Hľadanie v komunite

prásk, Putin treskol eso na stôl som strašne zvedavý ako bude naša propaganda vysvetľovať prečo si jeden štát môže vyberať s kým vstúpi do obranného spolku, a ďalšie dva nie

25.6.2006 militanti z vládnuceho palestínskeho hnutia Hamas zaútočilo na izraelské vojenské stanovisko na hraniciach s pásmom gazy. zahynuli dvaja izraelský vojaci a jeden - Gilad Šalit - bol zajatý. následne izraelské tanky vstúpili do pásma gazy a lietadlá začali ostreľovať základne hnutia Hamas. Izrael vyhlasuje, že opustí pásmo Gazy jedine s uneseným vojakom. palestínčania zas požadujú prepustenie palestínskych väzňov z izraelských väzníc. dohoda takmer nemožná 4.7.2006 raketami Kassam zaútočila jedna z ozbrojených frakcii hnutia Hamas na prístavné mestečko Aškelon. izraelské média i vláda tento akt považovala za vyhlásenie vojny a vláda nariadila rozšírenie vojenských operácii v pásme Gazy. vojská dostali povolenie vstupovať do obývaných častí. nadránom vypršalo ultimátum, ktoré izraelu dali únoscovia Šalita. izrael má pre uzavretie mieru dve podmienky: prepustenie uneseného vojaka a zastavenie ostreľovania izraelských pohraničných oblastí. riešenie tejto situácie je v nedohľadne 12.7. Hizballáh - libanonské proiránske hnutie - zajala pri prestrelke na hraniciach s Izraelom dvoch izraelských vojakov. hnutie za oslobodenie izraelských vojakov žiada prepustenie "arabských" väzňov z izraelských väzníc. premiér toto považuje za vojenský akt. pár hodín po únose vstúpili na libanonské územie vojská, útočiace zo vzduchu, zeme aj z mora. rovnako, ako v prípade únosu Galida Šalit, Izrael nechce pristúpiť na podmienky Hizballáhu. západ únos odsúdil, generálny tajomník OSN odsúdil aj izraelskú protiakciu. o deň neskôr USA vetovali v Bezpečnostnej rade OSN rezolúciu, ktorá žiadala okamžité zastavenie vojenských operácii v pásme Gazy iránsky prezident Mahmúd Ahmadínežád varoval Izrael pred útokmi proti Sýrii, považoval by sa za útok proti celému islamskému svetu, ktorý by si vyžadoval odpoveď. izraelská armáda útočí na Bejrút, zničila centrálu Hizballáhu, Hizballáh útočí raketami Kaťuša na izraelské pohraničné mestá. podľa vodcu libanonského hnutia je jeho skupina pripravená na otvorenú vojnu s Izraelom zachoval sa podľa vás Izrael správne? ako dopadnú tieto konflikty?je možné nejaké prijateľné, mierové riešenie? ako sa zachová svet po vypuknutí vojny? hrozí väčšia ako "len" regionálne vojna?

Téma o vojenských technológiách zrejme bude aktuálna vždy a častejšie. USA budú mať nový tank - Abrams X. Vyzerá zaujímavo.

Iránsky prezident Mahmúd Ahmadínidžád opäť vypustil jeden zo svojich skvostov keď sa vyjadril, že ak sa Západ rozhodne zabrániť Iránu vo vývoji nuklárnej technológie tak bude trpieť viac ako Irán. TASR: "Vedia, že nie sú schopné uštedriť iránskemu ľudu ani najmenší úder, lebo iránsky ľud potrebujú," citovala prezidenta polooficiálna študentská agentúra ISNA. "Budú trpieť viac a sú zraniteľní," dodal bez bližšieho rozvádzania v prejave v meste Pole Dochtár na západe Iránu. Ahmadínidžád zdôraznil, že Irán sa postaví proti politickému tlaku a neprijme poníženia. "Vedeli sme, že na našej ceste k pokroku narazíme na takéto prekážky a tiež sme vedeli, že nemáme na výber, len klásť odpor," vyhlásil. "Riadime sa sloganom nášho milovaného imáma Husajna a hovoríme: Hej hát mená zeláh (budem prekliaty, ak sa poddám poníženiu)," povedal s odkazom na známy verš imáma Husajna - vnuka proroka Mohameda a podľa šiitov tretieho imáma - vyslovený pred 1300 rokmi pred bitkou v kerbelskej púšti na území súčasného Iraku, keď odmietol mierovú ponuku svojho najväčšieho nepriateľa Jazída. Husajn, ktorý do oblasti šíril islam, bol v bitke zabitý. Myslím že takáto kombinácia fanatizmu a nukleárnej technológie môže priniesť ešte veľa srandy do danej oblasti. Som zvedavý na postoj BR OSN.

