Skočiť na obsah
  • Štatistiky blogov

    172
    Blogov
    526
    Zápisov

Kniha

  • zápisov
    16
  • komentárov
    0
  • zobrazení
    10 056

Connecticut (14.časť)


Tomáš

98 841 zobrazení

Dev0 nám zaobstaral na cestu aj vreckové presunom valút z pochybnej juhoamerickej banky v prospech môjho účtu. Cestovali sme v busines class. Po deväť a pól hodinovom lete sme pristáli na letisku. Dev0 nás ubytoval v hoteli Farouke s prevažne francúzskou klientelou. Recepčný: „Á, monsieur Pisoár et monsieur Demižón?“ Hubert: „É, oui.“ Mauricio: „Tušil som, že nás ubytuje pod falošnými menami“ Hubert: „Ten mizera!“ Mauricio: „Nemyslel to zle. Jeden z druhého si uťahujeme. Ale pripomeň mi, aby som sa nášmu expertovi odvďačil Fugu delikatesou z podradnej japonskej reštaurácie“ Našim prvoradým cieľom bolo stretnúť sa s profesorom Fak Leem, ale predtým než sme sa vydali na univerzitu, sme sa stavili v jednom študentskom bare, kde sa mi prihodila zvláštna vec. Nešlo mi čúrať. Neviem či zo zväčšujúcej sa prostaty alebo od prekvapenia z človeka, ktorý stál vedľa mňa. Tak som si zapískal ten nový singel z neznámej výberovky. Síce refrém bol falošný, ale priniesol svoj účinok. Odprisahal by som, že som sa na vecku stretol s Bonom, ak by som už nemal v sebe zopár pohárikov. Alebo to bude ako minule, keď som cestoval vlakom do Bratislavy s Davom Gahanom. Tiež som si nebol istý, či je to on. Po druhýkrát čo sme spolu cestovali, som si to konečne uvedomil... Že má rád Slovensko... Ostali sme ešte chvíľu v bare. Ráno sme mali okno a na krku nám viseli nejaké kartičky. Po silnej káve sme sa pobrali na prednášku profesora Leeho. Väčšinu vecí sme nerozumeli, lebo bola v angličtine. Profesora sme počkali pri východe, klepli po hlave, vtlačili do taxíka a odviezli sme ho do hotela. Profesor sa prebúdza... Hubert: „Prepáčte za ten únos, ale potrebujeme sa vás niečo opýtať... Vy ste profesor Fak Lee?“ Profesor: „Vlastným menom Oskár Lompoš z New Castle, čiže po našom z Nových Zámkov. Neviem k čomu bolo potrebné to násilie? V úradných hodinách som komukoľvek k dispozícii“ –Tento detail akosi ušiel našej pozornosti. Profesor sa chytil za hlavu: „Mne nie, ale poďme k veci“ –Vytiahol som z vačku zabalené kryštály a rozsypal ich na stôl. Profesor: „Ako ste prišli k mojim dátovým kryštálom a odkiaľ ich máte toľko? Na univerzite máme jediný prototyp!“ Prerozprával som profesorovi príbeh o zakopanej kovovej schránke pod oltárom a on sa len udivene na nás pozeral. Úplne zabudol, že sme ho uniesli. Hubert: „A zabudol si ešte spomenúť zapaľovač s odnímateľným spodkom!“ Profesor vytiahol Hubertovi z úst ploskačku s tatranským čajom: „Ááá, fascinujúce! Uvedomujete si, že o čo ide? Potrebujem kryštály podrobiť dôkladnej analýze! (zašúľal rukami) Dúfam, že na nich nájdeme správy z budúcnosti“ –He? Profesor: „Áno. Myslíte si, že tú schránku niekto zahrabal len nedávno? A prečo práve pod oltár kostola? Hubert: „Potrebovali ju ukryť v panenskej pôde, ktorá ostane dlho nedotknutou“ Profesor prikývol: „Va bene“. Ponechali sme profesorovi dátové kryštály aj zapaľovač na výskum a vyhodili sme ho z idúceho auta pred katedrou: „Ešte sa stretneme!“ Absolvovali sme exkurziu po meste. Pochodili sme okolité bary a usadili sme sa v tom najpohodlnejšom. Mal dokonca aj čiernych vyhadzovačov. Uchopili nás za ramená, ale keď uvideli naše VIP vstupenky visiace na krku, tak nás vpustili ďalej. Bolo už po koncerte a my sme sa dostali na nejakú after párty. Luxusné y nás obsluhovali šampanským a kaviárom. Natasha nám podala slamku a ukázala na švédsky stôl z Columbie: „Ponúknite sa. Nebuďte naivní, pijete ho bez toho, aby ste o tom vedeli. Z koka listov sa získava tajná prísada coca-coly –kokaín“ Ožrali sme sa s Bonon: „Thank you Marco for the song“ Keď sme už boli v nálade, tak sa mi The Edge podpísal do cestovného pasu. Aléé nevadií! Trocha neskoršie: „We all live in a yellow submarine. Hey! Yellow submarine, hey! Yellow submarine. We all live...!