Voľná debata o fyzike

dik tyso mam to teda vsetko zle..

len teleportaciu,  to je omyl.   principy previazanosti su ok.

No len ze som tym stratil zbytocne cas a este aj cas druhych ... toto je vzdy problem ked clovek nema vsetky informacie a korektne o tom tak potom to takto dopada :)

ale ja som si tiez presnejsie zistil ako to funguje,  a ty tiez.  Pre mna to nebol zbytocne strateny cas :)

A pritom to stroskotalo na takej prkotine ze alcia nevie ako to ma merat v ktorych smeroch, to je vsetko tak neurcito zadefinovane, treba vediet spustu veci okolo toho, aby clovek nevybalil nejaku hovadinu. Aj tak moc zrozumitelne to teda podvavane neni, pojmy su nejasne stav a podobne veci. 

Pohravam sa este s myslienkou, že tie stavy by mohli este aj oscilovat v case, ze kazdej castici ten stav osciluje nejak periodicky, nie ze je zaramovany vnutit mu nejake zmeny stavu periodicke

Len pre zaujimavost ako to myslim

na strunach to vysvetlim:

mas napr 50 strun, a kazdu druhu natiahnes nejakou silou, tak frekvencia tych 25 bude ina ako ked tych zvysnych 25 natioahnes inou silou, a este k tomu dobru tu mame moznost natiahnut tych 25 strun sucasne je jedno do akych smerov budu kmitaj aj z akej pozicie zacnu, vynori sa vzor opakujuci sa v case.

Ahoj po dlhej dobe! (= konecne odstranili presmerovanie na arabske reklamne stranky pri pristupe zo zahranicia).

Snad toto je spravne miesto na otazku k rozpinaniu vesmiru (ak nie, tak ma prosim presmerujte).

Pokial tomu spravne rozumiem, tak sa rozpina vsetok priestor (teda aj vzdialenosti medzi atomami v mojom tele), nie je to len o tom, ze sa vzdaluju ine hviezdy a galaxie, zatial co nase lokalne vzdialenosti ostavaju nemenne.

Pokial sa rozpina priestor, rozpina sa v nom vsetko: teda aj "pravitka", ktorymi meriame vzdialenosti.

Rozpinanie vesmiru by sme teda nemali byt schopni namerat, ci ?

dnesny stav je taky ze rozpinanie je slabsie ako gravitacia, ta to udrzi spolu az do velkosti galaxie

Hmm, no dava to zmysel. Taketo rozpinanie sme schopny merat, pretoze pravitko sa naspat zmrsti.

Ja som myslel, ze rozpinanie priestoru vzdaluje objekty napevno.

Na zaklade coho vlastne volame "rozpinanie vesmiru" odpudivu silu, ktora je umerna vzdialenosti?

Tak vraj zrychlene rozpinania vesmiru sa da odvodit aj z Einsteinovej teorie cez nehomogenity vo vesmire aj bez temnej energie:

http://www.osel.cz/9695-je-nutna-temna-energie-podle-novych-vypoctu-nikoliv.html#poradna_kotva

Tak uvidime, mne sa ta temna energia prilis nepacila...

Necítim sa kompetentní odpovedať ti. Takže iba môj názor. Z Einsteinovej rovnice možno dostať nekonečne veľa riešení. Jedným z nich je, že vlastne existujeme vo vnútri čiernej diery, ktorej hustota hmoty je sústredená na horizonte. Pri odhadovanej hmotnosti vesmíru 10exp56 kg je polomer horizontu vesmiru 1exp27 m. Slapové javy potenciálu takejto obrovskej čiernej diery sú v mierkach viditeľného vesmíru takmer nemeratelné, takže sa nám zdá rozloženie hmoty vo viditeľnom vesmíre homogénne. Zrýchľujúce rozpínanie vesmíru môže byť iba prejavom nehomogenity rozloženia hmoty vo vesmire, ktorý presahuje čas, pokiaľ je svetlo schopné doletieť k pozorovatelovi. Astrofyzika je niečo medzi vedou a astrológiou. Vo vesmíre a Einsteinovej rovnici, aplikovanej naň, neplatí ani zákon zachovania energie, takže všetko je možné.

