Jump to content

Deti, povaha a správanie sa detí


Recommended Posts

Sniper

Každý človek má nejakú povahu a správanie sa. Myslím že základ tohto leží vo výchove už od útleho detstva. Ako deti boli vychovávané od malička, tak sa budú správať po zvyšok života.

Čo myslíte, je povaha a správanie sa detí daná výchovou, alebo väčší podieľ má na tom dedičnosť povahových vlastností po rodičoch?

Link to post
Share on other sites
  • Replies 1.2k
  • Created
  • Last Reply

Top Posters In This Topic

  • slimak

    680

  • Vilma Flinstonova

    209

  • game

    80

  • D'Ady

    32

Top Posters In This Topic

Popular Posts

V UK deti do školy zatiaľ chodia, aj keď rodičia nikdy netušia dokedy ešte. V každom maily očakávajú pokyny ako to bude ďalej. Od budúceho týždňa by mali mať prázdniny, ale či budú iba také, ako bolo

Dievcatko sa samo islo vcera dva krat sankovat. Doobedu samo(chalan sa siel korculovat,najprv mal plan sankovat,ale potom to zmenil na hokej),ale iste cakala ze tam budu nejake deti poobede ,prisla je

Tiez sa mi paci ako si vie Ondra uz spravit sam prazenicu, alebo spagety, dokonca aj polievku sackovu.  Celkom sa mi paci ako sa uz zacina sam o sebe starat. Rano si spravi sam svacinu do skoly.   Zac

Posted Images

Za povahou by som nevidel dedičnosť. V každej rodine sa nájde podobnosť správania s rodičmi, či starými rodičmi, ale je to len podobnosť. Každý z nás vníma vnemy rozlične, priraďuje im inú dôležitosť, takže aj jednovaječné dvojčatá môžu mať rozdielne povahy. Výchova má na správanie podstatný vplyv, aj keď niekedy nedosahuje želateľné výsledky. Vezmite si napríklad dieťa v puberte. Koná úplne ináč, než mu to rodičia odmalička vštepujú, či už zo snahy o vlastnú identitu, alebo kvôli upútaniu pozornosti. Ak by to bola genetická záležitosť, neboli by generačné rozdiely také výrazné.

Link to post
Share on other sites

Čo myslíte, je povaha a správanie sa detí daná výchovou, alebo väčší podieľ má na tom dedičnosť povahových vlastností po rodičoch?

určite pôsobí oboje ... a či väčšou či menšou mierou, záleží od mnohých ďaľších faktorov...

gény majú na nás väčší vplyv, než si myslíme... hlavne v staršom veku sa syn začne stále viac svojím správaním podobať /alebo pripomínať maniere / na otca či deda, či niektorého strýka ... a v tom hrajú úlohu gény, ktoré si človek nesie so sebou, tie si nevyberie ...

samozrejme to nie je pravidlo, ktoré platí za každých okolností... ale dosť často ... rovnako hrajú gény úlohu aj vo výchove ... absolútne potvrdzujem, že platí staré porekadlo : ohýbaj ma mamko,....

ale keď má dieťa v sebe vzdor, gény po svetáckom pradedkovi, ktorý vždy všetko robil podľa svojej hlavy, rodič sa môže aj rozkrájať...

povaha je daná ... ako sa dieťa postupne vyrovná so svetom, ako sa bude správať k svojim spolupútnikom, či sa naučí jesť vidličkou a nožom, či sa naučí pozdraviť a poďakovať ... to sú veci dané výchovou....

 

ale či bude prchký, namyslený, zlostný, samaritánsky dobrák, cholerik či melancholik... či tie ostatné dve "povahy", to je v človeku samotnom.... výchovou sa dá veľa vecí usmerniť... ale samotná povaha zmeniť nejde ...

 

 

vzdory v puberte sú iné kafe:

 

" pubescencia

- puberta - odbdobie pohlavného dospievania (prvý menses, prvá polúcia, kritickosť, kolisanie nálad, citov, pocity neistoty, sebapodceňovanie a i.); v našich krajinách približne medzi 12. a 15. rokom. Po pubescencii nasleduje adolescencia ...

