Dejiny

To kvoli studiu?

Dejiny sú môj koníček. No dávam prednosť skôr dejinám krajín (najmä mimoeurópskych), ktoré sa u nás málo dostali do učebníc.

ale zaujimam :lol: ved ju studujem.. najviac zo vsetkeho ma bavi rimska risa..cisarske obdobie..najma julio-klaudiovci :) a potom historia Sicilie...od praveku az da sa povedat ze do teraz, no tieto posledne storocia ma beru menej...najviac mam zo Sicilie rad roky p.n.l....a okrem tychto veciciek ma beru aj predkolumbovske civilizacie..ale najma Centralna Amerika ;) a to som este urcite na nieco zabudol :)

Dejiny hmmmm.... len keby sme poznali naše.... všetko čo sa týka histórie ma zaujíma, i keď najlepšie sa cítim v histórii nášho regiónu, momentálne sa venujem Uhorsku, pokúšam sa uzatvoriť kapitolu od konca 1.sv.vojny do r.1945, ale vždy sa nájde niečo nové,sporné ale to by som potreboval väčšiu knižnicu a lepšiu nemčinu a online prístup do ruského historického ústavu...

Odkedy som vypadla z gymplu sa už nejako extra v tejto oblasti nevzdelávam, na škole som dejepis nemala rada, lebo sme mali strašne nudú profku, ktorá navyše pravidelne zabúdala, čo preberáme, tak sme každú štvrtú hodinu opäť rozoberali Moháčsku katastrofu :lol:

Z dejepisu som ani nematurovala, takže naposledy som ho mala pred 3 rokmi, okrem rôznych dokumentov a vedomostných súťaží už nie som odvtedy s dejinami v styku.

Teraz je mi dosť ľúto, že toho moc neviem, možno, keď sa mi bude chcieť začnem so samoštúdiom.

Bijou ak to budes brat ako vzdelavanie a nedajboze ako nutnost, tak to radsej nic, zameraj sa na urcity tematicky historicky celok, nájdi si k tomu popularnu lierarturu - historicky roman,dokumentaristika.... a potom to budes skladat ako mozaiku. :lol:

Jozef, áno, samoštúdiom som myslela presne niečo podobné, ne samoštúdium v klasic. zmysle ako sedenie nad učebnicami a memorovanie rokov a udalostí, na to sa poznám priveľmi dobre, aby som vedela, že to do čoho sa nútim, nikdy dobre nedopadne.

Ano, prirodzene! Historiu uplne zboznujem :lol:

Mojim najmilsim obdobim je ANTIKA - Greci a Rimania ma vzdy dokonale fascinovali a tak sa tomu snazim co najviac venovat - ako v skole, tak aj vo volnom case! Okrem toho mam zaujem aj o ine staroveke civilizacie (Etruskovia, Fenicia, Egypt, Mezopotamia, Asyria, Babylonia, Perzia,...), aj ked nie az v takom rozsahu a s takym nadsenim ako antika... ale celkovo staroveke umenie ma velmi bavi a to zo vsetkych kutov sveta! No a okrem tej klasickej antiky mam celkom rad aj Inkov, Aztekov, Mayov, no a aj ostatne mezo-americke kultury, aj ked som sa o ne zatial nestihol nejako blizsie zaoberat (snad sa to casom zmeni)! To je asi tak hlavny zaber mojeho zaujimu, no a okrem toho sa zaujimam aj o obdobie renesancie a samozrejme o kompletne dejiny Finska... no a tiez sledovanie sucasnych konfliktov vo svete, ktore sa uz teraz stavaju Dejinami (najma situacia okolo Arabie)!

Mňa dejiny nikdy niejak zvlášť neoslovovali.Zaujali ma niektoré epizody,fragmenty,či epochy svetových dejín.

Zo všetkých dejín ma najviac zaujímal náš vývoj od vzniku 1.republiky,naša prvá emigračná vlna počas svetovej krízy,II.svetová vojna a následný rozdielny vývoj po vojne u nás a v západných krajinách - príčiny,dôsledky.

V poslednej dobe ma začali zaujímať naše dejiny až do veľkého sťahovania národov.Ale opäť neide o niejaké systematické štúdium,ale zliepam si dohromady infošky,ktoré zachytávam.

A je to veru zaujímavé :lol:

Áno bavia ma dejiny. Cizy keď nepoznáš dejiny ťažšie porozumieš tomu čo sa deje v súčasnosti. Keď sa človek oboznámi s dejinami rôznych kultúr tak nájde mosty spojenia medzi ľuďmi kdekoľvek na svete. Game podľa môjho názoru rozvoj západnej civilizácie najviac negatívne ovplyvnila Rímska cirkev a katolíci svojimi dogmami.

Tři nejzáhadnější mapy svéta

 

Je jaro roku 1507. Německý kněz Martin Waldseemüller dokresluje západní pobŕeží Jižní Ameriky na mapu světa. Jeho přítel kolega Matthias Rigmann mu podává schátarlý papyrus, který pochází z dávno vyhořelé knihovny ve staroegyptské Alexandrii. Kněz podle něj na mapu přidává poslední detaily.

 

Zdroj: Epocha 22/2011

 

1/ Čo: Waldseemüllerova mapa

Kedy vyšla: 1507

Zaujímavosť: Mapa má niekoľko prvenstiev. Okrem iného, po prvýkrát je Nový svet pomenovaný Amerika, a aj preto sa tejto mape hovorí "rodný list Ameriky".

Historici dodnes žasnú nad tým, aké mal nemecký kartograf Martin Waldseemüller vedomosti. Odkiaľ čerpal vedomosti kňaz, ktorý počas celého svojho života z domu päty nevytiahol?! Waldseemüllerova mapa je zložený z dvanástich drevorezieb, a v nej Waldseemüller, spolu s básnikom Mathiasom Ringmannom svetu oznamujú, že Zem nie je zložená iba z troch častí – Ázie, Afriky a Európy, ale má aj štvrtú časť, objavenú talianskym obchodníkom a cestovateľom Vespuccim, ktorá je práve na jeho počesť pomenovaná Amerika.

Tajuplný osud neuveriteľnej mapy:

Ako v zámorí dochádzalo k ďalším objavom, na Waldseemüllerovu mapu sa v plovici 16. storočia pomaly zabudlo. Do dnešných dní sa z pôvodných 1000 kusov uchoval jediný exemplár! Pôvodne ho v rokoch 1515 až 1517 do svojej knihovne získava norimberský astronóm a zemepisec Johannes Schöner, potom sa po nej zhruba na 350 rokov "zľahla zem". V roku 1901 ju pri revízii knihovne na zámku Wolfeeg v južnom Nemecku objavil jezuitský učiteľ zemepisu Joseph Fischer. V knižnici ostala až do roku 2003, kedy ju odkúpili Američania a za svoj "rodný list Ameriky" neváhali zaplatiť 10 miliónov dolárov. Dnes je to najcennejšia z 5-miliónov máp uložených v americkej Kongresovej knižnici. V roku 1516 Waldseemüller vydáva druhú veľkú mapu sveta nazvanú Carta Marina, na ktorej už Južná Amerika nie je ostrovom. Kontinent v ľavej časti mapy "mizne", čím naznačuje, že je pripojený k Ázii.

http://www.google.sk...=2&ved=0CD8QsAQ

2/ Čo: mapa admirála Piriho Reisa

Kedy vyšla: 1513

Zaujímavosť: Na mape je znázornená Antarktída bez ľadu, pričom bez ľadu bola podľa vedcov naposledy zhruba pred 8000 rokmi!

V stredu 9. októbra 1929 prehľadáva nemecký teológ Adolf Diessmann v múzeu bývalého sultánskeho paláca Topkapi v Istambule zaprášený archív máp, kde nájde kus kože gazely s neznámou námornou mapou, pokrytou arabskými nápismi. Objav konzultuje s nemeckým orientalistom Paulom Kahlom, ktorý na jednom okraji rozlúšti podpis Piriho Reisa a po podrobnom skúmaní a zistení, že nájdená mapa pochádza z roku 1513 sú obaja v šoku.

