Hľadanie v komunite

Vesmír môže byť buďto nekonečný a "plochý", alebo konečný a do seba uzatvorený.. Aké by to vlastne malo dôsledky, keby sa podarilo preukázať, že je konečný a do seba uzatvorený?

V čom vlastne, tá "alamova pasca" spočíva? Predstavil som si, aké by to bolo nachádzať sa v interiéry do seba uzatvoreného expandujú priestoru - "vesmíru". "Uvidel som" tam čosi ako "optický klam". Čím ďalej od seba sa v takom priestore - "vesmíre" pozrieme (pričom by malo platiť, že aj v ňom je rýchlosť svetla limitnou rýchlosťou), tak tým vzdialenejšiu minulosť pozorujeme. To je v podstate normálna vec.. "Každý ďalekohľad je aj časohľad, ktorým pozorujeme minulosť".. Je tam ale jedna drobná odlišnosť. V do seba uzavretom expandujúcom priestore sa dívame do doby, keď mal ten priestor "menší polomer" a teda bol aj "viac zakrivený". A keďže sa dívame do "viac zakriveného" priestoru, mal by vznikať efekt podobný ako keď sa pozeráme do "gravitačnej jamy", budeme vidieť že "hodinky" sa tam pohybujú pomalšie ako tie ktoré máme pri sebe.. Čas "tam ďalej" od nás "beží pomalšie". .. Položme si teraz otázku, čo by ten pozorovateľ v do seba uzavretom expandujúcom priestore "videl", ak by zabudol na to že v minulosti sa "hodinky točili pomalšie"? Podľa mňa by "videl", určité "fatamorgány". Napríklad díval by sa na vzdialené galaxie, a tie by sa točili pomalšie ako jeho vlastná "dnes, tu, teraz". Za predpokladu že jedna otočka okolo vlastnej osi trvá rovnaký čas ako "dnes". Musel by predpokladať že v tej galaxii pozoruje ohromné množstvo tajomnej "temnej hmoty" ktorá interaguje iba gravitačne, ovplyvňuje rotáciu vzdialenej galaxie. Ale nech by sa tú tajomnú "temnú hmotu" snažil zachytiť ako chcel, nikdy by z nej nepolapil ani jedinú časticu. Ak by meral ako prebieha expanzia vesmíru v čase, a zase by zabudol na to že v minulosti sa "hodinky točili pomalšie", tak by "Uvidel" ako sa rýchlosť expanzie vesmíru zdanlivo zrýchľuje, a musel by to vysvetľovať pomocou tajomnej "temnej energie" ktorá pôsobí "antigravitačne", nedarilo by sa mu však pre ňu nájsť žiadne teoretické opodstatnenie ani vysvetlenie. Otázka asi je, či som v tej "alamovej pasci" teraz iba sám?