"

v tele "puberťáka prebieha také obrovské množstvo chemických a všelijakých iných procesov, že keby ako chceli, ani dospievajúci, ani jeho rodič s tým nepohnú... tvrdý rodič to môže zlomiť.... ale nič sa tým nedosiahne ....

 

 

Vezmite si napríklad dieťa v puberte. Koná úplne ináč, než mu to rodičia odmalička vštepujú, či už zo snahy o vlastnú identitu, alebo kvôli upútaniu pozornosti. Ak by to bola genetická záležitosť, neboli by generačné rozdiely také výrazné.

dieťa v puberte koná tak, ako mu prikazujú procesy prebiehajúce v jeho vyvíjajúcom sa tele ....

a generačné rozdiely sú obrovské odjakživa ...

 

 

už Marcus Tullius Cicero si na adresu mládeže povzdychol: O tempora, o mores ... :lol:

Link to post
Share on other sites

Možno má niečo spoločné s génmi, či je človek cholerik či melancholik, ale určite to nie je rozhodujúce. Ako by potom mohol byť flegmatik úspešný, keď je mu to všetko jedno?

Link to post
Share on other sites

flegmatikovi nie je všetko jedno ... :lol: to len naša ľudová slovesnosť takto zjednodušila ...

 

 

"

silne stranky flegmatika :

 

pohodovy,vyrovnany,soustredeny,prijemny,mily,laskavy,tichy ale vtipny,umi poslouchat,rad pozoruje lidi,spokojeny se svym zivotem,bere od zivota dobre i spatne,vyhyba se konfliktum,dobre pracuje pod tlakem,citi s lidmi soucit-dela si kvuli nim starosti,je dobry ridic,nikam nespecha,neda se snadno rozcilit...

"

 

 

to sú len základné delenia pováh... ako to videli v antike podľa telesných štiav :) to základné delenie zostalo, ale to neznamená, že flegmatik nemôže dosiahnuť úspech ... :)

Link to post
Share on other sites

tu : http://www.ssvp.wz.cz/Texty/psychoprofily.html

 

sú tie základné antické delenia rozšírené o introverta a extroverta /s týmto "požehnaním" sa človek narodí - a prípadne sa pracne preparcúva k opaku :) /

 

 

Sangvinik se snadno přizpůsobuje měnícím se životním podmínkám, je sebejistý, společenský a umí vycházet s lidmi. Je pohyblivý, ale často impulzivní, chybí mu větší sebekontrola a prozíravost v jednání. U některých lidí s převažujícími charakteristikami sangvinického temperamentu se projevuje myšlenková pružnost a rychlé tempo řeči. Dále také snadno pronikají k jádru problému a jsou schopni kritického pohledu na jevy objektivní reality. Sangvinik aktivně vyhledává nové informace a může se stát, že někdy není schopen tyto informace si uspořádat a trvale zafixovat. V pracovní činnosti je produktivní, ctižádostivý a potrpí si na uznání. Žije přítomností a méně ho již zajímá minulost či budoucnost.

 

Cholerik je impulsivní s vysokou mírou reaktivity. Bývá energický, dovede vést a strhnout druhé lidi. Má smysl pro praktické věci. Citově je nestálý a může se stát, že někdy postrádá smysl pro míru a vkus. V jednání je přímočarý, má odpor ke spekulacím a k planému filozofování. Snaží se dosáhnout hmatatelných výsledků ve své pracovní činnosti. Žije činem.

 

Flegmatik je vyrovnaný, klidný, vytrvalý a důsledný. V pracovní činnosti dovede setrvat a nedá se od ní odvést působením náhodných okolností. Ovšem částečně se dovede přizpůsobit i novým podmínkám a změnit svoje návyky. Projevuje se u něho menší pružnost a nejistota tehdy, má-li tvořivě rozvinout už zaužívaný způsob chování, a zůstává pozadu i v těch výkonech, které vyžadují rychlé přepojování pozornosti a uplatnění fantazie. Žije prací, jejímž prostřednictvím reaguje na vnější vlivy.

