Deti, povaha a správanie sa detí

kdesi v hĺbkach tejto témy sme už písali, že tvoj chlapec je šikovný na viac vecí ... nechce sa mi hľadať, ale bolo tam tuším aj kreslenie, aj kdečo.

a popísali sme o tom, že si naučil svojho syna mať rád šport ako taký ... pohyb, pre tvoju radosť podávať výkony v klikoch a behoch a kdečom inom, a naučil sa športovať a chce sa ti ako dobrý syn zavďačiť ...

poznám to u svojho ...

ale, aj to sme už popísali, že možno u neho nie je priorita futbal ... alebo ešte nie je. alebo priveľmi tlačíš na pílu, a chceš ho vidieť ako dobrého vyberaného futbalistu ... to je normálne, takí sme my rodičia takmer všetci.

takémuto dieťaťu je treba veľa pochvaly. nehovorím, že môj syn nedostal po zadku. dostal. ale neskutočne veľa sme sa rozprávali, a vydupala som si u jednej dokonale nekompetentnej mladej učiteľky pred mnohými rokmi, že písať nezmyselné poznámky aj tam, kde by svoje spravil pohľad, vie každý. dieťa potrebuje pochvalu.

máš dobrého syna. chvalabožku ja tiež. práve včera sme o tom viac než hodinu hovorili s jednou kamarátkou, susedkou, je učiteľkou viac než tridsať rokov, práve o tých pochvalách, či už v škole či doma, rozhovoroch a očakávaniach rodičov.

ty sa svojmu synovi venuješ, to je úžasné. x rodičov decká odloží do školy a šupne im doma do ruky mobil či počítač, a tým veškerá výchova končí, to je na tých deťoch vidieť ... nech sú z akejkoľvek rodiny.

rovnako ako je na deťoch vidieť, keď sa im rodičia venujú, rozprávajú, vysvetľujú, zaoberajú sa nimi ...

držím palce, nech máš trpezlivosť. znovu ale musím napísať, že možno pre tvojho syna nie je futbal priorita ... ale to nevadí, chlapec ti bude vďačný za každú trpezlivú chvíľu, ktorú mu venuješ, a všetko sa to zúročí ... ale možno nebude dokonalý futbalista.  možno bude raz maľovať či písať či riešiť fyzikálne oriešky.

chápem tvoju občasnú frustráciu - rodičia tým prechádzajú, aj trpezlivosť občas strácajú ... len sa mu venuj s láskou. to všetko robíš pre svoje deti. nech je z nich futbalista, či nie.

kdesi v hĺbkach tejto témy sme už písali, že tvoj chlapec je šikovný na viac vecí ... nechce sa mi hľadať, ale bolo tam tuším aj kreslenie, aj kdečo.

 

a popísali sme o tom, že si naučil svojho syna mať rád šport ako taký ... pohyb, pre tvoju radosť podávať výkony v klikoch a behoch a kdečom inom, a naučil sa športovať a chce sa ti ako dobrý syn zavďačiť ...

poznám to u svojho ...

 

držím palce, nech máš trpezlivosť. znovu ale musím napísať, že možno pre tvojho syna nie je futbal priorita ... ale to nevadí, chlapec ti bude vďačný za každú trpezlivú chvíľu, ktorú mu venuješ, a všetko sa to zúročí ... ale možno nebude dokonalý futbalista.  možno bude raz maľovať či písať či riešiť fyzikálne oriešky.

 

chápem tvoju občasnú frustráciu - rodičia tým prechádzajú, aj trpezlivosť občas strácajú ... len sa mu venuj s láskou. to všetko robíš pre svoje deti. nech je z nich futbalista, či nie.

veď to, aby malý mal z toho radosť. Ak sa bude k tomu priberať ako baník na smenu, bude akurát tak trpieť a slimak sa bude zožierať, prečo slimacik je raz skvely a inokedy ako keby tam bolo celkom ine decko...

áno, presne si to trafila, game, možno pre malého nie je futbal priorita, ale sa chce zavďačiť tatkovi, možno by ho trebárs atletika viac bavila, ktohovie...možno raz bude skvelý umelec a člen nejakého amatérskeho futbalového klubu na odreagovanie, a možno že nie, ale to, že sa mu tatko venuje, istotne niekde zostane schované a raz sa to vráti.

