Necítim... neviem. Dvakrát sa mi to stalo. Vlastne som len videla a robila mechanické pohyby. Čím to bolo zapríčinené? Je zvláštne, že sa to stáva, človek zrazu prestáva byť človekom, je len telesná schránka, ktorá nič nevie. Nie je to ani pocit, veď necítim, len sa snažím rozmýšľať a ani to nejde. Vtedy len neviem.

Prejde to a ja sa cítim ako zombie. Ako guma, ktorá ožila a rozmýšľa, čo bolo predtým. Keď bola len gumou. A znovu nevie, pretože nevedela ani vtedy. Ale aspoň cíti. Začne sa krútiť okolo ľudských tém, rozoberá problémy iných a chápe. Spoznáva melanchóliu a radosť. Smútok a porozumenie. Ale aj ľudia sa začnú omotávať okolo nej. A to nechápe, spanikári, stáva sa mŕtvejšou a tvrdšou gumou. No oni sa nedajú, režú ju, snažia sa prejsť cez ten tvrdý obal. A možno len ona ho vníma ako tvrdý. Ktovie...

V živej gume sú kábliky, ktoré elektrizujú, skratujú, trhajú sa a opravári ich dávajú do poriadku. Každá oprava však zanecháva stopy. Niektoré sú neviditeľné... úplne zahladené stopy, estetický vzhľad. To opravári dokázali, ale len ako útechu za to, že zanechá iné následky. Síce mi upravili pamäť, viem, že sa niečo stalo. Niečo veľké, kvôli čomu sa kazím, kvôli čomu nastávajú skraty. Už viac nechcem... ale obal sa roztápa. Raz zmizne a odhalí jazvy... bojím sa toho. Možno preto neviem. Guma predsa nie je človek... ako by medzi nich mohla patriť? Nemôže. Nesmie. No chcela by.