Ráno sa budíme v Dháke s tým, že večer by sme mali letieť. Inak máme pred sebou celý deň. A nemienime ho preflákať... Začíname fyzickou aktivitou. Naša izba se mení sa športovú halu a prebiehajú tu postupne súťaže v pretláčaní rukou, brušákoch na výdrž, stoji na hlave a sú predvádzané i akési gymnastické prvky. Ceny síce chýbajú (akurát Zuzana dostáva za víťazstvo v brušákoch hobla), nálada je ale dobrá.

Nápady na izbové športy došli, presúvame sa teda na chodbu a naboso tu hráme futbal, najskôr s papučou, potom s plastovou fľašou. Pridáva sa k nám Japonka v decentnom sivom minikostýme, o ktorej sme si pôvodne mysleli, že nám prichádza vynadať pre hluk. Zamestnanci hotela, mladí chalanai, sa zhromaždili a ako publikum sa dobre bavia. Po čase prichádza ich šéf a tým, že tu nie sme sami a hluk ruší hostí pod nami. Prestávame teda. Medzitým sa rozpútala pravá tropická búrka, ktorú sme obdivovali z balkóna, ostala takmer tma a vonku je všetko pod vodou.

Kohosi napadlo pokračovať vo futbale na terase na streche. Hrať sa tu ale nedá, všade je po členky vody. Tým lepšie, brodíme sa v nej a netrvá dlho, kým sa začneme navzájom špliechať. Ide to nohami dobre, zakrátko sme všetky mokré ako myši. Najlepšie vyzerá Dina, ktorá má okolo pásu iba hotelovú osušku, keďže sem nechcela chodiť v dlhých nohaviciach.

Mokré ako myši začíneme vo vode tancovať, zamestnanci nám púšťajú domácu hudbu a zakrátko je diskotéka, ako má byť. Tancuje i fotí sa odušu, Japonka nijako nezaostáva. Pobyt na streche končíme hádzaním si lietajúceho taniera v podobe vrchnáka z nejakej umelohmotnej nádoby.

Mám mokré všetky veci a je to moje prakticky jediné „čisté“ oblečenie. Bolo určené na záverečnú dvojdňovú cestu a chodím v ňom (i spávam) už štvrtý deň. Všetky handry idú na šnúru a otázku odevu riešim podľa miestnych zvyklostí – z plachty si robím sárí, asymetrické, dlhé, s jedným holým ramenom, do týchto podmienok pekelne vhodné. Ako dokonalá islamská žena dostávam ešte na hlavu svoje mokré čierne elasťáky a pózujúc so šálkou čaju v ruke sa fotím s hotelovým zamestnancom. Myslím, že títo chlapci budú na nás ešte dlho spomínať...

Nové expedičné ošatenie sa vžilo, nosia ho viaceré baby a niektoré v ňom išli dokonca na obed. Dá sa v ňom pohodlne i spať. Než sa mi usuší tričko, zvyknem si natoľko, že mi ho bude ľúto i vyzliecť.

Ešte ráno bolo Eve zle – vracanie, hnačky, kŕče v bruchu. Pri tom, že posledné dni jeme všetky to isté, ma napadlo, že do pár hodín to môžeme mať všetky. Je už popoludnie a nikto sa nepridal, takže nebezpečenstvo je, dúfajme, zažehnané. A aj Eve je už lepšie.

Čakáme na let, ktorý má byť večer a tentokrát cez Abu Dabi. Prečo nie, v Emirátoch sme ešte neboli.

Let sa kupodivu koná, pred polnocou nás Biman dopraví do Abu Dabi, keď sme sa predtým výdatne potúžili Smirnoff vodkou, ktorú nám na letisku po značných prieťahoch konečne predali. V dobrej nálade sadáme do lietadla a o necelé štyri hodiny sme v Emirátoch. Luxusné letisko, pozeráme CNN a meníme leteckú spoločnosť – do Frankfurtu letíme s Lufthansou. Zbohom, náš milovaný Biman, and never more !

Chvíťu síce hrozí, že nás nepustia do Nemecka, ak sa nepreukážeme letenkou na odchod z krajiny alebo sumou peňazí potrebnou na pobyt, celé to začína pripomínať zlý sen, ale napokon sa to vyrieši. Arabi sú korektní, dokonca už nemusíme absolvovať naše obľúbené manipulácie s batožinou a Lufthansa je tiež trochu iná káva než Biman. Odlieta sa presne načas najmodernejším airbusom, servis vnútri je dobrý, strava tiež a je jej požehnane vrátane tekutín. Máme asi hodinové medzipristátie v Dubaji, dovtedy poloprázdne lietadlo sa zapĺňa do posledného miesta, takže nehrozí, že by sa človek počas dlhého nočného letu mohol niekde vystrieť. Letíme ponad iránske a turecké hory i vojnou zmietaný Balkán, likvidujeme štvorhodinový časový posun a po ôsmich hodinách letu pristávame ráno vo Frankfurte.