mal som štrnásť,vedel som, že je to okupácia a že je koniec vtedajšieho hesla: Dubček Sloboda to je naša obroda.... mama plakala a preklínala Rusov, otec si pripravoval svoj drevený kufrík, pretože ak by k niečomu malo dôjsť išiel by medzi prvými, ako to bolo v " 56 " my chlapci sme v okolí ciest zlikvidovali značenie a dedinu popísali heslami....

Bol som prcek a boli prázdniny. Mama ráno s plačom volala z práce, že bude vojna, aby som zobral z rezervy peniaze a utekal niečo nakúpiť. Samozrejme ženská v panike zabudla špecifikovať, čo je potrebné. Mal som však za sebou už Kapitána Dabača, Vlčie Diery a Prerušenú pieseň, takže som vedel, že význam majú len trvanlivé položky, že elektrárne pôjdu do luftu ako prvé. Pred obchodom panika na hovado a púšťali len po pár kusoch. Kým sa dospelí handrkovali a riešili politickú situáciu, postupne som sa popod ich nohy prešmykol k dverám. Ani nezbadali, len stará uslzená suseda a tej to bolo jedno. Bol som v obchode. Do košíka a sieťoviek (igelitky vtedy neboli) som ládoval konzervy, štanglu suchej salámy chlieb (len trvanlivé položky)... a sviečky (veď elektrina nebude)... veľa sviečok... (potom sme niekoľko rokov nemuseli kupovať sviečky na Vianoce ani na Dušičky). Pri pokladni som si spomenul, že tatko fajčí a že v ťažkých vojnových časoch mu iste dobre padne cigaretka, tak som sa vrátil a prihodil dve krabičky marsiek a ešte aj pivo (na túto udalosť otec nezabudol ani na smrteľnej posteli(!!!)). Bol som prcek a nákup bol strašne ťažký, musel som často odpočívať, fučal som, ale nevzdal som to a všetko som odniesol domov. Potom som sa ihneď zapojil do odboja. Z kecov dospelých pri obchode som sa rýchlo zorientoval a hneď mi bolo jasné, kto je sviňa a za koho sa postaviť. S kamarátom sme počmárali hanlivými nápismi na Brežneva, Biľaka ploty a vyjadrili solidaritu s Dubčekom a Svobodom. O potom sme vyšli na poval, a cez okno sledovali oblohu. Múdry sused povedal, že do polhodiny je tu Johnson (vtedajší prezident USA) na stíhačkách a začne sa to rezať. Minúty a hodiny plynuli a nič... plynuli dni a nič... bolo nám už jasné, že sme v tom sami a aj si to vyžerieme sami.Medzitým Maďari obsadili mosty cez Váh. Bolo treba zistiť, čo tam zamýšľajú. Plazením-plížením a prískokmi sme sa blížili k mostu... Maďari bez záujmu tupo civeli boh vie kam, pofajčievajúc cigarety. Keď nás zbadali, začali nám mávať a pokrikovať po nás. Znelo to priateľsky, ale okupantom sme nemohli veriť, mohla to byť lesť. Vzdialenosť sa skracovala a my sme postupne rozoznávali ich črty - toto sú vojaci???!!! Veď to sú obyčajní fotri, akých sme stretali denne na ulici - s kútmi, kde tu šedina i pleš aj pupok (boli to povolaní záložáci). Došlo ku kontaktu. Boli sme opatrní, oni ľahostajní, dokonca sa na nás usmievali. Padli nejaké slová, ale nič z toho, nerozumeli sme si. Jeden z nich vytiahol také ušmudlané cukríky a dal nám. Opatrne sme si vzali, ale nedali ich do úst, čo keď sú otrávené? Maďar postrehol, zaškeril sa a do huby si hodil cukrík. To nás povzbudilo... Po chvíli sa zjavili prví dospelí a začali s vojakmi debatovať. Boli to zálohy, obyčajní fotri, ktorí o nič nemali záujem, len čo najskôr vrátiť sa domov k rodinám, mobilizovali ich z fabrík a odchádzali bez rozlúčky. Svorné nadávali na Brežneva a spomínali aj na 55 v Budapešti.To bol môj prvý kontak s okupantami. Na druhý deň sme išli opäť k mostu a vzali sme aj nejaké kekse. Boli tam už iní Maďari, aj keď na vlas podobní tým predchádzajúcim. Tiež fotri-záložky. Uskutočnili sa bárter - kekse za odznaky. V ten deň sme uvideli aj prvého Rusa. K mostu sa blížil gaz - kontrola Maďarov Rusmi. Zdekovali sme sa pod most a dospelí kúsok odstúpili. Z gazu vystúpili dvaja radoví Ivani a dôstojník. Dôstojník bol taký mladý fúzkatý fešák. A dospelí to začali do neho zostra:- Počemu ty zdes?- Potomu, što zdes kontrarevolujcja!- Kde kontrarevolúcja? Ety ribjonky kontrarevolucjonéri? (a ukázali na nás)Do vtedy usmievajúci sa dôstojník zvážnel a povedal:- Éto politika! Ja toľka soldát!Okríkol Ivanov a nasadli do gazu. Zamával a opäť nasadil celkom šarmantý úsmev a odpálili.Mal som z toho tak trochu chaos (a asi aj niektorí dospelí). A nemal mi to kto vysvetliť, lebo doma som nemohol povedať, že chodím k okupantom rozvracať morálku. Dospelí by to nepochopili. Rúcal sa nám svet, v ktorý sme verili, Johnson, v ktorého sme verili, nás okašľal, hnusní krvilační okupanti boli obyčajní fotri... Prázdniny skončili a začala škola... Nechápal som, ako pani učiteľka, ktorá pred prázdninami predávala po korune odznak s Dubčekom (mám ho doteraz), teraz schvaľovala, že Dubčeka nahradil Husák... ešte sme so spolužiakom stihli vreckovým nožíkom-rybičkou dorezať sovietskú zástavu... A život plynul ďalej a začali sme žiť v dvojitom paralelnom svete - niečo iné doma, medzi priateľmi a niečo iné v škole, v zamestnaní.

