Ráno sme sa vyhrabali neobvykle skoro, už o pol siedmej a úplne naľahko. Až do Gorak Shepu to bola vcelku pohoda, odtiaľto je Kala Pathar konečne vidieť – odpudzujúca hora kamenia, ktorá popri sedemtisícovke Pumori v pozadí vyzerá úplne nepatrná. Ostatné kopce v okolí však stoja za to – Everest je odtiaľto vzdialený 10 kilometrov vzdušnou čiarou, vidno celý ľadopád Khumbu s everestským base campom na jeho začiatku, a tiež Nupce, kde sme videli padnúť lavínu.

Výstup na Kala Pathar je horší, ako sa zdá. Pôsobí už výška, takže človek ide strašne pomaly, navyše hore pekelne fúka. Prvá vylieza Zuzana, na vrchole ale dlho nezotrvá a stretávam ju, keď zostupuje. Na vrchole ma čaká Dina, s ktorou oslavujem každý svoj výškový rekord a zakrátko po mne vystupuje Táňa. Na to, aký je vietor, zostávame na vrchole dosť dlhú dobu a napokon zostupujeme do sedla, kde čakáme na vystupujúci zvyšok výpravy. Keď sú tu, nastane nevídané divadlo – dve baby sa prezlečú do slovenských krojov a fotografujú s rôznymi sponzorskými logami a predmetmi so siluetou Everestu v pozadí. Vzhľadom na ten vietor a výšku obdivuhodný výkon, na ktorý by ma nikto nenahovoril. Však to ani nik neskúša, a tak vylihujeme s Dinou v goretexových kompletoch na kameňoch a vyhrievame sa na slnku ako lenivé zmije. Keď sa pózovanie skončilo, my tri pokračujeme v zostupe a ostatné tiahnu nahor. Ani zostup netrvá krátko a vzhľadom na pretrvávajúce črevné problémy je pre mňa dosť vyčerpávajúci. Okolo piatej sme späť v Lobuche, po ostatných ani chýru, majú necelé dve hodiny na to, aby sa vrátili ešte za svetla.

Väčšina to aj stihne, nejakým spôsobom však prichádza správa, že Jarmile je zle a nevládze. Vyberajú sa za ňou chalani z Petrovej výpravy, je už takmer tma. Keď sa vráti prvý, s trochu prehnanou dôležitosťou a dramatizovaním chce organizovať jej okamžitý peší (!) zostup do Pheriche, pričom mi nevie povedať nič konkrétne o jej stave. Trochu sme sa pochytili, hlavne však odmietam organizovať čokoľvek skôr, než Jarmilu uvidím. Nakoniec prichádza po vlastných aj s lekárom Petrovej výpravy, ten jej pichol pár miligramov dexametazonu (po ktorých sa jej rýchlo polepšilo a mohla pokračovať v chôdzi) a je presvedčený, že má výškovú chorobu a musí okamžite dolu.

Nijaké známky výškovej choroby, ani neurologické ani kardiálne, však nenachádzam, navyše je teraz vo výške, v ktorej predtým nemala nijaké ťažkosti (hore ju bolela hlava) – a tak nočný zostup striktne odmietam, čo vyvoláva u českej skupiny pobúrenie...

Jarmila dostala acetazolamid a nimodipin, oddýchla si a cíti sa lepšie. Ľahli sme si, ale členom Petrovej výpravy to stále nedalo, o desiatej ma zbuntoší Eva, že Petr navrhuje, že odíde s niektorou z nás a s vysielačkou do Pheriche, odkiaľ sa vraj lepšie organizuje záchrana, že ráno môže byť neskoro a podobné kydy...Jarmila sa síce má už podstatne lepšie, ale zodpovednosť za ňu cítiaca Eva chce odo mňa 100% záruku, že bude v poriadku. Never say never, dostáva len 99-percentnú, a tak nocou Petr so Zuzanou zostupujú do Pheriche.

V noci som bola dosť bdelá, bol však kľud. Ráno ma budí český doktor s vysielačkou a celú záchrannú akciu odvolávam. Podľa mňa na ňu od začiatku nebol dôvod, ak aj mala na vrchole slabú výškovú chorobu, pri zostupe dominovalo vyčerpanie (čo by vysvetľovalo aj zázračný účinok kortikoidu) a ďalší zostup by jej rozhodne neprospel.

Trochu neskôr prichádza za mnou český lekár ešte raz, trochu podiskutujeme o liečbe výškovej choroby, zoberie si zopár tabliet nimodipinu, potrasie rukou a zaželá veľa šťastia...

Jarmila zostupuje na druhý deň bez problémov sama.

Zostup z Lobuche do Pheriche je krátka slnečná pohodovka, v Pheriche u Hilu sme už ako doma. Hneď sa chopíme alkoholu, aj som sa mierne pripila. Vrátil sa mi apetít, pojedla som piate cez deviate, hnačka je už prakticky preč. Aj napriek hlučnej „diskotéke“ v ktoromsi susednom lodgi spím ako drevo. Dokonalá aklimatizácia.