Okolo druhej ráno, dve hodiny po polnoci sme sa pobrali ku mne domov. Bol som na celozávodnej dovolenke a Hubert sa nikam neponáhľal. Tak som ho pozval k sebe. Niečo ešte mrmlal ohlásení sa odesiatej u poručíka Bazalku. Okolo tretej sme našli Hubertovo auto, na ktoré ukázal, že by malo byť jeho. Potom vyhodil tyčku. Po troch kávach som si sadol za volant. „Aha, zabudol si kľúče v aute,“ som mu vynadal a naštartoval káru. Zvýšil som opatrnosť počas jazdy akonáhle sa spustil dážď. Vymenil som Iglesiasa za Mansona. Žil som kľudným stereotypným životom. Až moc kľudným. Preto som privítal stretnutie s kamarátom z detstva. Rozmýšľal som nad tým, že kedy som naposledy vyviedol nejakú hlúposť len tak. Pamätám, keď som si dal zafarbiť vlasy. Farba nechytila, tak som bol len odfarbený. Mal som asi zlatistú farbu vlasov. Okolie to prijalo lepšie ako u nás doma. Nie nadarmo sa hovorí, že doma sa prorokom nestaneš. Pred tým než mama prišla domov, dal som si na hlavu uterák. Otvoril som dvere a povedal jej, že len nech sa nezľakne. Neskôr sme na túto historku spomínali s úsmevom. Povedala, že od prekvapenia mi zabudla vylepiť facku. Myslela si, že som ostrihaný na Ronalda. „Buch!“„A do riti!“ Zrazil som Zajaca poľného. Hubert spal ďalej, našťastie si nič nevšimol. Zastavil som sa a hodil zajaca do kufra. „Ešte sa zíde,“ pomyslel som si. Ráno sa zobudím skôr, a odstránim ten sajrajt z nárazníka, pred tým než si to všimne. Nechcem riskovať protézu..