako doma, ale je to jedno z najhorších ubytovaní, aké sme tu mali.

Mám tu konečne (možno) všetky svoje veci, ešte predvčerom som mala časť v základnom tábore, časť v Chukungu a časť v Pheriche. Už dávno som v tom stratila prehľad, čo nemám, nepotrebujem. Pomaly každá z nás aspoň v istej fáze nosila v batohu hocičo, veci svoje i cudzie, a tak už pomaly dospievame do štádia, že veci nie sú tvoje a moje, ale expedičné. Aj tak si všetko požičiavame. Podstatné je, aby po nás nikde nič nezostalo, len tak je nádej, že sa nič nestratí a že si niekde v Káthmandú budeme môcť svoje veci rozobrať a opäť privlastniť.

Večer v Pheriche boli domáci na rozlúčku veľmi pohostinní – po večeri sa pil čang – nevyspytateľné množstvo, pretože k miestnym zvyklostiam tu patrí, že hosť musí mať trvale plný pohár. Keď píšem plný, myslím tým naozaj plný až po okraj a starostlivo dolievaný takmer po každom uchlipnutí. Čang je ale slabý ryžový chľast, neviem, koľko som ho vypila, ale zatiaľ je to bez následkov. Ak sa za následok nepovažuje, že som večer v posteli spievala...