Naša mladšia (žilinčanka) naozaj bola v tom speve dobrá a ako decko sa dosť ďaleko dostala, super jej šli aj folklórne veci, aj populárne pesničky a v škole mali zborový spev...ale potom sa jedného dňa všetko skončilo, skrátka sme sa nepohodli s človekom, ktorý si ju sám vybral, nepáčilo sa mi, že mal dvojaký meter, jedno decko preferoval, hoci všetky boli rovnako šikovné, a čo jednému decku dovolil, druhé (to moje) za presne to isté potrestal, dokonca sa mi vyhrážal pokutami (právnici mi vysvetlili, že toho sa obávať nemusím, že to je blbosť a že to by prehral), a malá zrazu o speve nechcela ani počuť, nanajvýš tak o tom zborovom, ktorý mala v škole ako hlavný predmet. nenútila som ju do ničoho. Ale aj tak sa stalo, že o 5-6 rokov sa sama prihlásila do nejakého kurzu populárnych pesničiek, dokonca nechcela origoš podklad a mňa nahnala robiť jej gitarový doprovod na súťaž (skončili sme bronzoví), a na VŠ spievala s nejakou skupinou, ktorá sa po tom, ako chalani odpromovali a porozchádzali sa po republike, rozpadla. teraz chodí už len do zboru a teší ma, že nakoniec to zanevretie bolo len dočasné. Speváčka z nej nebude, ale ako koníček jej to ostalo, alebo skôr vrátilo sa, a ani to nie je málo.

Moje decká veru neboli z tých, čo by pohli nebo aj zem a robili aj to, čo ich nejak moc nezaujíma len aby sa mne alebo Flinstonovi nejako zavďačili.

kdesi som teraz cital clanok o mladom rumunovi, ktory sa v detskom veku 11 rokov preslavil vyrysovanym kulturistickym telom a velkou silou (posilovanie, dvihanie ciniek atd.)

teraz je uz vyse 20 rocny, o kariere kulturistu ani nesniva, chce byt technikom v NASA (myslim, ze zije v USA)

a s tym celym posilovanim prastil, ked otec (ktory ho trenoval), bud umrel, alebo siel do basy za rodinne nasilie, nieco take tam bolo

nechce sa mi to hladat, ani nijako porovnavat so Slimakom, ale je to tiez jeden, mozno extremny priklad, ako rodicia tlacia deti do niecoho

a niektorym to ostane aj do vyssieho veku, ale to uz je iny pribeh ;)

Nieco co som si vsimol u syna. Najlepsie to bolo odsledovat pri konickoch, trapil sa polhodinu, daval jeden, dva, tri aj to zle. Mozno raz sa mu podarilo 5(v minulosti dal aj 7).

Odchadzala mu sesternica - mama ,ze pod sa rozlucit, ci este naposledy pohrat. Ja ,ze moze ist ked da 6. Do 5 pokusov to dal. 

Toto sa stalo viac krat. Nie ,ze mu hned na zaciatku povies sprav 7 a koncime. Neda ich. Ale ked bude takata situacia nabuduce, tak mu poviem, ze daj 10 a mozes ist a som si isty ,ze ich da. Neviem cim to je - ma ovela vacsiu motivaciu.

--------------

Som si dal zavazok, ze sa pokusim do roka z neho spravit najlepsieho futbalistu z pripravkarov(su tam(aj buduci rok budu) aj o dva roky starsie deti). Vcera som bol na treningu a hrali vsetky deti medzi sebou futbal. Nie je to nerealne. Potiahnem to este 8 mesiacov - bude makat - dnes ma naplanovanu asi hodinku korculovania na Muranskej planine a sa okupeme na Prednej hore. 

Bude makat ,ale bude vidno aj vysledok - nech si uvedomi, ze nato aby nieco dosiahol sa musi snazit a robit nieco navyse. Potom necham to mozno na nom(9-10 rocnym uz s nim na treningy nebudem chodit, ani ho trenovat). Ci sa naucil makat, ci to bude flakat. 

