Deti, povaha a správanie sa detí

slimak, môžem povedať, že na jednej strane sa mi páči ako sa venuješ deťom, ako chceš, aby ste ako rodina niekam išli, niečo videli, aby deti spoznali "kus Slovenska", aby deti niečo dosiahli, ale nie vždy súhlasím s tvojim postupom; napríklad ako sa snažíš syna viesť "k láske k futbalu". Viem, že chceš aby niečo dosiahol, len dúfam, že ťa k tomu nevedie to, že ak si sám vo futbale úspešný nebol, alebo si k tomu možnosti nemal, takto si teraz "neliečiš komplexy z minulosti". Tvoj syn môže byť dobrý napríklad vo vytrvalostnej chôdzi, ale dobrý, ba dokonca výborný môže byť v úplne inej oblasti ako je šport, môže napríklad krásne kresliť, spievať, môže vynikať v matematike; športu sa môže venovať iba rekreačne, robiť to, čo ho bude baviť. Môže plávať, lyžovať, korčuľovať ... ale všetko iba rekreačne.

Nemyslím si, že by ti trinita napísala niečo zlé, že by to napísala vulgárne a urážlivo, napísala ti iba svoj názor. Je dobré názor toho druhého si prečítať a aspoň sa nad ním zamyslieť, nie hneď človeka priam posielať "do horúcich pekiel". Nemusíme s názorom druhého človeka súhlasiť, ale ono je to aj v tom, že písané slovo nevyjadrí úplne všetky naše myšlienky a navyše, druhá strana si to "naše napísane" môže vysvetľovať "po svojom", nie tak, ako to bolo myslené. Všetci máme svoje myšlienkové pochody rôzne.

Ešte taká malá poznámočka ...

... naša suseda má vnučku, žiačku ZŠ a tá hrá aktívne futbal /!/ ... chodí na tréningy a je to pre ňu šport, ktorý ona chce. Žiadna gymnastika, či nejaký iný šport, ktorý my označujeme ako šport vhodný pre dievčatká, ona chce futbal ... a údajne je dobrá. A tak ani nevieš, možno dcéra časom príde s tým, že na rozdiel od syna ona ten futbal trénovať chce. A tiež môže byť dobrá. :smile2:

môj zať je futbalový zanietenec, aktívne hrá sálový futbal (neviem, ako sa to volá odborne) nejakú ligu, ale normálny futbal pozerá aj také zápasy, ktoré bežných chlapov nezaujímajú. Minule nám rozprával, že boli aj s mladou nakupovať pre (vtedy ešte len v brušku) malinkú a videl tam nejaké dievčatko, ktoré strašne chcelo dajaké šaty plné volánikov, podľa neho boli príšerné, ale rodičia ich tej malej kúpili a nechápal, ako mohli také čosi kúpiť. Nuž sme so "žilinčankou" zahájili snahu mu vysvetliť, že 99% dievčatiek chce šatičky s volánikmi a chce byť princeznami...a nato on vytiahol mobil s nejakými vecičkami na oblečenie s motívom "Som najmenší Slovanista" a podobne, ladené do belasa. Ozdobené to bolo bielym jednoduchým volánikom - no, bolo to milé, ale väčšina dievčatiek chce šatičky či tričká s kvetinkami, mačičkami, psíčkami či rozprávkovými motívmi a čím viac volánikov a mašličiek, tým lepšie - a to sme sa mu snažili povedať. Nuž, uvidíme, či naša Ninka bude športovo nadaná po tatovi, alebo muzikant do našej famílie, ale divila by som sa, keby také šatičky s volánikmi nechcela.

K malému Slimáčikovi: A čo dať ho do bránky? Vlastne ani to by nešlo, keď sa lopty bojí. Veď aj atletika je pekný šport, a keď dobre behá, tak prečo nie toto?

Minule nám rozprával, že boli aj s mladou nakupovať pre (vtedy ešte len v brušku) malinkú a videl tam nejaké dievčatko, ktoré strašne chcelo dajaké šaty plné volánikov, podľa neho boli príšerné, ale rodičia ich tej malej kúpili a nechápal, ako mohli také čosi kúpiť.

Kto vie, aký by bol zaťov názor na volánikové "šatočky" teraz, keď už svoje dievčatko má na svete. Pokiaľ IBA vedel, že bude mať dcérku, dôležitý bol pre neho JEHO názor. Verím však, že ak si malinká Ninka časom povie, že ona chce TOTO, tatko sa "roztopí" a prianie jeho dievčatka bude pre neho rozkazom. Jasné, že odtiaľ - potiaľ, ale kúpa šatočiek s množstvom volánikov, dokonca možno aj fo farbe, ktorú bude vidieť aj spoza rohu bude predsa pre ocinka úplná maličkosť. :smile2:

Asi viacerí, keď sme ešte boli iba v štádiu očakávania príchodu nášho dieťatka na svet sme mu pripravovali priam sparťanskú výchovu. A ako sme s jeho príchodom "zázračne zmäkli" a zabudli na všetko, čo sme mali "skoro do detailov premyslené a prichystané". :)

zatiaľ to tak nevyzerá, ešte svoj názor na šatičky s volánikmi malá neprejavila... :)

ale pamätám sa, ako jej mama túžila po takých šatočkách, a samozrejme, ich dostala niekoľko a veľmi jej pristali...ale dodnes nám nevie zabudnúť, že na karnevale v škôlke chcela byť princeznou, a my sme jej vyrobili masku kata...nuž, mysleli sme si, že je to originálny nápad a originálne prevedenie, Flinstone jej vyrobil aj sekeru (z dreveného papeka a takého tvrdého papiera, obaleného tvrdým alobalom, tá katopvská čiapka nemala chybu...všetci chalani v škôlke ju vraj obstali, že kto je, nikto ju nespoznal, ale ona chudinka sa hanbila a namiesto aby si to užívala, tak trpela. O rok neskôr som jej teda vyrobila ružovo-biele volánikové šaty a ružovo-biely venček na hlavu akože Šípková Ruženka, to už bola spokojná.

Zato "žilinčanka" si masku kata užívala, tá mala z toho srandu, že ju nikto nespoznáva, celkom iná povaha. Aj ona si rada obliekala volánikové šaty, ale zato si vedela užiť aj takýchto originalít (raz ju ešte ako škôlkárku vybrali na tanečnej, kam chodila, na nejaký konkurz do reklamy - a režisér sladúčko že aké pekné dievčatko, a moja, chcela by si hrať princeznú? A ona že nie. Ostal chvíľu zarazený ako hrebík do truhly a keď sa spamätal, položil jej ´dalšiu otázku, že koho by teda chcela hrať, a ona že najradšej ježibabu, a z reklamy nič nebolo :D ).