Na začiatok článok ktorý dokonale vystihuje situáciu, medzinárodné spoločenstvo na čele s USA, nebuduje v "gháne" demokraciu, ani len" demokratúru", ale domček s kariet.. Afghánistán nadále nevyřešitelný inde som situáciu v Afganistane prirovnal k Nixonovej snahe odísť z Vietnamu "so cťou".. nakoniec bolo treba na "česť" zabudnúť, a jednoducho utekať.. to isté sa podľa mňa deje a udeje aj v Afganistane

Medzi Arménskom a Azerbajdžanom, dlhoročnými nepriateľmi v otázke Náhorného Karabachu to začína opäť vrieť. Azerbajdžan sa už viac krát nechal počuť, že Náhorný Karabach získa späť, Arméni sa však cítia silní, nakoniec za nimi stojí Rusko, ktoré na území Arménska má veľkú základňu. Situácia sa vyostrila krátko po tom, ako Maďarsko prepustilo azerbajdžanského dôstojníka, ktorý sekerou zavraždil Arménskeho dôstojníka. Azerbajdžanec bol za svoj čin odsúdený na doživotie a v Maďarsku si svoj trest odsedel pár rokov. Nedávno bol eskortovaný do Azerbajdžanu, kde mal vo svojom treste pokračovať, ale azerbajdžanský prezident mu udelil milosť, za čo sa Arméni na Maďarov veľmi naštvali a diplomatický incident len prilial olej do ohňa, keď sa otvorene začalo hovoriť o vojne. Nechcem byť zlým prorokom, ale možno na toto Azerbajdžan čakal. Chcú získať Náhorný Karabach späť a práve takéto "provokácie" zo strany Arménov im prídu vhod. Bude ďalšia vojna na Kaukaze?

Trump sa pomstil Iránu. Irán sa pomstil za pomstu. Teraz je zase na rade Donald. Strkanica ako zo "školskej lavice".. V podstate.. Buďto sa takéto strkanice skončia rýchlo, alebo tak nejak nevyhnutné vygradujú do niečoho "ostrejšieho". Nech to teraz dopadne ako chce, podľa mňa to časom aj tak dopadne "zle". Napríklad tá úloha "vycvičiť Irackú armádu", ktorou boli poverený aj tý naši vojaci, je podľa mňa zúfalý absurdný nezmysel. On totižto nijaký "národ Iračanov" ktorý by boli lojálny k štátu Iraku v skutočnosti neexistuje. Irak je pár umelo načiaraných čiar na mape, a medzi tými čiarami žijú Šiiti, Suniti a Kurdi ktorý sa navzájom nenávidia a neveria si, a spoločné majú jedine to že všetci rovnako túžia ten ich "spoločný" štát zlikvidovať. Čiže "urobiť z nich" jeden národ je beznádejná úloha, nielen naši ale žiadny vojaci ňou vôbec nemali byť poverený a ani za týmto účelom tam poslaný.

