Zatiaľ najväčšie prevýšenie – a v najväčšej výške.

Ráno som do seba natlačila dva zemiaky od večere plus salámu, čapátí, ktoré bol na raňajky, som zbalila do batoha a mám ich tam doteraz. Cesta je prakticky trvale do kopca a pohybujeme sa ako slimáky – po hodine šliapania tiahlym údolím za Pheriche sa ohliadam dozadu a zdá sa mi, že sme stále len kúsok za dedinou. Mimochodom, v Pheriche u Hilu bolo dosiaľ najhoršie ubytovanie po všetkých stránkach.

Na polceste je dedinka Dugla, kde sme plánovali prečkať poludňajšie slnko a dať si pauzu. Nič z toho nie je, pretože ktosi po rozhovore s nejakým trekkerom prichádza s informáciou, že v Lobuche je len jeden lodge a treba tam dôjsť čo najskôr a zaistiť si miesto. A tak naša v čele šliapajúca skupina (Zuzana, Dina, Táňa a ja) tiahneme za týmto účelom bez oddychu ďalej. Pôvodne pohodový výstup na celý deň sa tak mení na preteky o ubytovanie.

V poslednej tretine sa mi už ide nahovno. Vpredu je Zuzana s Dinou, takže veľmi sa štvať už ani nie je treba. Pôsobí možno už i výška, ale asi mám i horúčku – zrejme z tej prekliatej črevnej infekcie, lebo nijaké iné príznaky nemám. Hore dorazím po takmer piatich hodinách, ale už sa plazím ako mátoha. Prišli sme s Táňou pol hodiny po lídroch, ale posledné zo skupiny prichádzajú až dve hodiny po nás.

Vychlípem liter polievky a snáď rovnako čaju, viackrát navštívim záchod a drgľovaná zimnicou sa hrejem pri kachliach. Rozhodujem sa urobiť so zdravotnýmo problémami rázny proces a popri obvyklom Reasecu kopnem do seba aj Ibuprofen a Ciprinol. Zakrátko mi je opäť dobre – horúčka je preč, črevá znesiteľné a žiadne známky výškovej choroby.

A propos, v Lobuche je lodgí dostatok...

Dnes večer je v tom našom i Petrova skupina, hrejú sa tu a pijú čaj, lebo inak stanujú pred lodge v rámci prípravy na drsnejšie podmienky. Okrem nich sú v spoločnej spálni i akýsi Taliani či kto, ale je to tu vcelku dobre riešené s poschodovými posteľami, takže miesta je dosť.