Rozdiely v povahách sa prejavovali aj inak, mám to zdokumentované na fotografiách.

Šibačka. Kočeny mali 3 a 5 rokov. Šibači - chlapci tak v ich veku - vytiahli nástroje, staršia s krikom utekala pred nimi, mladšia sa im postavila, vydrapila jednému korbáč a začala ich obšívať a ten chudátenko nevedel, čo robiť a rozplakal sa, tak mu šibák vrátila a aj zadok mu nastavila, ale šibač bol k neutíšeniu, až kinderko mu slzy usušilo a šibačka pokračovala ako mala. Robila som nejaké momentky, malá si fotenia absolútne nevšímala, venovala sa šibačke a bolo jej celkom fuk, či sa fotí, alebo nefotí. zato tá staršia, čo chcela byť princezničkou, keď zbadala foťák, vyletela do izby a vrátila sa s bábikou cv perinke a už strúhala úsmevy kašlúc na šibačov, skrátka pózovala s bábikou v rukách...

dúfam len, že zať (a teda aj dcéra) malú budú podporovať v tom, v čom bude dobrá, a nie v tom, v čom oni chceli uspieť a neuspeli, a je to jedno, či to bude futbal, gymnastika, volejbal, tanec, folklórny súbor, spev, hra na nejaký nástroj alebo hocičo iné, a nebudú ju naháňať do takých mimoškolských aktivít, v ktorých bude poleno.

OK,zeny - tvarte sa ze ste nad vecou a tomu rozumiete - a liecim si komplexz  - mne je futbal ukradnuty. Ale chlapec sportovat bude.

Ja som cakal rady od chalanov.

Lebo ja som na treningoch nebol ako chalan - preto tam chodim sa ucit - aj realne - viem mozno nieco lepsie spravit ako ich trener - ale nikdy som nad tym nerozmyslal - lebo ma to nik neucil. Teda to viem len tak - z hry a skusania.

Ako chalana naucim nebat sa - (v podstate nechcem ziadnu odpoved - od zien),ale ak bude nieco rozumne to s vdakou prijmem.

Priklad co robi zle - boji sa - nerozumie hre - je slaby(aj v sebavedomi) - neuvedomuje si chyby(nevie to spracovat).

--------------

mna zaujimali odpovede co stym - co  sa pytam vas a nie trenera. Ze je mlady ci slaby - nieje jeho o pol roka mladsi kamarat je velmi sikovny utocnik uz teraz - moj syn je tiez velmi sikovny - ale ten jeho kamarat nemoze cez neho za 10 minut prejst 3 krat.

-----------

Tak mu nakladam na telo brusaky,kliky,zhyby - nech to ma vsebe - dostane sa do konfliktu a mozno sa uz bude musiet prestat bat - bude sa musiet branit ci aj utocit.

-----------

Inak to nieje zle - a dolezite pre zivot - viete kedy sa zalubila moja zena do mna? v prvej triede. CI druhej ci tretej - v piatej som chodil do inej skoly. To je zivot. Neskor sme sa stretli az ked sme mali 20 rokov.

..ak dieťa futbal zaujíma,  ak on sám chce  hrať futbal, vtedy je to ok

rozdiel je cvičiť doma s otcom, a iné vybehnúť na ihrisko so spoluhráčmi, zodpovednosť, stres... byť dobrý, zahrať čo najlepšie

iné je hrať na ihrisku, behať, dať zo seba maximum...  a iné  pozerať sa z lavičky a komandovať

 zodpovednosť, obava, stres..   chlapec  chce zahrať čo najlepšie aj pred otcom, a aj to mu môže skôr priťažiť...

doma mu pomôcť pri tréningu, myslím si, že syn  cvičí dosť, ale na ihrisku je  syn - futbalista  :thumbsup: .. a tak sa musí aj cítiť, dieťa  musí  mať z futbalu potešenie, musí sa s láskou k futbalu narodiť, mať talent, rozvíjať ho, makať na sebe..., a  mať z neho veľkú radosť, pocit šťastia, endorfíny.... zelená je tráva,  futbal  to je hra.. :)

Kedysi som si kúpila taký román že "S 19 do Bernu" - je to príbeh mladého hokejistu, veľmi dobre a vtipne písaný. Od jeho samých začiatkov, ke&´d začal s hokejom kvôli otcovi, a veľmi chcel. Do družstva ho vzali kvôli otcovi, ktorý bol nejakým funkcionárom v tej telovýchovnej jednote, a spoluhráči mu to dali dosť pocítiť, akože protekčné decko, kór keď nebol taký výkonný ako ostatní - a boli tam dvaja takí, čo ho za každú cenu chceli vypudiť. Robili všetko možné, siahli aj k fyzickému napadnutiu - počas tréningového zápasu akože nehoda.  Doma pravdaže po tom úmyselnom zranení tatko hodil s chalanom reč a výsledok bol ten, že chalan si povedal, že jeho výkon teraz síce stál za prd, ale odteraz bude trénovať navyše a raz sa tak zlepší, že nebude dôvod, aby ho mali za protekčné decko. Lenže ten jeho tatko mal nehodu a umrel, a chalan stratil motiváciu. Po pár týždňoch ale objavil tréningový plán, ktorý ten tatko pre neho začal robiť - a pochopil to ako odkaz. Tréningový plán obsahoval aj nedokončené políčka a rôzne skratky, a chalan si ho teda dotobil podľa svojho a predsavzal si, že ho aj bude dodržiavať - a skúsil sa vrátiť na tréningy. Pravdaže nikto nebol z jeho návratu nadšený, ale tréner ho nakoniec omilostil a dovolil mu trénovať. Našiel sa tam jeden spoluhráč, ktorý sa sním spriatelil, ale tí dvaja mu začali robiť zo života peklo. napríklad mu ukradli hokejku a keď si bol vypýtať od trénera inú, tak mu ju nenápadne vrátili, čím z neho spravili truľa, ktorý nevie, čo kde má.Alebo mu pred ostrým zápasom otupili korčule či ukradli dres akože ho stratil a zasa akože nevie, kde ho dal podobne ako údajne s tou hokejkou, a podobné podrazy. Len teraz nebol na to sám, kamarát mu pomohol vyčíhať si ich, takže vyšlo najavo, čo sa tam deje, a najlepšie bolo, že vinník sa priznal sám. A chalan s kamošom medzitým trénovali navyše, podľa tréningového plánu, ktorý začal kedysi vyrábať ešte nebožtík tatko. A prejavilo sa to tak, že si ich všimol nejaký bývalý hráč a poradil im ešte strelecké techniky, ktoré málokto ovláda. A práve v tom sa z chalana stal taký šikula, že onedlho sa stal kráľom strelcov v žiackej lige. Nebudem tu popisovať ešte jeho dorastenecké peripetie, neúspechy a úspechy, podstata príbehu je v tom, že chalan veľmi chcel a jeho vôľa spojená s poctivým trénovaním a radosťou z hry boli korunované úspechom najvyšším - bol členom reprezentačného mužstva juniorov a člen All stars tímu. A tento príbeh bol inšpirovaný skutočným príbehom istého dnes už nebohého veľmi úspešného a veľmi charizmatického československého reprezentanta.