 

Melancholik má sklony nedůvěřovat, kritizovat a v mnohých jevech vidět nebezpečí a zlo. Pro melancholika je také charakteristická zvýšená přecitlivělost na hluk, vysokou či nízkou teplotu, množství mu neznámých lidí apod. Má značně rozvinutou obrazotvornost, která ho "nutí" neustále vymýšlet různé životní plány, které obvykle neuskutečňuje. Je nerozhodný, uzavřený, nespolečenský a vyhledává samotu. Ovšem je-li v klidném a známém prostředí, bývá dobrým pracovníkem a vyznačuje se taktním jednáním. Rád žije věcmi neobvyklými a tajemnými.

 

 

 

takže s tým flegmatikom to vážne nie je také zlé ....

ale toto všetko hovorí o tom, že naše gény majú pri formovaní našej povahy veľký podiel ... so základnou výbavou našej povahy sa už narodíme :)

 

do zábavných liniek ešte hodím jeden testík ... na určenie skupiny , kam patríme :lol:

Link to post
Share on other sites

ja si myslim ze to je tak pol na pol, aj geny, aj vychova, vsetko na nas vplyva, nase okolie, co sa okolo nas deje, deti si vsetko vsimaju, vsetko ich formuje, ich charakter, vlastnosti...aj ked omzno to okolie o nieco viac vplyva, myslim ze dve rovnake deti, keby boli vychovavane v uplne inom prostredi a za inych podmienok, napriek tomu ze by mali rovnake pociatocne predpoklady, mohli by skoncit ako uplne rozdielni ludia...ale to je len moj nazor:)

 

 

ja som podla tych charakteristik flegmatik a melancholik najviac :lol:

Link to post
Share on other sites
Ignatius

Vraj flegmatik... (a mne je to tak fuk :lol: :) )

Ale aby som nadviazal na začiatok témy, súhlasím s tým názorom, že je to dané výchovou aj geneticky...

Link to post
Share on other sites
Ignatius

krpec neopakuj :lol: ;)

Ok, dostal si ma, teraz neviem, či máš toto správanie výchovou alebo geneticky :) ;)

 

Inak medzi výchovu zrejme nemôžeme zaradiť určité životné zážitky, ktoré taktiež môžu výrazne ovplyvniť povahu a správanie, že? Myslel som napríklad úmrtie blízkej osoby, traumatický zážitok a tak... (Nokia - vidíš, prišiel som aj sám na dačo :))

Link to post
Share on other sites
Ignatius

Ignatius ten krpec bol mierený na pralinku, ale aspoň si sa priznal že aj ty si ešte krpec :)

To vieš, neadresoval menom, videl som seba nad ním, súhlasil som bez zdôvodnenia a vlastnej myšlienky s predtým povedaným... to krpec som od uja Nokiu bral len tak, že reku z haluze :) Navyše ja ešte krpec som a som na to hrdý... :lol:
Link to post
Share on other sites
Sniper

Myslím, že je to dané geneticky, ale veľmi záleží od výchovy, najmä od obdobia keď dieťa začína vnímať svet okolo seba. Takže približne vo veku 3-6 rokov sa povaha formuje.

Link to post
Share on other sites

takmer všetci alebo všetci tu máte / máme súrodencov...

 

porovnali ste občas svoje povahy ? nakoľko sme so svojimi bratmi , sestrami rovnakí ? na rovnaké podnety reagujeme rôzne ... nie je tak ?

dieťa sa v určitej situácii hádže o zem.... a jeho brat to neveriacky pozoruje ... takúto situáciu už takmer každý zažil či videl ...

nedávno som hovorila s jednými rodičmi, ktorí majú štyri deti: ako veľmi sú tie ich deti rozdielne povahou... a vychovávajú ich s rovnakou láskou, s rovnakou tvrdosťou všetky...

