Jump to content

game

Recommended Posts

Usmiata krása 23.04.07

 

Tak ako sa usmieva slnečnica

keď ju hľadia slnečné lúče

Tak ako usmieva sa tanečnica

keď jej po predstavení tlieskajú

Tak usmieva sa moje srdce

keď predstavy okolo mňa lietajú

 

Tak ako ruky do piesku zabáram

keď cítim jeho mäkkosť drsnú

Tak ako nohy pri chôdzi prekladám

keď stále vpred túžim ísť

Tak nik nenájdeš v mojom svete púšť pustú

keď chceš, tak môžeš prísť

 

Tak ako sa po daždi zdvíha steblo trávy

kaď zazrieť chce krásu

Tak ako kohút ráno slnce zdraví

keď spoza obzoru vykúka

Tak ako dotýkam sa pšeničného klasu

keď mi vetrík starosti z hlavy vyfúka

 

Tak ako pokožku šteklí vánok

keď zatúži po krehkom tele

Tak ako zdravý je spánok

Keď viečka sa zatvárajú

Tak ako cítiš niekoho prítomnosť pri sebe

keď sa srdcia usmievajú

 

venujem večnému optimistovi chozemu, ktorému sa moje trošku pochmúrne básničky veľmi nepáčia

Link to comment
Share on other sites

Prosba 25.04.07

 

Dnes mi prišiel list

plný veselých spomienok

no i pochmúrnych myšlienok.

 

Prosím, prosím, nauč ma žiť

stálo tam napísané

tak aby som sa svojho hrobu

desila iba toľko, koľko

vlastnej postele.

 

Najprv som bola prekvapená

nad vážnosťou nečakanou

a slzy mi oči zapĺňali

nad tou úprimnou prosbou.

 

Ako ja môžem dokázať

zbaviť strachu človeka

ktorý mňa učil žiť

a životu sa prispôsobiť?

 

Ako mám povedať

neboj sa smrti

keď ona mi vravela

o jej neskonalej kráse?

 

Učiteľ sa bojí smrti

a žiada svojho učňa

aby pomohol tam

kde on neveril vlastným slovám.

 

Čo jej mám povedať?

Teš sa, že svieti slniečko?

Ži múdro, skromne, šťastne

aby si sa nemusela trestu báť.

 

Nežiada ma o útechu

ani o objatie

chce radu, cestu

ale viem ja ako sa nebáť?

 

Ja sa smrti nebojím

nie je pre mňa strašná

že odídem ma teší

aj koniec vítam.

 

Skôr by som sa bála

o ľudí čo tu ostanú

ktorým chýbať budem

ktorí za mnou budú

plakať, smútiť pred spánkom.

 

Nemám strach, že

ma zrazí auto

keď to príde

tak to bude

a nebude nič.

 

Že budem umierať

pomaly? dlho?

o to viac som rada

lebo môžem povedať

nesmúťte

rada vás mám.

 

 

Ale čo ona?

Strach na smrteľnej posteli

báť sa smrti?

báť sa o seba?

 

Pud sebazáchovy

a životné inštinkty

veď je to normálne

úplne prirodzené.

 

Akú jej ukázať cestu?

Ži, a život svoj ceň si

desiť sa nemusíš

no bez hanby môžeš.

 

Ži a teš sa

že zajtra bude ráno

usmej sa, pokojne

ľahni do postele

a snívaj...

Link to comment
Share on other sites

Načo... 03.05.07

 

Načo sa usmievam

keď mi úsmev nik neopätuje

sedím sama uprostred lúky

nik nepovie, že tu je

?

Načo sa snažím

keď je všetko márne

všetky moje túžby a sny

všetko to krásne padne

?

Načo sa otváram

a vstupujem medzi ľudí

čo je to za spánok

keď sa zo sna budím

?

Načo sú mi priatelia

keď ich len trápim

a miluvať muža

čo nepovie: ja sa vrátim

?

Načo sa snažím byť vtipná

keď výsmech ma bolí

moje básne a kresby

to všetko raz zhorí

?

Načo dýcham vzduch

keď ho len iným kradnem

mať rád, ľúbiť, milovať

ku koho noám spadnem

?

Načo snívam o smrti

keď odkopnú moju mŕtvolu

a bez mena a cti

hodia do jamy, do masového hrobu

?

Načo chcem

keď aj tak nemôžem

a prečo plačem

keď mi to nepomôže

?

