Ráno vstávam po rušnej noci s vyprevádzaním lezeckej časti výpravy. Luxus – povaľujem sa v stane pod dvoma spacákmi, počúvam walkmana a nechám sa prebrať až prvými slnečnými lúčmi, ktoré sa náhle prehupnú ponad protiľahlý masív Baruntse, osvetlia celý tábor a rýchlo menia srieň na stanoch na kvapky vody. Čoskoro je teplo a dokonca ani nefúka. Vyliezam zo stanu, stretávam sa s Majou v kuchyni a s chuťou do seba lejem polievku.

Potom idem po vodu a zostupujúcu zo svahu so štyrmi fľašami ľadovej vody v zamrznutých rukách ma prekvapí hnačka. Toaleťák samozrejme nemám, takže akcelerujem a tesne sa mi podarí položiť vodu, vybrať papier a pobrať sa z dohľadu tábora. Bežné ranné radosti, už si zvykám.

Hľadám spoločný čaj, namiesto neho sú v kuchyni porozsýpané smeti a vyzobané vrece cukru. Nemám nič proti bažantom, ale niekedy sa tieto ich národné vtáky chovajú dosť odporne...

Ešte vyvetrať spacáky, prezliecť sa, dať si šošovky a slnečné okuliare, natrieť sa krémom s faktorom 28, uvariť a vypiť čaj... Ideme s Vandou ako podporná skupina do prvého tábora pomôcť tým, ktorí toho budú mať dosť, doniesť trocha tekutín a prípadne zniesť nejaké veci. Varíme ešte do termosiek čaj a vysokoenergetický nápoj, balím do batoha nejaké lieky. Keď som konečne o desiatej pripravená vyraziť, som unavená ako kôň.

Pozvoľna šliapeme do prvého tábora. Už pred obedom stretávame zostupujúcu Táňu, ktorá už v tomto tábore usúdila, že má dosť, vyspala sa tu a vcelku v pohode schádza dolu. Neskôr zostupuje Dáša, ktorá šla len po ľadovec. Myslím na to, čo ostatní, ktorí evidentne smerujú k vrcholu...

Konečne sa pomaly dohrabeme do prvého tábora. Stan, slnko a vietor. Čakáme. O niekoľko hodín sú tu prví ľudia z Petrovej výpravy. S trochou zlosti na Petra, nevyliezli, pretože podľa Petra bol ľad priťažký a nevyfixoval to. Potom prichádza Petr, Zuzana a prvá z našich odchádzajúcich v noci – Dina. Všetci v poriadku, unavení a trocha rozčarovaní. Nočná skupina vyšla do vysunutého tábora veľmi rýchlo – ešte sa tu spalo, boli ôsmi na jeden stan, čakali a mrzli. Keď ráno konečne vyrazili, na ľadovci mala mať Dina na lane ako najskúsenejšia úplných laikov z Petrovej komerčnej výpravy, ktorí navyše nemali ani sedačku. Tak radšej počkala na naše baby z „rannej “ skupiny. Vyšli a šli s chuťou a dobre, zrejme by vrchol bol reálny nebyť Petrovho zatrúbenia na ústup, ktoré Hila samozrejme podporil. Neboli natiahnuté fixné laná, tak sa šlo dolu. Baby už boli dosť nažhavené, a tak úplne jedno im to nebolo a ani nie je.

Vyčkali sme všetky zostupujúce v prvom tábore a zišli s poslednými zoberúc všetky veci a stan.

K večeru už všetci polihujú, niektorí majú zdravotné ťažkosti, nálada je taká nijaká. Uvidíme, čo bude zajtra.