Možno aj z malého slimáčika dačo bude.

:)  

slimak : ak ťa to aspoň trocha oslovilo, urob malému tréningový plán a skúste ho aj dodržiavať. Možno by nebolo do veci aj nejakého kamoša prizvať ako sparring partnera, na nácvik nejakých kombinácií, prihrávok a podobne. nejaký slalomový beh s loptou na konci s prihrávkou, či jeden by bol akože útočník a druhý akože obranca, potom sa vymeniť, a mohli by si počítať, komu sa podarilo viackrát trafiť bránku, čo ja viem, možností je dosť. Tiež behanie cez prekážky, kde by bolo treba aj preskočiť niečo, aby trénoval výskok, možností je XY. Ja nie som odborník na futbalové tréningy.

Sport je pre deti dobry - aj taky aktivny a pravidelny ako futbalove treningy mojho syna. Vybeha sa a potom je kludnejsi. kazde dieta. Ci doma ci v skole. Ja neviem ci s mojho syna bude ronaldino - ak ma na to a ho to bude bavit nech je. Budem rad. Naposledy ked som bol na treningu sa mi tiez nepozdaval. kliky drepy a podobne urobil uz automaticky. Dobre urobim to nechce sa mi ta pocuvat - mozno aj si to aj sam uvedomil, ze to nebolo dobre.

Inak on aj kresli a chodi aj do vytvarnej. A kresli velmi pekne. Asi to tiez nebude picaso -ale ak ho to bavi nech to robi. 

Zena, ze v lidli su prilby - lyziarske za 20 eur. Neviem ci ju kupila - syn uz z minuleho roka ma - ona ju chce pre dceru - tohto roku budeme chodit lyzovat vsetci styria.

---------------

 

Policie vyšetřuje tragickou nehodu, která se stala ve středu odpoledne na okraji Vsetína. Dvanáctiletý kluk sedl do auta a nastartoval. Ford začal couvat a srazil dvouapůlročního chlapce. Ten po chvíli zemřel na následky těžkých zranění.

Zdroj:http://zlin.idnes.cz/nehoda-dvanactilety-prejel-dvouleteho-ve-vsetine-f79-/zlin-zpravy.aspx?c=A141009_093136_zlin-zpravy_klu

 

Je to tragedia- stat sa to moze mozno aj mne. A mozno sa tomu niekedy ani zabranit neda.

http://burkert.blog.sme.sk/c/366398/pri-vychove-deti-sa-dopustame-trestuhodnych-chyb-a-cinov.html

Chlapik pise zaujimave veci(ma aj dalsie blogy) - mne sa pacil.

Tento som som nedocital.

Ale od rodičov, ktorí vo výchove a formovaní detí majú ešte významnejšie postavenie ako pedagógovia, spoločnosť nevyžaduje nič, ani len kurz výchovy detí a plánovaného rodičovstva.

 

tak to je asi idiot. 

Ked som cital diskusiu - co sa mi pacilo - co je fakt - deti niesu rovnake - rovnako lahko ci tazko zvladnutelne - niektore mozu byt ovela menej narocnejsie na vychovu.  priklad tam dal jeden - nejaka matka poucovala ako sa ma vychovavat mala 3 "dobre"deti a narodilo sa jej 4te a prestala.

este som k tej nehode- 12 rocne deti - vedia byt velmi sikovne a zodpovedne. Ale na nieco mozno nemaju. Auto. To sa mohlo stat aj moze aj mne. Ze pri cuvani niekoho zrazim ci aj pri priamej jazde. 

MOj brat si ako 12 rocny robil spolu s kamaratmi ich bolo 5(tych poznam) ci 10 kazdi mal vlastnu motorku - si ich zadovazili -opravovali a prevadzkovali - medzi nami je 5 rocny rozdiel -  akedze on ako 18 rocny mal uz dieta a siel na vojnu tam jedna tam v garazi ostala na nej som 2,3 roky jazdil. 

teda aj ja som sa naucil velmi sikovne snou jazdit. nemal prilbu a mohol som sa- asi aj mohol aj zabit(pri smole). Nic sa mi nestalo - ako bratovi a jeho kamaratom - lebo mali nejaky pud sebazachovy - uvedomovali si riziko.

A nasi rodicia? Iste sa o brata bali(o mna sa uz vobec nestarali ani neviem ci vedeli kde som bol) ale co mohli spravit? Ak by mu to zakazali - jazdil by na kamaratovej ci ju mal u kamarata v garazi.

Inak raz som siel s otcom na huby na motorke  chceli nas zastavit fizly. No ostala medzera. Ja som soferoval - otec ak viem ci neviem na motorku nikdy neriadil. Od kedy mam vodicak aj navelku motorku som uz na ziadnej nesedel.

----------------

Este som tam cital- ked deti o nieco maju zaujem ako rodic im to ukazali naucili ich to - a po istom case prestal zaujem ci sa s tym aspon zoznamili.

Niekto pisal - ze ma doma zbrane - tak chalanovi na strelnici dal zatrielat - zastrielal tolko az ho to prestalo bavit. A iste uz aj vedel co spistolou.

priklad, keby moj syn mal zaujem o motorky - je ina doba - uz asi dva apoly niesu dostupne - ci deti su ine. Nie su tak schopne. Asi by som nieco kupil a naucil ho jazdit. Aj ked ja sam to uz neviem.

Teraz pozeram jeden dokoment - je dlhy.

Ale  som si uvedomil, ze dceru som nic nenaucil.  Ani bicyklovat, ani korculovat, ani lyzovat - ak ideme do kopca ju radsej zoberem na chrbat. 

Je mladsia od chalana o dva roky. A ...  nieje to jednoduche.

oni obaja su uz velky(ten rast vidis skoro kazdy den, resp. ked ich vidim sa na nich pozriem ma to sokne) - ten bycikel - je problem od kedy mame auto - nam bycikel nechyba a na na nich nejazdime(predtym sme sa presuvali maximalne na czkli ci peso).