Načo tu sedím

kto by len mňa mal rád

načo tie vzlietnutia

keď je to nich tvrdý pád

?

Načo píšem tieto riadky

keď aj tak o ne nik nestojí

nik o ne nezakopne

nik pri mne nepostojí

?

Načo som tu

keď nie som užitočná

potrebná a žiadaná

kto ma v zhone sveta počká

?

Načo sa to všetko pýtam

tie nezmyslené otázky

keď ma už nik neobjíme

čisto, vrúcne, z lásky

?

Link to comment
Share on other sites

len ten, kto ma pozná

vie po čom túžim

na líce mu bozk dám

v piesku boá krúžim

ticho a tmu miľujem

a predsa chcem počuť rozprávať

o anjeloch čo maľujem

počuť ich krídla roztvárať

a vidieť ich úsmev žiarivý

a počuť ich slová

spomienky keď sme sa bláznili

dlaň do dlane schová

či sú takí ako v mojich snoch

či sú moji, či mi patria

či všetko riadi osud, Boh

či nás k sebe nezaradia

chcem počuť tých pár slov nevinných

poznám ťa, mám ťa rád

a pár úsmevov bezchybných

povie: poď, si jedna z nás

 

29.04.07

Link to comment
Share on other sites

  • 2 weeks later...

Dračí klaun 15.05.07

 

Stretnutie s drakom

či bol to klaun

čo sa pod čiernym mrakom

hlasno smial?

 

Hovoril múdro, radil

s úsmevom na perách

chválil sa čo zažil

sediac pri dverách.

 

Boli sme dvojicou skvelou

stále sme boli spolu

pre draka by som sa stala penou

za klaunom šla k severnému pólu.

 

Ostré zúbky mi ukazoval

skryté za úsmevom nežným

a žiť šťastne mi prikazoval

nech môj život nie je bežným.

 

Tohto dračieho klauna som ľúbila

no túto veľkú lásku

som rýchlo zmarila

keď som chcela aby zložil masku.

Link to comment
Share on other sites

Ozvena 16.05.07

 

V tichom údolí na okraji lesa

stála chalúpka drevená

osamotená a smutná

bývala tam tá bez mena.

 

Žila skromne

dievčina mladučká

žila v tichu

celkom samučká.

 

Počúvala šum lístia

v peci pukot dreva

vtáčí spev

zvieratá vôkol seba.

 

Nikdy nevydala ani hláska

nikdy si nespievala

s nikým nehovorila

na nikoho nekričala.

 

Až raz v jeden nečakaný okamih

do tichého života prikráčala

ozvena čistá, jasná, hlasná

a i ona zakričala.

 

Ktosi v lese stratený

volal o pomoc

jeho hlas prerušil

tichú, tmavú noc.

 

A tak zakričala

a rozprávala sa s ozvenou

čo viac krát opakovala

že žijú s dušou zjazvenou.

 

A tak veľmi ďaleko

niesol sa jej hlas

a ozvena strateného

doniesla k nej trpký plač.

 

Tak dve duše osamotené

vyplakávali si srdiečka

a tešili sa, že cítia

lúče toho istého slniečka.

 

Veľa spolu hovorili

začali sa mať radi

no v tých tichých horách

boli stále samy.

 

Sám bol stratený

sama bola bez mena

zbližovala ich len

hlasov nežných ozvena.

 

Sama so snom 17.05.07

 

Všetko, čo mi je drahé

je tak ďaleko

a sny v mojej hlave

sú nedosiahnuteľné.

Koho mám rada

s tým nie som

a vždy celkom sama

objímam svoj paplón.

Ako dieťa malé

potrebujem objatie

no som dieťa samé

zavreté v klietke.

A moje márne sny

a predstavy naivné

sú skutočné keď spím

či snívam počas dňa.

Komu stačí sen

keď nie je reálny

chcem len jeden deň

aby sa sen uskutočnil.

Pri nich byť túžim

keď ich sužuje trápenie

no v blúdnom kruhu krúžim

a vždy sama.

Asi mi to je súdené

niekto to tak asi chcel

že nemám nikoho pri sebe

len naivný a hlúpy sen.