Mapa Piriho Reisa zobrazuje oblasť Atlantického oceánu, okrem západnej Európy je tu veľmi podrobne zakreslená časť Afriky, Severnej a Južnej Ameriky vrátane hlavných miest vo vnútrozemí a dokonca tok Amazonky. Lenže ... na začiatku 16. storočia toto územie zďaleka známe nebolo! Je tu zakreslená aj Antarktída, o ktorej v tom čase nemali ani tušenia. Po prvýkrát na územie Antarktídy stúpila ľudská noha známych objaviteľov až v roku 1820. A potom príde ďalší šok! Tento južný svetadiel je na mape zobrazený úplne bez ľadu, ale pritom vedci tvrdia, že bez ľadu bola Antarktída naposledy 6000 rokov pred našim letopočtom!

Sám Piri Reis sa v plavebnej príručke zmieňuje, že jeho súčasná mapa vychádza asi z dvadsiatich kartografických zdrojov, pričom najstaršie mali byť z doby Alexandra Veľkého, a tiež z arabských a portugalských máp. Pokiaľ niekto zakreslil na prastarých mapách Antarktídu bez ľadu, musela to byť výnimočná vyspelá civilizácia, ktorá sa plavila oceánmi pred tisíckami rokov.

Mapu v päťdesiatych rokoch 20. storočia testovali kartografické oddelenia amerického námorníctva. Po prenesení mapy na povrch glóbusu sa ukázalo, že údaje sú pomerne presné a podľa niektorých odhadov je možné podobnú presnosť dosiahnuť len pri leteckom prieskume.

Reisova mapa ukazuje miesta na Zemi, ktoré nielen v tej dobe, ale až do súčasnosti nemohol nikto uvidieť.

http://www.google.sk...=2&ved=0CE8QsAQ

3/ Čo: mapa Oronce Finého

Kedy vyšla: 1531

Zaujímavosť: Na mape sú omyly, ktoré sú na skôr zhotovených mapách už vyznačené a naopak, Antarktída je zmapovaná podrobne napriek tomu, že bola objavená až o tri storočia neskôr.

Uznávaný francúzsky matematik a kartograf Oronce Finé získava v roku 1531 miesto profesora matematiky a v tom istom roku vydá aj svoju najslávnejšiu mapu sveta v tvare srdca Nova Universi Orbis Descriptio. Na tejto mape sa snaží dať dohromady objavy z Nového sveta s prastarými mapami, známymi už v antike. A výsledok je prekvapivý!

Zatiaľ čo na jeho mape je severná Amerika ešte spojená s Áziou, aj keď na niektorých predchádzajúcich mapách sú už oba kontinenty znázornené správne, nad podrobným zakreslením Antarktídy bez ľadu vedci dodnes krútia hlavami. Jeho dielo zobrazuje južný kontinent oveľa presnejšie ako Piri Reis. Sú na nej hory, údolia, rieky, obrysy pobreží, a to veľmi podrobne!

Odkiaľ mohol Finé tieto nečakané a navyše pravdivé informácie čerpať?

Existenciu pradávnych riek totiž geológovia potvrdili v polovici 20. storočia, keď vo vrtných sondách zistili jemný náplavový piesok!

http://www.google.sk...=2&ved=0CD0QsAQ

______________________________

Mapy z čias pred topením ľadovcov:

• Francúzsky kartograf Philippe Bauch zaznamenal na mape z roku 1737 presnú polohu Kanárskch ostrovov aj s podložím, ktoré bolo zaplavené až po roztopení ľadovcov. Tiež zakreslil Antarktídu s prielivom, ktorý ju delí na dve polovice. Pracoval podľa prastarých máp.

• Mapa arabského kartografa Ibn ben Zara z roku 1487 ukazuje zvyšky ľadovcov v Británii a ostrovy v Stredozemnom a Egejskom mori, ktoré sú dnes pod vodou.

• Mapa Turka Hadžiho Ahmeda z roku 1559 zobrazuje západné pobrežie Severnej Ameriky a suchozemské spojenie medzi Aljaškou a Sibírou.

Poklad u Sicílie – moře ukrývalo peníze z punské války.

Je léto roku 2011. Potápěči provádí průzkum cest, po ktorých ve stredověku brázdily lodě Středozemní moře. U ostrova Panteleria poblíž Sicílie náhle jeden muž v hloubce asi 20 metrů objeví hrstičku zašlých mincí. Zašátrá rukou po dně ... a nestačí se divit! Za skly potápěčských brýlí se mu rozšíří oči: "To je úžasný starověký poklad!" zajása v duchu a rychle se vynořuje nad hladinu zkonzultovat vzácný nález na průzkumnou loď.

 

Zdroj: Epocha 22/2011

Z prieskumnej lode sa niekoľko potápačov-archeológov vydáva na prieskum, pozorne prehľadávajú miesto nálezu a podarí sa im nečakaný úlovok. Z pomerne plytkého dna vyzdvihnú 3422 púnskych bronzových mincí, pochádzajúcich z Kartága. Základnou analýzou zistili, že mince boli razené v čase medzi rokmi 264 a 241 pred našim letopočtom, teda v dobe prvej púnskej vojny!

V dobe, kedy sa nájdené mince razili bojovali Púni o Sicíliu s rímskou republikou a Rimania hľadali ďalšie oblasti, ktoré by mohli dobyť. A tak je len otázkou času, kedy sa "stretnú" s Kartágom, ktoré už niekoľko desaťročí predstavovali námornú a obchodnú mocnosť a kontrolovali väčšinu obchodných trás a prístavov v oblasti západného Stredomoria.

Rím bojuje v prvej púnskej vojne 23 rokov a Rimania dobyjú ostrov Pantalleria v roku 255 pred našim letopočtom, a aj keď ho o rok neskôr strácajú, sú to oni, ktorí napokon víťazia.

Rimania uložia porazenému Kartágu tvrdé mierové podmienky. Nájdené mince by mohli byť buď súčasťou pohľadávok, alebo nejakou cielenou platbou ešte v časoch vojny. Tejto teórii napomáha fakt, že všetkých 3422 mincí má rovnaké razenie.

.....

Na jednej strane je vyobrazená Tanit, fénická bohyňa Mesiaca a súčasne patrónka Kartága, ktorú Púni uctievajú od polovice 6. storočia pred našim letopočtom. Na druhej strane mincí je vyrazená hlava koňa obklopená symbolmi a Hermovou palicou obtočenou dvoma hadmi a zakončená krídlami - caduceus.

Podľa talianskeho archeológa Leonarda Abelliho sa dá predpokladať, že mince boli razené ako jednorázová platba, pretože obchodné transakcie bývali platené inými druhmi mincí. Podľa jeho názoru loď prevážajúca mince mierila z Kartága na Sicíliu a peniaze boli určené na podporu boja proti Rímu. V priebehu plavby sa pravdepodobne stalo niečo nepríjemného, či nepredvídateľného, možno sa blížila rímska presila, a tak sa rozhodli uložiť poklad na dno mora do relatívne malej hĺbky s tým, že mince neskôr vyzdvihnú.

________________________________

Cesta Řimanů k ovládnutí středomoří

• V první punské válce /264-241 před n.l./ získali Řimané Sicílii, Sardínii a Korsiku

• Ve druhé válce /218-201 před n.l./ porazili kartaginského vojevůdce Hannibala /247-183 před n.l./ a získali Hispánii, Řecko, Makedonii a pobřeží Jadranu. Kartágu zbylo pouze africké pobřeží.

• Ve třetí punské válce /149-146 před n.l./ Řimané definitívně porazili Kartágo, město srovnali se zemí a slavnostně prokleli.

Zdroj: Epocha 22/2011

Kdo vlastně byl francký kupec Sámo? Germán, Kelt nebo Říman?

Lesnatou krajinou se horko těžko prokousává dlouhý průvod plně naložených mul, střežený houfem po zuby ozbrojených zbrojnošů, kteří nervózně pozorují krajinu. Uprostřed jede na drahém koni bohatě oblečený muž a hlasitě pobízí ostatní ke spěchu. Původně obchodní výprava franckého kupce Sáma (?–658 nebo 659) se ale nečekaně mění – zpáteční cesta už se nekoná. Sámo se stane zakladatelem prvního slovanského státního útvaru na našem území, Sámovy říše.