Uz na pohlad to vypada ako blbost nehomogenita vesmiru? Temna energia je zavedena pretoze sme namerali expanziu vesmiru a teda tam ten clen je, bez neho skor idu rovnice nie do zrychlenej expanzie ale do opacneho spomalovanie expanzie. JA to vidim ako dalsiu kacicu nejakych cviciacich matematikov. Temna eneria sa hlada, mohlo by ist o energiu vakua nieco ako casmirov jav len opacnym smerom. Nehomogenity vo vesmire sposobili struktury vo vesmire a preto je dnes vesmir aky je. Obecna teroia realitivity nemoze bud dobre v extremnych situaciach sa objavuju kvantove javy. Preto sa hlada kvantova gravitácia. Nie je ani nahoda pre taky nazov. Dnes je astrofyzika dobre podkuta tono. Do udalosti kedy bol vesmir len v plazmatickom stave. Pozerame sa do minulosti a mame urychlovace kde simulujeme extremny podmienky teplot a tlakov. Takze matematicke cvicenie je skor ako dobry titulok aby to malo sledovanost ..

A opieraju sa tam o pojem viditelny vesmir, cely koncept postrada zmysel predpoklada ze vesmir je vacsi a popiera vsetky pozorovania do momentu kedy mame vesmir v plazme kde sa rychlo rozpina. My nevieme ani meranim potvrdit ci bola inflacia, vieme potvrdit ze big bang je pre nas plazmaticka gula nejakej velkosti zvysok su spekulacie, ako tato ze sme v nejakej casti vesmiru kde je bublina menej hmoty a niekde dalej za hranicou pozorovatelneho vesmiru je ta hmota ktora to taha. Proste blbost

Ale ak je to myslene ze vesmirov je viac v hyperpriestore tak zoskupenie vokol našeho by mohlo nas vesmir rozpinat, pokial multivesmir sa gravitacne pritahuje. Iba v tomto kontexte to moze mat vobec nejaky vyznam..

 

 

Ale ak je to myslene ze vesmirov je viac v hyperpriestore tak zoskupenie vokol našeho by mohlo nas vesmir rozpinat, pokial multivesmir sa gravitacne pritahuje. Iba v tomto kontexte to moze mat vobec nejaky vyznam..

OTR je matematicky veľmi elegantná. No táto jej elegancia sa pri konkrétnom riešení stáva nevýhodou. Jediné analytické riešenie Einsteinovej  rovnice je statické riešenie v okolí sféricky symetrického telesa. To je riešenie Einsteinovej rovnice s nulovou pravou stranou, Schwarzschildova metrika. Na základe tejto metriky boli robené všetky známe experimenty, ktoré doposiaľ potvrdili platnosť zakrivenia časopriestoru hmotou, ako ohyb svetla, chod hodín GPS v gravitačnom poli, alebo stáčanie perihelia Merkuru  Riešene úplnej Einsteinovej rovnice s pravou stranou, teda tenzorom energie hybnosti je už o niečom inom. Je to riešenie ktoré predpokladá, že buď poznáme zakrivenie časopriestoru a z neho dopočítame rozloženie hustoty hmoty a energie, alebo poznáme rozloženie hustoty energie a z nej dopočítame zakrivenie časopriestoru. No my nepoznáme ani jedno, ani druhé. V literatúre môžeme obyčajne nájsť napríklad predpoklad, že priestor je naplnený statickým koherentným „prachom“, ktorého častice navzájom neinteragujú. Alebo predpokladať, že neutrónová hviezda má konštantnú hustotu. Riešení je nekonečne veľa. Navyše, ak sústava nie je časovo statická, v tenzore energie hybnosti sa objavujú aj nenulové nediagonálne členy. Počet nelineárnych diferenciálnych rovníc druhého stupňa narastá a dvojnásobne s nimi aj počet počiatočných podmienok. Samozrejme sa takáto sústava nedá riešiť analyticky, ale aj pri numerickom riešení potrebujeme poznať všetky počiatočné podmienky. V bežnej inžinierskej praxi sa verifikácia teoretických predpokladov a vhodnosť konkrétneho riešenia a počiatočných podmienok verifikuje s nameranými experimentálnymi výsledkami. Verifikovať OTR je bohužiaľ možné len v slabých gravitačných poliach. A tu sa „veselo linearizuje“ Nedávna Nobelova cena, udelená za potvrdenie gravitačných vĺn stojí matematicky presne na takejto linearizácii Einsteinovej rovnice. Taylorov rozvoj funkcie zodpovedného za priestorové zakrivenie v Schwarzschildovej metrike 1/(1-2*G*M/c^2/r) pre r blížiace sa nekonečnu, rozumej plochej metrike  je:

1 + 2*G*M/c^2/r + 4*G^2*M^2/c^4/r^2 + 8*G^3*M^3/c^6/r^3 + 16*G^4*M^4/c^8/r^4 + ...

