Nechcelo sa mi veriť, keď som zbadal na vianočných trhoch v dave ľudí kamaráta Huberta ako mláti Mikuláša. Jeho vyčíňanie ma neprekvapilo. Vždy mal výbušnú povahu, o čom svedčia moje dve umelé očné zuby. A to sme kamaráti... Dávno sme sa nestretli, tak som na neho zakričal: „Hubert, Hubert! Pusti toho chudáka, to som ja Mauricio!“ Potom čo ma vystískal do omdletia sme sa poobzerali po najbližšej kostolnej veži. Podľa predpokladu sme našli oproti kostola menšiu krčmu. Zaspomínali sme na staré časy. Ja som ešte študoval externe právo. Keď som mu povedal, že sa chystám stať obhajcom zákona, spýtal sa ma: „Áá, vieš žéé ako zistíš že právnika zrazilo auto?“–„Nie,“ odpovedal som. „Ták, že nenájdeš stopu po brzdééé!“ Posledný 12-krát sme si štrngli a pobrali sme sa domov. Bola tu jedna vec, ktorá mi vtej chvíli nedávala zmysel. Vedel som, že Hubert nemal rád Vianoce a že práve vyšiel z lochu. Mohli sme byť asi v 3.ročníku na základke keď si jeho rodičia počas Vianočných sviatkov zavolali ako pestúnku uja Imra. Ujo Imro bol kominár aprevlečený za Mikuláša a mal sa spustiť komínom aj s darčekmi. Dopadlo to trochu inak. Pestúnka sa zasekla v komíne a Hubert si myslel, že ak zakúri tak sa mu bude liezť von ľahšie. Ujo Imro zhodil vrece s darčekmi a dopadol na ne s hlučnými nadávkami. V ten večer dostal Hubert pod stromček výprask od opitého tučného plešatého sadzami zanoseného Mikuláša.