Zaparkoval som Hubertovu zelenú Škodovku pri mojom vchode. Býval som na druhom poschodí, ale 120 kilového boxérskeho šampióna je lepšie vopchať do výťahu a tak ho priLahnuť kdverám. „L ́ !“ TeoreLcky som to myslel dobre, ale prakLcky sa nám výťah pokazil už po tretí krát tento týždeň. Snažil som sa Huberta prebrať. Nepomohli ani facky, ani kopance. Tak som priniesol aspoň deku z auta, aby som ho do nej zabalil. Zmiernil som tým otrasy a hluk pri vláčení bezvedomého priateľa po schodoch. Vybalil som u seba Huberta a položil na hovník (gauč po starom). Nakŕmil som ešte Sebastiana a zaľahol do postele. Ráno som teda poumýval zakrvavené auto. Nebohého zajaca som vytiahol z kufra a pripravil na raňajky s rizotom. Hubert sa čudoval v koho byte sa prebral. Keď sa začal prebúdzať, spýtal som sa ho: „Bzz! Aranyom, raňajky si prosíš do postele alebo budeš radšej papať v kuchyni?“ Tak to ho porazilo! Vedel som, že ma nespoznal, a aj som jeho dezorientáciu trocha zneužil. Nahovoril som mu, že ma zbalil v bare u Modrej Ustrici a že teraz spolu chodíme. Hubert si začal trhať vlasy: „Ách, mal by som prestať piť.“ Nevydržal som sa pozerať na jeho zarazenú tvár a vybuchol som od smiechu. „To som ja, Mauricio! To, so mnou si sa včera ožral.“ Hubert sa na mňa lepšie pozrel, poškrabal si hlavu a povedal: „Už si začínam na niečo spomínať. To vôbec nebolo vtipné! A kto ma vyzliekol donaha?“ Tak táto otázka zasa prekvapila mňa. Rýchlo som zmenil tému a navrhol som, aby sme sa naraňajkovali skôr než nám vychladne rizoto. Potom sa urehotal on, s tým že dostal on mňa. Ha, ha...nazdraviééé!“ Presunuli sme sa do kuchyne, kde sme pokračovali v debate nad králičím rizotom so šálkou pomarančového džúsu. Hubert namietal, že nemá rád varenú zeleninu. Tak začal z rizota oddeľovať varenú mrkvu aj hrášok. Zasa som dostal záchvat smiechu, keď som si ho predstavil, že čo by robil ak by nemal rád ryžu. Spýtal sa ma: „Ako často chodíš na lov?“ Práve mu vylomili zub broky, ktoré zasiahli zajaca. Upokojilo ma, že toho chudáka som nezabil ja. Len som ho zbavil utrpenia... „Podľa toho ako často mi vbehne do cesty korisť,“ som mu odpovedal. „Vidíš toto je to, čo mi dlho chýbalo,“ som sa priznal Hubertovi. Odpil si zo šálky a opýtal sa: „Máš na mysli raňajky s bývalým trestancom?“ Nie, našu debatu a vykoľajenie sa z prúdu každodenných starostí. Na to si musíme pripiť! Zdvihli sme poháre a štrngli sme si pre začiatok sdžúsom.