To Jozef - Mňa mrzí, že som nemohol robiť zle okupantom, ale ako som písal, u nás neboli. Najbližší boli hodinu cesty“motorkou“ (motorový vláčik), s dvomi prestupmi.To Cat – zaujal ma Tvoj nákupový príbeh, kedy si sa rozhodol tak, ako si sa rozhodol – na Tvoj vek a situáciu si mohol sedieť na schodoch a rozplakať sa, alebo nakúpiť sladkosti.- o tom to je.Pripomenul si mi dvojaký život, nie je o čo stáť, ale ja mám dodnes ten zvláštny pocit spiklecov, ľudí na rovnakej frekvencii, keď som mal v kancelárii mimo svojich dvoch ešte päť absíkov z rôznych kútov republiky , zháňali sme knihy, platne a tie debaty do noci, akcie-ešte dnes mám zimomriavky. To isté s kamarátmi v činžiaku –akcia Proti všem –keď sme namiesto na povinnú prvomájovú demonštráciu išli s deťmi do hôr.Schválne som zvolil zdanlivo nedôstojnú formu spomienky na r. 68. To aby sa vedelo, že neboli len veľkí revolucionári – na ktorých, niektorých mám nie veľmi dobrý názor. Ako vždy si to odskákali obyčajní ľudia, papaláši sa vynorili v 89tom a ešte chceli satisfaction a zlízali smotanu. Ja nechápem pamätníkov, ktorí koketujú s názorom, ako by bolo keby neprišli Rusi, oni nemohli neprísť – boli sme odsúdení na 40 rokov socializmu, tie sme si museli prežiť Západ nemal chuť, ani reálnu šancu pomôcť. Nebolo to prvý krát a aj súčasná láska je čisto ekonomická.