 

Zdroj: Epocha 23/2011

 

Po prvýkrát je o Samovi zmienka vo Fregardovej kronike zo 7. storočia, ide však iba o pár odsekov. Je to však najstarší vierohodný zdroj informácií o Slovanoch na území strednej Európy.

Prišiel si do Čiech pre otrokov?

Na odpoveď na túto otázku je príliš málo informácií. Dá sa predpokladať, že na cesty sa Samo vydáva niekedy v roku 623, až 624, ale nedá sa povedať s čím obchodoval, že sa mu vyplatilo putovať stovky kilometrov nepriateľskou krajinou plnou hlbokých lesov. Je však možné, že Samo aj jeho "kolegovia" boli otrokári.

Pomohol Slovanom poraziť Avarov ...

Nech už bolo predmetom Samovho obchodu čokoľvek, k Slovanom sa dostáva práve v období vypuknutia povstania proti Avarom, kočovníkom, pochádzajúcim zo strednej Ázie, ovládajúcich celú Karpatskú kotlinu a tunajšie slovanské obyvateľstvo a naviac, podnikajúcich lúpežné nájazdy na územie dnešnej Moravy. Keď Avari utrpeli v roku 626 katastrofálnu porážku, Samo aj so svojou družinou sa pridávajú na stranu Slovanov, a tí si ho na ocenenie statočnosti a veliteľských schopností zvolia za svojho kráľa.

Bol Samo Germán, Kelt, alebo Riman?

Koho si to vlastne Slovania zvolili za svojho kráľa?! Dodnes sa o tom vedú spory, odkiaľ sa vlastne meno Samo vzalo. Niektorí sa domnievali, že Samo je skratkou slovanského mena Samoslav. Nedá sa však vylúčiť, že meno Samo je odvodené od židovského mena Samuel, pretože je keltského pôvodu. V kronike sa o ňom píše, že bol pôvodom Germán, ale mohol byť dobre Frank, ako aj porímštený Kelt, alebo Galoriman.

Veľmoc s nejasnými hranicami.

Samova ríša nie je centralizovaná, svoju rolu tu "hrá" aj "sobášna politika". Samo sa po zvolení za kráľa ožení s rovným tuctom slovanských žien, pričom každá z nich mohla byť z iného kmeňa, keďže jeho ríša sa rozkladá na území dnešnej Českej republiky, západného Slovenska, východu Nemecka, západného Maďarska, juhozápadu Poľska, východu Rakúska a na juhu siaha až na sever Slovinska.

Ríša svojho kráľa neprežila

Po víťazstve pri Wogastisburgu vládne Samo bezmála ešte 30 rokov, ale s jeho smrťou sa ríša rozpadá. Možné je, že prispela k tomu aj skutočnosť, že Samo so svojimi slovanskými manželkami splodil 22 synov a 15 dcér. Jednotlivé kmene po Samovej smrti kráčajú svojou cestou a vládnu im Samovi nasledovníci.

Sú špekulácie o tom, že Samo bol otcom legendárneho Kroka a starým otcom kňažnej Libuše.

Čo sa ale na našich územiach dialo od druhej polovice 7-meho až do 9-teho storočia historické pramene mlčia.

...

http://www.google.sk...=2&ved=0CC4QsAQ

Podľa odhadov leží na dne morí a oceánov až tri milióny vrakov lodí z posledných 5-tisíc rokov. Pozdĺž brehov Ameriky "odpočíva" údajne 650 000 lodí. Len v rozmedzí rokov 1824-1962 zamierilo ku dnu 1500 plavidiel s odhadovaným nákladom v prepočte 18 biliónov korún. Státisíce pokladov sú dodnes neobjavené, ale o pár objavených sa môžeme dočítať na stránkach Epochy ...

Cársky poklad v cisárskych vodách

Loď: Obrnený krížnik Admirál Nachimov

Potopený: 28. mája 1905

Kde: 10 km južne od ostrova Cušima

Hodnota pokladu: 100 miliard korún

Obrnený krížnik Admirál Nachymov je pýchou ruského námorníctva. Krížnik brázdi oceány rýchlosťou 16,7 uzlov -31 km/hod, ale rešpekt si získava svojou výnimočnou výzbrojou, čím radí krížnik k najlepšie vyzbrojeným plavidlám aké kedy boli vyrobené. V roku 1904 vstupuje Rusko do vojny s Japonskom a v máji 1905 krížnik mieri do Kórejského prielivu a zhruba 30. zásahom krížnik odoláva. Keď však krížnik zasiahne osudový úder, kapitán nariadi spätný chod. Silne poškodenú loď ale Japonci mali možnosť dosiahnuť, a tak kapitán nariadil loď potopiť.

V 70. rokoch sa začína o poklade hovoriť a v roku 1984 je vyzdvihnutá časť pokladu ... britský list The Guardian píše o hodnote až 100 miliárd korún.

Florida, zlatá Florida

Loď: Notre Dame de Deliverance

Potopený: november 1755

Kde: asi 64 km od brehov dnešnej Floridy

Hodnota pokladu: takmer 60 miliard korún

Keď v roku 2003 na stôl floridského federálneho pôdu dopadli rôzne právne dokumenty, vyrazilo to úradníkom dych ... jedná sa o vyzdvihnutie vraku z morského dna, kde sa nachádza poklad hodnoty cca 60 miliárd korún.

V 80. rokoch minulého storočia rybárska loď zachytila do svojich sietí nepatrnú časť pokladu, ale zhruba 99% pokladu zatiaľ stále leží na morskom dne a čaká na súd na súdne rozhodnutie k vyzdvihnutiu.

Najväčší poklad, ktorý sa kedy potopil?

Čo: Poklad sultána

Potopený: 1511

Hodnota pokladu: Odhaduje sa na 100-140 miliard korún

20. novembra 1511 necháva admirál Afonso de Aalbuquerque obchodnú loď Flor de la Mar naložiť všetkým, čo sa na palubu uložiť dá a loď z malajského prístavu Melaka vypláva smer – Portugalsko, avšak tesne pri severozápadnom pobreží Sumatry ju silná búrka potopí.

Flor de la Mar do dnešných dní leží na dne mora a americký špecialista na podmorské poklady Róbert F. Marx tvrdí, že polohu vraku pozná. Háčik je v tom, že sa jedná o majetok Indonézie, v jej vodách vrak leží, a preto dodnes poklad nikto nevyzdvihol.

Zlato „nevinného“ piráta

Čo: Poklad kapitána Kidda

Potopený: 1698

Hodnota pokladu: Odhaduje sa na 270 miliónov korún

"Poplavíte sa do Indického oceána pod britskou vlajkou, a vyčistíte to tam od pirátov" ... dostáva kapitán William Kidd príkaz od admirality. Vyfasuje novú loď a v roku 1695 sa vydáva v ústrety diaľkam. Jeho posádka však pozostáva z pirátov, zločincov a lumpov, morálka a disciplína sa blíži k nule, a tak sa dokonca stane, že Kidd v spore jedného námorníka zastrelí. Nakoniec podľahne nátlaku a začnú prepadávať lode, ktoré postretnú.

V roku 1698 získava svoj najväčší úlovok – prepadnú loď Quedagh Merchant – maurské plavidlo s nákladom zlata, šperkov, striebra, hodvábu, korenia a zbraní. Týmto si ale Kidd vykope svoj hrob. O tri roky stoji pred súdom v Londýne, háji sa dokumentami, ktoré potvrdzujú, že pirátom nie je, ale listiny sa stratia a o niekoľko rokov Kidda čaká smrť obesením.