verili sme tomu, že žijeme v globalizujúcom sa svete mal to byť svet, v ktorom existuje globálna výmena, v ktorom je možné outsorcovať akúkoľvek výrobu kamkoľvek, do ruska, do číny, do indie neobmedzene presúvať peniaze a kapitál s krajiny do krajiny malo v ňom existovať jediná kultúra, jediné právne povedomie, aj ten najväčší problém byť riešiteľný od diplomatického stola mala v ňom konečne existovať globálna kolektívna bezpečnosť globalizovaný svet mal mať svojich, indiferentných všadeprítomných nepriateľov, ktorí ohrozujú celí spoločný svet, a spoločne je proti nim treba bojovať "globálne otepľovanie" a "globálny terorizmus" "zvečera do rána" sa zjavila "krymská kríza" "nikto" ju nečakal odrazu sme tu "my" a "oni", hovorí sa o obchodnej vojne, ako pri nejakom prepadnutí sa do minulosti do čias "studenej vojny" odrazu žijeme v úplne inom svete, v svete kde je nebezpečné, byť závislí na dovoze palív a energie (ste závislí na dodávateľovi), kde je nebezpečné koncentrovať sa na jeden výrobný sektor kôli vývozu (ste závislí na odberateľovi) napríklad pri spomienke na to, ako Merkelová v nemecku odstavila jadrové elektrárne, a urobila nemecko závislé na dovoze energií zo zahraničia, čo bolo možné v bezpečnom "globalizovanom svete", si teraz asi "géniuska" trhá vlasy zistili sme že máme akurát "kolektívnu globálnu nebezpečnosť", pretože bolo by treba spoločne zakročiť proti rusku, ale západný partneri, sa nemôžu zjednotiť ani na najmenšom spoločnom kroku, nieto vojenskej akcii čo to všetko znamená? nežijeme náhodou, v trochu inom svete?

Adolf Hitler síce bol zloduch najhoršieho rangu, ale zároveň je to veľmi fascinujúca postava, ktorá sa nezmazateľne zapísala do dejín. Udivuje ma, že ešte teraz po 60-tich rokoch existuje toľko jeho stúpencov. Ako to dokázal, že je pre mnohých ultrapravičiarov vzorom? Tretia ríša v r. 1943 Vývoj v Európe v rokoch 1937 - 1939