Ak by gravitácia skutočne bola fyzikálnou silou s "nekonečným dosahom", nemal by vďaka tomu existovať nejaký postupnejší prechod pri "organizácii" hmoty na veľkých škálach? V menšom merítku pozorujeme napríklad slnečné sústavy, potom galaxie.. Sústavy točiace sa okolo spoločného ťažiska. Potom dlho dlho "nič". Zrazu ten sklon k "točeniu" zmizne. Ono to začne v priestore "prúdiť" a "pnúť" sa.. Potom sa to organizuje do stien, vlákien a medzi nimi voidy. Klasický výklad je ten, že tam už sa do toho mieša rozpínanie priestoru.. Lenže nemal by medzi tým existovať nejaký prechodový stav? Nejaká rodina štruktúr, v ktorej by tak nejak postupne ubúdal sklon k "točeniu", a postupne sa objavovalo "pnutie"? Ak by gravitačná sila mala "nekonečný" dosah, nemala by prestávať pri tom organizovaní a vytváraní štruktúr, prestávať mať hlavné slovo nejak plynulejšie kontinuálnejšie? Práve to vytváranie stien, vlákien a voidov medzi nimi, zodpovedá "nespojitému" gravitačnému pôsobeniu, keď určitý objekt, síce interaguje s blízkymi susedmi, ale na tých vzdialenejších už nepôsobí "osobne", ale čímsi ako "postrkom". .. Einstein si predstavoval (v tej dobe si to tak predstavovali všetci..) vesmír ako nekonečnú rovinnú "plochu".. (tá analógia s plachtou na ktorú položíme závažie) Teória veľkého tresku, bola sformulovaná 5 rokov, pred jeho smrťou.. A potvrdená až 5 rokov po jeho smrti.. Teórie o tom že vesmír si môžeme predstavovať ako do seba uzavretú konečnú bublinu sa zrodili až potom.. Einstein sa s touto ideou akosi nestretol. Ak je gravitácia "iba" ohyb deformácia priestoru. Nemal by sa brať do úvahy "počiatočný tvar" toho čo ohýbame? Keď ohýbame priestor, tak vlastne ohýbame vesmír ako taký. Akurát že.. Keď sa snažíme ohnúť podľa tých istých pravidiel, "nekonečnú rovinnú plochu", a do seba uzavretú "konečnú bublinu" guľovitú 2D plochu.. Ktorá navyše expanduje rozpína sa.. Nemal by byť ten výsledný "profil zakrivenia" trochu iný? .. Keď porovnám dve analógie.. Plochú nekonečnú 2D rovinu, ako "gumovú plachtu" ktorej okraje sú "upevnené" v nekonečne.. A guľovitú konečnú do seba uzavretú 2D bublinu.. Do ktorej navyše stále usilovne "pumpujeme", aby expandovala.. Zatlačím na tieto dva povrchy prstom.. Tak áno.. Na nekonečnej rovinnej ploche, sa deformácia šíri do nekonečna.. Ale na povrchu "balóna".. Je deformácia lokálna.. Jej "nekonečné" šírenie eliminoval vnútorný tlak.. Expanzia.. V do seba uzavretom konečnom vesmíre sa s tej istej sily s tou istou "mechanikou", stane sila s obmedzeným konečným dosahom..

Vďaka nesprávnej teórií o gravitácii, dnešní vedci ani netušia o vzniku a fungovaniu planét i celého vesmíru. Ak by planéty vznikli z jedného protoplanetárneho disku, museli by mať približne rovnaké zloženie. Aké energia rozhodla o rozdielnom zložení jednotlivých planét, veď gravitácia pôsobí na všetky látky rovnakou silou. Ak majú jadrá planét niekoľkonásobne väčšiu hustotu ako plášť, museli vzniknúť iným spôsobom, z inej hmoty a v inom čase. Jadro Zeme vzniklo z neutrónovej hviezdy a vďaka kladnému náboju priťahuje všetky látky. Gravitácia je tvorená príťažlivou silou elektrického náboja a antigravitácia je tvorená odpudivou silou elektrického náboja. Gravitácia planéty nieje závislá od hmotnosti planéty, ale hmotnosť planéty je závislá od príťažlivej sily jadra planéty, koľko hmoty dokáže táto sila udržať po hromade. Ak by sa gravitácia tvorila aj v zemskom plášti, museli by sa kúsky kameňov navzájom priťahovať, podobne ako sa priťahujú kúsky rozbitého magnetu.