 

to, čo je rovnaké v našich povahách, pochádza z genetickej výbavy ... veď sme v rámci rodiny " z jedného koreňa" ...

 

výchova vštepí správanie, etiketu, vystupovanie na verejnosti ... pokiaľ to základná vrodená povaha dovolí ....

 

nie je ľahké vychovať introverta tak, aby začal prednášať pred davom ľudí ....

 

výchova je rozhodne dôležitá, aby sa človek včlenil do spoločnosti, aby z neho nevyrástol "tarzan" .... ale ten základ si prináša so sebou v génoch....

Link to post
Share on other sites
Sniper

Ja som veľmi ťažká povaha. S bráchom sa stretávam každý deň, ale pozdravíme sa možno raz za pol roka. Doma nikdy. Vonku keď sa stretneme tak hej. Viac si rozumiem so segrou. Ale aj tá by si zaslúžila po riti dostať.

Link to post
Share on other sites

no prosím.... tak ako je to s tou výchovou a povahou ?

 

moji zlatí, výchova s povahou má veľmi málo spoločné ... to sú dva rozličné konce ... :)

 

 

so svojim bratom sa radsej porovnavat nebudem :lol:

no ... toto je to isté v zelenom ... :)

 

povahu si prinášame so sebou .... výchova ju môže trochu skultivovať.... teda keď sa tá povaha kultivovať nechá ....

Link to post
Share on other sites

ako moze mat vychova vela spolocnneho s povahou povahu ovplivnuju ine veci a podnety. aj ked niekedy aj taka vychova dokaze z cloveka urobit kralika takze tam by som to mozno uznal ale to by museli rodicia zatvarat a zamykat svoje deti aby sa nestykali s okolitym svetom a mozno potom by z velkej casti vychova ovplivnila povaku.

Link to post
Share on other sites

Create an account or sign in to comment

You need to be a member in order to leave a comment

Create an account

Sign up for a new account in our community. It's easy!

Register a new account

Sign in

Already have an account? Sign in here.

Sign In Now
  • Similar Content

    • slimak
      By slimak
      Dnes sme pochovali krstnu mamu. Mala slzicka mi pri obrate presla. Ked zomrela stara mama som smoklil v kuse.
      Krstna mama - otcova sestra bola urcite dobra zena, osobne nemam ziaden zly zazitok,ani sprostredkovany z druhej strany prikl. mojej mami.

      Ale dnes pocas cirkevneho ale vlastne celeho obradu som sa pokusal na nu spomenut. Pamatal som si ju, viac som si pamatal ako sa spravala javila k svojej rodine(detom vnucatam a td.).

      Potom pri obrade som si predstavoval ako to bude pri pohrebe mojho otca, ci sestri. Ci mna. Sestrin syn je moj krstny syn. O 4,5 rokov uz bude dospely, zrejme zit mimo krajiny. Urcite bude mat na mna aj zle zazitky. Ale ine ma trapi. Moj kontakt,resp. kontakt s mojou vetvou rodiny je horsi(inak toto je nieco podobne ako u otca - ta moja krstna mama, - aj ked tam bol aj dost vyrazny vekovy rozdiel- moja sesternica mala starsie deti ako ja(sam)) ako so zeninou stranou. Ja mam lepsi(mozno len na oko) vztah s jej svagrami ako so sestrou ci bratom. Rozmyslam co stym?
      No nic, riesenie musime sa viac stykat, spravim si tyzdnovy vylet k jednemu aj druhemu.
      Ved oni su moja rodina, ci nie? Na rok idem do anglicka. Co ine?
    • Moonghost
      By Moonghost
      Čo myslíte, kedy je načase navštíviť psychóga? Dá sa pri poruche prijímu potravy hovoriť o akejsi "hypochondrii" alebo len namýšľaní si? Môže sa z toho človek dostať sám? Alebo je definícia anorexia správna v tom, že BMI musí ísť pod hodnotu 17,5?
       
