V noci sa mi snívalo, že ešte máme pred sebou výstup na Pumori, po precitnutí som našťastie zistila, že to nie je pravda. V Pheriche sme sa ráno rozlúčili a všetky sme dostali na krk bielu stuhu, čo je u nich znak úcty.

Stuha je teraz v batohu a my v Pangboche, čo je asi na polceste k nášmu dnešnému cieľu. Sedíme s Dinou a Elenou v piesku pri akomsi veľkom kameni, čosi sme pojedli, vypili pivo, ktoré som Dine sľubovala od dosiahnutia vrcholu, čakáme zvyšok výpravy a svorne píšeme denníky. Ostatné baby šli do miestnej školy, ktorá je vzdialená asi polhodinku cesty do kopcov, odovzdať humanitnú pomoc, ktorú sme až doteraz vcelku zbytočne vliekli so sebou. Nemala som na to ani najmenšiu chuť ( na školu, ale hlavne na tie kopce ), a tak tu vyčkávam pod zámienkou stráženia batohov. Pivo už pôsobí, slnko páli a mne sa nechce pohnúť ani prstom.

Po návrate dievčat si dávame obed v najbližšom lodgi a pozvoľna pokračujeme cez Tangboche do Phunki Tenga, čo je tuším jediný lodge, zato v blízkosti je množstvo modlitebných mlynov na vodný pohon. Je to tu ale sympatické, varia dobre, na spanie je však len malinká kutica a v nej natrepaných deväť lôžok.

Naše trio sa rozhoduje spať na drevených pričniach vonku. Začína však pršať, naše „lôžka“ nie sú ani zďaleka celé kryté strieškou chalúpky a odrazu nám uvoľňujú lôžka v susednej miestnosti. Sme tu s akýmsi japonským párom a samozrejme domácimi – už si zvykám, že po dobu ubytovania sú tu trekkeri prakticky súčasťou domácnosti miestnych. Líhame si spať, je to romantika ako niekde u babky na dedine – lôžko na lavici pri stene, útulná izba, hrejúci kozub, v polotme hundrajúci Šerpovia. Vonku hukot vody ( takže stále nevieš, či neprší ), jasný mesiac a kopa hviezd, prežúvajúce jaky...