USA v boji proti terorizmu: Po 11.9.2001 USA začali vojnu proti terorizmu, ktorý podľa slov prezidenta G. W. Busha zaútočil na ich slobodu. USA najmä po skončení Studenej vojny robia vo svete policajta, mnohí si myslia, že je to dobrý krok, na Zemi by mala byť vedúca sila ktorá by riadila svetovú politiku a ekonomiku, nakoniec všade je vždy niekto na vedúcej pozícii. Iným sa to nepáči, vidia za tým imperiálne snahy USA ovládnuť svet, vymeniť režimy v nestabilných krajinách a zaviesť tzv. "režim demokracie". USA hneď po zničení WTC hľadali vinníka, k útokom sa prihlásili dokonca aj nejaké japonské "červené brigády" ktoré útok označili ako pomstu za Hirošimu. Všetky indície však viedli k tomu že tento útok bol pripravovaný a zrealizovaný islamistickou skupinou Al-Kajda na čele s lotrom Bin Ladinom. Bin Ladin pôvodom zo Saudskej Arábie sa už dlhší čas zdržiaval v Afganistane, kde podporoval hnutie Taliban, ktorého cieľom bolo z Afganistanu spraviť "najčistejší islamský štát na svete". Vznikla svetová antiteroristická koalícia na čele USA, ku ktorej sa pridalo aj Slovensko. Táto koalícia si dala za cieľ vykoreniť terorizmus na tejto planéte. Samotný G. W. Bush už na začiatku upozorňoval že cesta za slobodou bude veľmi dlhá a tŕnistá. Veľa jeho priaznivcov, ešte šokovaných zo zničenia WTC a smrťou vyše 3000 ľudí nevolalo po pomste ale po vojne. Popularita G. W. Busha dosiahla 94% a dokonca prevýšila jeho IQ. USA po nazbieraní "dostatočného množstva dôkazov" podnikli rozsiahlu akciu v Afganistane, ktorú začali so súhlasom BR OSN. Cieľom bolo zničiť nielen islamistické hnutie Taliban ale najmä teroristickú organizáciu Al-Kajda na čele s lotrom Bin Ladinom. Tomuto najprv predchádzalo diplomatické úsilie Pakistanu, ktorý na Taliban naliehal aby Bin Ladina vydali na USA a zabránili blížiacej sa vojne. Diplomacia zlyhala a onedlho začala vojna. USA sa spoliehali na masívne letecké útoky, pozemné operácie najprv nechávali na opozičnú Severnú Alianciu, ktorá proti Talibanu bojovala už niekoľko dlhých rokov. Útok USA na Afganistan jej určite prišiel veľmi vhod, pretože SA už dlhší čas ustupovala a pod kontrolou mala len niekoľko % územia lokalizovaných najmä v severovýchodných častiach Afganistanu. Útok USA na Afganistan, lepšie povedané na Taliban, podľa vtedajších názorov dopadol úspešne. Taliban a Al-Kajda boli rozohnané a utrpeli ťažkú porážku. Kontrolu nad Afganistanom po USA prebrali vojská NATO, ktoré sa snažia udržovať poriadok, pokým samotní Afganci si nevybudujú vlastnú spoločnosť, utlačovanú rokmi vojnami, schopnú ďalšieho rozvoja. Bohužiaľ situácia v Afganistane ani zďaleka nie je taká ružová ako by sa mohlo zdať. Súčasná afganská vládna garnitúra na čele s prezidentom Hamídom Karzajom vládne prakticky len v hlavnom meste Kábule. Ostatné časti Afganistanu sú pod kontrolou tzv. miestnych veliteľov, ktorí nemajú zrovna najlepšie vzťahy s afganskou vládou. Južné oblasti Afganistanu sú aj v dnešnej dobe veľmi nebezpečné. Rozprášené Talibanské gerily sa vracajú späť a aj napriek akciám pakistanskej armády, ktorá sa ich snaží pochytať na druhej strane hranice sa zdá že tento boj potrvá ešte veľmi dlho. Podobne je to aj s Al-Kajdou, nie sú žiadne dôveryhodné informácie o jej fungovaní v tejto časti planéty a už vôbec nikto nevie ako je to s Bin Ladinom. Po stiahnutí z Afganistanu G. W. Bush označil 3 štáty - Irak, Irán a Severnú Kóreu za štáty "Osi Zla". Posilnený úspechom v Afganistane si chcel vybrať hneď dva ciele naraz - Irak a Severnú Kóreu. Po rozumnom zvážení sa USA rozhodli zaútočiť "iba" na Irak. Dôvod bol jasný - Irak vlastní zbrane hromadného ničenia a ohrozuje celý svet. Akcii najprv predchádzalo diplomatické úsilie. Husajn mal do Iraku pustiť zbrojných inšpektorov, ktorí by prekontrolovali iracké zbrojné zariadenia či sa nesnažia o výrobu ZHN. Husajn to neustále odmietal a keď to nakoniec povolil bolo už príliš neskoro. Tento útok sa už nestretol s takou podporou s akou sa stretol útok na Afganistan. Nebolo totiž jasné či iracký prezident Saddám Husajn je v priamom kontakte s Al-Kajdou a či sa podieľa na financovaní jej akcií. Ďalej vzniklo podozrenie že USA majú v pláne ovládnuť zdroje ropy, pretože ide o najdôležitejšiu surovinu na planéte a bez nej by nemohla fungovať ani armáda. Iným sa zdalo že USA sa chcú v prvom rade zbaviť nepohodlného irackého vodcu, ktorý na rozdiel od emirov na arabskom polostrove neskákal tak ako USA pískali. Samotný chystaný útok na Irak (ale aj vojnu v Iraku) sprevádzali búrlivé protesty na celej planéte. Situácia sa zhoršila natoľko že niektoré EUrópske krajiny sa dištancovali od politiky USA. To, že po 11.9.2001 sľúbili USA pomoc sa akosi zabudlo. Útok na Irak začal bez súhlasu BR OSN. Zúčastnili sa na ňom okrem USA aj Veľká Británia a Austrália, ale v menšom rozsahu. Útok sprvu predchádzal menší chaos, ako keby Spojenci zabudli bojovať v púšti. Často sa v médiách objavovali správy že spojenecké jednotky na seba strieľali pretože si mysleli že ide o nepriateľa. Samotný začiatok vojny bol pre Spojencov ťažký, nemohli sa na iracké územie úspešne prebiť tak, aby si vybudovali základne z ktorých by mohli podniknúť útok. Po mnohých bojoch sa to nakoniec podarilo, ale trvalo to dlhšie ako si mysleli. USA sa opäť, ako v prípade Afganistanu, spoliehali na masívne letecké útoky. Úspešne sa mi podarilo obsadiť strategicky dôležité letiská v západnom Iraku. K Bagdadu sa pohla kolóna počítajúca desiatky tankov a vojenských transportérov. USA predpokladali že ak sa prebijú cez iracké vojská a dobyjú Bagdad tak vojna sa veľmi rýchlo skončí. Celú vojenskú akciu sprevádzala obrovská propaganda ako na jednej tak aj na druhej strane. Hneď na začiatku vojny sa objavovali správy že Spojencom sa bez boja vzdávali iracké jednotky počítajúce tisíce vojakov. Iračania zase médiám uvádzali že Spojencom udeľujú v boji lekcie z efektivity. Najväčšou hviezdou propagandy sa stal iracký minister pre informácie prezývaný Komický Ali, ktorý o úspechoch irackej armády hovoril ešte v čase keď si americké tanky veselo brázdili ulice Bagdadu. Po ovládnutí Bagdadu sa iracká armáda ako keby prepadla do zeme. Saddám Husajn s rodinou zmizli. Bagdad zostal bez vodcu a medzi jeho obyvateľmi vypukla radosť z oslobodenia. Ničili Husajnove sochy a plagáty ktorými bol pokrytý celý Bagdad. S radosťou vypuklo aj čosi iné a začalo sa hromadne rabovať. Keď sa Spojencom podarilo situáciu ako-tak upokojiť zistilo sa že Bagdadčania okrem iného vyrabovali aj múzeum, ktoré uchovávalo pamiatky po dávnej sumerskej civilizácii. Škody boli obrovské. Zdalo sa že vojna sa skončila a do Iraku sa začal vracať normálny život. Opak bol pravdou. Nestabilnú situáciu využili islamskí fundamentalisti, ktorí sa z celého sveta, najmä z Afganistanu začali zliezať do Iraku a po boku niekoľkých divízií rozpadnutej irackej armády, stále vernej Husajnovi, začali bojovať proti USA partizánskym štýlom boja. Situácia sa nezlepšila ani po lapení Husajna, ktorý už t.č. sedí pred súdom. To len potvrdzuje tézu že súčasná situácia v Iraku ide na vrub najmä islamským teroristom. Táto situácia zašla tak ďaleko že hrozí že Irak sa prepadne do občianskej vojny. Dôvod je náboženstvo. Moslimskí šiíti a sunniti ktorí v Iraku spolunažívali len vďaka tvrdej vládnucej ruke Husajna sa začali proti sebe búriť. USA spolu s novovybudovanou irackou armádou sa snažia tomuto zabrániť. Otázka znie: "Čo ďalej?" V súčasnej dobe je veľmi pravdepodobné že Irán, ďalší štát Osi Zla, sa snaží vyrobiť jadrovú bombu. O toto sa snaží aj Severná Kórea. Majú USA dotiahnúť svoj boj do konca? Samotné to asi nezvládnu a zdá sa že EUrópa nie je ten pravý spojenec. Vojna by to mohla byť ešte veľmi dlhá a krvavá. Táto vojna sa nemôže skončiť, ak by sa zo strany USA skončila tak islamskí extrémisti by to mohli považovať za víťazstvo a posilniť ich túžbu "zničiť Západ". Hovorí sa, že keď kopneš do besného psa tak ťa bude hrýzť dovtedy pokým ho nezabiješ. USA si už kopli.