Utopená tretina anglického pokladu

Loď: Merchant Royal

Potopený: 23. september 1641

Kde: v mori pri výbežku Land´s End, Anglia

Hodnota pokladu: 20 miliard korún

Poklad v dunajskom bahne

Čo: Poklad kráľovnej Márie Habsburskej

Potopený: 1526

Hodnota pokladu: Neznáma

Nacistické zlato

Čo: Rommelov poklad

Potopený: 1943

Hodnota pokladu: Neznáma

_________________________________

Pozor na poklad a právo:

• Cennosti nájdené vo výsostných vodách patria tomu ktorému štátu. Ak je ohlásený nález, vždy je vhodnejšie prehlásiť, že sa jedná o náhodný objav, ktorému nepredchádzalo sústavné pátranie.

• Odmeny nálezcov sú rôzne: Španieli trvajú na tom, že 90% patrí štátu, rovnako na tom je aj český zákon. V Rusku patrí nálezcom 25%, vo Francúzsku je nález ocenený polovicou z hodnoty. Najštedrejší sú Američania, kde podľa zákona nálezcom pokladu pod vodou patrí 75% z ceny.

• Poklady z potopených lodí nájdených v medzinárodných vodách sa riadia inými zákonmi.

• Zákon záchrany napríklad hovorí, že: ak má nájdený a zachránený majetok preukázateľného majiteľa, má záchranca nárok na nálezné a na úhradu nákladov, ktoré mu vznikli by vyzdvihnutí.

• Zákon nálezu zasa hovorí: Ak sa nenájde žiadny preukázateľný majiteľ, všetky zachránené veci patria nálezcovi.

Zdroj: Epocha 23/2011

Bol objaviteľ Tutanchamona sprostý zlodej?

26. listopadu 1922 odpoledne bere britský archeológ Howard Carter do ruky páčidlo, aby vyhloubil otvor do první komory hrobky. Třesoucíma se rukama pak drží svíčku u malé proražené díry, odkud na něj náhle zavane 3300 let starý vzduch. "Co vidíte?" ptá se za ním netrpělivě skupinka přizvaných hostu. Carter jen zakoktá: "Úžasné věci!"

Objav hrobky faraona Tutanchamona /asi 1340-1322 pred n.l./ bude asi navždy spojený s najväčším pokladom starovekého Egypta. Howard Carter /1874-1939/ je vo svete oslavovaný palcovými titulkami, ale ... nebol ctižiadostivý prieskumník tiež zlodej?! Nebol jeho objav iba pre verejnosť dobre načasovaný?!

Aj keď sa o nepoctivosti Cartera dlho špekuluje, jasné dôkazy vychádzajú na povrch až po dlhých desaťročiach po objavení hrobky. Keď si nemecký egyptológ Christian Loeben prehliada egyptské zbierky v parížskom Louvri, zastaví sa pri malej soške z fajansy s bielou glazúrou, ktorá predstavuje služobníka mŕtvych vidí na figúrke Tutanchamonove meno ... časom postupne vychádza najavo, že k pokladom z hrobky faraóna patria artefakty v niekoľkých svetových múzeách.

Najnovšie obvinenia sú dosť šokujúce. Niektorí vedci tvrdia, že Cartes zahmlil niektoré archeologické fakty, ktoré neskôr zviedli na scestie celé generácie bádateľov. Nesúhlasia s Carterovou teóriu, že hrobka bola v stredoveku vykradnutá niekoľkokrát.

Keď Carter vstúpil do hrobky po prvýkrát, neboli s ním žiadni nezávislí svedkovia.

Jasné je, že klamal minimálne v niektorých bodoch. Jeden z Carterových spolupracovníkoch Alfred Lucas priznal, že jeho šéf sám tajne odpečatil dvere pohrebnej komory a dostal sa dovnútra, potom dvere opäť zapečatil falošnou starovekou pečaťou. Táto správa sa síce objavila v roku 1947 v Káhire vo vedeckom časopise, ale nikto tomu nevenoval pozornosť.

Rabovanie v stredoveku? Nezmysel!

V ďalších desaťročiach podozrenia, predovšetkým u nemeckých egyptológov rastie. Pochybujú, že by sa rabovanie v stredoveku odohralo. Podozreniu o Carterovom falošnom prehlásení nahrávajú aj články číslo 9 a 10 licencie na vykopávky v Údolí kráľov, ktoré umožňujú rozdeliť predmety z faraónovej hrobky IBA v prípade, ak sa hrobka nájde už čiastočne vykradnutá. V prípade, ak sa nájde neporušená, celý obsah hrobky patrí Egyptu! Za týchto podmienok je úplne jasné, že sa Carter snaží jednať vo svoj prospech ...

Carterova situácia nie je jednoduchá. Nalieha na robotníkov, aby čo naviac práce urýchlili napriek tomu, že horúčava a prašné prostredie sú vyčerpávajúce. Náhle však dá pokyn, aby sa pokračovalo v kopaní inde ... aj toto je argument, ze Carter objavil vchod už v tejto chvíli, ale z taktických dôvodov mlčí a tromfy si necháva v rukáve. Špekuluje sa o tom, že Carter tajne otvoril podzemnú komoru o tri mesiace skôr, aj keď jeho oficiálne verzia znie: Skoro ma to premohlo. Mal som silné nutkanie tie dvere otvoriť, ale spamätal som sa a robotníci schody znovu zasypali.

Sponzor Carnarvon predčasne v apríli 1923 zomiera a jeho smrť znova zamieša kartami ... zomiera na otravu krvi po uštipnutí hmyzom, ale jeho smrť rozvírila špekulácie o faraonovej kliatbe. Podľa kliatby by mal zomrieť každý, kto porušil jeho večný kľud. S Carnarvonovou smrťou zaniká aj licencia na vykopávky a o nájdené poklady sa rozpútava právna, ale aj politická bitka. Na strane Cartera zasiahne aj americké ministerstvo zahraničia, ale márne. Vyhráva napokon Egypt a poklady putujú do múzea v Káhire. Carter oficiálne odchádza s prázdnymi rukami, Carnarvonovi dedičia obdržia nálezné 36 000 libier ako náhradu za náklady vynaložené na vykopávky.

Ťažko je dnes poprieť, že Carter, ktorý už skôr obchodoval s egyptskými starožitnosťami si k cennostiam "pomohol" z Tutanchamonovej hrobky sám. Teória o čiastočnom vykradnutí hrobky v stredoveku je stále pochybnejšia. Dobová Carterova dokumentácia tvrdí, že na bielom laku sa dochovala stopa starovekého votrelca, ale na fotografii, kde stopu skutočne vidieť nie je stopa po egyptských sandáloch, ale stopa modernej topánky s opätkami. Mohla to byť aj Carterova vlastná stopa!

Kto a čo ukradol, a kde všetky predmety napokon skončili zostáva napokon jednou z najväčších záhad egyptológie.

..........

..........

..........

1/ Zlatá maska, 2/ Postele, 3/ Zásobníky jedla, 4/ strážcovia, 5/ sieň pokladov, 7/ lode, 8/ Anubis, 9/ urny, 10/ pohrebná komora. Truhly – štyri obrovské truhly chránili pozostatky faraóna. Vrchná, najväčšia /5*3,2m/ zaberala takmer celú miestnosť. Každá truhla je pozlátená a vyzdobená náboženskými textami a obrázkami. Najvnútornejšia je z masívneho zlata a váži 110,4 kg!

__________________________________

Ako mladý faraon žil?

• Nečakané poklady a najrôznejšie obrazy v hrobke odhaluju spôsob života takmer neznámeho kráľa Tutanchamona, ktorý na trón nastúpil ako dieťa.

• Neskôr sa faraon ožení so staršou sestrou anchesenamon a splodia spolu dve deti, obe predčasne narodené. Tieto plody sú uložené v hrobke v malých rakvách.

• Kráľ zomiera vo veku púhych18 až 19 rokov. Nadšene chodí so svojim psom do východnej púšte loviť pštrosy. Pravdepodobné je, že pri jazde utrpí nehodu a na následky gangrény, alebo malárie zomiera.

Zdroj: Epocha 23/2011

http://www.google.sk...=2&ved=0CDIQsAQ

http://www.google.sk...=2&ved=0CCEQsAQ

Na hlavní věži visí 100 zlatých a 1500 stříbrných zvonků

Zlatá pagoda - svatyně posázená 5440 drahokamy ukrývá Buddhovy vlasy!

