Ráno sa budím v tejto romantickej atmosfére skoro, prakticky súčasne vstávajú Šerpovia. Pácham základnú hygienu a čosi fotím, medzitým pozvoľna vstávajú ostatní. Hila má dnes naponáhlo – chce byť ráno v Namche, aby vrátil jaky a najal nosičov na zajtrajší posledný deň cesty. Raňajkujem „pancake with jam“ – čosi ako naše palacinky – celkom dobré a hlavne dve sú už dosť sýte.

Vyrážame pomerne skoro a hlavne pomaly – nikomu sa nechce štvať sa v teple a prachu. Cesta do Namche Bazaru paradoxne stúpa, mestečko je vyššie ako miesto nášho posledného nocľahu, navyše sme stratili výšku zostupom k rieke. Nikam sa neponáhľame a máme dlhé prestávky, počas ktorých je konečne čas obdivovať veľkolepé okolie.

Do Namche prichádzame v rozmedzí viacerých hodín, my tesne popoludní a ženie nás jediná motivácia – ako sa napcháme v miestnej pekárni. Hodíme batohy do starého známeho Valley View Lodge a už sme tam. Čerstvé pečivo v podobe veľkého syrového chleba a čokoládového rožka chutí ako sen. Ešte pivo a popoludňajší útlm idem zahnať do miestnej práčovne – spolu s domácimi tam pod holým nebom plieskam vo vode nemálo vecí, keďže už prakticky nemám čo nosiť. V izbe robím za pomoci horolezeckej šnúry improvizovanú sušiareň a úporne dúfam, že to do rána bude suché.

Expedícia sa chýli ku koncu, uvedomujem si to už niekoľko dní, počas ktorých sa vraciame prechádzajúc známymi miestami a vyvoláva to trochu smútku a nostalgie. Cieľ je dosiahnutý a všetko sa musí raz skončiť. „Zvláštny smútok víťazov“ k tomu patrí...