      Každá odpoveď ma zaujíma :)
    • Vilma Flinstonova
      By Vilma Flinstonova
      Mať raz deti a rodinu je prirodzenou túžbou ženy. teda aspoň väčšiny žien. neberme teraz do úvahy možnosť otca na rodičovskej "dovolenke" ani rodičovstvo asociálov a indivíduí idúcich po rôznych príspevkoch od štátu, ktorí jakživ nepracovali a ani nebudú.
      Aj my s Flinstonom máme deti, už dospelé, a dokonca aj vnúča. Obe naše dcéry sú pracovití slušní ľudia, ani jedna našťastie nie je žiadny asociál a myslím, že sú prínos pre spoločnosť. Aspoň zatiaľ.
      Avšak stretla som sa s pre mňa nepochopiteľným názorom na ženy, ktoré majú deti a venujú sa ich výchove niekoľko rokov, a neletia ozlomkrky do práce. Chodila som nejaký čas do tých diskusií na sme, čo bývali k blogom, neviem, či to ešte je. A chodila tam jedna ženská, už som aj zabudla na jej nick, ale nezabudla som na jej nenávisť k matkám, k ženám, ktoré si dovolili mať deti. Podľa nej všetky ženy, ktoré sa venujú výchove detí, sú paraziti, sama seba tam vynášala za príklad prínosu pre spoločnosť, lebo jej prvoradým a jediným záujmom je práca, a tak by malo byť pre každého, ten, kto sa venuje výchove, nemôže byť pre spoločnosť prínosom a len parazituje a vyciciava aj ju osobne. Jej príspevky boli úplne presiaknuté nenávisťou až odporom ku všetkým matkám s deťmi.
      Prinútilo ma to zamyslieť sa nad dilemou: dieťa, alebo práca? výchova, alebo nejaká pestúnka či babka + práca?
      osobne si myslím, že každá žena, ktorá vychová slušných a poriadnych ľudí, je prínosom pre spoločnosť už len tým, že jej deti sú prínosom, určite väčším ako tá, ktorá síce v robote robí od rána do večera, ale na deti kašle a vychová z nich kriminálnikov, a že tá ženská buď nemohla mať deti, alebo nebol zo strany mužov o ňu záujem, a tak chrlila síru a oheň na to, čo sama mať nemohla, inak si toľkú nenávisť neviem vysvetliť. Iste, stretla som sa aj so ženami, ktoré nechcú deti, a asi ich ani mať nebudú, hoci by mohli a aj je s kým, ale jednoducho uprednostnili pohodlnejší život a kariéru, ale pritom sa na matky s deťmi nepozerajú tak nenávistne a pohŕdavo. 
      Bavme sa teda o dvoch rovinách: "matka, alebo zamestnankyňa", a "ach, ale je to hrozno kyslé, či prečo toľká nenávisť...?" zaujíma ma váš pohľad na tieto veci.
    • Lopatar
      By Lopatar
      Ahojte
       
      Potrebujem poradit lebo ozaj neviem co so mnou je. Moja situacia nie je zavideniahodna ani omylom, ale ja neplacem tak komentare typu (fuu to je zle to by som nechcel) si mozete odpustit. Mozem len potvrdit ze okrem toho mam dost v pohode zivot.
       
      Ked som bol maly tak som si zvykol pozeravat nejaku nemocnicnu literaturu (pretoze to bolo doma na polici) a tam boli rozne operacie a somariny a nebolo mi z toho nejak dobre. Ked som bol starsi ked este iba zacinal internet tak som navstivil medzi inym stranku cica.sk (pred 10 rokmi asi existovala) a boli na nej rozne hnusne drsne videa ako vrazdy a podobne. Videl som tam nejake videa ktore boli pre mna strasne brutalne a dodnes mi niekedy rezonuju v hlave (proste ja som citliva povaha a moj mozog si to pameta) Samozrejme ze som mal inak normalne detstvo so vsetkym co k tomu patri a nebol som nijak sikanovany ani nic, proste len som si sem tam pozrel veci ktore som asi nikdy pozerat nemal.
       