Moj ma sfuknute gumy. A neviem ako dlho a preco.

V minulosti ste mi vipicovali za dceru - ked som jej nekupil raketu. A synovi ano - ale .. je to pravda - dalsia je ze to nieje jednoduche - a dalsia ani tak zlozite. Dcera je uz pomaly velka.

Moja zena je ucitelka. Podla mna to nerobi az tak dobre. teda mohla by sa zlepsit. - Ako zena a matka je perfektna - ale..

Moj nazor. je len ked vidim ako sa zdravi so ziakmi. Ani neviem ci ju ta praca bavi - aj bz som chcel abz ju bavila a boli spokojne a vzdelane deti.

to je ten dlhz dokument ste som ho nedopozeral.

že deti nie sú rovnaké, asi vie každý, kto má viac ako 1...či?

Už som tu popisovala, aké boli ako deti a čo za úskalia s ktorou sme zažívali, tak sa nebudem opakovať.

Len snáď toľko - ak decko niečo baví a je v tom aspoň trocha dobré, treba to podporovať a rozvíjať.

Prejdem o takých ...no veľa rokov dozadu. Moja nebohá babka mala doma pianino, ja len čo som začala rozum brať, som sa k tomu posadila a jedným prstom som si vyťukávala rôzne pesničky. Noty ani usporiadanie klávesom som nepoznala, ale skúšala som to, kým to nebolo správne, prvá pesnička bola Kočka leze dírou, dnes už viem, že som to hrala v C-dur alebo v G-dur, lebo v F-dure by tam patril tón B - čierna klávesa, čo sa mi nechcelo. Dedo to pianino potom predal, takže keď som šla do prvej triedy, už ho nemali.

Keď som bola tak druháčka, možno tretiačka, zapísala ma mamka do prípravky na hudobnú, a chodila som tam rada, aj ma to bavilo. Keď nám potom na konci roka učiteľka rozdávala prihlášky už na konkrétne nástroje, bez váhania som si tam napísala klavír. Pamätám sa, že učiteľka sa ma spýtala, či máme doma klavír, a ja som jej odpovedala, že to nemáme, ale zato tu (to ako v tom kultúrnom stredisku) je klavírov dosť, môžem chodiť cvičiť sem. A tak si dala zavolať našich a prehovorila ich, aby mi to dovolili. myslím, že to nikdy neoľutovali ani oni, a ja už vôbec nie. Klavír ma sprevádzal až do maturity. prvé 4 roky som naozaj 2x do týždňa chodila cvičiť tam do kulturáku, moja učiteľka sa načierno dohodla s vrátničkou, že mi dá na 2 hodiny kľúč od miestnosti s klavírom, ktorá bude voľná (vtedy tam bolo dosť takých miestností, čo si len ja pamätám, tak aj 5). neskutočne ma to bavilo, rada som počúvala aj to, čo hrali väčšie žiačky či žiaci, raz sa mi jedna skladba tak páčila, že som začala otravovať učiteľku, že by som to aj ja chcela, najprv mi povedala, že to ešte nie je pre mňa, ale toľko som do nej húdla, až mi to dala, jasné, že som sa to naučila. Potom ma vyslala na nejakú súťaž, ešte deň predtým som mala ísť cvičiť, ale nejak som sa tam nedostala, niečo bolo doma, už neviem, čo to bolo. V deň súťaže som sa chytila s mamkou, strašne na mňa vtedy nakričala pre nejakú hlúposť, tuším nejaké neumyté hrnčeky či tak čosi, a tak som taká vystresovaná šla teda súťažiť. ešte aj učiteľka keď som jej pravdivo na otázku, či som bola cvičiť, odpovedala, že nie, len prevrátila očami, a to mi ešte dodalo...hrala som vtedy okrem povinnej etudy skladbu od Bartóka v slovenskom preklade Večer pri ohníčku. Dohrala som, a ani som nepočkala na výsledok a šla som domov, mamka ešte furt bola nabrúsená a furt na mňa hučala. A v najlepšom zazvonil telefón, a rozjasaná učiteľka oznamovala mojej nasratej mamke, že ja som tú súťaž vyhrala. predtým som si vypočula, že ju nezaujíma moja súťaž, ale tie hrnčeky či za čo mi to nadávala, a teraz učiteľkona radosť nejak prešla aj na ňu, a zlosť ju prešla. A moja učiteľka nezabudla sa pochváliť aj pred riaditeľom, že ani nemám doma klavír, a že tam chodím cvičiť 2x do týždňa. A milý riaditeľ mi teda oficiálne povolil chodiť cvičiť tam ako často budem chcieť. Ešte asi rok to trvalo, a potom mi učiteľka dohodila klavír od nejakej svojej známej, a nahovorila mamku, aby mi ho kúpili.

A tak som dostala  klavír, ktorý mám dodnes a ktorý ma sprevádza vlastne po celý život. Moja schopnosť improvizovať mi umožnila zvládať doprovod či už k nejakým trampským pesničkám alebo k ľudovkám, a to som potom využila aj pri deťoch, svojich i cudzích.

Podobne to bolo aj s kreslením. Aj sestra, aj ja sme dobre kreslili (v škole pred nami na výtvarnej stávali zástupy spolužiakov čakajúcich aby sme im opravili výkresy), a tak nás obe zapísali do výtvarnej. Obe sme boli celkom dobré, obe sme pravidelne mávali naše dielka na rôznych výstavách, jedna moja grafika bola v Zorničke (mala som vtedy 9 rokov). Sestrina soška sa dostala dokonca na nejakú medzinárodnú výstavu do Juhošky a dostala aj akési ocenenie. Pekne sme si to podelili. Segra bola v tej výtvarnej lepšia ako ja - dnes maľuje aj obrazy, a veľmi pekné. Dokáže pekne vystihnúť krajinky, ale aj zvieratá, kvety a čojaviem čo ešte.

Tým som chcela povedať, že som rada, že si naši dali vtedy povedať a nestopli moju túžbu hrať na klavíri v zárodku a že mi umožnili rozvíjať to, čo ma bavilo a čo mi šlo. A keď sa segra rozhodla nechať klavír (bavilo ju to 3 roky, potom už to šlo s ňou dolu z kopca a jej hra stála vďaka tomu, že ju to prestalo baviť, za starú belu), nenútili ju, aby pokračovala, podobne ako mňa nenútili pokračovať vo výtvarnej. NIežeby ma nebavila, ale klavír bol pre mňa dôležitejší.