Použitie čísla Pí, je dosť problematické. Pretože je to číslo iracionálne transcendentné teda nekonečné, nikdy ho nepoužijeme celé. Teda ani výsledok výpočtu v ktorom skrátené číslo Pí použijeme nebude nikdy dokonale presný. Navyše pomer vyjadrený pomocou čísla Pí, je pojmom platným v Euklidovskom rovinnom priestore. V zakrivenom priestore číslo Pí neplatí, pretože aj postulát vyjadrujúci jeho vznik tam je neplatný. Na výpočet čohokoľvek v zakrivenom priestore sa používa odlišná matematika diferenciálne rovnice, odvodené s tam platnej diferenciálnej geometrie. Ak sa pokúsime, kresliť na povrch zakrivenej plochy kruhy s rôznym polomerom, tak zistíme že pre každý polomer, bude platiť iné nové zdeformované "číslo Pí" s odlišnou hodnotou. Ak si budeme kresliť kruhy a zároveň "štvorce", trebárs na pravidelne zakrivený povrch gule. Zistíme že pre deformáciu hodnoty Pí, tam existujú dve krajné polohy. Počiatočná krajná poloha "equatorial" (pardon.. nepoznám odbornú terminológiu.. Tak si vymýšľam vlastnú..): Na pravidelné zakrivenom povrchu platí, že je tam možné nakresliť, kruh o maximálne možnom prípustnom polomere, zodpovedajúcom polomeru zakrivenia samotného plochy, priestoru, v ktorom operujeme. Keby sme sa tam pokúsili nakresliť "štvorec", s rovnakou plochou a obvodom, bude predstavovať dokonale zhodnú entitu. "Rovník". Konečná krajná poloha je "singularita". Čím menší kruh a "štvorec" so zhodnými parametrami, obvod alebo plocha, sa snažím nakresliť, tým viac sa to blíži k vlastnostiam platným pre euklidovský plochý priestor. Nekonečne malý kruh a štvorec, budú mať vzájomné vzťahy odvoditeľné, postulátom platným pre Euklidovský priestor, teda pomocou čísla Pí. Pričom platí, že ten rozdiel medzi týmito dvoma krajnosťami, sa mení "harmonicky", podľa určitých pravidiel.. Nemohlo by to naznačovať, že aj pre vzťahy medzi obvodom kruhu a "štvorca" v zakrivenom priestore , nejaké tie "postuláty" budú existovať? Aj keď teda akurát omnoho zložitejšie, ako v Euklidovskom priestore.. Je tu teda otázka. Ak číslo Pí, alebo nejaký výpočet v ktorom ho použijeme, od počiatku obsahuje vstavanú nepresnosť, my si výsledok výpočtu dosadíme do nejakej operácie pomocou diferenciálnych rovníc v zakrivenom priestore, zaoblená plocha pôsobí ako zväčšovacia lupa, ktorá všetko deformuje a zväčšuje. Nedôjde následne k zväčšeniu tej počiatočnej chyby, do naozaj veľkých rozmerov, ktoré budú mať fatálne následky pre kvalitu výsledku?