A aby sa dostal do zostavy nezaplatim za neho ani cent, nepoviem ani po slova. Sam si to bude musiet vzdy vybojovat. Teda patrit medzi najlepsich. Nato sa musi naucit makat - aj ked sikovny je.

slimak, ešte mi v súvislosti s týmto tvojím príspevkom napadlo k tomu, čo som popísala vyššie ...

z vlastnej skúsenosti, skúsenosti syna, skúsenosti zopár ľudí okolo mňa a tridsaťročných skúseností tej výnimočne skvelej učiteľky, mojej susedy / výnimočne, poznám aj neskvelých učiteľov /

môžem zodpovedne prehlásiť, že pochvala je niečo, čo funguje takmer na sto percent.

pochvala na prvom mieste.

prehlasujem k tomu, že nie na každého pôsobia ako stimulácia k väčším a lepším výkonom nejaké méty a ciele, ktoré "musíš" ...

to takto nefunguje.

postaviť cieľ, toto musíš, až potom dostaneš lízatko - je pri časti ľudí dokonale kontraproduktívna.

kdesi v nejakej inej téme som napríklad o sebe nie raz písala, že nikdy som si nestavala méty, nikdy nie niečo, čo "musím", pretože to na mňa nefunguje. a poznám ľudí, na ktorých to nefunguje.

funguje, k čomu dozrie vlastné odhodlanie, niekedy zo dňa na deň, a ono dozrie ...  a funguje pochvala.

jednoznačne, pochvala pre také snaživé dieťa, ako je tvoj chlapec, podľa mňa zafunguje viac, ako méty.

nijako to nesúvisí so slimákom a jeho malým futbalistom, ale spomenula som si na niečo z môjho detstva.

Bola som ešte malá, ešte som ani na ten môj klavír nechodila, len na prípravku, kde sme sa učili noty a základy teórie. My sme toto mávali až sa dobre pamätám, 2x do týždňa, v utorok a piatok, ale bola ešte jedna taká skupina detí, ktorí chodili na to isté v pondelok a štvrtok.

O nich som sa dozvedela až potom, čo na pol roka učiteľka s nami pripravovala  nejaké vystúpenie, dala nám noty s nejakými detskými pesničkami, ktoré sme sa mali naučiť, a potom nás zoradila podľa hlasov a učili sme sa to s jej klavírnym doprovodom. Spýtala sa, kto by chcel spievať sólo. Vtedy som sa ešte nehanbila, tak moja ruka samozrejme, vyletela do výšky, a po preskúšaní záujemcov som to sólo dostala. Ale potom malo už prísť ozajstné vystúpenie v divadielku, a to doviedla aj tú druhú skupinu, a tých to tiež naučila, a aj tam mali sólistku. A spojila obe tie skupiny, zoradila nás všetkých ako yb sme už mali stáť naostro, a sólo dostala tá druhá baba, bola som sklamaná a aj nahnevaná, a ako vravím, vtedy som sa ešte nehanbila, a tak som potom šla za učiteľkou a pýtala som sa jej, či to zle spievam, keď to sólo bude spievať XY. Učiteľka mi povedala, že nie, ale že ona spieva hlasnejšie, že mňa by bolo zle počuť. No dobre, zmierila som sa s tým a uložila som si to do pamäti.

prešiel druhý polrok a koniec školského roka bol na dosah, a zasa sme začali nacvičovať pesničky na vystúpenie v divadielku. A zasa sa učiteľka spýtala, kto chce sólo, a ja som sa opäť prihlásila. I preskúšala nás, a tak poučená zimným sklamaním, spievala som odušu z plných pľúc, riadne som sa do toho oprela, aby ma bolo dobre počuť. Bola to taká pesnička o telefóne, ako spolu volajú dieťa chystajúce sa do školy a nejaká teta a vlastne to mal byť akože ich rozhovor, zbor len opakoval posledný veršík každej slohy, nech si sólista oddýchne a nabeire dych. Ovládala som aj tetku, aj betku, a tak v našej skupine som spievala za obe, a myslela som, že to tak aj bude, ale zasa som sa mýlila. Po spojení oboch skupín sa na scéne zasa objavila tá baba, a učiteľka nám strčila do rúk telefónne slúchadlá aj s tým takým zatočeným drátom, stáli sme každá na jednom kraji zboristov. A Betku dostala XY, ja som dostala tetku. Pýtala som sa učiteľky, prečo nemôžem byť Betka, a tá mi zas povedala, že spievam veľmi hlasno, tak že to sa lepšie hodí na tú tetku...Tak som sa uspokojila aj s úlohou tetky. Na tomto vystúpení rovnomerne rozdelila sóla medzi nás dve, takže nakoniec som sa necítila ukrátená. To bolo asi jedinkýkrát, kedy som ja sama ako decko prejavila nejakú ctižiadosť, že som sa drala dopredu, inak som ostávala skôr nenápadne v dave a nijako ma nič nehnalo ukázať, čo viem, ak len ma k tomu nedonútili. Klavír som robila potom pre radosť z hry a aj tie súťaže boli pre mňa niečo ako prirodzená vec, jasné že ma potešilo víťazstvo, ale keby som aj posledná skončila, nijako by som sa kvôli tomu nebola umárala.