Spomenula som si na jednu humornú príhodu s istým niekdajším politikom z 90. rokov, ktorý tiež chodil na klavír pár rokov k tej istej učiteľke ako ja a aj jeho mladší brat. Ako decko bol podarený, bola s ním sranda.

Mali hrať na nejakej besiedke štvorručne aj s tým bračekom. Učiteľka im dala inštrukcie, že majú sa pekne chytiť za ruku a prísť dopredu pódia, pokloniť sa publiku, a potom majú odohrať skladbu. Po odohraní sa zasa majú pekne spolu ustanoviť do stredu pódia dopredu, pokloniť sa, a až potom odísť. Malý vystupoval prvýkrát, a na poklonu zabudol, šinul si to rovno ku klavíru a sadol si na stoličku, A ten starší (ten, čo sa z neho stal politik), si až vpredu na pódiu všimol, že nemá koho za ruku chytiť, a tak sa publiku otočil zadkom, vrátil sa k stoličke, na ktorej sedel čakajúci malý, chytil ho za golier, vytiahol z tej stoličky, dal mu buchnát po chrbte, a potom ho chytil za ruku a spôsobne doviedol tak ako učiteľka nakázala, dopredu do stredu pódia, pekne sa spolu uklonili a šli hrať...všetko sa rehotalo, bolo to hrozne komické.

Moja sestra prve roky tiez nemala klavir - viete na com cvicila? na pasikavom modrobielom tricku - a u susedou a neskor asi o dva tri roky jej kupili klavir.

Ja som uz ten klavir mal ale chodil som do LSU len styri roky - ja som hral vela  - hluposti - len to matka nemala ako zistit.

Dnes na treningu( nechodievam tam tak casto a ked ho tam len odnesiem)  - sa mi chalan zdal najsikvnejsi ztych co tam ostali po rozdeleni na lepsich a slabsich. Strelu nema - ale zacina mat rozum.

Dnes som sa prvykrat nemusel nervacit(ze nesleduje co ma robit - bavi sa - mesiac v skole a aka zmena - nic ine za tym nevidim) a som sa bavil. Ti jeho spoluhraci su aj tak vsetko starsi. Teda o rok zneho budem aj tesit - zlepsil sa aj pohybovo - kliky robi najlepsie - aj to ta casto trenuju - ked nevedia dat gol, neposluchaju. Treneri si z nich aj robia srandu - chces byt futbalista ci kulturista.

Moja sestra prve roky tiez nemala klavir - viete na com cvicila? na pasikavom modrobielom tricku - a u susedou a neskor asi o dva tri roky jej kupili klavir.

dnes majú deti aj lacnejšie možnosti, môžu im rodičia kúpiť aspoň synťák, hoci to nie je celkom ono, ak ide o lacnejší kúsok. Ale v prvom či druhom ročníku to stačí, keď ešte nehrajú skladby presahujúce rozsah synťáku.

Aj ja po tom, čo som si nacvičila čo bolo treba, som si hrala "svoje" veci, či "hlúpostiô ako si to nazval - či už nejaké pesničky alebo dačo, čo ma práve napadlo. Určite by som sa nehnevala, keby moje decká hrali aj "blbosti", to podporuje improvizáciu a to je tiež dobré, zíde sa to napríklad pri vystúpení, keď sa pomýli a zabudne ako dalej, vždy je lepšie zaimprovizovať ako zastaviť a ísť odznova alebo nebodaj zutekať a skladbu nedohrať.

Mali sme tam jedného chalana, ktorý bol výborný, pred nami alebo našou učiteľkou hral bezchybne a suverénne, ale vystupovať, to nešlo. Mával takú hroznú trému, že vždy mu prišlo tak blbo, že sme ho takmer kriesiť museli, vracanie bolo celkom bežné, a pri každom pokuse ho poslať vystupovať hoc aj na malej besiedke, kde sme boli len od našej učiteľky + rodičia, nieže nedohral, ale NIKDY ani nezačal. Bola to veľká škoda, že to nedokázal prekonať, lebo bol fakt dobrý (a mimochodom, bol aj fešák ako hrom!). Dodnes netuším, z čoho mal takú hrôzu.

Ja som hral blbosti - nieco som sa naucil - a hral dookola - lebo som musel trenovat ci"chcel" priklad hodinu. Tak som tam hodinu buchal.

Nastastie to matka po rozhovore s ucitelkou pochopila. Ten klavir vtedy - nieze si pamatam - lebo som ho nekupoval - ale ako viem stal 12 000 korun - zigulak do 40 000? CI 30 000? Ja mam v hlave 28 000. Klavir sa kupoval o 2-3 rokov neskor.Ich okal(dom) 300 000.Zrejme vtedy davali nejake nenavratne pozicky- nieco ako premie. Oni v tedy mohli mat ako rodina 2000 v cistom- teda si mohli dovolit ovela viac. zivot na dlh - dnes ak to porovnam- ze si zoberem uver na dom na 225 000 eur - nikdy by som to nespravil. Lebo to iste by som to nesplatil.

Teda na dnesne ceny by som povedal - sestre kupili srandu - inak si ju aj odnesla do Nitri - ako patri jej - kvoli tomu ze ju to asi bavi - ci bavilo - teda moji rodicia dali za jej rast - moznost - 6000-8000 euro na dnesne peniaze - to vraj stoji rodicov trening draheho hokeja na Slovensku(na 12 rokov od 6 do 18). 

keď sme my začínali s rozvíjaním talentu u detí, tak mali 3 a 5 rokov a vtedy to bolo ešte zadarmo, len gymnastický dres sme si museli zohnať sami. To bolo ešte na konci socializmu resp. na začiatku tohoto zriadenia, ale kým sa to utriaslo a zo všetkého sa stal biznis, tak tréningy malých gymnastiek ako aj spevácke zbory boli zadara. Takže na financie som sa nemusela pozerať.

Ale vrátim sa ku správaniu detí.

Staršia bola už vtedy veľmi štíhla a zdalo sa mi, že gymnastika je pre ňu vhodná, nebála sa ani celkom malá robiť kadečo na preliezačkách či na prašiaku. Na loptové hry bola tak trocha nešika, ale tá gymnastika jej sedela a trénerka ju v jej 5 rokoch vybrala do základnej zostavy. Myslím si, že tie tréningy ju naučili či pomohli v pocite zodpovednosti, aj v speváckom zbore bola najmenšia, aj ako predškoláčka, a aj neskôr keď som ju priviedla do jedného z petržalských zborov - ale to už bola druháčka. Bola veľmi zodpovedná a aj dirigent bol s ňou spokojný, hoci spočiatku sa trocha bál také malé decko zobrať medzi ostatné, ale nakoniec sa to ukázalo ako dobrá voľba. gymnastiku sme nechali, bolo toho viac, jednako jej škodila krieda, ktorou si natierali dlane pred cvikmi na hrazde a na bradlách, ale tiež ochorela a po vynechaní niekoľkých tréningov ostala pozadu, a tréningy v slabšej skupine ju už nebavili, bola to škoda. Ale v zbore vytrvala až kým už nebola "stará". Milé je, že z času na čas ešte robia tie decká stretká bývalých členov.