Číslo Pí je matematická konštanta. Bezosporu platí všade v celom našom vesmíre. Mám však otázku, aký je vlastne rozdiel medzi matematickou a fyzikálnou konštantou? Tá matematická konštanta Pí tak nejak platí, keď si kruh kreslíme na papier.. Na peknom rovnom stole.. Keď na "dokonale rovný" stôl položíme guľôčku.. Nemala by sa začať sama od seba kotúľať ani do stredu stola, ani sa snažiť prepadnúť cez jeho okraj.. Ale čo je to, v našom vesmíre tá "rovina"? Hmm.. Čo keby sme si zahrali biliard? V trochu kozmologickejšom meradle? Dajme tomu že postavíme fakt veľký biliardový stôl.. Aspoň teda o rozmeroch 180 x 90 kilometrov.. (niekde na Sahare..) A bude naozaj dokonale rovný.. Hodnota pí na jeho ploche by bola klasických 3.1415926535897932384626433832795028841971693993751058 20974944592307816406286208998628034825342117067982148086513282306647..... Proste rovný ako "Slovo Božie". Nezačali by sme pri "šťouchání" pozorovať v správaní sa gulí určité čudné "podivnosti"? Len čo by sme na jeho okraj, položili prvú guľu.. Ona sama od seba.. By sa začala kotúľať do stredu stola.. Existuje mnoho metrík. Záujímavá je Schwarzschildova metrika. citujem : "Schwarzschildova metrika nie je izotropická, to znamená, že zakrivenie priestoru sa vzťahuje iba na radiálnu súradnicu r, ale nie na uhlovú časť metriky phi, theta. Takže číslo Pi, ako pomer obvodu kružnice k priemeru bude pre pozorovateľa v zakrivenom a priestore menšie." Ten Schwarzschild.. To je ten istý pán.. Po ktorom je pomenovaný tzv. "Schwarzschildov polomer". Čo s toho teda vyplýva? Mali by sme pridávať k hodnote Pí, relativistickú úpravu. Ak sa preukáže nutnosť, pridávať relativistickú úpravu k hodnote Pí, podľa podmienok vyplývajúcich z hodnoty lokálneho zakrivenia priestoru. Mohlo by to pomôcť spresniť výsledky pri matematickom modelovaní a predpovedaní dejov, ako napríklad výbuchy supernov, vzniku čiernych dier, kolíziách veľmi hmotných objektov napríklad neutrónových hviezd, ako aj správania sa degenerovaného plynu vo vnútri veľmi hmotných objektov a dynamických javov v ich objeme. Je tu však asi drobný problém. Hýbať s hodnotou Pí, asi znamená, hýbať s hodnotami veľkého množstva fyzikálnych konštánt. Planckova konštanta.. Jej redukovaná forma tzv. Diracova konštanta.. Následne odvodené Planckove jednotky. Napríklad taká "Konštanta jemnej štruktúry alfa". Hýbať s jej hodnotou by bol dosť "nebezpečný šport". "Pozoruhodným faktom je, že hodnoty týchto čísel sú veľmi dobre upravené tak, aby umožnili vývoj života.“[7] Keby hodnota fyzikálnych konštánt boli iné, nemohli by existovať žiadni živí pozorovatelia, ani život našej formy vo vesmíre. Napríklad zmena o nepatrné 4% by spôsobila, že pri jadrovej fúzii vo vnútri hviezd by sa nevytvoril žiadny uhlík. Keby bolo α > 0 , 1, nedošlo by k fúzii vôbec, pretože gravitácia by neprekonala elektrostatické odpudzovanie atómových jadier.[8]" (Z Wikipédie.) To znie naozaj znekľudňujúco.. Útechou by mohlo byť, že by sa tak dialo v celkom bezpečnej vzdialenosti od nás, hlboko v gravitačných pasciach veľmi hmotných objektov. Prípadne v ďalekej minulosti a budúcnosti, ak by sa potvrdila teória že je vesmír do seba uzavretý priestor, s určitým prirodzeným zakrivením. Jednoduchý problém.

Toto vlákno slúži na falzifikovanie mojej astrofilozofickej práce s názvom iGoTT - interpretácia Gravitácie od Tomáša TRNíKA - Táto interpretácia je tvorená s cieľom: - inšpirovať, - vysvetliť nepredstaviteľné matematické chápanie sveta okolo nás, - predpovedať, - pobaviť. iNterpretácia (iGoTT) nieje ešte publikovaná, ale kostra tejto práce je už roky zadupávaná v mojej hlave. Preto začnem zatiaľ len jej možnými predpoveďami.

takze vie tu niegdo po anglicky dobre ze by dokazal prelozit clanok a dat ho sem alebo prelozit video a spravit titulky??

Rotácia Zeme dlhodobo spomaľuje, je to prirodzený proces, ktorý nastáva z dôvodu, že vesmírne telesá na seba vzájomne gravitačne pôsobia a 'ideálny' stav nastane vtedy, keď obe telesá sú k sebe obrátené tou istou stranou - tento stav sa nazýva viazaná rotácia. Pozorujeme ju v prípade Pluta a jeho mesiaca Cháron, ale aj v prípade nášho Mesiaca, ktorý nám ukzauje stále tú istú stranu. Mesiac pôsobí aj na Zem, a jej rotácia sa stále spomaľuje. Podobne pôsobí na Zem aj Slnko a teoreticky niekedy ďaleko v budúcnosti bude Zem ukazovať Slnku len jednu stranu (myslím, že tento stav nastal v prípade Venuše alebo sa k nemu blíži). Uploadol som zaujímavé video o spomaľovaní rotácie Zeme. Nič dobré pre civilizáciu, predĺženie dňa len o púhe dve hodiny by už spôsobilo katastrofu: http://www.mojevideo.sk/v/6e7b3d433d413d39384338