      Pred asi 10 rokmi som zacal mat velmi zle myslienky, bolo to vlastne presne vtedy ked padli dvojicky v newyorku, no doslovne som z toho mal asi posttraumaticky stres pretoze ma to velmi zobralo. Nevedel som proste prijat to ze sa tie budovy zrutili a zomrelo tolko ludi. V tej dobe sme sa mali stahovat z miesta kde som byval skoro 20 rokov a to tiez nijako neprispievalo k mojmu dobremu pocitu. Zacal som mat v hlave myslienky typu ze co keby som niekoho zavrazdil. Napriklad niekoho doma. V tu chvilu ako sa ta mysleinka v mojej hlave objavila (nie nebol to hlas, bola to iba myslienka) tak som sa brutaaalne spotil a dostal som panicky atack. Nie taky ten klasicky ale taky slaby ze mi zo zadnej casti hlavy vystrelovala taka mensia bolest do chrbta.
       
      Od toho dna ma akoby zacali prenasledovat taketo myslienky. Kazdy krat ked som mal taku myslienku tak som sa extremne spotil unavil a mal som slabsi panik atak. Povedal som to hned rodicom (nic som im nezatajil) a isli sme k doktorovi. Doktorka mi povedala ze pri depresii a velkom natlaku zvonka (trebars to stahovanie) je to vcelku normalne pretoze mozog vtedy napadaju ozaj rozne zle veci. Dala mi xanax a cipralex. Xanax na dva tyzdne a cipralex na rok a pol asi. Teda tolko som to bral. Poviem vam ze po dvoch tyzdnoch od brania lieku som bol tak ok ze to preslo na 100 percent. Cipralex som bral este ako vravim rok a pol ale to uz len ako preventivne lebo mi bolo povedane ze tieto lieky sa beru dlhodobejsie pre lepsi ucinok. Ok cize po dvoch tyzdnoch som bol uplne totalne v poriadku a musim zaklopat na drevo celych 9 rokov som bol potom 100 percent v poriadku (stres, nestres) bez jedinej zlej myslienky. Pred 4 rokmi (zase kopa stresu) sa mi to vratilo. Odvtedy to mam take nejake povedal by som ze neliecene, bral som nejaku nahradu cipralexu kedze doktorka mi v tej dobe povedala ze cipralex zdrazel o nejakych 800 percent. (nemal som na neho peniaze tak som bral liek s tou istou latkou ale lacnejsi) priznam sa ze nejak moc nepomahal iba trocha.
       
      Kedze sa priznam ze sa snazim aj studovat nejake veci o zdravom zivotnom style ako RAW food a podobne veci tak som sa proste skumal, nebral som lieky a skumal som sa ze co na mna ako posobi. Za tie roky skumania som zistil ze extremne zle na mna posobi kofein v akejkolvek podobe. Preto nepijem kolu, kavu, energy drinky, proste vobec nic co obsahuje kofein. Dalej som zistil ze aj cokolada nie je velmi koser takze nejem ani cokoladu kedze tiez obsahuje nejake zaujimave latky. Priznam sa ze ked nekonzumujem tieto dve latky citim sa celkom OK tie stavy ani moc nemam (mam ale pomenej a nie take silne) Premyslam ale ze pojdem si predsa len objednat ten cipralex lebo ten mi zabral na 100 percent.
       
      Ok aby ste viacej chapali co mi je tak vam to skusim opisat (pise sa mi o tom extremne velmi zle a neprijemne ale podelim sa mozno sa v tom niekto najde) Proste niekedy ked so napriklad s frajerkou alebo s niekym blizkym napdaju ma velmi destruktivne myslienky. Ako tomu cloveku ublizit, zabit ho, proste zdestruovat nejako a pritom si velmi uvedomujem ze keby som to akoze urobil tak sa psychicky zrutim na sra-cku. Proste moje telo akoby napadaju myslienky urobit nieco velmi zle aby ako efekt bol ten ze mna to totalne rozbije. Napriklad soferujem auto a niekedy ma napadne taka myslienka ze otocit volant na ludi na chodniku. (samozrejme ze ja sa viem ovladat a neurobim to ani omylom) ale ja sa z tej myslienky spotim ako svina a potrebujem sa z toho spametat pretoze je to extremne neprijemne, alebo drzim noz v kuchyni a nieco krajam a ked je niekto v kuchyni tak mam mysleinku ze ublizit mu tym nozom. A znova spotim sa ako svina, radsej odlozim noz a musim sa niekedy z toho az spamatat.
       
