Ak by gravitácia skutočne bola fyzikálnou silou s "nekonečným dosahom", nemal by vďaka tomu existovať nejaký postupnejší prechod pri "organizácii" hmoty na veľkých škálach?
V menšom merítku pozorujeme napríklad slnečné sústavy, potom galaxie..
Sústavy točiace sa okolo spoločného ťažiska.
Potom dlho dlho "nič".
Zrazu ten sklon k "točeniu" zmizne.
Ono to začne v priestore "prúdiť" a "pnúť" sa..
Potom sa to organizuje do stien, vlákien a medzi nimi voidy.
Klasický výklad je ten, že tam už sa do toho mieša rozpínanie priestoru..
Lenže nemal by medzi tým existovať nejaký prechodový stav?
Nejaká rodina štruktúr, v ktorej by tak nejak postupne ubúdal sklon k "točeniu", a postupne sa objavovalo "pnutie"?
Ak by gravitačná sila mala "nekonečný" dosah, nemala by prestávať pri tom organizovaní a vytváraní štruktúr, prestávať mať hlavné slovo nejak plynulejšie kontinuálnejšie?
Práve to vytváranie stien, vlákien a voidov medzi nimi, zodpovedá "nespojitému" gravitačnému pôsobeniu, keď určitý objekt, síce interaguje s blízkymi susedmi, ale na tých vzdialenejších už nepôsobí "osobne", ale čímsi ako "postrkom".
..
Einstein si predstavoval (v tej dobe si to tak predstavovali všetci..) vesmír ako nekonečnú rovinnú "plochu".. (tá analógia s plachtou na ktorú položíme závažie)
Teória veľkého tresku, bola sformulovaná 5 rokov, pred jeho smrťou.. A potvrdená až 5 rokov po jeho smrti.. Teórie o tom že vesmír si môžeme predstavovať ako do seba uzavretú konečnú bublinu sa zrodili až potom.. Einstein sa s touto ideou akosi nestretol.
Ak je gravitácia "iba" ohyb deformácia priestoru. Nemal by sa brať do úvahy "počiatočný tvar" toho čo ohýbame?
Keď ohýbame priestor, tak vlastne ohýbame vesmír ako taký.
Akurát že.. Keď sa snažíme ohnúť podľa tých istých pravidiel, "nekonečnú rovinnú plochu", a do seba uzavretú "konečnú bublinu" guľovitú 2D plochu.. Ktorá navyše expanduje rozpína sa..
Nemal by byť ten výsledný "profil zakrivenia" trochu iný?
..
Keď porovnám dve analógie..
Plochú nekonečnú 2D rovinu, ako "gumovú plachtu" ktorej okraje sú "upevnené" v nekonečne..
A guľovitú konečnú do seba uzavretú 2D bublinu.. Do ktorej navyše stále usilovne "pumpujeme", aby expandovala..
Zatlačím na tieto dva povrchy prstom..
Tak áno.. Na nekonečnej rovinnej ploche, sa deformácia šíri do nekonečna..
Ale na povrchu "balóna".. Je deformácia lokálna.. Jej "nekonečné" šírenie eliminoval vnútorný tlak.. Expanzia..
V do seba uzavretom konečnom vesmíre sa s tej istej sily s tou istou "mechanikou", stane sila s obmedzeným konečným dosahom..