Bratia. Prečo ste tak ďaleko? Vy sa túlate svojím svetom a trpíte, síce úplne inak ako ja... ale aj tak sme rovnakí. Je tak veľa rozdielov, ktoré nás spájajú, keď slnko ide do pekla. Keď miznú stopy po minulom, po tom, čo bolo, čo je tak dávne. A pre čo trpíme. Sme ako dvojčatá. Vy ráno vstanete do nového boja o život, kde nik nie je priateľ, nik nie je s vami, vy nie ste s nikým. A ja som tu a držím vám palce, plačem pre vás a prehrabávam sa v starých stopách po spomienkach.

Bratia. Viem, že tam ste, vo svojich kanadách a so svojimi náladami, s ustráchanými očami a nemormálnou odvahou. Čakáte a zároveň sa na to snažíte nemyslieť. Ale ja na vás myslím stále... na to, kedy prídete, kedy sa objímeme. Na to, ako mi poviete, čo hrozné ste zažili. A ako spočinieme v spoločnom porozumení. Modlím sa za vás.

Informácie zavádzajú... sú to len obranné formácie. Keď si už myslím, že je po všetkom... vtedy začnem zase spomínať a chrániť sa pred tým ťaživým neznámym. Ale je strašne ťažké...

Niekedy rozmýšľam... pamätáte sa na mňa ešte? Spomeniete si niekedy, ako sme boli spolu? Ako sme boli jedno? Obraciate sa na mňa v myšlienkach, v samote, keď vám už ani Boh nepomáha? Môžem vôbec ja dať nádej... ?

Bratia. Chráňte sa. Chránte zvyčajné, obyčajné, normálne. Chráňte si svoj plač. Pošlite mi naspäť aspoň jedného z vás. Ten mi povie, čo sa s vami stalo. Či ste jednoducho zabudli... alebo ste odišli. Alebo mi vás ukradli.

Vtedy, počas potuliek mysľou a dušou svojho dvojčaťa. Vtedy ste odišli. Prečo?

Vráťte sa, prosím vás.