To Pete:Uplakaná mama ma nevedome presvedčila, že teraz to všetko závisí odo mňa, bral som to ako prejav dôvery, bojovú úlohu, vedel som, že nesmiem zlyhať... Dvojaký život, hmmm dalo sa na to zvyknúť, naučiť sa čítať medzi riadkami, počúvať Hlas Ameriky alebo BBC (Slobodka u nás doma moc nefrčala), spätne zháňať nahrávky Kryla, z knižníc a kníhkupectiev pobrať Solženicyna, Pasternáka, Mňačka skôr ako zasiahne cenzor... otec mal čuch na takúto literatúru... Bol som však tak trochu držka a naši sa vždy báli, že sa do niečoho namočím, lebo som musel aj tajne požičať, keď som chcel získať. To zakázané ovocie má magické čaro a príťažlivosť.S Tvojim názorom súhlasím... nemohli neprísť. Neskôr bol puč v Chile (to som bol už gymnazista a zmagorelého profáka (našťastie ich bolo málo) sme sa pýtali, že Kto má prsty v puči?). Vtedy koloval taký vtip, že aký je rozdiel medzi Dubčekom a Allendem. Žiadny, obidvaja nevedeli zemepis. Allende nevedel, že Rusi sú ďaleko a Dubček zasa nevedel, že Rusi sú blízko. Zemepisár nás prosil, aby sme si z toho vzali ponaučenie.

niet prečo mrzieť, my sme boli iba divákmi a to je všetko, horšie na tom boli rodičia,starí rodičia pretože boli v očakávaní zmien na ktoré čakali 20 rokov a nakoniec prišlo z východu vyslobodenie a ďalších 20 rokov o ničom, a život ubehol, ale aj tak bolo kopec srandy, veď nenadarmo sa u nás hovorí:Aj keď richtára vešajú sranda musí byť.

nepamätám si diverziu, len jej dôsledky, na hlavnej križovatke obe kolóny zastali, až neskôr som sa dozvedela prečo, niekto pootáčal a poodstraňoval duchaplne značenie smerov pri cestách ... večer pred tým sme autobusom cestovali s mamou so zájazdom z balatonu, o deň neskôr by to už bol problém, ako som počula neskôr ... nad ránom už bolo svetlo zobudilo celý dom aj ulicu sústavné hučanie, každý bol na ulici, ticho rozprával alebo len mlčal .... a dva tri metre za trávnatým pásom sa pomaly posúval vojenský konvoj, oni pozerali na nás, my na nich, potom konvoj zastal ... bolo hrozné ticho ... o pár sto metrov ďalej na križvatke ... vlastne si nepamätám zvukyna druhý deň si bláznivá suseda doviezla káričkou zo smetiska nové kachle, že keď bude zle, zima ide, bude kde kúriť ...viem že v obchodoch toho moc nebolo, ale bola som prcek, nepamätám si ....v škole sa chlapčenskí prckovia spolužiaci chválili vyhandlovanými odznakni a dievčatá ich ohovárali alebo im závideli .... babka potajomky po večeroch počúvala hlas ameriky, vysielanie o deviatej večer, pamätám si zvučku a podivný vlniaci sa hlboký hlas hlásateľky ...v osemdesiatmnohom sme išli študovať do soc zahraničia, nebrali to tak strašne vážne, zopár spolužiakov nakoniec nepustili, mali zvyčajne závadných rodičiov, ale všetkým ponúkli alternatívy doma ... asi nám celkom neverili, v lete pred odjazdom nás všetkých stiahli na politické školenie - školenie v Ivánke sa stalo pojmom .... a akýsi páni nám tam vykladali, čo máme v tom ďalekom a nebezpečnom zahraničí hovoriť, keby sa niekto náhodou pýtal na r.68 .... nikto sa nepýtal, a my sme vtedy ani nepočúvali, teda ja určite nie, našla som si tam novú lásku a to bolo strašne dôležité ....

