čím to je ? čím to je, ako sa stane, že dieťa má svojho prvého priateľa ...niekoho, s kým sa pobije v pieskovisku, s kým sa bude otĺkať lopatkou a vedierkom... a s kým sa bude možno priateliť celý život ...

s niekým si nesadneme, nevieme si rozumieť... nejde to, a nikdy zo známosti priateľstvo nebude ...

celý život ... prechádzame davom ľudí ... denne stretávame nových ...

a nájsť medzi nimi priateľa je ťažké ...

čím to je ? kráčame životom, život nám pripravuje netušené cesty, dostávame sa preč, mimo domova, poznávame ďaľších a ďaľších ľudí ... a vzďalujeme sa detským priateľstvám... strácame sa, nevieme o sebe nič, jeden sa odsťahoval, druhý odišiel do školy ... a už sa nevrátil ... a prejdú desaťročia a my si sem tam spomenieme ... ako sme hrali guličky ... ako sme sa krásne vedeli povadiť , ako nás rodičia za tmy rozháňali, lebon sme sa nevedeli od seba odlúčiť ... priatelia ... kamaráti ...

čím to je ? priatelia... a zrazu sme sa stratili, rozišli, s kým skôr, s kým neskôr... a prišli noví, prišli znovu takí, s ktorými nás hneď spájalo puto, lebo nás hodili spoločne do jednej dravej rieky so slovami a teraz pláv... a my sme sa pochytali za ruky a plávali spoločne .... to je priateľstvo, ktoré drží ... ktoré tu je, na ktoré sa môžem spoľahnúť, s ľuďmi, s ktorými nás spája vstup do života...

čím to je ? čím to je, že to často nevyjde ... kamaráti prichádzajú, odchádzajú... alebo zostávajú a znamenajú priveľa... pripomínajú že žijem...

kamaráti, v ktorých spoločnosti prestanem vnímať hovor, kde sú reči stále a roky tie isté, kde sa poobzerám... viem, že sú to ľudia, na ktorých sa môžem spoľahnúť.... sme dospelí, všetci sa tu akosi trápime, ... a vedia, že sa môžu spoľahnúť oni na mňa, keď budú potrebovať pomoc...

len to priateľstvo nikdy nebude také silné ... sedím, a už nepočujem hlasy, ktoré vždy nanovo hovoria to isté... úsmevy, smiech, reči, ústa, ktoré práve niečo hovoria ... zdvíha sa pohár, zalesknú sa v úsmeve biele zuby, a vnímam tých ľudí, ktorých osud spravil mojimi priateľmi , o ktorých viem, že pomôžu , keď bude treba... ale nespája nás tá vnútorná sila, tá spätosť, držanie sa za ruky niekedy dávno, keď sme s priateľmi plávali v jednej rieke ...

zrazu sa vrátim... a počujem, že znovu niekto opakuje starý vtip... že štrngnú poháre, že niekomu sa pletie jazyk ... ani nemusím pozrieť ... vždy sa to opakuje ...

čím to je ? som príliš vyberavá, som nevďačná, čím som iná ? títo ľudia vedia, že niečo nie je v poriadku ... každé moje zjavenie medzi nimi je malý sviatok ... s komentárom jedného z nich : som rád, že si prišla, že nami nepohŕdaš ... je to vtedy zlé... ako im vysvetliť, že nepohŕdam, nikdy som to nerobila, ... len k životu potrebujem trochu viac... potrebujem rozhovor s človekom ... rozhovor ... nie rozprávanie o ničom, nie znovu a znovu tie isté vtipy, že ....

je toho priveľa ... inteligentného priateľa potrebujem ako soľ... priateľov, ktorí sú na druhej strane obrazovky ? nevadí... kým viem, že sú tam, je môj svet na svojom mieste ...

kým viem, že sú mojimi priateľmi, som schopná zasa chvíľu žiť ... a dýchať ... a byť vďačná za každý aj najmenší kúsok takéhoto priateľstva ...

venované jednému priateľovi ... za to, že je