Ak pri riešení vezmeme do úvahy iba prvé dva členy 1 + 2*G*M/c^2/r jednotka v diagonále metrického tenzora predstavuje plochú Minkowského metriku a člen 2*G*M/c^2/r jej malú odchýlku. Takže sa viac menej dostávame do riešenia gravitačného poľa v plochej metrike, ktorá je po zmene konštánt takmer identická s Maxwellovou teóriou. A ďalší postup je už úplne identický, kde vyžarovanie gravitačných vĺn kopíruje vyžarovanie kvadrupólového usporiadania náboja, vyžarujúceho elektromagnetické vlny. Nič proti tomu riešeniu nenamietam, je to spôsob, ako sa dostať k zmysluplnému výsledku, ktorý je v zhode s experimentálnym meraním. No Schwarzschildova metrika je statická a reálne obiehanie dvoch telies musí obsahovať aj nenulové členy hybnosti a toku energie, ktoré sa zanedbali. Schwarzschildova metrika je platná iba pre sféricky symetrické teleso a ťažko bude vhodnou metrikou pre dve rotujúce telesá. Vo veľkej vzdialenosti r >> a, kde a je polomer rotácie, si to však rovnako, ako pri riešení Hertzovho dipólu, alebo kvadrupólu môžeme dovoliť. Ďalšou podobnou linearizáciou Einsteinovej rovnice je projekt Gravity Probe a Lensova-Thirringova precesia. Linearizované riešenie Einsteinovej rovnice predpokladá rovnaký efekt, ako Maxwellova teória pre náboj v elm, poly, teda Gravitoelektromagnetismus. Teórie o rozmeroch vesmíru a rozložení jeho hustoty hmoty a energie patria skôr do kategórie sci-fi. Fridmanova metrika, ktorá má ambície popisovať dynamické modely vesmíru je vytvorená ad hoc, aby rešpektovala rozpínanie vesmíru. V skutočnosti je to krok dozadu. Prakticky je nepoužiteľná a pri jej aplikácii by sme nedostali ani posun hodín v družiciach GPS.

Pri tej linearizacii sa ale nedopustaju vyznamnej chyby v presnosti, preto sa to robi lebo to ulahcuje vypocet. Takze toto na veci nic nemeni. Ty to beries dost matematicky ale to je len nastroj matematika aj rovnice, rovnice nemame ok pretoze nemame teoriu kvantovej gravitacie a tak v extremnych pripadoch nevieme s istotou povedat ako to je  v extremne silnych gravitacnych poliach kde treba brat do uvahy aj kvantove prejavy.

 rovnice nemame ok pretoze nemame teoriu kvantovej gravitacie a tak v extremnych pripadoch nevieme s istotou povedat ako to je  v extremne silnych gravitacnych poliach kde treba brat do uvahy aj kvantove prejavy.

Kvantová gravitácia by mala ambície prepojiť deformácie časopriestoru na úrovni elementárnych častíc. No rovnako, ako v súčasnej kvantovej fyzike, by nebola vhodná na popis makroskopických telies. Nie preto, že by to nebolo možné, ale preto, že de Broglieho vlnovová dĺžka makroskopických telies je menšia, ako Planckova dĺžka. Samozrejme makroskopické telesá sú tvorené súborom elementárnych častíc. Kvantové vlastnosti veľkého súboru častíc je možné popisovať iba štatisticky. Typický príklad je žiarenie čierneho telesa. Čisto kvantovo sa správa iba individuálny harmonický oscilátor. Pre makroskopický popis stačia iba stredné hodnoty štatistického súboru týchto oscilátorov. O telese, ako súbore elementárnych častíc môžeme uvažovať tak nanajvýš do koncentrácie neutrónovej hviezdy. Po jej zrútení do čiernej diery je to asi nereálna predstava. Očakávať, že kvantová gravitácia by priniesla nejakú podstatnú zmenu v popise zakrivenia časopriestoru makroskopických telies je podobné, ako očakávať od kvantovej fyziky, že vysvetlí Newtonove zákony. Vo vesmíre sú čierne diery s horizontom udalostí porovnateľným s obežnou dráhou Jupiteru. Tu zrejme kvantová gravitácia nebude tou najvhodnejšou teóriou.