Tešia ma Vaše reakcie, ktoré potvrdzujú, že aj takáto –veľká udalosť- má hlavne číry ľudský rozmer, so všetkými ľudskými citmi, prežitkami,osudmi - stalo sa to nám všetkým, čo sme vtedy žili, často postili aj ďalšiu generáciu.Za seba by som ešte dodal.Naopak, mnohí chytráci to využili na raketový štart, po revolúcii 89, plačúc, ako veľmi trpeli,Pritom boli vyhodení pre neschopnosť a vrchol je, keď machrujú tí, ktorých nechceli pre blbosť ani komunisti.Už som sa uznanlivo vyjadril k skutočným trpiacim, z ktorých väčšina stráda dodnes.Rád by som radostne vykríkol, konečne sme s l o b o d n í !Ja len sucho konštatujem, je to pravda, ale niektorí sú slobodnejší a stará posádka vesluje ďalej za stravu nocľah, ale to je do inej témy.Inak som optimista – hlavne keď je zle, keď je dobre optimistov netreba.

veľké dejiny priťahujú veľké slová, to zvyčajne tak je ... vysielanie rádia, fotky, rusi na tankoch, rozstrieľané budovy, historky, Dubček, čo mohlo byť a čo nebolo, tá absurdnosť toho celého, toto všetko je ticís a tisíc krát omieľané .... popri tom boli tisíce a tisíce drobných príhod, nie každý vedel, čo sa deje, deti to vnímali ináč, hlavne podľa toho, ako im to vysvetlili doma, alebo nevysvetlili .... ako v ten rok konečne dokončili pred nami cestu, upravili, biele kamene z umelého mramoru boli na kraji cesty, dokonca pás pre cyklistov, nové osvetlenie veľa cesty, tam som sa na obrovskom maminom bicykli učila bicyklovať keď chodila domov cez prestávky na obed .... a za chvíľu prišli tanky, nákladiaky, ospalí mladí vojaci, ktorých hnali tri dni nevedeli kam, zaspávali za volantom a cesta aj s lampami dostala od tankov zabrať .... hm... to je moja spomienka, keď sme boli pozrieť vyvrátené stĺpy a od tankových pásov zničené obrubníky našej nove cesty .... hm

fakticky v tých dňoch som ani Rusov okupantov poriadne nevidel, 20.augusta som ako chlapec z gruntu brigádoval na Majetkoch v Plavči na žatve a 21.8. sme už vedeli o vpáde, riaditeľ ŠM nám dal skriňovú V3S len aby sme ešte zopár hodín vydržali a dokončili zopár ha , ktoré ešte mal na koreni. Takže až niekedy v podvečer sme sa naládovali do nákladného auta, ktoré bolo tak typické v našej Čsl.armáde a bolo aj zelené. Večer ako sme sa blížili k Prešovu dostali sme sa do veľkej vojenskej kolóny Rusov kde všetko okolo iba ruský ZIL a jediná Čsl . V3S, ktorá splynula v mori zelenej ruskej , i šofér mal čochvíľa prepotenú košeľu, bál sa a v Prešove všade plné ulice ľudí a na hlavnej križovtake aj horeli ruské autá, ale našťastie tu sa nám podarilo ubziknúť, i keď Rus ktorý riadil križovatku nám ukazoval, aby sme odbočili inde, my sme naň kašlali a išli si po svojom a smer domov, mama aj s bratom boli strachu, či sme v poriadku, plakala aj šťastím aj tým čo sa udialo....Potom ešte do konca prázdnin sa dedinou prehnali ruské vojenské transportéry a to bolo na dlhé roky všetko, ak nerátam, že som na Machovom jazere videl niekoľko ruských dôstojníkov, ako pojedali a popíjali s bárišňami v reštike..Až v "76 " roku som zažil Ruského soldata, ako sa patrí a to na Oremových Lazoch, kde som bol na vojenskom sústredení a streľbách zo 122mm húfnic vz.38, keď sme zameriavaciemu delu udali také parametre, že trieštivo trhavý granát dopadol presne tam, kde sme chceli , priamo do ruského tábora, ako náš pozdrav za "68 " rok, štáb ruskéj armády sme minuli asi o 150 metrov,ale okná im vyleteli všetky, granát dopadol na ruský buzerplac. Streľby boli odstavené na 10 dni a vytvorená komisia mala prešetriť incident, čo pre nás znamenalo, že sme na cvičení boli o 10 dní dlhšie. Nič sa nevyšetrilo, naši dôstojníci to uhrali do autu, iba po zbytok strelieb boli ako v palpostoch, tak aj na pozorovateľni prítomní ruskí dôstojníci, ako pozorovatelia, ktorí neverili vlastným očiam, ako sme na 10 km dokázali presne a bez mrhania municiou triafať ciele, dokonca aj s prvým a zameriavacim delom, i nešlo im do hlavy ten granát do ich tábora, a tak sme Rusom dokázali, že to bol od nás jasný úmysel, i tak to brali naši dôstojníci, ale verejne sa to nehovorilo, báli sa.