Podla mna sa strasne malo dospeli - hlavne rodicia venuju detom. Vychovavat deti nie je med aj ked moze byt - ale a - to stoji vela casu(aj namahy - priklad porodenie kazdeho dietata je namaha matky, je a velka - ale bez tej namahy by to dieta nebolo). Nechapem ludi co niesu ochotni svoj cas venovat detom.  Svojim detom.

Vcera som chalana naucil strielat pecky aj ich zodvihnut. Mal tvrdy a dlhy trening - ale naucil sa - na konci daval ozaj dobre strely.

On tie strely mal take, nijake ... take ze svihom nohy ich neze das lepsie - on ich dava svihom nohy lepsie - teda ze nech trenuje ten svih - myslim loptu nekopnes - neudries - ale nohou si ju zoberies a odsmaris. Potom aby ktomu pristupoval nie zmiesta(aby sa to naucil podkopnut a hlavne je dolezite spravne sa tam postavit k lopte) - nakoniec nech do toho kopne - da razanciu a bolo to dobre.

Az kym neprisiel dnesok- horsie ako predtym - nemal som nervy zanadaval a poslal ho behat na kopec. Predtym ani kliky nevladal.

-------

Este dam srandu zo vcera. chcel som aby to skusil kopnut ak ma loptu vyssie- normalne po postavis na tercik, mne sa nic zhanat nechcelo - ze mu tu loptu podrzim. AJ som ruku daval za loptu a tak ti ma kopol , ze teraz ma boli - ochvilku ako som sa tam zvijal pribehol s loptou ze to este skusime ,ze mu to nevyslo.

no buď rád, že to neodniesli zuby... :smilieee:

Vcera si asi prvy krat isiel dobrovolne zatrenovat,ja som bol cely den v praci - aj to asi lebo na nasteve ma bratanca. A vraj dvakrat prekopol branu. Vraj mi to dnes ukaze.

V piatok sme trochu trenovali a slo mu to celkom dobre. V sobotu mal ponatahovane(ci presilene, chodil ako de pejrak) svaly - ale .. ked ma trenera odbornika - za necelý tyzden - loptu co vobec nevedel zodvihnut a vystrelit tak ,ze sa to maximalne dokotula na 8 metrov - vcera prestrelil vysku asi 160 cm. To uz je celkom slusne.

Dnes opat nedokazal nic - kopnut pozemi - bezal do kopca. Ja si to vysvetlit neviem - preco take vykyvy.  Neverim ze vcera to prekopol, v piatok mu ale chybali 1,2 centimetre. Dvakrat(utrok a piatok) som ho videl kopat ozaj pecky. Je to len v technike a razancii , mysleni. V utorok kopal pecky po jeden a pol hodinovom treningu - co kopal na tu branu. Piatok vpodstate hned daval pecky. A hned sme to aj skoncili. Skusil 30 krat nevyslo - ale 20 boli dobre. Dnes ani jedna - boli to tie po trave. A slabe.

Dnes plakal so svojho vykonu. Ja so mu na to dovod nedal.

Od piatka makam na byte aj o chvilku idem a v nedelu svagor co  mi pomaha,ze nerobi . Ja som nemal material tak co s volnym dnom(aj ked pocasie nebolo bohvieake) .. tak som sa vybral so synom na cykloturu z Javorinky cez Studnu , niznu Klakovu do Murana. 36 km.