Dva bratři z barmské země Ramaya, kupci Tapusa a Bhallika, potkají roku 538 pŕed Kristem na svých cestách s karavanou samého Buddhu. Klaní se k zemi jeho učení, dají mu nejlepší jídlo a touží stát se jeho žáky. Osvícený muž je za to obdaruje osmi svými vlasy. Bratři odjíždějí domů, aby tyto relikvie uložili z uctyhodného svatostánku. Stanou se tak vůbec prvními budhistickými žáky na světě. Spěchají za barmským králem Okkalapou, který nechá na kopci Singuttara postavit pro Buddhovy vlasy svatyni. V průbéhu staletí je několikrát přestavována, až se z ní stane velkolepá Zlatá pagoda. Když bratři Tapusa a Bhallika vyndají ze zlaté schránky osm Buddhových vlasů, aby je uložili do svatyně, začnou se dít nevídané věci ... I nastane mezi lidmi i duchy pozdvižení. Paprsky, které z vlasů vycházejí, proniknou nahoru na nebesa i dolů do pekel. Slepí začnou vidět, hluší uslyší zvuky a němí zřetelně mluví. Na zem dopadají drahé kameny do víše lidských kolen a všechny stromy v Himálaji mimo sezónu rozkvetou a plodí ovoce! ... můžeme se dočísť v legendě.

 

Najvýznamnejší Budhistická chrám Zlatá pagoda, nazvaná tiež švedagonská, stojí pri kráľovskom jazere v Rangúne, hlavnom meste Maynmaru /predtým Barma/. Jeden z najvýznamnejších chrámov a pútnických miest na svete podľa historických prameňov bol postavený ešte pred smrťou Budhu, ale samozrejme v úplne inej podobe, ako ju poznáme dnes. V skutočnosti sa postupne stavia niekoľko storočí. Nie je celkom známe odkedy - dokedy stavba prebiehala, ale odhaduje sa, že to bolo niekedy v rozmedzí 6. až 10. storočia. Na začiatku 14. storočia bola pagoda prestavaná z výšky necelých 8 m do výšky 18 m. Súčasnú výšku 99 m dosiahla až pri prestavbe v 18. storočí.

Na začiatku 16. storočia je už najznámejším pútnickým miestom, ale nemá "na ružiach ustlané", pretože najrôznejší lupiči majú na jej poklady zálusk. V roku 1608 ju vydrancoval portugalský dobrodruh Philip de Brito, keď jeho muži odniesli 300 tonový Veľký zvon, ktorý svätyni v roku 1485 daroval barmský kráľ Dhammazedi. Zvon chceli roztaviť na výrobu diel, keď ho však prenášali cez rieku Bago potopil sa a do dnešných dní ho nikto nevytiahol. V roku 1768 postihla svätyňu ďalšia pohroma - zemetrasenie, ktoré pagodu silne poškodilo. Opravy sa vlečú nekonečne dlho. V prvej anglo - barmskej vojne Briti pagodu obsadili, v rokoch 1824-1826 ju využívajú ako pevnosť, a tiež ju drancujú.

Vojaci sa snažia odviezť ďalší bronzový zvon, 23-tonový obluda Maha Gandhu, ale stihne ich osud predchodcov, zvon sa potopí. Bezradní Briti sa márne snažia zvon vyloviť, a tak sa im miestni ľudia "ponúknu", že zvon vytiahnu, ale iba pod podmienkou, že zvon bude vrátený do svätyne. Briti zaostalým obyvateľom Barmy neveria, a tak prikývnu, ale potápači, ktorí pod zvon naukladali stovky bambusových tyčí predsa len zvon vytiahli ... o zvon potom viedli s britskými kolonistami dlhé spory.

Na zväčšovaní pagody a na jej výzdobe sa podieľala väčšina vládcov Barmy. V 18. storočí je celá pokrytá doštičkami z rýdzeho zlata. Pod ozdobným slnečníkom na veži visí sto zlatých a takmer 1500 strieborných zvončekov, spodnú časť veže zdobí 5440 diamantov. Do hlavnej svätyne môžu vstúpiť veriaci iba bosí a do zvonov, ktoré visia na trámoch búchajú palicami, aby na "svoju obeť" upútali pozornosť duchov a démonov.

V roku 1942 budhistický svätostánok zasiahnu japonské bomby, ale od tých čias ho miestni ľudia obetavo obnovujú, zlaté obloženie spodnej časti pagody však doposiaľ chýba. K vylepšeniu vzhľadu svätyne zakladajú veriaci rôzne nadácie ... švedagonská pagoda pre nich nie je historickou pamiatkou, ale žijúcim každodenným náboženským strediskom.

Zdroj: Epocha 23/2011

.......

http://www.google.sk...=2&ved=0CB4QsAQ

Udržiavali dávni Olméci kontakty s Afrikou?

Aztékové, Mayové, Inkové… Zatímco v Evropě panuje hluboký středověk, tyto indiánské civilizace budují v Americe úchvatné chrámy, věnují se pokročilé astronomii a tvoří nádherné sochy. Jejich dílo si získává okamžitý obdiv i závist prvních španělských mořeplavců, kteří ke břehům Ameriky dorazí. „Můj lid a mí předci vděčí za všechno dědictví Lidu ze země kaučuku!“ přiznává se jim v roce 1520 poslední aztécký král Cuauhtémoc. Řeč je přitom o indiánském kmeni Olméků (v jazyce Aztéků „kaučukový lid“), jehož rozkvět se datuje dávno do minulosti, do časů Ježíše Krista a římského impéria.

Kaučukové hry o život

Olméci se v oblasti južného Mexika usádzajú už niekedy v 13. storočí pred n.l. Až do prelomu letopočtu sú však zaujímaví snáď iba záľubou v podivnej loptovej hre, ktorá spočívala v zápolení dvoch tímov, ktoré sa doslova pretláčali o mimoriadne „skákavú“ kaučukovú loptu. Hráči sa však lopty nesmú dotýkať rukami, alebo nohami, ale iba ramenami, bokmi, lakťami, alebo kolenami. A cena pre víťazov? „Nebyli obětováni bohům,“ s úsmevom hovorí kráľ Cuauhtémoc užasnutým Európanom.

Kukuričné svedectvo

Prvých 1000 rokov olméckej civilizácie prebieha celkom pokojne. Ich vyspelost a bojová organizácia sú na takej výške, že prapredci Aztékov, Inkov a Mayov nemajú v regióne šancu sa presadiť. Pozoruhodná zmena nastáva až na prelome letopočtov, kedy Olméci vítajú úžasnú návštevu, o ktorej sa zmieňujú arabské rukopisy. „Velký šaman kmene Kezi nechává pěstovat vzácné, po nekonečné generace uchovávané posvátné rostliny. Jsou vzrostlé do výšky dospělého muže a mají žluté klasy, velké jako dětská paže!“ reč je o kukurici, ktorá až do moreplaveckých výprav Krištofa Kolumba /1451–1506/ podľa tradovaného názoru rástla výlučne na americkom kontinente! Čo to znamená? Nič menšieho než svedectvo, že dávni Afričania s najväčšou pravdepodobnosťou navštívili druhú stranu Atlantiku!

Obrie hlavy s černošskými rysmi

Olmécka civilizácia, prekvapená príchodom námorníkov s lesklou čiernou pleťou nachádza nové božstvo, aspoň tak si to predstavuje rada historikov na čele s Američanom, dr. Paulom Bartonom /*1974/. Poukazuje na nápadné černošské rysy obrích, až 3,4 m veľkých hlav, ktoré olmécki „majstri“ vytesali do sopečného čadiču. „Především tvar rtů a nosu má jednoznačné negroidní parametry,“ vysvetľuje Barton.

Dar hodný kráľa

Ako dlho Afričania medzi mierumilovnými Olmékmi pobudli a kedy presne putovali medzi Amerikou a rodnou Afrikou? Istú odpoveď dáva rok 1324, kedy dochádza k stretnutiu arabského dobrodruha Chihaba al-Umariho /1300–1384/ a Mansu Musa /asi 1312–asi 1337/, panovníka afrického kráľovstva Mali. „Pohleďte zde na tato posvátná zrna“ vyzýva kráľ vyzvedajúceho sa Araba, ktorý sa s hlbokou úctou pozerá na žlté zrná. A niekoľko si potom dokonca môže odviezť do svojej domoviny a tam, v chladivých útrobách Umajjovskej mešity, kde sú dokonalé konzervačné podmienky vzácne zrná prežívajú dokonca do dnešných čias.