Súhlas Pete, do bodky. Ja ešte nemôžem ani tých vyhodených, ako napr. prof. Miroslav K. - disident a teraz puncovaný demokrat. Ako študák na VŠ som natrafil na jeho knižne publikované drísty o zahnívajúcej kapitalistickej kultúre, čo písal ako ideologický tajomník strany. To bol grc!Jednoducho niektorí padli preto, že boli vo vlčej svorke slabší... Do strany sa s poctivými úmyslami nedalo ísť, len z konjukturálnych dôvodov alebo úplnej vygumovanosti. Jedno i druhé je odsúdenia hodné. Človek, ktorý chcel, odolal. Ale ono sa aj teraz sa deje niečo podobné, ten stranícky konjukturalizmus je asi univerzálny. Bolo veľmi naivné myslieť si, že nežná s tým skoncuje.

Game pripomenula obdobie „zlatých čias“, kedy všetci (mimo Biľaka &Co) žiarili šťastím, optimizmom. Začalo to slobodou slova, kedy sa v tlači diskutovalo o zakázaných témach, chyby socializmu, chyby politikov – za to sa predtým sedelo, ekonómovia navrhovali prechod k trhovému hospodárstvu v nekonečných diskusiách. Dostupnosť dovtedy nedostupnej literatúry, hudby, módy - prvý striptíz, časopisy. Umelci to začali a tiež usilovne vo všetkých žánroch tvorili pekné veci, ako odtrhnutí z reťaze socialistickej cenzúry. Divadlo na korze aj predtým, ale hlavne teraz, boli Mekkou humoru a citácie z Lasicu a Satinského zľudoveli. Sám som bol na všetkých predstaveniach.Z nadšenia ľudí vznikli rôzne prospešné diela v obciach a mestách, Zbierka na Alveg-mala to byť supermoderná lanovka vo Vysokých Tatrách na zimné MS 70 – kde tie peniaze a zlato sú? Posledná šanca sa dozvedieť - Biľak!Ľudia sa mali radi dokonca aj vojakov a policajtov a naopak.Pre tých čo ešte neboli na svete, alebo z toho nemali pojem, by sa to obdobie dalo prirovnať – obdobiu tesne po revolúcii 89 svojím nadšením, ale bez mafie a rozkrádania .Pre ešte mladších bol to pocit po extáze či marihuane.Žiaľ to druhé prirovnanie je trefnejšie – tiež trvalo len krátko a potom bolo všetkým zle. To Jozef - Lešť- Oremov Laz, je pojem medzi vojakmi, mal som tú "česť" v priebehu 6tich rokov tam byť takmer rok(čistý čas) -ten tvoj granát sa spomínal !Čo si robil na Máchovom-ja som neďaleko slúžil u potrubných jednotiek 5 rokov (To sú palety?)