Na konci Velkej luky sme boli za 15 minut, potom na Studnu stale dobra asfatka,ale prevysenie je cez 300 metrov, sme dali do 1,5 hodiny - tam preckali dazd a mrholenie. Uz nas cakalo len 7km na Niznu Klakovu - spociatku a do kopca bola slusna cesta prevysenie bolo este130 metrov cca 1330m(nesli sme po turistickej znacke - nechcel som, nikdy som tade nesiel,ale ze to bude menej vhodne pre bicykle - pre tlacenie do kopca a hlavne sa mi nechcelo bicykle prehadzovat cey stromi ak by boli popadane) - sli sme po ceste pre bezkarov. Najprv to bola lesna cesta, ktora sa trochu rozbahnila pri ceste nadol - potom ani ziadna nebola, najprv len tak kolmo do kopca a potom dole cez les - neskor asi cca 1km dole lukami,kde trava(bola pekne mokra) mala cez 1m - neskor bola nizsia a bolo aj vidno kamene. Ale v pohode sme dosli na Niznu Klakovu. Tu ma chalan prekvapil ani nie ako siel do kopca - to este nema natrenovane - povedal by som ,ze velmi nevladze,ale ked si spomeniem, ze pred tyzdnom, nevedel zist ani po asfaltke z Velkej luky do Murana - a tu po skalach, bahne,  cez metrovu travu, po lese - a to musis mat uz nieco odjazdene aby si to vedel - aj brzdit(predsa na mokrej pode to trsku aj klze),ale aj vedel jazdit po tom(comu sa vyhnut - ako naco najst). 

Zene som zavola z Niznej Klakovej, ze uz ideme len dole do Murana, nech donesie suche topanky a pride pre nas tak o 3/4 hodinu. Dole nam to trvalo 2 hodiny.  Zena nahnevana, som myslel, ze chalan sa tam rozplace, ze kam som ho to nutil chodit a ze bude vycerpany -ja som bol(do kopca som mu but pomahal,alebo tlacil obe bicykle). A on sa usmieval a bol spokojny. Spadol asi 10 krat, na jednom mieste pri rozjazde aj trikrat za sebou(sikmy svah a my sme mali ist asi 200 metrov ku chate na Niznej klakovej ako po vrstevnici a trikrat sa ti preklopil na druhu stranu). Prvy krat ak spadol a zacal fnukat - ze nefnukaj, ked som sem vytlacil bicykle ja dole peso nepojdem, tak nemal na vyber a musel ist za mnou.

Som myslel, ze toho bude mat aj mna dost, ze som mnou uz nikdy ani na vylet nepojde, nie to este na bicykel a jemu sa to pacilo.

Inak uz prekopol aj branu. Je to len o technike kopu. Neviem ci to uz pochopil, myslim si ze nie, ale musime to, ci on musi skusat aby si zapamatal ako to previest spravne.

Chalan zacal sam trenovat(ja som robil na byte a si myslim on si to uvedomil, ze nieco pre rodinu robim a ze on nieco musi spravit neviem ci aby mna potesil). Vcera vraj prekopol 6 krat dnes 2 krat . Ak som prisiel domov ,ze nech mi to ukaze. Asi 6 pokusov - jeden zly a ozaj prvy krat som videl ze to cisto prekopol.  Neskor som ho zavolal - zobral tika zapichol o meter dalej - ze od zajtra nechsa snazi z tejto vzdialenosti(9 metrov).

Tak zacinam byt uz bezradny i ja.

Maly bude mat 3 roky v auguste a stale nerozprava poriadne :(

Ma asi 10 slov co vie. ( Mama, Tata, papa, ahoj, haji, hami, baba,  tata ( ist vonku ), ne, a este niejake ale uz nespominam )  a potom ma stale tu jeho blabotaninu co mu rozumeju asi iba vietnamci na trhu.

Mama uz zacala, ze to neni dobre, v skolke zacali, ze to neni dobre ze nerozprava, brat ma uz totalne vynervoval co mi povedal ze ci nemam postihnute decko.

Som totalne z toho na vetvy. V robote nervy, pridem domov doma nervy lebo maly nekeca :(

Boli sme u logopeda a ten ho objednal na ORL na tento tyzden ze ci nebude mat nieco so sluchom. Ale to sa nam nezda lebo ked mu nieco hovorime alebo poveime tak vidno ze pocuje a rozumie. Napr uz ma naucene ze ked povieme ze ideme vonku tak sa zacne obliekat, pripadne ked poveme haji tak vie ze ma zapnut lampu malu nad postelou a ide sa citat rozpravka.   Takze nemyslie si ze by mal mat neico so sluchom. 

