Ráno nás v Lukle víta slnečné počasie s perspektívou odletu. Balíme, raňajkujeme a čakáme na lietadlo. Prakticky pol dňa sa vyvaľujeme na „letisku“, poradie letov i časy príletov a odletov sú nevyspytateľné. Nevieme, ktorý bude náš, všetko je v réžii majiteľa lodge, kde sme boli ubytované. Vykľúva sa z neho pekná svinka, zrejme čaká nejakú úplatu, aby sa náš odlet urýchlil. Nedočká sa ničoho, zato okolo druhej sa sedem z nás dočká odletu.

Do lietadla sa vteperíme ako tradične – v goráčoch, skeletoch, vo vreckách mám mačky a moja „príručná“ batožina má aspoň desať kíl. O pol hodinu pristávame v teplom Káthmandú a spotené sa hrkoceme batožinou prepchatým taxíkom do hotela Potala Guest House. Zvyšok skupiny je v nedohľadne, keď po pár hodinách prídu, dozvedáme sa, že takmer neodleteli. Podarený majiteľ lodge im chcel „vybaviť“ odlet až na zajtra, museli pohroziť, že sa z letiska nepohnú a budú tam aj spať...

Večer máme vybavené stretnutie s nepálskymi ženami. Vezieme sa tam taxíkmi, víta nás orchester, transparent, na krk dostávame vence z kvetov, cvakajú fotoaparáty... Je to garden party, v záhrade občerstvenie, kopa ľudí, prevažne mužov, reprezentantov štyroch nepálskych organizácií. Pro forma pokecáme i s prítomnými ženami a už nás ženú na kultúrny program. Nepálske ľudové tance a spevy, prekvapujúco temperamentné a fajn. Tlieskame a aktívne sa zapájame do programu – najskôr spieva slovenskú ľudovku Katka s Vandou oblečené do krojov, potom sa ocitáme na pódiu všetky – v teniskách, kraťasoch a tričkách, s červenou bodkou pre šťastie na čele a vencom z kvetov na krku odušu spievame. Napokon i tancujeme spolu s členmi nepálskeho súboru. V záhrade ešte výmena darčekov, pivo a spokojne odchádzame domov.

Noc je peklo. Takmer nespíme pre kvantá komárov, celú noc sa škriabem a predstava, že tu máme stráviť ešte ďalšie dve, je odstrašujúca. Ráno pod studenou sprchou konštatujem škody – štípancov sú mnohé desiatky, možno dobre cez sto, ale kašľať na to.