USA sa z Iraku stiahli už pred nejakým časom, za sebou zanechali irackú armádu v počte asi 250 000 mužov a vyzbrojenú americkými zbraňami, ktorá mala strážiť krehkú stabilitu a hlavne, aby sa šiíti a sunniti medzi sebou nepozabíjali. Zdá sa však, že tento plán začína mať vážne trhliny. Islamisti (v bruselskej rétorike treba chápať ako bojovníkov za slobodu a kultúrnu rozmanitosť) zo skupiny Islamský štát v Iraku a Sýrii (ISIS) po tom čo začali od Asada v Sýrii dostávať na frak sa rozhodli zobrať útokom labilný Irak a zo severu si to po obsadení pár miest hasia rovno na Bagdad, od ktorého v čase písania tohto príspevku sú asi 100 kilometrov. Slabá iracká armáda, hoci je lepšie vyzbrojená a je početnejšia, je tak demoralizovaná, že islamistom nekladie prakticky žiadny odpor. Situácia je tak vážna, že USA uvažujú nad vojenskou pomocou. Džihádisti smerujú na Bagdad, obkľúčili aj najväčšiu rafinériuIrackí vojaci utekajú pred fanatikmi, Obama nevylúčil vojenskú pomocS islamistami ISIS prichádza teror, zavádzajú aj verejné popravy