Mladša bola hrozný neposeda, bola veľmi temperamentná, takže v predškolskom veku vydržala akurát tak pri mne vyspevovať s klavírom, to ju bavilo, a tiež ako prváčku ju bavil folklórny krúžok, trému nepoznala a nepokazila žiadne vystúpenie. lenže ten sa rozpadol, ale to už mi došla s prihláškou na ZUŠ, že ona už sa dohodla "s tým ujom, čo tú spevácku školu má" a tak jej to mám podpísať (bola prváčka). A tak sa začal odvíjať jej ďalší osud. Zbor a spev ju sprevádzal celých 9 rokov, a aj povinná hra na nástroj, v jej prípade klavír, ale na rozdiel od svojej matere pre ňu klavír bol nutné zlo. Nebavili ju skladby, ktoré musela hrať, ale to, čo sa jej páčilo, sa naučila veľmi rýchlo. mala to však povinný predmet v škole, takže to musela vydržať. medzitým vymietla aj rôzne iné záujmy ako kreslenie, prírodovedný krúžok a podobne. Ona bola veľmi činorodá, potrebovala zamestnať, takže som bola len rada, že sa chce na niečo dať a nevymýšľa hovadiny.

Ten dirigent zboru, kam chodila staršia dcéra, už je žiaľ, nebohý, raz povedal je veľmi zaujímavú vec: z detí, ktoré sa venujú takýmto činnostiam, len málokedy vyrastú problémoví ľudia, z "jeho" detí sa zatiaľ nestretol s prípadom, že by vyrastol feťák, alkoholik alebo nejaký zlý človek. Nemám nič také štatisticky podložené, ale jedno viem určite - ak je decko na niečo šikovné, treba to rozvíjať. A ak nie je, tak mu treba nájsť niečo zmysluplné, čo ho aspoň bude baviť.

Dnes bol v Revucej turnaj pre pripravkarov(4 plus 1) - prisli deti z Kosic - Popradu a Rimavskej Soboty - neprisli Roznavcania. Bolo to dobre zorganizovane az na zaciatok - prisli sme(domaci,asi potrebovali aj pomoc rodic aj niektori co do toho boli zainteresovani - teda vedeli o co ide tak aj pomahali - pr. varit gulas a dalsie - ja som nevedel - teda som si na hodinku isiel popracovat do roboty) na 8 a prvy zapas az o 9:30.

A ako neprisli Roznavcania - teda Revuca vytvorila aj 3 tim. Co bolo stastie aj pre cely ten treti tim - v ktorom bol aj moj syn. Bolo to muzstvo z tych najslabsich  Ci tych co zacali trenovat tento rok.

A skoncili treti - lebo mali najlepsieho brankara(vyhlaseny) - zacal tento rok a v brane na treningoch zaskakoval - len vtedy ked chybal nejaky ini.(ja tam casto tam uz nechodim - ale mozno raz v brane som ho na 5 minut videl)

A stal sa najlepsim a chytal naozaj perfektne(dobry brankar je velmi dolezity faktor - v tejto kategorii). A dalsi hrac co ho vyhlasili za najlepsieho(na turnaji - tiez oficialne) - asi ozaj bol najlepsi. Bez neho by nedali ziaden gol  dali ich asi i len 8  - vsetky boli jeho a jeden ked ho faulovali a penalta - splacom odchadzal(inak stalo sa mu to viac krat ze splacom odisiel - ale na koniec s otcom aki boli stastni) a tak penaltu kopol najmladsi - ten 7 rokov bude mat o pol roka - pritom hrali vacsinou 2,3tiacia - o pradcania prisli asi 1,2hakmi.

Tretim momentom - to nase cecko malo aj najmenej hracov - teda si zahral aj moj syn. Nehral zle - ale castejsie ako ten trener co ani trener nieje - len to dali kaucovat jednemu z rodicov - bol dobry- proste ho vyuzivala a musel - ale vtedy ked to prospesne bolo. Podla mna z tych koucov by si zasluzil cenu aj on.

Pritom nase A ci B malo isto lepsich hracov - ved si ich vybrali - Vyhrali Kosice. Mozno aj najlepsi a zrejme boli. Nase A skoncilo druhe - podla mna aj na tie Kosice mohli mat. ALe ich trener nevyuzival lavicku. Tretie miesto ziskal syn a spol. Ako jedine tomu jednemu hracovi - co ho nechceli ani do A,ci B - ci to tak vymysleli a brakarovi - bojovnosti dalsich 5 hracom(ine timy mali 1 plus sedem Poprad 8, a iste Kosice si doniesli tych najlepsich - co maju v klube a mohli prist)  a rozumnemu trenerovi. 

4ta bola rimavska sobota - mala v time dve dievcata - Kosice jednu - hrali velmi casto - vsetky tri a povedal by som - ziaden Revucan by cez ne nepresiel a neboli vacsie ci tazsie. Davali ich do obrany - asi maju viac rozumu.

Poprad a Revuca B.

Vysledky C - prvy zapas s A - ale ich asi ozaj prvy takyto zapas prehrali 1:6, lebo to A chodi na zapasy - aj hraci B - ja ale neviem ze kolky a ako tie zapasy vyzeraju ci hraju na pol hriska a kolko tam hracov je. 

ALe tito co nikdy nikde nehrali a su najslabsi. Takto Prvy zapas bol s popradom a ten hrali 2:2 , ten 1:6 bol hned za tim asi 5minut.

Potom Remiza spopradom 3:3 ako druhy polcas - s A 1:1, potom vyradovaci suboj ci postupis do 1 trojkz ci dole Vyhrali s RS 1:0, Potom od Kosic dostali 4 Kusky - ale tie su niekde inde - Acko dostalo 5. A Nasledne s A prehrali 1:0.

Zapasy sa hrali na 15 minut - vsetky druzstva si ich zahrali po 10.

Ja som mal naplanovane dnes pracovat - ale ostal som do konca.

----------

Pokracovanie chalan sa ma doma pyta ci moze uz ist na zapas - dnes ho dali do C - kde len striedal.

Ja neviem ako mu to vysvetlit - ja som futbal na trave nehraval - neviem ako sa trenuje.

