18. apríla - Namche Bazar
Ráno o deviatej, po raňajkách a ďalšom prebaľovaní batohov, vyrážame na cestu do Namche Bazaru.
Cesta vedie údolím rieky Dúdh Kosí (Mliečna rieka) – pomerne veľký ľadovcový tok, ktorého biela zakalená voda naozaj pripomína mlieko. Prvá polovica cesty do dedinky Monjo je pohodovka bez väčšieho prevýšenia a o dvanástej sme pri vstupe do Národného parku Sagarmatha, ktorý je hneď za touto dedinkou. Treba mať vopred vybavený trekking permit a zaplatiť vstupný poplatok.
Po vyčkaní na ostatných členov skupiny (prišli sme sem so Zuzanou prvé) a vybavení formalít pokračujeme už po území národného parku ďalej. Najskôr klesáme a potom už len stúpame skalnatými a neskôr prašnými serpentínami až do Namche, ktoré je vo výške 3446 metrov nad morom. Je to vlastne už môj výškový rekord. Cesta trvá asi päť hodín a pri solídnom batohu už pohyby nie sú také svižné ako nižšie, i keď nadmorskú výšku inak ešte necítim.
Večer bol vcelku interesantný – z ničoho nič sa zmenil plán výpravy – na Hilov návrh sme mali mať aj na ďalšiu cestu nosičov, kvôli prevýšeniu však oveľa viac, pričom pôvodne boli plánované jaky. Nosičom by však bolo treba platiť i prestoje, keď nenosia, čo by vzhľadom na naše finančné možnosti okrem iného výrazne skrátilo i vlastný pobyt pod kopcom. Ďalší návrh bol i druhý sprievodca na vlastný výstup.
Naše „vedenie“ – Eva s Jarmilou – by aj bolo náchylné súhlasiť s Hilovými nápadmi, opomínajúc drobný detail, že na podobné nepredvídané náklady výprava jednoducho nemala peniaze. Všetko by asi bolo takto, nebyť návštevy časti výpravy u Petra, vedúceho českej výpravy, ktorá mala pod kopcom pôsobiť súčasne s nami. Boli sme ich pozrieť večer (bývali v inom lodgi), pôvodne za úplne iným účelom, kvôli fixným lanám. Petr nám nasadil chrobáka do hlavy, navrhol postup s jakmi koordinovaý s nimi, s tým, že by nám jaky i s Hilom doviedli do base campu, kým my by sme šli naľahko na aklimatizačný výstup na Kala Pathar. Bola s ním vcelku rozumná diskusia a plán sa zdal reálny Dine, Táni i mne. Ostatné skôr nedôverovali Petrovi a mali až udivujúcu dôveru v Hilu, ktorý chcel dať hlavne zarobiť svojím krajanom, čo bolo pochopiteľné, ale v danej finančnej situácii pre nás neprijateľné.
Hneď po návrate sme zvolali poradu do jedálne a mali pomerne ostrú diskusiu k veci, keďže názory sa líšili a spoľahlivé informácie chýbali. Bol to zdĺhavý a komplikovaný proces, ale priniesol výsledok – konkrétny plán cesty a rozhodnutie pre jaky. Bol tam akýsi mladý šerpský horský vodca, s ktorým sa dalo vcelku rozumne diskutovat. Hila sa samozrejme naštval a dal najavo svoj hnev (okrem sa však veľa rozumieť nedalo) - nebol už sám, kto diktuje podmienky... Ale prešlo ho to a napokon situáciu prijal (ako inak, platíme ho predsa...).
Prvýkrát som si v záujme veci výraznejšie otvorila hubu, bolo už treba.
0 Komentárov
Odporúčaný komentár
Nie sú tu žiadne komentáre.
Vytvorte si účet alebo sa prihláste, aby ste mohli písať príspevky
Ak chcete odoslať príspevok, musíte byť členom
Vytvoriť konto
Zaregistrujte si nový účet v našej komunite. Je to ľahké!
Zaregistrovať si nové kontoPrihlásiť sa
Máte už konto? Prihláste sa tu.
Prihlásiť sa teraz