tak o smrti napisem este raz.

V piatok mi zomrel dobry kamarat. Vlastne sme sa az tak velmi nekamaratili, ani neviem ako sa volala jeho zena a deti, ale ked vam zomrie kamarat, patri sa pisat o dobrom kamaratovi a ked som si vecer lahol do postele a zhasol svetlo, rozmyslal som co tu po nas ostava, pretoze kazda smrt nas nuti rozmyslat a nepyta sa, ci chceme.

Na stolicke mi viselo pokrcnene tricko, ktore mam teraz na sebe, lebo som prezil. Ale keby som sa v noci pobral ta, rano by zostalo radoby prehodene cez operadlo a ponozky pri posteli tiez, moje ponozky a moje tricko. Nacata krabicka cigariet vedla pocitaca na stole a tri spaky v popolniku v kupelni na okne, ktory sa mi vecer nechcelo vysypat. Kym som isiel spat, hodil som na facebook nejaky priblby status. Rano by tam niekto napisal „to nie je mozne, nemozem tomu uverit, bol si dobry kamarat, skoda“ a medzi tymito dvoma zdeleniami by ostala iba tenka ciara. Ako male decko som sa tri roky tesil, ze otvoria obchvat okolo nasej dediny, otvorili ho nedavno, mame tu par dni, povedal by som, ze az bozsky klud. Rano by som vsak lezal so zdvihnutymi trampkami a auta by po obchvate chodili aj tak. Preco? Na co som sa tesil? Do politiky som vcera napisal prispevok, lebo mi nie je jedno, co sa tu deje. Som spokojny, ked sa mojim predstavam vo svete dari a som pravom nasraty, ked sa dari niekomu inemu. Co by sa stalo s mojimi nazormi a predstavami dnes rano? Lezali by vedla tricka prehodene cez operadlo, alebo pri ponozkach na koberci pod postelou. Uz by sa nemuseli tvarit vznesene a dolezito, premenili by sa v ine skupenstvo a vyparili by sa ako prd vo vesmire. To je dost sklucujuci pocit, nie? Dalo by sa namietat, ze trvacnejsie ostavam zapisany v mysliach inych, ale moj obraz v ich hlave je tiez iba ich predstavou.

Ano, je to tak. Hladanim odpovede na to, co by znamenala moja smrt, najdem iba odpoved na to, co je moj zivot a to zistenie nie je nijako povznasajuce. Ako batola som „nafasoval“ sadu stetcov a farieb a biely nepopisany list. Spociatku moja tvorba nebola nijako pekna, iba sama machula a spinave plienky. Vela museli domalovat za mna. Postupne som vsak cudzie ruky z mojho vykresu vytlacil a maloval som si stale jasnejsie kontury sam. Obcas mi zhora kvapla na rozpracovane dielo cierna farba a stale mi chvilu trvalo, kym som ju prekryl svetlejsou. Niekedy som nechal farby zapadnut prachom, aby mi ho neskor niekto pomohol ofuknut a mohol som tvorit dalej. A ludia prechadzali okolo. Ignoranti presli okolo mna s odvratenym pohladom a mali pravdu, mna tiez nebavi pozerat sa na kazdy vykres. Niektori sa iba zastavili a rychlo isli prec, ale boli aj taki, co sa zdrzali dlhsie. Nasli sa dokonca aj odvazlivci, co mi strkali pred nos svoje machule, lebo si mysleli, ze su zaujimave. Ja ludom neviem povedat „zbalte si svoje skrabance a chodte prec, vy surealisti“, tak sa u mna pretrcaju so svojimi obrazkami, aby casom prisli na to, ze sa im nepacia moje a az potom idu prec. Chvilu mi trva, aby som pre mna nezaujimavych ludi znechutil. O nieco dlhsie mi trva ludi zaujat. Pripustam, ze vtedy mozem byt taky isty otravny ako tie otravy, ale pre nieco a niekoho tu asi kreslim, nie? Nechcete sa kuknut?

Ta trapna pointa sa na nas moze skerit v tom, ze sa snazime zbytocne. Zajtra pride niekto, alebo nieco, zbali nasu popisanu stranku a hodi ju ako dalsi spisovatelov nepodarok do kosa, kde ju uz nikto nikdy neuvidi. Pamatate si, ako ste prechadzali okolo mna a cez rameno sliedili, co robim? Ak nie, mate smolu, ja vam uz nemozem odpovedat, lebo lezim spolu s tym papierom v kosi.

Davajme na seba pozor, zaujimajme sa o seba a pamatajme sa navzajom, ludia. Aby sme tu zostali aj potom :)