Veslár priplával z Evropy

Rovnako, ako kdysi al-Umari súčasní vedci žasnú nad nálezom olméckej sošky z dávneho mesta la Venta. Vek tzv. „Veslára z La Venty“ se odhaduje na 20 storočí. Už pri prvom pohľade je jasné, že veslár nemá ni typicky indiánske, ani černošské rysy „je to muž s orlím nosem a špičatou bradou, jednoznačně Evropan!“ přibližuje Barton. Je to podľa neho svedectvo o tom, že dávnych Olmékov nenavštívili iba obyvatelia čierneho kontinentu, ale pravdepodobne aj Európania!

_________________________________

Hypotézy časopisu History revue:

Náhly ústup olméckej civilizácie na začiatku nášho letopočtu sa dá dať do priamej súvislosti s príchodom cudzincov, predovšetkým Afričanov. Práve oni mohli medzi Olmékov zaniesť nákazu, s ktorou si ich organizmus nedokázal poradiť ... podobne, ako o niekoľko storočí neskôr mali americkí indiáni problémy napríklad s „európskymi“ kiahňami.

Múmie s nádychom kokaínu

Kontakty medzi Amerikou a Afrikou mohli existovať už oveľa skôr ako na prelome letopočtu – konkrétne v hlbokom stredoveku v 13. storočí pred n.l. V hrobke egyptského faraóna Ramzesa II, ktorý žil približne v rokoch 1303 – 1213 pred n.l. sa totižto v jeho sarkofágu objavili stopy nikotínu a kokaínu, teda látok, ktoré sa v tej dobe vyskytovali výlučne na americkom kontinente.

Stratená inšpirácia

Tajomná existencia Olmékov bola odhalená pomerne pozde, až v roku 1929. „Do mayské indiánské kultury byla dříve nesprávně začleňována jiná civilizace, která byla mnohem starší,“ tvrdí americký archeológ Marshall H. Saville /1867–1935/. Samotní Mayovia z doteraz obchádzanej, nebývalo vyspelej civilizácie bohato čerpali. „K rozkvětu olmécké kultury přispěly stejné okolnosti jako v Mezopotámii. Tedy teplo, vlhko a úrodná půda,“ dodáva Saville.

.....

Zdroj: History revue 12/2011

Aztécky kalendár

• U Aztékov tvoril základ kalendára solárny rok, nazývaný xiuhpohualli. Práve on udával poľnohospodárske cykly a na ne nadväzujúce jednotlivé sviatky.

• Rok mal 365 dní a delil sa na 18 základných mesiacov po 20. dňoch.

• Každý mesiac mal svoje meno a pozícia dňa v ňom sa udávala úplne rovnako ako v našom kalendári - poradím dňa a názvom mesiaca.

Pôvod aztéckeho kalendára, nazývaného Cuahuxicalli /Nádoba orla/, alebo tiež Slnečný kameň, nie je známy. V jedinom pestrofarebnom reliéfe sú zaznamenané obehy planét v symbolických astronomických obrazcoch, striedanie dní, mesiacov, mesačných fáz, nachádzajú sa tu symboly pre slnovraty a ďalšie astronomické informácie.

Istým spôsobom prekonáva v presnosti náš gregoriánsky kalendár. Vytesali ho za vlády siedmeho aztéckeho vládcu Tizoka /1481 – 1486/. Keďže tento obrovský čadičový monolit má priemer okolo 3,5 m, hrúbku 1,4 m a váži 25 ton, slúžil aj ako obetný oltár pri zahajovacom ceremoniáli boja medzi spoločenstvami slnečných bojovníkov.

Bol objavený roku 1790 v starobylom aztéckom centre Tenochtitlane pri stavebných prácach na katedrále v Mexico City, dnešnom hlavnom meste Mexika. V súčasnosti je umiestnený v antropologickom múzeu v Mexico City.

Zdroj: Epocha 23/2011

http://www.google.sk/search?q=aztecky+kalendar&hl=sk&prmd=imvns&tbm=isch&tbo=u&source=univ&sa=X&ei=ILbSTtzdKs_tObSSyZkP&ved=0CDIQsAQ&biw=1063&bih=754

http://danielrehak.blog.idnes.cz/c/199389/Aztecky-kalendar.html

Masový hrob v Oxfordu: svědek masakru Vikingů

Když při hloubení základů pro novou univerzitní budovu byly v roce 2008 nalezeny ostatky téměř čtyřiceti těl, archeologové měli zprvu za to, že se jedná o těla popravených kriminálníků z přelomu 10. a 11. století. Nová analýza kostí však odhalila, že se jedná o hromadný hrob zavražděných vikingských osadníků.

 

Zdroj: 21. století 2/2011

Vikingovia, ktorí boli z etnického hľadiska severnou vetvou germánskych kmeňov, na územie dnešnej Veľkej Británie začali prenikať v priebehu 8. storočia n.l., čo viedlo k ustanoveniu samostatného kráľovstva na severe ostrova, nazvanom Danelaw. Južná časť ostrova nazývaná Wessex však bola stále pod nadvládou pôvodných anglosaských kmeňov. Aj na južnom území sa však usadzovali dánski osadníci, a to anglickému kráľovi Ethleredovi II. Nerozhodnému, ktorý boju s Vikingami zasvätil prakticky celé obdobie svojej vlády príliš nevoňalo. Kalich jeho trpezlivosti pretiekol 13.11.1002 na deň svätého Brikcia. V zúfalej snahe zbaviť sa nepriateľa vydal svojim poddaným nariadenie na vyvraždenie všetkých Vikingov v kráľovstve.

Podľa Seana Wallisa je jedným zo svedkov tejto udalosti aj hrob s pozostatkami 34-38 mužov, objavený pri hĺbení základov pre novú univerzitnú budovu v Oxforde. Stopy po bodnutiach kopijami, alebo uťaté hlavy nemohli nechať nikoho na pochybách - jednalo se o masový hrob obetí násilného činu.

Rádiouhlíkovou metódou bola určená približná doba ich smrti zhruba na roky 960 – 1020 n.l.

Ako ale zistiť čo sa v dávnych dobách na miestach dnešného Oxfordu odohralo?

Pomocnú ruku podala v prvom rade fyzikálna chémia. Z analýzy štruktúry proteínu kolagénu vyplynulo, že obete konzumovali veľké množstvo rýb a ďalších morských plodov. Takáto potrava ale bola v anglickom vnútrozemí vzácna. Nie je teda nič jednoduchšie ako si predstaviť, že rybím pochúťkam holdovali zavraždení muži vo svojej pravlasti na pobreží Dánska. Hypotéze o ich vikingskom pôvode nahráva aj skutočnosť, že podľa kostrových pozostatkov sa muselo jednať o silných, "podsaditých" mužov, typických Vikingov. A zavraždili ich anglosaskí bojovníci.

"Na 100% jistí si samozřejmě být nemůžeme. Vše však nasvědčuje tomu, že kosterní zbytky patřily mužům zavražděným během masakru na den sv. Brikcia ", končí Sean Wallis.

http://21stoleti.cz/...asakru-vikingu/

..........................

Zdroj: 21. století 2/2011

Teplice sú najstaršími kúpeľmi v strednej Európe. Účinky liečivých prameňov podľa archeologických nálezov poznali už Kelti. Prvý historický záznam ale pochádza už z roku 1160. Vtedajšia česká kráľovná Judita /asi 1135-1174/ založila pri liečivých prameňoch založila ženský benediktínsky kláštor.

K rozvoju miestneho kúpeľníctva dochádza ale až v 16. storočia, kedy majiteľ teplického panstva Volf z Vřesovic necháva postaviť prvé kúpeľné budovy. Avšak v roku 1775 liečivé pramene na niekoľko minút zmiznú ... v tom čase práve portugalský Lisabon postihlo silné zemetrasenie.