Link to comment
Share on other sites

nesprávna cesta 20.05.07

 

neprišla som tam, kam som chcela

cesta bola nesprávna

možnože sa kúsok vrátiť treba

no obaja vieme, že čas sa nedá vrátiť

aby som bola dospelá

dala som ti svoju ruku

a zostávam stále bez mena

tu na tomto konci

nepatrím k tebe, k menu tvojmu

a taký to bol krásny plán

prežili sme nejednu svetovú vojnu

no sme dvaja samostatní jedinci

mala som si uvedomiť

že tvoja strohá dospelosť

sa nedá ľahko zlomiť

a ja nebudem ako ty

máme iné sny, i túžby iné

a stojac vedľa seba

čakáme na toho, čo ešte len príde

idem ho hľadať, možno sa mi to podarí

a možno tam v diaľke

spriaznená duša ma pohladí

utrie slzy z tváre

nevyšlo to, no ďakujem veľmi

za to všetko krásne

a to zlé ma mrzí, ver mi

tak sa naše cesty rozchádzajú

Link to comment
Share on other sites

osamotená 21.05.07

 

prehrala som boj

plačem

jeden sen svoj

som chcela

obrátiť na realitu

 

neskoro som prišla na to

že to nie je možné

nechcem ja zlato

nechcem peniaze

len svoj sen

 

no už sa i toho vzdávam

v očiach slzy

na rozlúčku mu mávam

bielou vreckovkou

z divadla

 

a teraz bez snov

nemám nič

život pod všetkých psov

osamotenú dušu

osamotenú...

Link to comment
Share on other sites

Príbeh pútnika 22.05.07

 

osamelý pútnik na cestách

s príbehom tisícich

slová len v heslách

netreba mu nič

o láske, o živote, o smrti

o všetkom, čo stretol

na celoživotnej púti

nechce rozprávať

zdá sa nemý

i keď klopí oči

na ceste bol smelý

sedáva sám

všetko tu už bolo neraz

je to napísané

jeho príbeh teraz

mlčí v jeho hlave

nájdete ho v dávnych dobách

a pri vínku

pri tichých slovách

i knihy vedia plakať

Link to comment
Share on other sites

Pozitívna 26.05.07

 

S ľahkosťou rannej rosy

pokojne, tichučko, pomaličky

vkráda sa sen bosý

do utrápenej mysle.

 

Jeho teplé ruky

sušia slzy

a počuť tiché zvuky

jemnej melódie.

 

Pieseň nedoznieva

počuť ju stále

ráno, keď sa rozvidnieva

keď sny majú svoje tváre.

 

Zdvíha krehké telo

do slobodných výšin

až by sa spievať chcelo

pieseň jemnú, ľahkú.

 

Zachraňovať plamienok

pokojne spať

darovať kamienok

nech neťaží.

 

Spoločnými silami

zničíme to zlé

premeníme na sen.....

Link to comment
Share on other sites

Krylovmu... 30.05.07

 

tvoje oči mi prezradili

čo sa odohráva v tvojej duši

aby ťa moje hriechy nezradili

darujem ti úsmev prostý

tvoja ruka na mojom kolene

nie je rukou kamaráta

sekera zaťatá v polene

prosíš aby som ťa počúvala

chceš, aby som bola tvojím obrazom

v zlatom ráme z tvojich snov

prosíš ma byť jeho odrazom

ale to ja byť nemôžem

hovoril si o svojich snoch

čo si prežil a ako chceš žiť

niet v budúcnocti nás dvoch

ty samotár a ja živel

môj oheň veľmi páli

už viem o tebe veľa

obom nám sny vzali

preto sa naše srdcia zbližujú

no nebudem ti všetkým

to by som musela zabudnúť

na všetko, čo bolo predtým

a to sa nedá

otvorene sa s tebou rozprávam

počúvam tvoje slová

no obrazom sa zatváram

zachráň si svoje sny

tie patria tam do tvojich myšlienok

nesplietaj sen s realitou

i ja mám svoje spomienky

nesplynú v tvoj obraz vysnený

ak ťa moje slová bolia

o to viac bolia mňa

tak dvaja vedľa seba chodia

spojení slovom úprimným

Link to comment
Share on other sites

  • 2 weeks later...