ALe Ok - Zapas Real barcelona- vysvetlujem mu co je obrana - zaloha a utok - ze nik tam nebeha od jednej rohovej zastavky po diagonalnu druhu.

Ukazujem mu na kazdom jednom hracovi co by mal robit aj od - drzat si priestor - o trenovani - dostal brusaky apod - a od pondelka dostane aj behy a zacnem snim opat trenovat. Nedrzat si kolena - ako si pytat loptu kde bezat - z celeho turnaja zo vsetkzch deti to nechape len on. On tam behal hore dole - potom sa zadycha - vkuse pokychuje do ruky a drzi si kolena. 

Pritom behat on vie - mne by to behanie ani nevadilo - usetria sily spoluhraci - len potom nech si nedrzi kolena, ci menej vladze.

Bojovnost - naco je obranny zakrok a kedy je dobry - teda jedno aj druhe zabraneniu supera prijst sloptou dalej ako je to nebezpecne.

Proste aby pochopil take zaklady futbalu - dnes na ihrisku neda jednu dobru prihravku a nema ziadnu strelu - ale on sa k nej nema sancu ani ako dopracovat.

Ako OK nemaju vsetky deti na futbal - ale on moze mat - len musi tomu aj chciet rozumiet aj zacat makat. Jeho trapia fotky - dresy - ci ine hluposti. OK nech sa tesi(ja  - len nech pochopi - som rad za dnesny aj jeho uspech) - len nech pochopi - ze musi makat. Ak chce aby dalsie uspechy boli aj jeho pricinenim - teda ak chce dalsie a vacsie musi na tom pracovat.

---------

Inak on aj do lopty kopnut vie(prihravku) - na treningu si davame narazacky behame s loptou cez cele ihrisko vedla seba - je relativne sikovny - inak ak som napisal v minule ze na treningu co robia veci on je najsikovnejsi(myslim z tzch slabsich - ale aj s tymi lepsimi vie drzat krok) - ci k nim patri - ale v zapase aj treningovom je to uplne nieco ine. CO nechapem. --- Resp. je to kvoli tomu ze on este nedokaze pochopit ako sa hra futbal. A naco to trenujeme. Vyber miesta.

----------

Boli sme na skalach na Hradovej neviem ci som o tomto pribehu pisal - bal som sa(aj vacsiu cast cesty - keby som siel sam ani nie a to prehopkam ako kamzik - ale mal som dceru v nositkach - ona ma vahu a uz som nemal najistejsie nohy - nechcel som spravit chybu) - nema dobre topanky - obycajne zimocne take sirsie - do skal nevhodne(hlavne tomu ze su makke - aj ked dietatu mozno je jedno) - mu vyvetlujem ze sa musi drzat skaly(ako tri iste body)  a byt na nu natlaceny - nizko tazicko - 

a on tam kde ho nemam sancu chytit - sa vytoci a skrabe si rit.

Mna islo ######nut.

----------

Pokracovanie chalan sa ma doma pyta ci moze uz ist na zapas - dnes ho dali do C - kde len striedal.

 

...

 

Boli sme na skalach na Hradovej neviem ci som o tomto pribehu pisal - bal som sa(aj vacsiu cast cesty - keby som siel sam ani nie a to prehopkam ako kamzik - ale mal som dceru v nositkach - ona ma vahu a uz som nemal najistejsie nohy - nechcel som spravit chybu) - nema dobre topanky - obycajne zimocne take sirsie - do skal nevhodne(hlavne tomu ze su makke - aj ked dietatu mozno je jedno) - mu vyvetlujem ze sa musi drzat skaly(ako tri iste body)  a byt na nu natlaceny - nizko tazicko - 

a on tam kde ho nemam sancu chytit - sa vytoci a skrabe si rit.

Mna islo ######nut.

no tak to si sa možno dostal k jadru: nie že sa bojí lopty, ako si písal kdesi nedávno, ale musí vedieť, kde je tam jeho miesto a porozumieť pravidlám, čo zatiaľ nie je.

Ten posledný odstavec ma pobavil s tým škrabaním riti.

naša staršia, keď mala tak 5 rokov, šla oprvýkrát vystupovať s tým prvým zborom, kde chodila. Všetko vedela, aj pekne to vedela zaspievať, aj všetko, na nácvikoch bola - ako som už písala, zodpovedná už ako také malé decko, ale na tom vystúpení - no, detičky spievali, a ona zdvihla sukničku a škriabala sa v zadku. Až potom sa pridala k zboru...všetko sa pochechtávalo, pravdaže netušila, že  čomu takému...

slimak,

trochu som stratila prehľad ... koľko má ten tvoj chlapec rokov ?

Vcera mal sedem.Rocnik (2007)

Potom turnaji som trosku "patral" -  priklad po tych Kosicanoch - oni maju v klube aspon co maju na nete 20 deti v klube a  to priklad hrali

http://fk-junior.webnode.sk/nas-tim/rocnik-2006-a-ml-/

To dievca som spomenul - ale ten posledny si ho pamatam - tiez velmi - velmi sikovny obranca v sobotu vypadal uplne inak ako na fotke. Ten by skosil aj mna(pritom vraj je len o rok starsi od mojho syna).

Teda v vtejto kategorii - je asi dost podstatne ako to dlho hras a( hlavne kde trenujes a aky mas k tomu vztah) a ako si vyspely.

Je rozdiel ci rocnik priklad 2007 - to boli asi ti popradcania - na nich trener hukal,ale vedeli to hrat aspon sa postavit - priklad tento turnaj im isto dost dal - neboli posledni aj ked najmladsi a isto sa zlepsovali - ked vedeli vyhrat nad nasi Beckom. A to mohli byt o rok dva starsi hraci.

Ja neviem aky stari su u nas v pripravke hraci - je ich tam dost 29(na trening ich aj chodi cca 22, teda aj to musia zvladat dvaja treneri) - boli na turnaji v Lucenci - lenze bol tam stanoveny asi limit vekovy - priklad U8 to by asi bolo na 2007 mozno 2006(a oni mali aj 2005) - a prisli tam so starsimi o rok - vyhrali tam v skupine vsetko - ale dalej ich nepustili - ich diskvalifikovali - lebo ine tymi mali mladsich. Som pozeral a na fotke to vidno - ten vekovy rozdiel.

