koľko zo svojho detstva človek berie so sebou ? až kým má ešte pamäť, až kým vie spomínať ... nie každý spomína... málokto si pamätá .... sú ľudia, ktorí sa stanú dospelými a okamžite zabudnú, že boli deťmi ...

sú ľudia, ktorí sú tak strašne dospelí, akoby nikdy neboli deťmi ... a neradi spomínajú na to, keď niečo nemali, keď neboli dôležití a behali s ostatnými nedôležitými za loptou ... a nemali symboly statusu, a nemali najnovší model auta ... poznám zopár takýchto ľudí .... našťastie ich je málo ... viac je takých ľudí, ktorí spomínajú radi, že boli deti, že vyvádzali, že dodnes nosia jazvy na kolenách po pádoch ...

že liezli na stromy, a hrali sa v burine a po rumoviskách a na dôkaz večného priateľstva vymýšľali tie najroztodivnejšie spečatenia ...

koľko zo svojho detstva človek berie so sebou ? na čo spomína, keď spomína ? prvé vybehnutie s kamarátmi, hry, školu, hrdinskú cestu prvýkrát do škôlky, svoje radosti, spomienky na prvého maca, na novú loptu, na kvety, ktoré rástli v záhrade ...

koľko zo svojho detstva berie teda so sebou ? spomienky na hádky rodičov, spomienky na to, že bol milovaný, spomienky na ustráchanosť, na svoju mlčanlivosť, na to, že nikdy nebol dôležitým článkom ... spomienky na to, že bol očakávaný na tomto svete, veď mu to povedali ... len sa niečo stalo, niečo sa zvrtlo, niečo nevyšlo vo svete dospelých ... alebo že bol milovaný, rozmaznávaný, že mal otca, ktorý ho nosil na pleciach, že celé detstvo bol jeden krásny sen ...

nakoľko vie človek žiť ináč, než sa to naučil v detstve ? niekto sa zo začarovaného kruhu nedostane nikdy ... niekto robí veci vedome ináč ... je človek iný vo svojej dospelosti ? robí tie isté chyby ... je zasnený, ako býval, je roztržitý, ako býval, je ukričaný, ako býval ... a ako vidí ten dospelý sám seba ?

tak čakáme na dospelosť ... a zrazu ju máme a zistíme, po čom sme tak veľmi túžili ... a stane sa, občas, že zatúžime byť znovu deťmi, lebo nevieme, čo si s tou dospelosťou práve počať ...

často je ten dospelácky život krásny, často boľavý, často zlý , často modrý ako nebo a jagavý a nádherný ako hviezdna obloha ... a musíme ho žiť a žijeme ho a pomáhame si spomienkami na to dieťa v nás ...

požičiam si jeden povzdych : ... ťažké to je ...

... občas ...