Za láskou 10.06.07

 

beží dievča, uteká

za statočným vojakom

chvíľu s vetrom preteká

má vyhratý ten boj

 

úsmev jejžiari na tvári

a v očiach zaľúbených

vidí ako sa zatvári

keď mu povie, čo má na srdci

 

a tak beží, míňa domy

skupinky ľudí, vojakov

jej srdce až takmer horí

ako tak ide za láskou

 

a zrazu stojí

nevie kedy zastala

srdce ju tak bolí

slza sa z oka vydrala

 

vojak sa na inú usmieva

na inú s láskou hladí

tá jej láska umiera

tíško padá k zemi

Link to comment
Share on other sites

Babička 10.06.07

 

sedela babička staručká

prikrytá dekou v kresielku

a vetrík záletník

prifúkol k nej spomienku

 

keď ešte mladučká

sedávala tíško v tráve

s chlapcom urasteným

takmer dotýkali sa im tváre

 

usmiala sa babička

pri tej spomienke dávnej

i odletela za deduškom

usmiata do krajiny krásnej

Link to comment
Share on other sites

  • 2 months later...

Lenka /na jej pamiatku/ 10.08.07

 

dážď jej steká po tvári

v slzách padá na kameň

a pery tíško čítajú

minulosť ešte vždy popáli

 

osem hodín-krátky čas

na život veľmi krátky

čo sa dá stihnúť

nepochopí nikto z nás

 

otvorila oči a nevidela

nebola ešte pripravená

nadýchla sa a zaplakala

prečo však nevedela

 

prišla o všetko

o lásku, priateľstvo, krásu

o život samotný

dievčatko neumrelo bezmenné

 

osem hodín- krátky čas...

Link to comment
Share on other sites

  • 2 weeks later...

Pozeraj srdce

Počúvaj vzduch

Píš bodky

Veberaj písmená

Nehľaď nikam

Pofúkaj dušu

Spievaj vodu

Tancuj oheň

Dýchaj zem

Oblýž slzu

Kresli krv

Zastav jas

Miluj tmu

Chyť prach

Zakrúť ticho

Vítaj vek

Hlaď ruky

Zovri túžbu

Snívaj lásku

Vnímaj úsmev

Upokoj myseľ

Upokoj myseľ

Upokoj myseľ

...

Link to comment
Share on other sites

Z príslovia

 

 

Maj každý deň za posledný,

mám a môžme ísť

dorobila som čo bolo treba,

teraz to potrebuje už len teba

môžem ísť

či nebudem kričať ešte nie

ešte nemám všetko spravené

ešte kúsok, ešte

len s blízkymi postáť na ceste ...

môžme ísť

ešte priateľa ... je tu niekde

musím mu podať ruku... bez

toho to predsa nejde

si môj priateľ , svetlo v tmách

v myšlienkach a úvahách ...

teraz to potrebuje už len teba

nemysli na mňa priveľa,

zabudni pomaly, nie je to treba

zbohom teraz už poďme ... už poďme ... môžem ísť

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

Gondorský Strom, rôzne reči temné, zemné, aj iné

 

 

želanie

plné nevysloviteľnej túžby

belasého prameňa

sa prepadá

do priepasti

 

 

zatiaľčo márnotratní synovia slzy

prechádzajú skrz obruče snehu

snehu zabudnutia

snehu snov

snehu ničoty

hľa, oči

 

 

oči plné snehu

oči ako zafíry

horia studeným ohňom, ten ťa nezahreje...

choď ďalej človek, len choď ďalej....

tu niet nikoho, len pár zmučených očí

hľadiacich ďaleko, ach.. tak ďaleko...

 

neboj sa , bo niet nikoho

vôbec nikoho

a tak je jedno či si sám

alebo nie si

 

ovíja sa tu

snový had

a teba osvecuje žiara polnočného slnka

to je to jediné, čo na teba svieti

to je zdroj nádeje

nádeje v ničotu,

ktorá príde

Link to comment
Share on other sites

ked uvidite

kráčať človeka v ktorom vidno prázdnu izbu bez okien

ktorého kroky sú ťažké ako samota

ktorého oči sú temné,

vedzte:

prichádza pútnik

na ceste bez konca

ktorá sa vinie pol metra nad zemou

a niet kde spočinúť

 

vtedy sa stane

že odrazu je mĺkvo

len ticho zuní hlbokým zvukom

ktorý ináč nepočuť

iba v mihotavom tieni rýb

a sivých holubíc

sa občas zjavuje náznak

tušenia súvislostí

umierajúceho času

 