Logoped este spominal ze vraj su chlapci lenivejsi na rozpravanie.  

Neviem fakt co mam robit a premyslam ci sme niekedy nespravili chybu pri vychove abo daco :(   

Fakt mi nepripada ako ze je sahnuty abo daco.   Kazdy vecer pred spanim mu citame rozpravku, Rozpravame na neho vsetko ked ide okolo auto, autobus alebo lietadlo. Aj minule sme mu skladali skrynu z IKEY a rozpravali co robime ze srubujeme, buchame kladivom a tak.

Nejako sa to na neho nelepi. Ale urcite nam rozumie lebo to vidime na nom ked sa mu nieco zakaze alebo povie tak to spravi. Fakt uz neviem co robit :(

nenervačte a netlačte na neho.

práve teraz robíte, čo je treba - vyšetruje ho logopéd, ORL prešetrí, čo je treba, a iste odporučia ešte ďalšie vyšetrenia.

čítate mu rozprávky, hovoríte s ním.

hovoríte s ním ako dospelí? alebo žvatláte ako sa občas žvatlá na deti - mám jedných susedov, ich vnučka má asi rok a pol, ale tých ľudí vrátane matky som nepočula prehovoriť na to decko normálne - je to samé ňuňu ťuťu, papa tata baba nono ... to je hrozné počúvať. niekedy keď to robia pod oknom kompletne všetci okolo tej malej, mala by som chuť ich niečím pretiahnuť po chrbtoch.

s deckami treba hovoriť ako s človekom.

chlapci skutočne rozprávajú často neskôr, a sú deti, ktoré začnú hovoriť ešte neskôr. chodí do jasiel či do škôlky?

v škôlke sa mu otvorí pusa, myslím, že zanedlho sa neprestanete čudovať, koľko bude rozprávať. a nedajte sa strašiť. každé dieťa je iné.

len pokojne, bude to dobré.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

trochu to odľahčím ... je na túto tému jeden záhorácky vtip:

Záhorák dorástol, dospel, ale nerozprával ... až keď mal 21, ponúkol ho smutný otec svojím vínom ...

na to sa mladý záhorák prvý krát v živote ozval:

"kysué!"

otec sa vyjavene spýta:

"a doteďka si proč nikdy nic neríkal?!"

a mladý na to:

"nebyuo o čem!"

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
príspevok ti presúvam do témy výchovy detí.

Hej chodi do skolky aj ked iba na 3 dni v tyzdni ale chodi.

Len uz sme totalne z toho vynervovani game :(

V poslednom cae len pocuvam zo vsadial od mamy, segry, brata, zo skolky ze nerozprava poriadne a ze to neni dobre.

Aj teraz do neho hustime asi hodinu aby povedal kakao. Lebo na vecer chce mlieko s grankom. Si tak uz zvykol od malicka.

A proste nic z neho nejde. Place aj trucuje uz, robi blbosti proste nic.

A fakt neviem ci to fakt nechce povedat alebo fakt ma poruchu reci a nevie / nejde mu to povedat.

To je fakt najhorsie na tom ze neviem prist na to ci je to fakt lenivost a neche sa mu alebo ma fakt nejaku poruchu reci :(

chápem to, aj tú frustráciu, vážne.

ale netlačte. alebo prípadne pomaly podmieňujte niečím, ale pomaly a jemne, nenápadne ... ale netlačte. v žiadnom príapade netlačte a nenúťte a nekričte ....

to ináč ako trucovaním nemohlo skončiť.

neverili by ste, koľko dnešných detí nerozpráva. mám malú neter, ktorá rozpráva ako dospelá, a má v škôlke spolužiakov, ktorí hovoria desivo málo.

netlačte. teraz ste na dobrej ceste: je v rukách logopéda, posielajú ho na vyšetrenia, to je dobre ... absolvujte všetko, už len preto, aby ste sa vy ukľudnili ...

hlavne vy sa potrebujete skľudniť, a všetci dospelí oko vás, vrátane lekára v rodine ... kľud.

Chalan rozpraval po 9 mesiacoch - uz si nepamatam na akej urovni dcera mozno po 4 rokoch - ani dnes jej to velmi nejde- pouziva ceske slova. Ale u mna to uz nieje hysteria - proste pride to kedy pride. Chalan je sikovny - dcera moze byt aj sikovnejsia. Zatial nieje ale moze byt.