Zdravím trubkára. V prijímači v Bělej pod Bezděsom ma preškolovali u praporu potrubnej prepravy z chemického prieskumáka na trubkára (potom služba PHM u spojarov).Oremov Laz som si tiež užil - najväčšie cvičenie v dejinách CSSR s nácvikom mobilizácie - a v zime. -15 stupňov, bývalo sa v stanoch - pri kachliach v trenkách a 3 metre od nich už guľlky zvonili. Ale mne sa to páčilo, lebo tam nebola taká pakárňa ako v kasíne. Rozliali sme benzín a naftu do techniky, priviezli novú a potom sme v tatrovke-cisterne pri pustenom bufíku vegetili - karty, kniha alebo len hlúpe keci. Aj strava bola lepšia na cvičení ako v kasíne. Aj k pivu a pálenému sme sa ľahšie dostali (nemusel sa preskakovať plot).

Cat, svet je malý. Ja som mal na starosti všetky tie haly so sttovkami čerpadiel a tis, rúr. Boli to jediné kasárne bez plota !!!!!!!! Tým sa vraciam k téme - ten plot tam nebol aj obrazne, tvrdá práca potrubára a potom nebývalá voľnosť. Narukovalo nás tam pár poručíkov po VŠ a spolu s partiou absíkov, sme vytvoriili tú zmieňovanú o á z u kde socializmus plynul pomimo, khaki mozgy mali minimálny priestor. Aby bolo jasné, že sme len nechlastali na Koupákku, chlapci väčšinou z Prahy, synovia papallášov mali prístup k zaujímavej literatúre a inym nedostatkovým a zakázaným veciam. Čítal sa Páral, počúval sa Šimek,grosmann- aj ckodil som do Semaforu+všetky známe divadlá aj lokály ...............to by chcelo ísť na pivo

Ty brďo, Pete, fakt???? To je sranda! Ja som tam bol v septembri-októbri 1982. To by fakt chcelo pivo!Upresním: plot bol, ale len z 2 alebo 3 strán. Od lesa nebol... stačilo si len odskočiť si do lesa zabehať, nabrať správny azimut a po 10 minútach si nemohol nenatrafiť na krčmu v dedine. Prvý raz som šiel so strachom... otvorím dvere na krčme (teda tam sú hospody) a tam záplava vojenských teplákov a dymu ako v údiarni. Bol tam taký starý zdatný major - bývalý partizán. Volali sme ho major Pepo. V 1. ráno vbehol na cimru v červených trenkách a bielom tričku a revel "rozcvička!". My sme ho poslali niekam, a on nás cez plece judistickým hmatom z poschodových bidiel všetkých 30 pováľal na podlahu a nakopal do zadkov a vyhnal do lesa behať. On prvý a my za ním. 5 kilákov! Poniektorí gŕcali opretí o jedlu. Posledné zvyšky čaty došli až pred obedom. Nikdy som nemal takú kondičku, ako tam. Inak bol to veľký férak, príma chlap.Možno si ma tam aj školil, lebo sme tam mali nejaké prednášky a potom ukážky s trubkami a čerpadlami.To bol zlatý mesiac, ale potom ma prevelili do Pradubíc a to bola už riadna pakárna. Na cvičenia som nechodil, lebo som bol šajba na funkcii (správca skladu PHM u brigády)... Len raz a aj to len preto, že to bolo veľké cvičenie. V Pradubiciach sme preskakovali plot vysoký asi 3 metre. To si musel najskôr vyliezť na prízemné sklady s rovnou strechou, ktoré boli pri plote, rozbehnúť sa po streche a skočiť a dopadnúť za plot (cca 4-4,5 m). Takto sme si upevňovali kondičku a psychickú odolnosť. Musel si to dobre vypočítať , lebo rozpleštiť sa na plechovom plote, alebo ostať vysieť na ostnáči by nebolo nič príjemné.Predtým sme využívali drenážny kanál, ale nejaká sviňa to bonzla, tak tam dali mreže. Maník, čo to zvaroval, to len tak heftol, tak sme to vyvalili. Ale potom na neho narevali, že ak to nezvarí poriadne, dostane 21 ostrých. A on to psychicky nezvládol a zavaril to fest.