Na prelome 18.-19. storočia prežívajú Teplice svoj zlatý vek. Do mestečka s približne 3000 stálymi obyvateľmi prichádza v sezóne až 5000 hostí a nechýbajú medzi nimi dokonca ani príslušníci panovníckych dvorov. Oprávnene sú tak Teplice nazývané "salónom Európy".

13. februára 1879 sa ale stáva ďalšie nešťastie. V oseckej bani Döllinger dochádza k prievalu vody a z Teplíc pramene opäť zmiznú! Do Čiech je z Viedne okamžite vyslaná komisia expertov a po dlhšom prieskume v hĺbke 23 m pramene opäť nájdu. Od tých čias je však liečivú vodu potrebné čerpať.

Zdroj: History revue 1/2012

http://www.laznetepl...plice/historie/

Ledový muž Ötzi, aneb Homo tyrolensis na scéně!

Policie koná, archeologové si rvou vlasy!

Je čtvrtek 19. září 1991, krátce po obědě, a manželé Simonovi užívají poslední den své dovolené. Slunečné počasí túře po vrcholcích Ötztalských Alp jen přeje. Ve Výšce 3210 m nad morem, těsně pod sedlem Hauslabjoch se však zastavují. Z ledu čouhá lidské tělo.

Nejprve jsem si myslel, že z ledu vykukuje nějaká panenka, vypráví později Helmut Simon. Když se však k „hnědé věci“ přiblížili, bylo jasno – z rozbredlého sněhu vyčnívá lidská mrtvola. Nález okamžité oznámili na nejbližší horské chalupě.

Spočiatku sa domnievali, že sa jedná o zmrznutého výletníka a s rovnakou rutinou k nálezu pristupovali aj rakúski záchranári, lenže ... a začala sa odvíjať archeologická senzácia 20. storočia.

Počiatočné práce sprevádzali samé neodborné zásahy a dnes si nad tým archeológovia trhajú vlasy - jeden deň sa so zbíjačkou snažia nález odhaliť, ale počasie sa zhorší, a tak miesto opúšťajú. Počasie je nepriaznivé aj v nasledujúcich dňoch, práce nepokračujú, ale na miesto sa dostáva taliansky horolezec Reinhold Messner a urobí si z miesta nálezu pás snímok, ktoré tak archeológom neskôr poslúžila k rekonštrukcii pôvodného nálezu.

Keďže teplota bola stále pod nulou, telo opätovne primrzlo k ľadu, a tak v najbližších hodinách policajti pozbierali do plastových vriec všetky odpadky, /všetky "porozhadzované predmety", napríklad aj viac ako 5-tisícročnú sekerku/ a z vrcholu zniesli do izby hotela. O pár dní krompáčom a lyžiarskymi palicami vyslobodili zmrznuté telo – pri "vyslobodzovacích prácach" však značne poškodili nielen telo, ale aj predmety, ktoré sa v okolí tela nachádzali ... archeológovia boli zdesení.

Šesť dní po náleze sa k múmii konečne dostáva archeológ, ktorý určí vek múmie, a keď sa archeológovia po čase vrátili a špeciálne roztavili celý kus ľadu, na svetlo sa dostala celá Ötziho výbava ... médiá ale začnú špekulovať, že sa jedná o podvrh. Vedci v snahe vyvrátiť pochybnosti zvolávajú tlačovú konferenciu, zverejňujú všetky zistené údaje, ale ... mumifikované telo dostáva dávku z bleskov fotoaparátov a Ötziho, doteraz neporušená koža začne modrieť. Od tohto času je Ötzi neprístupne uzavretý a vedci majú povolenie vstúpiť iba dvakrát do roka a to iba na 20 minút.

Aj keď "ľadový muž" odpočíva v mrazáku v Innsbrucku, okolo mŕtvoly je neutíchajúci frmol ...

.. do "hry" sa zapojili byrokrati a začali premeriavať miesto nálezu. Komu patrí?! Taliansku, alebo ostne v Rakúsku?!

Rozhodlo presne 92,56 m, z Ötziho je Talian a "sťahuje" sa do Bolzana, kde sa nachádza do dnešných dní.

Zdroj: 21. stoleti 1/2012

http://sk.wikipedia.org/wiki/%C3%96tzi

http://www.cas.sk/cl...i-ho-sipom.html

Americký přezident Abraham Lincoln usedá 1. ledna 1863 ke stolu, aby podepsal tzv. Emancipační proklamaci, která má napřísté zrušit otroctví. Ruka se mu však silně třese. Změnil snad názor? Není přece žádným tajemstvím, že kvůli míru v zemi byt ochoten ponechat černochy v područí jejich krutých majitelů.

Můj podpis se zdá poněkud roztřesený, protože má ruka byla unavená, avšak mé rozhodnutí je pevné! ... necháva se později slyšte Abraham Lincoln /1809-1865/.

Jeho náhla indispozícia má ale v skutočnosti úplne jednoduché vysvetlenie. Skôr, ako sa dostal k podpísaniu významného dokumentu podával si ruky s tisíckami ľudí! Prvá deň nového roku si totiž hlava Spojených štátov podľa tradície musí zo všetkého najskôr podať ruku nielen so zahraničnými diplomatmi a domácimi politikmi, ale sj s obyčajnými ľuďmi, a tí na tento moment čakajú pred Bielym domom v nekonečne dlhom rade.

Tradíciu novoročných stretnutí zaviedol prvý americký prezident George Washington /1732-1799/, a to ešte skôr, ako Biely dom vôbec existoval /ten bol postavený v rokoch 1792-1800/. Thomas Jefferson /1743-1826/, v poradí tretia hlava štátu už ale víta svojich hostí v Modrej pracovni ... priateľsky si podáva ruku s francúzskym veľvyslancom v drahom obleku so zlatými krajkami, s americkým domorodcom s vtáčími perami vo vlasoch, aj s africkým diplomatom v obuvi z hodvábu. Stretnutie s prezidentom sa každoročne teší hlavne priazni medzi obyčajnými ľuďmi, ktorí sa inak do interiéru Bieleho domu nedostanú.

A takéto jednoduché podávanie rúk odsúva 1. januára 1863 do úzadia aj podpísanie Emancipačnej proklamácie a o rok sa už v prezidentovej rezidencii objavujú prví černosi.

Absolútnym rekordmanom medzi americkými prezidentami čo sa týka podávania rúk však nie je Abraham Lincoln, ale Theodore Roosvelt /1858-1919/, ktorý si v prvý januárový deň roku 1907 podal ruku s 8513 ľuďmi!

V marci 1933 sa novou hlavou štátu stáva Franklin Delano Roosvelt /1882-1954/, ktorý tieto novoročné zvyky zrušil z dôvodu svojho vážneho zdravotného stavu. Po prekonaní obrny v roku 1921 by totižto nedokázal stáť celé hodiny v Modrej pracovni a ... sedieť v invalidnom vozíku?! Takto ho predsa verejnosť nemala nikdy vidieť! Hrdý Roosvelt úzkostlivo dbal, aby ho verejnosť nikdy nemala možnosť považovať za slabocha.

K pôvodnej novoročnej tradícii sa už ale žiadny z prezidentov, ktorý po Roosveltovi nasledoval, nevrátil.

Zdroj: History revue 1/2012

Řekové neobchodovali jen s vínem.

Antičtí Řekové třímali v rukou žezlo nadvlády nad Středozemním mořem po několik staletí. Jejich dominance však nebyla dána jen silou zbraní, ale zejména silou jejich inteligence a obchodních schopností. Nejnovější analýzy zbytků z vraků dávných lodí odhalily, že portfolio řeckých obchodníků byto mnohem širší, než se myslelo.

Iba máloktorý predmet dennej potreby vzbudí tak jednoznačné asociácie na kultúru stredovekého Grécka ako práve amfora. Tieto typické nádoby kužeľovitého tvaru s "dvoma ušami" boli dlhú dobu využívané aj ako prepravné nádoby. Vo svojej podstate stáli pri zrode úspechov gréckych obchodníkov, z ktorých plynulo bohatstvo, a tiež vysokú kultúrnu úroveň gréckych obcí roztrúsených v rade miest po pobreží Stredozemného mora.

