Vyšla si von sama so sebou. Stačilo vstať, i keď pred obedom. Nič nezjedla, nedala si čaj, ani kávu, neumyla si zuby, len si opláchla tvár vodou z kuchynského kohútika. Zišla dolu schodmi, prstami ťukala po zábradlí. V predsieni pocítila chlad vonkajšieho sveta, striaslo ju a prebralo k životu. Z vetchej drevenej skrinky vzala svoju koženú košeľu a obutá ešte z predchádzajúcej noci vyšla do ostrého slnka.

Hoci bolo predpoludnie, nad tvrdou zemou sa ešte niesla hmla. Slnko sa v nej akoby rozplývalo, strácalo a nažívalo vo vzájomnej symbióze. Ty mi dáš oporu, ja ti dám svetlo. Budeme krásna dvojica.

Vykročila. Hlina bola primrznutá, s hrboľmi, na ktorých sa mohol zlomiť nejeden členok. Jej krok však bol istý, zvyknutý na tento terén.

"Hop-hop, zajac malý

hop-trop, život stály."

Kráčala, spievajúc si, čo ju napadlo. V ruke jej ovísala sieť na ryby, s malými okami na malé úlovky. Tešila sa na rybačku, ale nikam sa nenáhlila. Všade navôkol bolo cítiť morský vzduch, dokonca aj u nej doma. Pozrela dolu. "Mohla by si sa raz za čas prezliecť. Rifle, tričko, zachvíľu to na teba prirastie. Strom musí mať kôru..."

Úbočie. Bolo strmé, ale v tomto období sa tráva nešmýkala. Na pobreží zastala a dívala sa. Ani nie tak na more, ako na pláž. Vlastne to ani nebola pláž. Bolo vidieť, že tu nik nechodieva. "Umieranie."

Sadla si a s nečakanou ľahkosťou dala nohy do tureckého sedu. Sieť zložila do lona, takisto aj ruky. Chcelo sa jej spať. Mala pocit, že keby zaspala, zamrzla by. "Miestnu čudáčku našli mŕtvu na pláži. ... ..." Už videla titulok v novinách. Bola by to senzácia.

"Dajte sa vypchať."

Unavene vstala a zamierila k miestu, kde sa voda zarezáva hlbšie do pevniny - vytvára tam akési malé slané jazero. Po vlastnoručne postavenom móle prešla takmer do jeho stredu, nahodila sieť a ostražite čakala. Teda, keby ju niekto videl, asi by si pomyslel, že nejaký tulák uvažuje nad skončením života. Vyzerala síce hrozne, no zmysly jej šli naplno. Švih! Pod vodou sa mihla ryba. Ďalšia. A už sa trepotali v sieti.

"Na raňajky stačí."

Ožila.

"Krok, skok, rybky malé.

Veď sa ani nepoznáme.

Šup ťa na oheň

človek nehoden."

A tárala ďalej, až kým neprišla pred svoj príbytok. Prehrabla si vlasy a pocítila niekoľkodňový maz, zväzujúci vlasy do snopcov sena.

"Jaj, myseľ zarosená."

Hore schodmi. Spravila si púpavový čaj, spracovala ryby a hodila ich na pekáč. Trochu to syčalo; keď nazrela dnu, videla, ako sa šupiny oddeľujú a sťahujú.

"No boha vám, vy budete dobré." Tvárou jej prešiel mlsný kŕč.

Sadla si na masívnu drevenú stoličku a zapálila si. Dym premiešaný s vôňou pečúceho sa mäsa tvorili zaujímavú kombináciu.

Človek si na všeličo spomenie. Nikdy by nepovedala, že bude spomínať práve tu. Nikdy by nepovedala, že tu vôbec nikedy bude. Čudné. Sedela v koženom boxe, v bare plno ľudí. Na stole na ňu žmurkalo pivo, slasť, ktorej sa nikdy nevzdala. Prečo vlastne odišla?

Tá vôňa je tu. Cíti ju, trpko sa usmieva.

Vstala.

Pôda nebola taká tvrdá. Púpavy tu stále rástli. "Bohovia, vy sa musíte rehotať." A aj ona sa pustila v sarkastický smiech. Kľúč mala ešte stále. Otvorila dvere a vstúpila. Skrinka, zábradlie, schody... Vzdychla si, hlasno. Zapálila oheň a zobrala sieť.

Vietor ju vítal a ona cítila jeho šialenú radosť.