Niekedy len tak žijeme. Totiž, ja. Žijem bez toho, aby som si uvedomovala prečo vlastne. Niežeby som z toho bola smutná. Neuvedomujem si to, len teraz ma to napadlo. Keď si napríklad tak detinsky spomeniem na toto leto. Bolo to také... okrajové. Prišla som s niekým, kto už predtým patril niekomu inému, no snažil sa patriť aj mne. Prišla som s osobou, ktorá patrila ďalšej a ešte ďalšej. Ktorá patrila trom osobám a potom mne. A tak som bola s jednou, dvomi, tromi aj štyrmi osobami v rozličnom čase a nikdy som nemala pocit, že mi niekto z nich patrí. Bola som veselá a bolo to naozaj úprimné, smiala som sa, aj keď možno trochu neskôr a inak ako všetci ostatní. Počúvala som a pritom som vydychovala modré prúdy dymu, v ruke som držala plechovku a usmievala som sa očami. Hľadela som na vodu a na svetlá, bola mi zima, teplo a jednoducho som bola. Počúvala som, čo mi hovoria, čo si o mne myslia... ľudia, ktorých som vídavala štyri roky... ktorí ma spoznávali, ktorých som spoznávala ja. A ktorým som ukázala moje ja trochu inak. Uzavreté, vnímavé, veselé, kruté a rozhodné ja. A také maličké. Priam som sa scvrkávala a rástla zároveň. Ako v časovej slučke, prebiehalo to naraz, zvláštne. Raz som odišla. Oprela som sa o plece filozofovi, držal v ruke fľašu slivovice. Vyložil si na mňa koleno a všetci sme sa rozprávali, aj ja. Pominuteľné... Naozaj je všetko pominuteľné. Aj keď som chcela, nedokázala som sa rozprávať s nikým iným ako sama so sebou. ONI to nedokázali, nehceli, nemohli. Pretože vedia, že aj ja sa pominiem, preto jednoducho nechcú mrhať časom na pochopenie. A tak sa znovu skrúcam do klbka a dostávam sa k začiatku aj koncu, že žijem len tak. Sama pre seba... seba, ktorú nepoznám... Milujem neznáme. Bojím sa neznámeho.