spúšťajú sa

čierne závoje nebytia

miznúce v nekonečne

už niet ani slnka

ani ničoho

len ticho, také ticho

a tma

Link to comment
Share on other sites

a tak prišiel dotyk

telo sa zachvelo

a túžba po láske

nám prerástla cez hlavu

slzy zmáčali vankúše

keď chýbal pohľad druhého

a láska tak krehučká

nám prerástla cez hlavu

tíško plynula hudba

krátil sa čas

nevnímajúc okolitý svet

žili len pre lásku

nebola to samota

ktorou žili kým sa stretli

dýchali jeden pre druhého

z kalichu lásky pili spolu

a slová plynuli

keď šepkali si do uší

príjemne ich hladili

na duši, na tele, na srdci

o večnom objatí

vrúcnom, plnom lásky

snívali tí dvaja

a túžba bola vyslyšaná

Link to comment
Share on other sites

s bolesťou v srdci

v mesiaci lásky

sedela pri rieke

pofukoval vetrík

viali jej vlásky

 

sedela a plakala

nohy v studenej vode

sledovala rieku

hľadela na vlnku

kam pôjde

 

a v tejto chvíli

rozprávala sa s tou

čo jej srdce pohladila

len slovami úprimnými

s osobou nie skutočnou

 

popri tomto rozprávaní

prestala i slziť

a úsmev objavil sa

i keď ešte smutný

no dušu jej začal plniť

 

a s úsmevom

odchádzala od rieky

ešte na chvíľočku

na lavičku sadla si

utíšiť všetky náreky

a vtedy dvadsiateho ôsmeho

okolo tej lavičky kráčal

náhorou starý priateľ

a o tri mesiace

ich oboch dážď zmáčal

Link to comment
Share on other sites

Keď som mala pätnásť a bola nehorázne platonicky zaľúbená, písala som veľa básničiek. Tu sú niektoré z nich:

 

Prečo mi slzy tečú keď myslím na teba?

Prečo sa nám to nepodarilo a nešli sme do neba?

Prečo mi ostošesť bije moje srdiečko

keď čierny mrak schová slniečko?

Prečo sa cítim taká opustená?

Veď pochop, tvoja chyba je odpustená!

No povedz, ešte sa to dá?

Lásku moju tvoje srdce má!

No tak, Prosím ťa veľmi

aspom trošku ver mi!

Nechceš.Viem čo znamená to.

To najhoršie, moje zlato.

Tak zronená odchádzam.

Smrťou si ťa nahrádzam.

 

Toto ti posiela

Ona, čo ťa radá má

Ona hneď vedela

Že ti svoje srdce dá.

 

Vlasy ti postrapatil jemný vánok

želá ti nerušený spánok

do uška ti šepká slovíčko

že si moje zlatíčko

a pusu ti odomňa dáva na líčko

tak spikaj, ty moje zlatíčko.

 

Vždy keď sa ráno zobudím

do sna čo sníval sa mi zablúdim

keď vidím, že si tam stál a smial sa

horúce slzy mi tečú až ma striasa.

 

Ako sa máš?

Čo takého porábaš?

Je tu máj, lásky čas

mesiac plný krás

hovoríš že si sama

neboj, ešte stíhaš, veď si dáma.

 

Už je polnoc, máš mobil vypnutý

a mne sa zdá život tak krutý

Ty sa prechádzaš v ríši snov

prikrytý mäkkou perinou

A ja tu žialim, smútim, myslím na teba

ležím celá zmätená

Bo ďaleko si veľmi

čo trápi ma, ver mi

Chápeš už dvôvod prečo

v túto chvíľu nevarím lečo

ale venujem sa tejto správe

že páčiš sa mi, to je známe

pravdu ti tu sľubujem

a to takú, že ťa milujem!

 

po týchto básničkách mi zakázali písať

Link to comment
Share on other sites

  • 2 weeks later...

začiatok

koniec

 

 

všetko bolí, kričí, omína,

myslieť, trpieť, čakať, žiť,

tie veľké kolesá

ťahajú pod seba

dunia príď príď príď

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

  • 3 weeks later...

toto som išla popri rieke Nitra, celkom uťahaná a predomnou ešte tri hodiny v škole...

 

...a keď už nevládzeš

sedíš...

...a tam, kam hľadíš

nie je svet...

...svet kde sa obchádza

sedíš....

....a voda sa ti zdá

že stojí...

Link to comment
Share on other sites

Create an account or sign in to comment

You need to be a member in order to leave a comment

Create an account

Sign up for a new account in our community. It's easy!

Register a new account

Sign in

Already have an account? Sign in here.

Sign In Now
×
×
  • Create New...

Important Information

We have placed cookies on your device to help make this website better. You can adjust your cookie settings, otherwise we'll assume you're okay to continue. Additional information you can see at Privacy Policy