To nie sak kvantova gravitacia je popis na urovni kvantovej takze tu nie je prepojenie obecnej relativity a kvantovej fyziky stantartneho modelu a prave preto debaty co sa deje v ciernej diere a podobne by riesila kvantova gravitacia, alebo taky big bang, ved to su prave extremy na malom kusku je sustredena obrovka hmota ci energia a na to nemamame funkcny aparat ako taketo veci riesit a samozrejme tato teoria by limitne sla k tomu co mame pri slabych poliach. Ved o to ide, ak chceme pokrocit tak toto potrebujeme mat.

robopol

Argumentácia, že sa siločiara zakriví v dôsledku existencie vonkajšieho telesa je určite správna. Ale vo fyzike môžeme urobiť model, kde okrem permanentného magnetu nič iné neexistuje. Inak by sme museli akceptovať Machovu hypotézu, že fungovanie fyzikálnych zákonov je podmienené vesmírom, ako celkom. Všetky akceptované fyzikálne teórie  striktne Machovu hypotézu odmietajú a predpokladajú, že k fungovaniu fyzikálnych zákonov žiadny vesmír nepotrebujeme a stačí nám iba sústava v ktorej je permanentný magnet. V tejto sústave sa podľa Maxwellovej teórie

Divergencia B = 0

magnetická siločiara v podobe priamky musí uzatvoriť iba v nekonečne.

No to ides uz na okraj platnosti teorie, kedze nemozes nasimulovat podmienky kde je magnet sam vo vesmire, prakticky sa silociara naviaze na ine magneticke polia a teda nejde do nekonecna ako priamka, to je fakt preto funguje buzola kde sa strelka naviaze na magneticke pole zeme.

Zakony su teoreticke poznatky a ani v jednom pripade nie je mozne tvrdit to co tvrdit nemozu v podmienkach ako je singularita, ako je prazdny vesmir a podobne.

No to ides uz na okraj platnosti teorie, kedze nemozes nasimulovat podmienky kde je magnet sam vo vesmire

Podľa mňa to nie je okraj platnosti teórie, ale okraj hranice našej schopnosti interpretovať jej limitné dôsledky. Je podozrivé, že matematikou sa dajú popísať fyzikálne deje. A keď nám z matematiky vyjde limitne riešenie v nekonečne, nevidím dôvod ho neakceptovať ako objektívnu realitu.

No ale to je ako keby si chcel popisat newtonovou predstavou vesmir :) Moc veris tym teoriam, co nie je moc velka zahada. Mimochodom preco platia fyzikalne zakony? LEbo vesmir je taky je usporiadana struktura a teda musi existovat baza podla ktorej to sedi. Neni na tom nic zahadne, akurat to ze z chaosu povstane poriadok a ten ma zakonitosti aby sa mohol dalej kopirovat a existovat, a ani to nie je zahada preco to tak je. V podstate sa da nejak odpovedat ale vierohodnost odpovedi je vzdy otazna, ale pokial to ma logiku tak mne to postacuje, nic viac si priat ani nemozem, ziaden mudrc za mnou nepride s tym ze mi prezradi o vesmire vsetko :)

Moc veris tym teoriam...

Samozrejme my tieto otázky nevyriešime. Ale akceptovať len to, čo si dokážeme predstaviť neznamená, že to tak aj je. Človek má síce bujnú fantáziu, ale keď mu z matematiky vyjde riešenie, ktoré súhlasí s experimentom a prieči sa zdravému sedliackemu rozumu, tak čomu veriť? Ale zostaňme pri tej siločiare magnetického poľa. Podľa STR magnetické pole je iba prejavom pohybu potenciálu elektrického poľa. Takže siločiara magnetického poľa je len relativistický pojem v sústave, v ktorej sa náboj pohybuje. V sústave spojenej s nábojom sa jedná o čisto elektrostatické pole. Viem, že to pre teba nie je nič nové, ale pre pozorovateľa v sústave permanentného magnetu je magnetické pole reálnym poľom. No aj v tejto sústave je magnetické pole permanentného magnetu len relativistický pojem. Prečo to spomínam. Lebo realita, ktorú pokladáme za objektívnu, môže byť rovnako iba prejavom čisto relativistickým.

Podľa STR a Minkowského metriky sa sústava pozorovateľa v časopriestore pohybuje rýchlosťou svetla. Je to sústava, v ktorej je inerciálny pozorovateľ v kľude. Ako teda interpretovať rýchlosť svetla, s ktorou sa jeho sústava pohybuje v časopriestore? Ako matematickú fikciu? Dobre, je to matematická fikcia, ale táto fiktívna matematická interpretácia súhlasí s experimentom, ale naša intuitívna predstava o kľude je s experimentom v rozpore.

