ako ľahko, ako ťažko človek zabúda ? dnes patrí vďaka jednému členovi tohto fóra ...

... znovu chodím po strmých uličkách ako pred rokmi ... nezabudla som, len sa mi pripomenul ten pocit, pohľad, zanedbané domy, droliace sa murivo, stáročia histórie, dych minulosti, strasti mladosti, spolupatričnosť s ľuďmi, s ktorými sme si blízki dodnes ... v dnešnom svete, keď každý ťahá inam, keď žijeme svoje životy roztrúsení po svete...

...a navždy patríme spolu a je to nesmierne vzácne, je to sviatok, keď sa zídeme, a všetci sme rovnakí .... ako pred rokmi ... a máme štyroch mŕtvych ...

štyroch ... ktorých si navždy budem pamätať ako mladých, ktorí sa pre mňa nikdy nezmenia, ktorí zostanú už vždy devätnásťroční... takí, ako som ich naposledy videla ...

ako ľahko, ako ťažko človek zabúda ? miesto dýchajúce históriu je Banská Štiavnica ... kde som pred rokmi jeden jediný rok chodila do školy .... kde som spoznala ďaľších tridsať ľudí, ktorých ten jeden jediný rok stmelil ... a vyzerá to, že na celý život ...

ako ľahko, ako ťažko človek zabúda ? keď som po mnohých rokoch prišla do Banskej Štiavnice na stretávku, nespoznala som okrem stredu mesta nič... mesto sa prebralo, zmenilo, narástlo, ... a ja som nenašla náš internát ... vtedy pred rokmi bol nový, dve vysoké budovy na holom vrchu ...

a ja som zabudla, že za tie roky vyrástli stromy, že kopec môže byť zrazu utopený v zeleni ... ale okrem toho sa nič nezmenilo ... ani zariadenie, ani spolužiaci, ani povahy, a neprešli ani tie roky ...

človek vlastne nezabúda ... len si musí pripomenúť ... musela som si pripomenúť ten pohľad z okna, keď som prvýkrát pochopila, čo sú hole ... to úžasné ružové svitanie po prebdenej noci, a zrazu tu bola tá posledná prebdená noc, keď sme išli maturovať, keď sme skončili jednu etapu, aby sme načali ďaľšiu ...