Ráno sa pre nás začína oveľa skôr – už o pol piatej ideme fotografovať východ slnka. Za týmto účelom podnikáma s Táňou, Dinou a Jarmilou snáď hodinový strmý výstup nad Tangboche. Vyšli sme ešte za tmy, no prakticky o hodinu je jasný deň. Čosi fotíme, pijeme čaj a schádzame dolu akurát na raňajky, po ktorých sa cítim unavená tak akurát do postele...

Namiesto toho nás čaká výstup do Pheriche (4243 m) – dlhý, ale nie príliš strmý, s prekonaním magickej hranice 4000 metrov, za ktorou už údajne hrozia výškové problémy. V Pheriche sme ubytované v Hilovom lodgi – prvýkrát hromadné spanie, v miestnosti je nás deväť.

Zdravotný stav výpravy už výška trochu poznačila – hnačky, nechutenstvo, vracanie, slabosť, bolesti hlavy – zatiaľ však nič vážne a v prijateľnom rozsahu. Baby nie sú žiadne mäkkýše, berú to tak, že to musí byť a každá sa s tým snaží vysporiadať sama, len s minimálnou liekovou pomocou.

Ja sama sa cítim vcelku dobre – zatiaľ bez hnačky, aj keď stolica už vyzerá podozrivo, suchý nos a hrdlo od suchého vzduchu a dýchania ústami, slabá nádcha, horší apetít i spánok, večer občas zimnica...