Do relativity zabiehat nechcem nejak ale bavili sme sa tu o magnetickom poli a silociarach ktore idu podla teba do nekonecna, to nie je pravda to je cele, kedze vokol su vzdy nejake objekty a proste sa silociara napoji na ine magneticke polia. To je cele to bol ten filozoficky problem kt. neexistuje. Take veci ako mat magnet a prazdy vesmir nejdu testovat..

Ale sak aj z Newtonovych rovnic ti vyjde riesenie a uz zo skusenosti v minulosti vieme ze ani nahodou nemame ucelene teorie ako finalny produkt aby sme si dovolili spekulovat co sa bude diat v extremnych pripadoch kde ich platnost = neplatnost- To je predsa uplne trivialne na pochopenie toho co pisem a preco to tak je.

Prečo sa pragmaticky držíš „realizmu“, ktorý vychádza len z tvojej fyzickej skúsenosti, ak matematika ponúka aj iné riešenie? Napríklad rýchlosť je vektor, ktorý si vieme celkom uspokojivo interpretovať, ako zmenu polohového vektora v čase. Kvadrát rýchlosti si matematicky môžeme interpretovať ako skalárny súčin vektora rýchlosti zo sebou samým. Výsledkom už nie je vektor, ale skalár. Absolútna hodnota tohto súčinu je v STR príčinou kontakcie dĺžky a dilatácie času. Rovnako je táto absolútna hodnota príčinou aj vzniku magnetického poľa. (Samozrejme nie je to v Lorenzovej transformácii celkom pravda. Rýchlosť sústavy sa tu transformuje na radiálnu a tangenciálnu zložku). Kvadrát rýchlosti, ktorý stratil smer a orientáciu pripomína skôr potenciál poľa –c^2. Je to podobnosť čisto náhodná? Ak by sme slávnu Einsteinovu rovnicu E = mc^2 interpretovali kinematicky, súvisela by s kinetickou energiou, podľa OTR by energia súvisela s potenciálom gravitačného poľa E =m.phi. V metrike časopriestoru skalárny súčin vektora rýchlosti určuje "mantinely" fungovania všetkých známych fyzikálnych zákonov. Nie je to zvláštne, že iba čiste kinematický pojem hrá podstatnú úlohu v architektúre fungovania "nášho sveta"?

nevychadza len z mojej skusnosti mimochodom, ale takto ja mam o nasich teoriach taku mienku ze sa im podsuva nieco viac ako aj matematike, ibaze moj nazor je ten ze to je nasa fikcia vylozene fikcia postavena na abstraktnych pojmnoch ktore nam zatial poznanie mne osobne nedavaju, su uzitocne cele to nejak funguje v nejakych hraniciach, ale ty a nie len ty v tom vidis nejaku hlbsiu podstatu a to matematicku, ja myslim ze vacsia fikcia ani nemoze byt. Doslova a do pismena zijeme sukrmone divadla vsetci a sme v tom prepojeni, od toho sa treba aj trocha odosobnit a nenechat sa strhnut niecim co je nastrel, my nie sme na konci ale na zaciatku, mame nejake fakty a nejake teorie ale vidiet v tom nieco viac je iluzia urcite.

robopol

Samozrejme, že naše fyzikálne teórie sú iba naše fikcie, ale matematika je jediný spôsob, ako dať týmto naším fikciám formu, ktorá nepodlieha iba našej fantázii, ale striktným logickým formuláciám. A experiment nás presvedčuje, že logikou matematických zákonov sa skutočne fyzikálne zákony riadia. Prečo je to tak, zostáva záhadou. Pre veriaceho fakt, že fyzikálne zákony podliehajú matematickej logike je dôkaz toho, že vesmír je vytvorený racionálnym stvoriteľom. Ale to môže samozrejme byť rovnako taká istá fikcia, ako všetky naše teórie. Každá teória potrebuje ad hoc predpoklady, ktoré z ničoho nevyplývajú a nedajú sa dokázať. Napríklad zákon zachovania energie, hybnosti, konštantnej rýchlosti svetla, atď... Akceptujeme ich len preto, že ich platnosť potvrdzuje experiment a my ich nazývame postuláty.  Ak formulujeme postulát, máme už základ, aj pre formuláciu matematických zákonov. Matematika akceptuje akýkoľvek postulát, teda aj ten, ktorý s objektívnou realitou, teda s fyzikou, nemá nič spoločné. No ak niekto „náhodou, alebo intuitívne“ formulujeme postulát, ktorý popisuje objektívnu realitu, matematika ju potom popisuje správne v zhode s experimentom. A to až do takej miery, že si dôsledky matematických riešení nakoniec nedokážeme ani s najbujnejšou fantáziou interpretovať.