To nejde zabudnúť na vojenské obdobie, na Oremovom Laze a mjr.Beránek - už je u Boha, keď za trest sme museli chodiť do služieb v plnej poľnej a do stráži s bodákom vztyč na samopali, keď na dolnej rampre iba zopár metrov od križovatky a ruskej rampy, kde samozrejme strážil ruskyj soldat len tak v košeli s vyhrnutými rukávmi, rozopnutou kazajkou, i čižmy šľak ho tam trafil si vyzul, však bolo viac ako 30°C v tieni, a škeríl sa na nás i čítal krokodýla/ obdoba nášho Roháča / a my aj s mojím menovcom nabalení ako ťavy do púšte s prilbami na ušiach,plná poľná včítane pl.masky, bodak nasadený na kalaschnikovi, vyleštené šemiš baganče, prepotení a ten náš mjr.Beránek nás chodil každú hodinu kontrolovať, ako viete služby boli 24 hod. , ale predsa len mali sme nejaké potešenie a to teátro ala Krasnaja armija: Neskoro po obede, keď sme dojedli z našich ešusov sa na križovatku dovalil ruský GAZ pričom soldát ležal pod stromom a podriemkával vytešený ako mu je dobre a ako nám je teplo a vždy sa rehnil , keď prišiel nás kontrolovať mjr.,lenže z tereniaka sa vylalil ruský oficír, pričom my vzorovo oblečení,vyzbrojení s lesknúcimi sa prilbami,opaskami sme zasalutovali, a on vidiac ,že z pod stromu z tieňa sa vytiahol ruský soldat, bosý,porozopínaný, ešte aj v ústach mal akúsi trávu , ktorú stále žul, bez čapice ktorú ani nenašiel, tak to toho dôstojníčka tak naštavlo: Što eto? Eto soldát? Job tvoju mať a toľko šťavnatých ruských nadávok som už viackrát nepočul a nielen to, on do neho kopal, musel sa vzrovo obliecť , i oficier si nasadil brigadírku, keď sa obliekol, tak mu zo dve tri uvalil len tak, aby sa nepovedalo a hneď po papuli, až mu lodička odletela do blízkeho krovia, i naskočil do GAZU, my sme opäť zasalutovali i ukazovákom a palcom pravej ruky ukázali znamenie malé písmeno o - o.k. , že to bolo uňo ňuňo.´ a škodoradostne sme sa rehnili, a nielen to - šúľali po zemi, načo sme mohli doplatiť , pretože náš zúrivý mjr. mohol prísť hocikedy, ale ani sme sa nestačili oprášiť malii sme pre istotu my GAZA na rampe a tam plukovník, otvorili sme rampu, ani nepostál, zasalutovali sme mu a plukas kričal: Chaupci zo strážnej roty, strážnej roty z Bystrice ? Skoro nás rozpučilo, že vraj zo strážnej roty, prd Paľov, absíci sme boli.

Mal som jednu chvíľu, keď som chcel založiť tému pre chlapov , aby si mali kde pokecať o vojne "Vojna nie je kojná" a pod. duchaplnosti cha.Chodil som ako vojak aj potom do jednej reštiky, stáli hostia sme mali svoj stôl(hostia rôznych zamestn. i spoločenského postavenia aj primátor), keď začala debata ako, kde, kto slúžil bolo aj po polnoci. Srandu z toho mal vrchný čašník, ktorý stále podpichoval: "Chlapi ku..a, kto bude po vás odhadzovať tie nábojnice ?"