      Proste je to velmi neprijemne a neviem co s tym mam robit. Dolezite rozumiet je to ze to su iba take male myslienky ja nepocujem nijake hlasy v mojej hlave. Samozrejme dalsia dolezita vec je ta ze sa mi extremne v zivote nedari, mam dlhy, som v krajine ktora sa mi nepaci, mam priblizne 30 rokov a nic som v zivote nedosiahol, som proste looser. Akonahle sa nieco stane co je v mojom zivote pozitivne tak som dajme tomu celkom v pohode dokazem mat aj par dni pokoj, ale iba vtedy ked viem ze budem mat nejaky fajn program s kamosmi alebo proste budem robit nejake pozitivne veci fajn (akoze aj niekedy vtedy mozem mat nejaku myslienku zlu ale len velmi obzvlast) Proste ja si myslim ze moj mozog ma nejaky defekt z mladosti ako videl tie obrazky, videa ktore vidiet nemal a teraz sa na to nejak cudne zameriava v blbom slova zmysle.
       
      Preco o tom hovorim je ze ked som skumal ludi s Tourettovym syndromom tak oni napriklad nadavaju a nevedia to ovplyvnit. Ale zaujimave na tom je ze vacsinou nadavaju (sami sa hanbia ako fras) a teda aj vykrikuju alebo rozhadzuju rukami. Premyslal som ze ci moja porucha nemoze byt nieco ako tourettov syndrom (nehovorim ze mam tourettov syndrom) ze moj mozog sa proste zameriava na nejake debilne myslienky (podobne ako Tourettak na nadavky) a vyhadzuje mi ich na mysel ked sa nemam dobre (mam velmi velky stres, zlu zivotnu situaciu a pod) Pretoze co je zvlastne je ze moj organizmus na tieto myslienky velmi zle reaguje, spotim sa, bojim sa, chyti ma panicky atak doslovne z toho ze preco mna dobraka taketo zle myslienky napadaju.
       
      Inak zijem dost plnohodnotny zivot, nie som nijaky samotar, rad som v spolocnosti, ludia ma maju radi, niektori o mne vedia co mi je a su s tym absolutne v pohode co mi dodava energiu pretoze ked som respektovany tak sa citim dobre, ale zial je to situacia ktoru nemozem povedat kazdemu pretoze sa ma moze zlaknut ako nejakeho potencionalneho vraha. Proste ja sam mam zo seba strach ze co mi je a verim ze mi to prejde nejako, snazim sa velmi prevelmi aby som vsetky aspekty svojho zivota urobil tak aby som to mal co najmenej a aby to popripade uplne zmizlo
       
      V dnesnom svete kde je jedlo plne zlych chemikalii mozu niektori ludia byt velmi precitliveni na niektore tie Ecka alebo stabilizatory alebo kofein alebo neviem a toto moze byt priznak aj ked velmi neprijemny a netypicky.
       
      Pre vasu informaciu , nikdy som nepil alkohol a nikdy som nefajcil ani cigarety ani marihuannu, ani som nebral vobec nijake drogy. Cize z tohoto to byt nemoze. Kazda rada vitana a prosim vas este raz odpustite si komentare typu ze fuuu tak toto by som nechcel mat. Ano mam to a zijem s tym a co teraz narobim no.

×
×
  • Create New...

Important Information

We have placed cookies on your device to help make this website better. You can adjust your cookie settings, otherwise we'll assume you're okay to continue. Additional information you can see at Privacy Policy