Zdá sa že konflikt je na svete, USA sa nechalo počuť, že hrozi globalny konflikt. http://hnonline.sk/c...je-na-spadnutie http://www.sme.sk/c/...ok-na-iran.html

Po vlne revolúcií v arabskom svete sa situácia čiastočne stabilizuje, aspoň sa tak zdá. V niektorých štátoch došlo len k menším prostestom, ktoré neprerástli do ničoho významnejšieho, niekde sa len vyskytli vládne ústupky, inde padali dlhoročné režimy. Svet sa momentálne pozerá na Líbyu, kde Kaddáfi hrozí gerillovou vojnou a samotná protikaddáfiovská opozícia nie je jednotná, nejasnosti sú okolo Egypta, kde hrozí návrat islamistov, z čoho je Izrael veľmi nepokojný a zrejme sa posilnia túžby Palestínčanov po vlastnom štáte. Nejasná situácia je aj v Jemene a hlavne v Sýrii, kde prezident Asad stále odmieta opustiť úrad a krvavo potláča demonštrácie. Do popredia záujmov sa dostáva aj Turecko, ktoré ešte donedávna bolo kľúčovým spojencom Izraela, ale odkedy medzi týmito dvoma krajinami sú diplomatické vzťahy na bode mrazu, tak Turci sa nechávajú počuť, že chcú byť lídrami islamského sveta. Postoje Turecka robia vrásky aj Cyperčanom, ktorí o rok majú prevziať predsedníctvo EÚ a Turecko sa vyhráža, že jeho reakciou bude zmrazenie vzťahov s EÚ. K tureckým postojom nie sú priaznivo naklonené ani viaceré arabské krajiny, ktoré si ešte pamätajú osmanskú nadvládu z minulého storočia a zároveň sa mi nepozdávajú nedávne spojenecké vzťahy s USA a Izraelom. Podľa americkej diplomacie aktuálnymi otázkami tohtoročnej jesene budú tieto body: zmeny lídrov vo viacerých arabských krajinách môžu zakývať krehkými vzťahmi v blízkovýchodnom regióneprípadné víťazstvo islamistov v novembrových voľbách v Egypte môže výrazne ohroziť studený mier s Izraelompád Kaddáfiho nepriniesol Líbyi mier, naopak, hrozí partizánska vojna pod vedením bývalého režimu a zároveň ani vzťahy medzi samotnými povstaleckými frakciami, ktoré prezentujú dočasnú vládu, nie sú ideálnezmena režimu v Líbyi môže opäť povzbudiť opozície v krajinách, kde boli jej akcie už potlačenévzťah Turecka k Izraelu a Cypru a jeho snahy o prevzatie úlohy lídra v islamskom sveteĎalšie informácie nájdete v článoch Arabská jar sa môže skončiť zle a Turecký premiér sa vyhráža už aj únii. Pre Cyprus Môžeme len čakať ako sa to celé vyvinie, ale nuda asi nebude.