Mal som jednu chvíľu, keď som chcel založiť tému pre chlapov , aby si mali kde pokecať o vojne "Vojna nie je kojná" a pod. duchaplnosti cha.Chodil som ako vojak aj potom do jednej reštiky, stáli hostia sme mali svoj stôl(hostia rôznych zamestn. i spoločenského postavenia aj primátor), keď začala debata ako, kde, kto slúžil bolo aj po polnoci. Srandu z toho mal vrchný čašník, ktorý stále podpichoval: "Chlapi ku..a, kto bude po vás odhadzovať tie nábojnice ?"

prosim,... Porucik v zalohe... :) Absolutny suhlas s tymi spomienkami. Na vojne som bol v 2000 roku. Boli sme prvi, co im vojnu skratili z roka na 9 mesiacov. Mali sme ist domov v marci 2001, isli sme 1.1.2001. Tych "januarovych", ktori narukovali v roku 2000 a odkrutili si cely rok skoro slak trafil... :) Kto bol na vojne vie, ze vyssia berie... najskor je hodnost, potom cislo. Aj minule som si pri jednej prilezitosti povzdychol, ze mi je aj luto, ze tu "vojnu" zrusili... Nektorym chlapcom by sa zisla. Inak, aj som jednemu kapitanovi vravel, ze aj som rad, ze som siel, bol by som o nejake tie spomienky v zivote ochudobneny... :)

prosim,... Porucik v zalohe... :) Absolutny suhlas s tymi spomienkami. Na vojne som bol v 2000 roku. Boli sme prvi, co im vojnu skratili z roka na 9 mesiacov. Mali sme ist domov v marci 2001, isli sme 1.1.2001. Tych "januarovych", ktori narukovali v roku 2000 a odkrutili si cely rok skoro slak trafil... :) Kto bol na vojne vie, ze vyssia berie... najskor je hodnost, potom cislo. Aj minule som si pri jednej prilezitosti povzdychol, ze mi je aj luto, ze tu "vojnu" zrusili... Nektorym chlapcom by sa zisla. Inak, aj som jednemu kapitanovi vravel, ze aj som rad, ze som siel, bol by som o nejake tie spomienky v zivote ochudobneny... :)

ze v " 70 " rokoch boli v armáde ste zbytky starych osumelych dostojnikov bez nejakeho riadneho vzdelania, co inak nevadilo, a tí mali snahu mnohokrat pouzivat cudzie alebo odborne slova a bolo to presne tak, ako v tankovom prapore znamom ceskom filme...

Najhorší boli DDŠkári (dvojročná dôstojnická škola). Tie si robili aj chalani, čo spravili počas prezenčnej služby nejaké prúsery a aby ich zažehlili, tak to podpísali ako furťáci. Zvyčajne to boli experti s minimálnym vzdelaním, čo si potom za tie dva roky spravili dôstojnícky rýchlokurz s maturitou (!!!), dostali 1-2 hviezdy a potom sa odbavovali na záklaďákoch (špeciálne na absíkoch). Mali sme ich u útvaru požehnane a boli to riadni exoti. Treba však povedať, že potom tam boli aj vzdelaní dôstojníci, podpráporčíci a práporčíci, s ktorým sa to dalo, viacerí dokonca pohoďáci a v technike sa vyznali a chalani od nich veľa pochytili, čo sa dalo uplatniť aj v civile. Mali sme tam pár predpenzijných práporčíkov a to boli vyložene "otcovské" typy.

Ak to takto pôjde ďalej, tak budeme môcť vytvoriť družstvo. Musím však vypísať konkurz na veliteľa,, pretože ja som to za tých..........cať rokov nerobil.pozn. konkrétne číslo neuvádzam, aby to s niekým slabším na srdce neje.lo

Ejjjjjjjjjjjjjjjjj... more... skoda ze tu neni alfi... :) tiez by sa asi pridal.

"Vsak zazitkov je kopec len nech to niekto zacne."hah, zacnem ja - http://jansykora.blog.sme.sk/ super blog, chlapik pise o zazitkoch z vojny :)

Mojim asi najvacsim zazitkom z vojny je, ze som sa dostal na nakrucanie filmu "Behind enemy lines"