Boh Poseidón však nebol vždy v dobrom rozmare a dno Stredozemného mora je "posiate" vrakmi gréckych lodí, na palubách ktorých je množstvo amfor.

Bola amfora iba nádoba na víno?

Čo vlastne tvorilo ich obsah?

Podľa archeológov ... najprirodzenejšou odpoveďou bolo víno, prípadne iná kvapalina, napríklad olivový olej.

Archeolog Brendan Foley preštudoval 27 štúdií o gréckych amforach, v ktorých bol popis 5860 týchto nádob a v 95% sa predpokladalo, že boli využívané na prevoz tekutín.

Analýzou genetického materiálu získaného z amfor prišli vedci k prekvapivému zisteniu ... vedecky bolo zistené, že iba v piatich z deviatich amfor boli stopy po víne, v ostatných boli stopy po olivovníku, zázvore, strukovinách, po rade byliniek ako je mäta, tymián, šalvia, rozmarín, oregáno ...

... to, že Gréci obchodovali iba s vínom sa javí ako nepodložený mýtus.

_________________________________

To, ako grécka amfora vlastne vyzerá napovedá už jej názov ... slovo amfora je latinskou "skomoleninou" pôvodného gréckeho "amfiforeús". Zaiaľ, čo predpona amfi, znamená "na oboch stranách", či „okolo“, koreň je odvodený od slovesa ferein, ktoré znamená "niesť". Amfora je teda doslova nádoba na oboch stranách opatrená dvoma "ušami" a slúžiacou na prenášanie vecí.

Príbeh amfory je dobrým príkladom toho, že Gréci prijímali veci od ostatných, ale robili ich krajšími. Pôvod týchto nádob leží na východnom pobreží Stredozemného mora /dnešná libanonsko-sýrská oblasť/ už asi v 15. storočí pred n.l.

Gréci ich potom ako hlavné prepravné kontajnery využívali zhruba do 7. stol. pred. n. l.

V neskoršom období boli postupne nahrádzané drevenými, či koženými kontajnermi, ale prakticky nikdy nevymizli. Významnú úlohu zohrali tiež v gréckej kultúre: zdobené amfory pre luxusné použitie patria k najznámejším príkladom vytríbeného výtvarného cítenia Grékov.

Zdroj: 21. století 1/2012

Kryštof Kolumbus do smrti netuší, že doplul na nový kontinent.

Má v plánu objevit novou cestu do Indie. Místo toho ale dorazí na místo, které Evropa do té doby nezná. To se ovšem Kolumbus do smrti nedozví. Co na tom, že za pár let mu je přisuzován jeden z nejvétších objevů – přistání v Americe? Kolumbus umírá v domnění, že přistál na ostrovech a na kraji oevniny v jihovýchodní Indii, a místní obyvatele nazve indiány.

Dominik Kolumbus /1418-1496/ a Zuzana Fontanaross pri uzavretí manželstva v roku 1445 plánujú mať kopu detí, ale prvý syn Krištof sa im narodí až v roku 1451. K radosti svojho otca sa Krištof začína zaúčať tkáčskemu remeslu, ale oveľa viac ho zaujímajú lode a námorníctvo. Netrvá dlho a plaví sa po Stredozemnom mori, privyrába si ako obchodník a na loď láka aj svojho brata Bartolomeja /1461-1515/.

Do svojej tridsiatky stihne navštíviť Island, Afriku a Portugalsko, a tam stretáva Filipínu Moniz Perestrell, dcéru moreplavca Bartolomea Moniz Peresterlla. Práve vďaka manželstvu, práve vďaka svojmu svokrovi sa dostáva k informáciám o rôznych plavbách a začína spriadať plány ako a ktorým smerom sa dostať do Indie. Keďže obchodné cesty medzi Európou a Indiou sú zaťažované poplatkami vyberanými Turkami, hľadá cestu, ktorú zatiaľ ešte nikto nevyskúšal, cestu západným smerom. V roku 1484 má plán na cestu hotový, ale problém je s financovaním cesty. Portugalský kráľ Jan II. Portugalský odmieta dávať peniaze do niečoho neznámeho, v Španielsku nepochodí u Ferdinanda II. Aragonského a Izabela I. Kastílska ho necháva čakať, v Anglii u kráľa Henricha VII. tiež nepochodí, až ... napokon Izabela I. Kastílska v roku 1492 sľubuje podporu.

V auguste 1492 zo španielskeho prístavu vyplavia tri plachetnice – Santa Maria, Pinta a Nina, a po rôznych problémoch a zmenách smeru 12. októbra majú konečne pevninu na dohľad. Keď priplujú bližšie a vidia ľudí na pevnine nahých, Kolumbovi je jasné, že v bohatej Indii nie sú, ale domnieva as, že príliš ďaleko nie sú. Vydajú sa na ďalšiu cestu, navštívia Kubu a Haiti a napokon sa výprava vracia späť do Španielska, kde ho vítajú s nadšením.

Kolumbus sa ale nevzdáva a plaví sa ešte trikrát, preskúma Karibik, dostane sa na brehy dnešnej Bolívie, kde po prvýkrát verí, že sa dostal na pevninu v juhovýchodnej časti Indie. V nasledujúcej výprave pristane v dnešnej Kostarike a Paname a v novembri 1504 sa do Španielska vracia zo svojej poslednej zaoceánskej cesty. Zomiera 20. mája 1506 v španielskom meste Valladolid vo veku púhych 54 rokov.

Zdroj: Epocha 1/2012

http://sk.wikipedia....%A1tof_Kolumbus

http://www.google.sk...iw=1079&bih=747

Trosky flotily mongolského vládce Kublajchána /1215-1294/ odpočívaly 700 let pouhý metr pod povrchem mořského dna. Nedaleko japonského města Nagasaki se pro ně nedávno potopili vědci z univerzity Rjúkú na ostrově Okinawa.

Vedci na japonskom ostrove Okinawa objavili pozostatky loďstva z roku 1281 ... "pre náš výskum ide o veľmi dôležitý nález", citoval server CNN profesora Jošifumi Ikeda. Prieskum morského dna doteraz odhalil na 4000 artefaktov, vrátane keramických črepov, delových gúľ či kotiev plavidiel. Zrejme najvzácnejším nálezom je ale dvanásťmetrový kýl, a práve vďaka nemu archeológovia dúfajú, že sa im podarí zrekonštruovať celé vojnové plavidlo.

Ultrazvuk totiž odhalil, že kýl je aj po vyše 700 rokoch vo veľmi dobrom stave, stále sú k nemu pripojené dosky s klincami, bolo dokonca možné zistiť, že loď bola natretá svetlosivou farbou.

"Verím, že budeme schopní lepšie porozumieť vtedajšom zručnostiam staviteľov lodí," dodal Ikeda.

Mongoli ovládali území dnešnej Číny v rokoch 1271 až 1368, ale Kublajchán si chcel podmaniť aj Japonsko. Prvá invázie v roku 1274 skončila katastrofou. Plány mu narušil nielen vzdor japonských samurajov, ale aj tajfún, ktorý rozmetal tretinu jeho flotily a tí, ktorí prežili utiekli späť do Kórei. Neuspel ani o sedem rokov neskôr, hoci vybudoval armádu 40 tisíc kórejských, mongolských a čínskych vojakov. Japonci ďalšiu inváziu očakávali, takže na ňu boli pripravení. Na pobreží vybudovali obranné valy, ktoré posádkam 4400 plavidiel komplikovali vylodenie. Proti Kublajchánovi sa opäť "sprisahalo" aj počasie a 80% flotily zdecimoval dvojdňový tajfún. Vojaci sa buď utopili, alebo ich zabili obrancovia ostrovov. Šťastie chcel v roku 1286 pokúšať aj tretíkrát, ale plány mu zmaril nedostatok peňazí.

Zdroj: History revue 1/2012

http://sk.wikipedia.org/wiki/Chubilaj