Bolo niečo po obede. Najedla sa - čo dala príroda - až sa jej z kečky parilo.

"Dievča, čo nečítaš časopisy? Vyvážená strava..."

A veď ani nečíta.

Má doma kopu iných vecí, nejaké časopisy jej veru nechýbajú. Plno starých, veľmi starých a vzácnych kníh, vynálezov, či skôr výmyslov. Chodila a na päty sa jej lepila múdrosť sveta. Ona to dobre vedela a bola na to hrdá.

Jej rodina ju na jednej strane obdivovala, na strane druhej nechápala. Ona chápala jedno i druhé a takto jej to vyhovovalo. Mala rada svoju tajomnosť, svoj slovník s výrazmi, ktorým často nik nerozumel, svoje telo a to, aká je. Z chvíľ, keď len tak žila ju vždy vytiahlo práve toto. Že sa má rada.

"Mača malé, nože poď a najedz sa darov prírody z mojich rúk! Che che..."

A malá, šikovná mačka roztiahla nozdry a hneď nato aj papuľu a začala žrať. Ona nad ňou odfrkla a pobrala sa za gitarou.

Gitary mala opreté vedľa malého, do steny vsadeného stolíka v miestnosti s krbom. Nevolala ju obývačka, pretože to na ňu nesedlo - sedieť sa dalo iba na stoličkách alebo na kožušinách pred krbom, nebol tu gauč ani televízor... Bol tu len stolík, stoličky, krb, gitary a jej hifi sústava, jeden z mála výdobytkov techniky, ktoré potrebovala.

Počula mraučanie, ale so všetkou slušnosťou ho ignorovala. Venujem sa gitare, neruš ma - ty, ani nik iný.

Prstami prepletala po hmatníku, tlmené a zase zvučné tóny sa niesli celou miestnosťou. No bola to jej súkromná hudba, nerada sa o ňu s niekým delila, ani s mačkou. Preto zmenila posadenie ruky, prsty spojila do niečoho pripomínajúce pyramídu a buchla do prvých troch horných strún. Buch, buch-buch, tradaaa. Rytmus sa šíril z mysle do rúk, do strún a spočinul v nohách, ktoré sa na podlahe vrteli ani živé hady.

Mača žralo veľmi rýchlo, aby sa k nej mohlo pripojiť, čo znamenalo, že sa labkami snažila chytiť jej laby.

"Ty potvora, takto sa to nedá!" A so smiechom ju chytila za kožu na krku a položila si ju na stehná.

"Jupí, spásonosná myšlienka môjho skazeného mozgu, ide sa piť!"

S lampášom v ruke hopkala dolu schodmi do pivnice. Mala naozaj úžasné zásoby alkoholu. Niekto má priateľov, ona má fľašky. A bolo jej dobre.

Ale čo si vybrať?

"Pozerám, že dávno som tu nebola..."

Odtlačky jej papitných prstov na policiach a fľašiach boli prekryté vrstvou prachu. V poslednom čase chodievala príliš často do krčmy.

"A mám ťa! Whiskey, sestra moja, kto to len zariadil, aby sme sa my dve stretli? Či to len ja...?"

A znamenitý ročník už putoval hore schodmi; aby jej spravil radosť, aby sa mala s kým rozprávať, aby mohla objavovať.

Vytiahla šach. Rozostavila figúrky. Čierne boli bližšie a whiskey za biele prvý ťah nespraví. Napila sa. Bezhlavé pitie, rozprávanie...

"Noc za oknom, noc pred oknom, po noci okno." Povzdych. Rehot.

Figúrky sa hýbali a jej zastávala všetka logika. Myslela na rodinu, myslela na to, že to všetko mohlo byť ináč, keby nebola taká, aká je. Preto, že sa mala rada a nechcela sa meniť, i keď nejaká snaha bola.

"A z hliny povstali, aby bol život, celok. Ten môj ktosi rozhádzal na kúsky."

Na čas perlila dosť, vyšla po schodoch a zvalila sa na posteľ.

"Netrep, dobre vieš, že si to bola ty."