Nevie dokonale rozpravat - ale vie sa bicyklovat.  Teda viem ze bude sikovne dievca - a je pozadu a trvalo to roky - bude mat 6 rokov. Ale viem ze bude sikovna - preco? Lebo neviem - ku mne sa laska chalan - dcera nie. Na chalana som aj tvrdsi. 

Proste na chalan staci zvriesknut a plni pokyny a u  dceri? To by bolo to posledne - zvriesknes na nu a ten den ju neuvidis..

Jovzin, neunáhli sa, hlavne malému nedávajte najavo znepokojenie, deti vedia vycítiť nervozitu rodičov a napätú atmosféru!!! tiež som čula, že chlapci sú lenivejší na rozprávanie. Moje dievky veľmi skoro rozprávali, žilinčanka dokonca ke´d mala 2 roky a 2 mesiace, už hovorila aj R, ale to vôbec neznamená, že ak decko málo hovorí, tak je choré. Synovec tiež nezačal rozprávať hneď, keď mal asi 2,5 roka, som ho varovávala a moc toho nenahovoril, havo, pápá, hajať, papať, kakať...zato hodne nabehal a navyvádzal. zato v 4 rokoch už mu pusa šla jak divá a nebolo možné ho zastaviť a už vtzedy sa prejavil ako skvelý imitátor, malý šoumen s neobyčajným zmyslom pre srandu. Dnes je to šikovný dospelý mladý muž, ktorý pochodil pol sveta, má dobrú prácu, zároveň študuje na nejakej vraj dobrej univerzite v Barcelone (!!!), ale žije v Nemecku, kde si aj založil rodinu...skrátka ty robíš teraz to, čo robiť môžeš a bratove reči hoď za hlavu.

jovzin nenervi sa - lebo nemas dovod. Ak decko nieje inak vyrazne pomale(nema vazny defekt) asi sa nauci rozpravat.

Inak to su starosti rodica - ma nervi..Nenervuj sa tolko ci vobec. na to - na vsetky problemy - vyries ich ak to ide najjedodusne ak to nejde pockaj si.

No aj by som sa chcel nenervovat ale aj teraz ked sme prisli po maleho do skolky nam zase druha ucitelka zahlasila ze ci nahodou neni "nedoslychave dite" ta sa nenervuj kua.
V stvrtok ideme k tom ORL tak som vazne zvedavy. A cim viac sa to blizi tym viac sa toho bojim co zistia.

Ale my si stale nemyslime, ze by mal mat nejaky problem so sluchom abo usami.
Ked sa mu povie chod si umyt pusu tak ide do kupelky a umyje sa. Ked sa mu povie odnes to do kosa tak to odnesie. Ked mu poviem ze ideme vysavat tak mi vysavac donesie az k noham. Tak fakt neverim, ze by tam bolo neico sluchoveho charakteru.
Mozno skor nieco z psychologickeho hladiska. Mozno ze ten prechod z KE do Brna nejako este stale nestravil alebo neviem.


Jj inak mam uz doma mesiac a pol babiku :)

Mala Bianka, Stevka chcela mat parik tak som sa snazil :D

blahoželáme k pôvabnej bábike ... :)

a krásnemu chlapčekovi ...

a vážne sa ukľudnite, vážne vážne ... povedzte učiteľke, že to riešite, povedzte všetkým okolo, že dieťaťu dávate všetky potrebné vyšetrenia, že sa mu venujete a vyriešite.

a takéto veci, že niekto o dieťati niečo povie ... vieš, koľkí z nás zažili niečo podobné?

ja som svojho syna vyležala, narodil sa skôr, a na prvej kontrole u lekárky mi pani doktorka spoza stola na tri metre povedala po pozrení mier pri narodení, že "to je také slabučké dieťa" ... slabučké dieťa vtedy už dobiehalo svojich rovesníkov, a dnes má takmer meter deväťdesiat, je talentovaný v úplne inom smere, než šport,  ale masívne športuje  ...

kľud.

berte ho na všetky vyšetrenia, podstúpte všetko, a pýtajte si všetko, od neurológa počnúc ... všetko. budete vedieť naisto, a budete vedieť, že ste urobili všetko a budete vedieť na čom ste, a budete kľudnejší. hlavne kľud.

podľa mňa to bude dobré.