Ci sa chalan boji lopty, boji - leti na neho sa jej uhne - ci sa boji proti hraca - ci nieco... boji.  Jedno co mu ide tak behat.

slimak,

potom budem súhlasiť čiastočne s Vilmou: deti majú trénera nanič.

nestačí nechať ich sedieť na lavičke či poslať kopať do mičudy - na teraz ideš ty.

tvoj chlapec ako najmladší zjavne má problém so základnými pravidlami hry - nie futbalu ako takého, ale hry: čo robí útočník, krídelník, obranca, kde sa pohybuje, čo môže, kam môže, ... bez toho, aby som vedela, ktorou bábkou sa kam ťahá, nebudem vedieť ani len potiahnuť na šachovnici.

posiľňuješ ho, dávaš mu kliky a neviem čo všetko ešte, ok, neuškodí to, ale netreba prehnať, to je jedna vec, druhá, že chlapci úplne prirodzene kopú do lopty, aj bez nejakého cieleného tréningu, len tak pre hru. a nemusí ísť o nič, len sa vyhrať ... najnádhernejšie "turnaje" u nás bežali len tak na ulici, naša ulica proti vašej ulici, ... ani z jedného sa nikdy nestal futbalista, ale na to detstvo so zúrivými pouličnými turnajmi nejde zabudnúť.

chcem tým povedať, že keď už hrajú na vážnych turnajoch, teória by chlapcovi neuškodila, a veľmi mu prajem tú radosť z hry ...

je úplne jedno, či uhýba teraz pred loptou ... treba vziať do úvahy aj to, že futbal je zábava, že je najmladší, a že futbal nikdy vážnejšie hrať nebude ...

bude robiť niečo úplne iné, len nech to nie je povinnosť, hrať futbal.

len tak úplne jednoducho:

sú dva druhy nadaných talentovaných detí:

- tie, ktoré majú prirodzený talent a sami majú z neho radosť - taký talent nejde zadržať, on sa vždy nejako prejaví a z tých detí talent priam vychádza sám, tam decko nútiť netreba, ani len zastaviť to nejde.

- a tie, ktoré majú nejaký prirodzený talent, len sú lenivé, a rodičia ich doslova nútia do čohosi, čo nechcú - zvyčajne vyjdú najavo zasa dve veci:

že rodičia a učitelia ten talent cítili, a decko neskôr zúžitkuje tú prísnosť dospelých,

že toho talentu tam toľko až nebolo, alebo že nebol žiadny, len rodičia mali viac ambícií, ako decko.

a ešte jedno delenie talentovaných detí podľa vývoja toho talentu:

- sú deti, ktoré dozrievajú pomaly ... ktorých talent drieme kdesi v génoch, a pomaly zreje

- a sú deti, ktoré od útleho decka v niečom vynikajú (o tých najsamlepších sa potom zvyčajne píše ako o úžasných fenoménoch ... takých je pomenej)

---------------------------

aby to nezostalo pri teoretizovaní, pridám príklad z minulosti ako Vilma:

môj syn bol v škôlke najmladší. narodený v auguste. doma sme od mala používali farbičky, knihy, básničky, pesničky, rozprávky, a zvyčajne som to všetko korenila obrázkami. miloval skladačky.

pamätám si jednu historku - lepšie povedané, nikdy na ňu nezabudnem: chodil do škôlky asi mesiac, pomaly si zvykal, keď mali ísť deťušky do divadla.
pekne obliecť, to sa vtedy ešte patrilo do divadla, ... a čakala som, ako to dopadne.

bolo to úžasné: to trojročné decko prišlo domov zo škôlky, pýtala som sa ho na to, čo videl, čo tam bolo - a on prvé čo urobil, otvoril drevenú stavebnicu, a postavil divadlo - znútra.

to bol pre neho v troch rokoch ten najväčší zážitok z divadla. bolo to k neuvereniu.

potom raz kreslili ... o pár mesiacov bolo mdž, a mali nakresliť "moja mama".

tie rozporuplné pocity, keď som videla na nástenke jeho výkres, cítim dodnes, a hanbím sa za ne. hnedou farbičkou tam boli nakreslené dva nesúvislé kostrbaté kruhy ... na rozdiel od ostatných detí, ktoré tam mali maminky v rozličných štádiách klasických detských kresieb.

ten výkres máme tuším ešte kdesi doma.

podstata je, že sme takto doklepali škôlku, a v škole sa to začalo veľmi pozvoľna lámať ... u nás boli farbičky a ceruzky súčasť života ... vždy veľa kreslil, ale tie kresby sa pomaly menili.

menili sa natoľko, že zo dva roky chodil do zuš, ale po čase mu to nič nedávalo, skončil s tým, bez toho, aby sme ho nútili chodiť ďalej. až na strednej škole ho prijal na doučovanie jeden hodne vyberavý akademický sochár na nejaký rok, bez problémov spravil talentové prijímačky na dve umelecké vysoké školy, a vybral si samozrejme kreslenie: grafiku, animovanú tvorbu /kreslené a 3D/ a filmarinu.

od malička dozrieval pomaly, tak "klídek, pijánko" a pomaly dozrieval aj talent. v troch rokoch, šiestich či siedmych rokoch bol talent zabalený kdesi v nedohľadne ... vybaľoval sa až potom, postupne.

je to sakra ťažký chlebíček, ale nikdy by som ho nenútila nerobiť to, alebo naopak, robiť niečo iné.

ja som to zažila naopak:

ako decko som kreslila, dobre, a veľa, a potrebovalo to podchytiť. nestalo sa, mne otec povedal, že "ty vieš kresliť, nepotrebuješ umeleckú školu". a bolo vybavené.

každý prípad je iný, každé decko je iné, každé má iný talent, a každé sa rozvíja ináč, každý má iné podmienky ...

Co ja viem este rok tam snim budem chodit - potom ak chce nech si tam chodi sam. Nie je na stadion daleko - on chodi aj na maliarsky kruzok.

A ja si s rodinou budem robit vylety nadalej. Priklad tenis ho tiez nenaucim a dnes som skusal asi piaty typ uderu s beckhandu. Ono sa daju robit rozne udery - pri tenise - ja tom hram ako pinpong -  ale vsetko to ca hralo i som sa naucil na pinpongu ide aj na tenise. 

Ten posledny - ja hram jednorucny bekhand - ide mi to relativne dobre.  Co sa mi stste nepodarilo to je taky uder - taky normalny - ylavej stranz sa na priahnete a udriete - ako panvicou- ani nesekate ani nevytahujete - len preplesk. Iste sa to da.  Povedal by som - je to ako facka zlavej strany.

game

dobrý príspevok.

slimak:

že ma to skôr nenapadlo, prečo neskúša aj tenis a ping-pong, to sú super hry na koncentráciu, rýchlu reakciu, pohotovosť, rýchlosť...

keď bude väčší, vyberie si.