“ Zvoní (Bzz, Bzzz!) Hubert: „Ale nie, kto ma to budí? Marco, choď otvoriť!“ –Ešte spím a sníval sa mi pekný sen. S Bonom sme stiahli írsku whisky a zaspievali sme si. No dobre už idem, len už nezvoň! Profesor: „Mám dobrú správu. Čo, vy ešte spíte? Podarilo sa mi vylepšiť náš prototyp DC kryštálu, ale úplne rozlúštiť správu z vášho média som nedokázal. Čítaciu mechaniku je ešte potrebné zdokonaliť. Objavil som však uzamknutý videozáznam určený pre kolegu Ronalda Malletta. Potom, čo som sa už dozvedel, ma vôbec neprekvapuje, že správa bola určená práve pre neho. Profesor Mallett sa zaoberá teoretickou a aj praktickou možnosťou cestovania v čase. Spomenul som mu aj vás. Ale teraz poďte so mnou na univerzitu“ Hubert: „Máte tu smrad, profesore!“ Profesor: „Len sa prosím ničoho nedotýkajte. Pracujem na veľmi dôležitom projekte“ Hubert: „Pokazené vajce alebo čo. Ani toho červeného gombíka?“ Profesor: „Najmä toho nie! Mladý muž, viete akou rýchlosťou sa šíri svetlo?“ Hubert: „Pokiaľ si dobre pamätám, tak to bude zaokrúhlene 300 000 kilometrov za sekundu. A vy poznáte vtipy na posledné slová? –Tak napríklad v atómovej elektrárni.. A tento gombík je načo? He-he“ Profesor si rukou prešiel po tvári: „S tým svetlom ste mali skoro pravdu. Kolegom z Harvardskej univerzity sa podarilo spomaliť rýchlosť svetla z bežných 300 000 km/s len na niekoľko metrov za sekundu až neskôr ho zastavili pomocou Bose-Einsteinovho koncentrátu, čo je ultrastudený kúpeľ atómov“ Huberta toto vyhlásenie moc nenadchlo, zdvihlo sa mu pravé obočie a chystal si odgrgnúť. Profesor odtiahol záves s nápisom prísne tajné: „Aby ste to videli aj v praxi, odkryjem vám naše zasklené laboratórium“ Predtým však zhasol svetlo. Vo vnútri svietili visiace loptičky od zeme v rôznych výškach. Hubert: „Gŕŕŕŕŕg!“ Profesor: „Za sklom prebiehajúci experiment sa uskutočňuje tiež za prítomnosti Bose-Einsteinovho koncentrátu. Monitorujeme následok dopadu spomaleného svetla na prostredie a predmety obsiahnuté v takomto prostredí. Spýtal som sa: „Načo sú tie loptičky?“ Profesorovi podala jeho asistentka košík s fosforeskujúcimi slepačími vajciami, aby si z nich jedno vybral a vyhodil ho na strechu laboratória. –Aspoň už vieme prečo je tu taký smrad, pošepkal mi Hubert. Zistili sme aj to, že laboratórium nemá strechu, lebo vyhodené vajce ostalo visieť vysoko nad zemou v porovnaní s ostatnými. –Toje dosť nevydarený experiment, zhodnotili sme spoločne. –A kto by už len jedol smradľavé vznášajúce sa vajcia, ktoré ešte k tomu svietia? Lomposa už vážne prechádzala trpezlivosť a v tej tme sme len počuli, že si začal vytrhávať zvyšky vlasov. Profesor: „Vy to naozaj nevidíte? S pokusom sme už začali pred dvoma mesiacmi, každý týždeň vyhodíme ďalšie vajce a ešte stále nedopadli sledované objekty na zem!“ Hubert vykríkol: „Pozrite! Práve dorazilo prvé vajce na koniec svojej misie a dotýka sa škrupinkou o zem“ Chcel som uchovať tento historický okamih a siahol som po fotoaparáte. Nikto z nás ani nedýchal a čumeli sme ako deti do výkladového okna cukrárne. Keď už to vyzeralo na prasknutie škrupinky, -cvak! Silný blesk narušil špecifické fyzikálne podmienky laboratória a v momente popadali všetky vajcia. –Oops! Hubert sa náhodou oprel o červené tlačidlo a zažali sa ešte k tomu aj svetlá. Profesor sa chytá za hlavu: „Sodoma, Gomora!! Von, preč!!“ Nebolo nás treba ďalej prehovárať. Vybehli sme z laboratória a išli sme pátrať po profesorovi Mallettovi.

0 Komentárov


Odporúčaný komentár

Nie sú tu žiadne komentáre.

Vytvorte si účet alebo sa prihláste, aby ste mohli písať príspevky

Ak chcete odoslať príspevok, musíte byť členom

Vytvoriť konto

Zaregistrujte si nový účet v našej komunite. Je to ľahké!

Zaregistrovať si nové konto

Prihlásiť sa

Máte už konto? Prihláste sa tu.

Prihlásiť sa teraz
×
×
  • Vytvoriť nové...

Dôležitá informácia

Táto stránka používa súbory cookies, pre zlepšenie používania stránok tohto webu. Pre viac informácií kliknite sem. Ďalšie informácie nájdete na stránke Zásady ochrany osobných údajov