Gratulujem k malej dcérke ... tešte sa z oboch krásnych detičiek, nech vám prinášajú predovšetkým radosť.

Jovzin, my sme tu všetko IBA laici, takže naše rady nemôžeš brať na bernú mincu, ale každý kto ti niečo napíše to myslí úprimne. A ak ti aj celkom neporadíme, aspoň sa dozvieš, že aj iné malé detičky rastú s problémami.

Ak sa s malým rozprávate "dospeláckym spôsobom", žiadne šušlanie a zdrobnelinky, ja sa domnievam, že problémom môže byť aj dvojjazyčnosť. Dieťa do tretieho roka zvládne cca tristo slov, ale ono nerozlišuje čo je po slovensky, čo po česky. Pre nás je čeština úplne zrozumiteľný jazyk a my si až tak tie rozdiely neuvedomujeme, však sme na češtine vyrastali, ale predpokladám, že vy sa doma so synom rozprávate po slovensky, tak isto, ak je malý v kontakte cez skype so starými rodičmi ... stále počúva slovenčinu. Keď však príde do škôlky, tam už všade dookola počuje iba češtinu. On už síce rozumie čo kto hovorí a čo od neho chce, ale keď má odpovedať, tak oba jazyky môže nám nepochopiteľným spôsobom dať dohromady ... a problém je "na svete".

V našom baráku býva chlapček, ktorý bude mať v auguste tri roky ... pred pár dňami som išla domov a on aj s maminkou ma už čakali pred dverami ich bytu ... keď som k nim prišla, opýtala som sa malého kam ide. Dozvedela som sa, že sa nezberajú nikam, ale čakajú iba na mňa. Malý sa pozeral na mňa a spustil ... a ty si mi ... ale ďalej som už nerozumela ani jediné slovo! Nechápavo som sa pozrela najskôr na neho a potom na  jeho maminku, že ja veru vôbec netuším čo sa odo mňa žiada, čo mi vyčíta. Pretlmočené ... prečo som mu nezakývala keď som išla po chodníku, keď on stál pri okne a kýval mi. Asi som sa zatvárila príliš priblblo, pretože z tej hatlaniny som takéto niečo nevydedukovala ani náhodou, ale jeho mamka pokračovala ... keď mal dva roky a hovoril ešte iba krátke vety, hovoril zrozumiteľne. Teraz však toho chce povedať veľa a najlepšie všetko naraz, jazyk má rýchlejší ako mozog, ktorý by tie slová ukladal, takže z toho čo vykladá sú "v obraze" asi iba rodičia.

Ako vidíš, nielen tvoj syn nehovorí čisto a zrozumiteľne.

Ja by som ho na chyby vo výslovnosti zatiaľ vôbec neupozorňovala, ale dávala by som si sama záležať, aby som v rozhovore používala jednoduchšie vety.

Hovoriť s nim ako dospelák, akurát používať slová, ktorým porozumie.

Kdeže nedoslýchavý, on bude jednoducho po otcovi! Síce počuje, čo mu druhí radia, ale kašle na nich a robí si všetko po svojom. :zubiska:

Pred mesiacom som pisal ze chalan nevie strielat - nevedel nic - na 7 metrov poslat loptu po zemi - posledne bolo to dva dni dozadu - dal som loptu prekopni prekopol - hladal tycku aby zacal o meter dalej - nasiel pichol - hned prekopol - vedla mna stal otec - ja ze ######a co mam robit. Zapichol tycku prekopol opat.  Isiel som prec - inak chcem aby sa to naucil lavackou - ta mu ide dnes lepsie ako pravacka pred mesiacom.

Proste bolo to len  technike - a samozrejme chalan makal.

TO co prekopol je vzdialenost 10,5 metra a vyska 1,6metra a kripla co pred mesiacom nic nevedal a bude mat 8 rokov -premna velmi dobry vykon a vidim tam este rezervu.

Konicky to trenuje ci netrenuje uz 3 mesiace? Tu ma rezervy a nenatrenovane. Ale aj tu moze byyt sikovny zatial ma rekord 11 - 9 som videl - ale ja budem spokojny ak to bude davat pravidelne - a vzdy aspon 10 - otazka? Tyzdna ak sa bude snazit.