Takúto tému alebo celý súbor tém sa dá začať v hociktorom časovo historickom úseku, takže ja začnem z kníh Prorockých a prorokom Malachiášom.

Prorocké knihy, Malachiáš 3:1-5 .

--------------------------------------

1 Ajhľa, posielam svojho posla, aby pripravil cestu predo mnou, a vtedy zrazu príde do svojho chrámu Pán, ktorého hľadáte, a posol zmluvy, v ktorom máte záľubu. Ajhľa, prichádza! - vraví Hospodin mocností. 2 Kto znesie deň Jeho príchodu? Kto obstojí, keď sa zjaví? Veď On je ako tavičov oheň a ako práčov lúh! 3 Posadí sa ako tavič a čistič striebra a prečistí levítov; tríbiť ich bude ako zlato a striebro a budú správne prinášať Hospodinovi obete; 4 Hospodinovi bude príjemná obeť Júdu a Jeruzalema ako za dávnych dní a v dávno zašlých rokoch. 5 Priblížim sa k vám na súd a budem rýchlym svedkom proti čarodejníkom a cudzoložníkom i proti tým, čo ukracujú na mzde nádenníka, vdovu i sirotu, odmietajú cudzinca a neboja sa ma - vraví Hospodin mocností.

.... prvý list apoštola Pavla Korintským 15:1-4 hovorí: “Pripomínam vám, bratia, evanjelium, ktoré som vám zvestoval, ktoré ste aj prijali, aj zotrvávate v ňom, aj spasenia dochádzate z neho, keď ho zachovávate tak, ako som vám ho zvestoval, leda ste nadarmo uverili. Odovzdal som vám totiž predovšetkým, čo som aj sám prijal, že Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem a bol pochovaný a v tretí deň bol vzkriesený podľa Písem.”

"Vo svojej veľkej milosti nám daroval nový život v živej nádeji skrze vzkriesenie Ježiša Krista."

1 Petra 1:3

-------------

"Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna, aby každý, kto v Neho uverí, nezahynul, ale mal večný život."

Ján 3:16

------------

"Ak vyznávaš svojími ústami, že Ježiš je Pán, a veríš vo svojom srdci, že Ho Boh vzkriesil zmŕtvych, budeš spasený."

Rímskym 10:9

-----------------

... a mohli by sme pokračovať ,čítanie či zo Starého zákona, tak i z Nového zákona ,ak rozumiete pointe či židovstva ale najmä kresťanstva je v celku veľmi zaujímavé,ako na rozjímanie tak i na modlitby,..... ale svet, i keď už v podstate dnes nie kresťanský,ani židovský,a ani moslimský alebo budhistický, najskôr pravda bude,že je =globalizovaný = materiálny,chlieb a hry,svet ,ktorý vo väčšine vôbec nepotrebuje Boha,mnohokrát nechce Boha , má svoje z l a t é teľa alebo teľatá, má svoj lesk , klaňajú sa tomu...a čuduj sa postačuje im to k životu, a žijú tak, i nič sa nedeje, myslia si to, ale nie je to tak, pretože život na zemi je veľmi krátka etapa existencie , tá hlavná nás len očakáva, ale nie každému to bude umožnené , a sv.Peter to veľmi dobre vie i stráži Bránu nebeskú . Fetiš peňazí , bohatstva, majetkov.... ovládli svet a všetko okolo nás je bez lásky, bez citu, iba tak, aby zasa niekto na tom zarobil, pretože všetko sa točí okolo zlatého teľaťa. Áno pokušenia boli a sú vždy veľké a ťažko sa im odoláva,ale ak viera je silno zakorenená dá sa cezeň prejsť bez povšimnutia.

Ak by sme boli obdarení možnosťou preniesť sa minulosťou od čias nanebovstúpenia pána Ježiša Krista cez desiaty deň po tomto veľdiele Stvoriteľa a postavení svojho Syna po svojej pravici, zoslal Ducha Svätého, čim môžme Turiciam hovoriť i Narodenie Cirkvi Svätej, teda preniesť sa starovekom , keď po ukameňovaní Štefana zásluhou farizeja Šavla alebo Pavla a po Pánovom zjavení sa najhorlivejšeho šíriteľa kresťanskej viery a následnom prenasledovaní nasledovníkov Krista znamenalo rozptýlenie najmä helénistickej časti jeruzalémskej cirkvi. Filip, jeden zo siedmych priniesol Evanjelium do Samárie a šiel kázať na pobrežie a došiel až do pohanskej Ceasereje. Helénisti odišli i do Antiochie a tam kázali pohanom, donášali svetlo viery Ježiša nehľadiac na skutočnosť,že nie všade boli vítaní .... a tí čo uverili pomaly ovládli svet svojou láskou k Ježišovi a šírením jeho slov , ako v Jeruzaleme,Samárii,Ceasereje,Antiochii,Eféze,obluda,Korynt,Filipy,Ríme..... a tí čo vydržali strádanie,nepriateľstvo,hlad,neustále schovávanie,boj s falošnými prorokmi, ale vždy naplnený Duchom svätým , vieru v Ježiša Krista vytrvalo šírili všade po celom vtedajšom svete, čo vtedy predstavovala najmä Rímska ríša.

Postoj Ríma ku kresťanom sa viackrát menil, najskôr Rím kresťanov toleroval, neskôr sa to zmenilo v pravý opak. Kresťania boli prenasledovaní za:

-za konkrétne priestupky /väčšinou vymyslené/ podpáľačstvo, krvismilstvo, mágia, ilegálne zhromažďovanie a porušovanie „majestas“ /v ich prípade odmietanie obetovania cisárovi/.

- v celej ríši platil zákon zakazajúci kresťanstvo, no nebolo to pokladané za tak dôležitý problém, a dodržiavanie tohoto nariadenia bolo zverené guvernérom.

Cisár Valerián vydal nariadenie, aby kresťania, biskupi, kňazi, boli zabití priamo na mieste, kde ich nájdu. Tak skončil aj Štefanov nástupca Sixtus II. 257-258, pri vysluhovaní bohoslužby, aj kňaz Vavrinec, ktorého za živa upálili 8. augusta 258.

Rímsky biskup Marcelín /296-304/, po ňom sa zachoval kameň s nápisom „papa“, teda až tu môžeme s istotou hovoriť o používaní pomenovania „papa – pápež“. V tom čase Rímu vládol Dioklecián, ktorý nariadil, kto nebude obetovať pohanským bohom bude popravený, čo spôsobilo veľké prenasledovanie a vraždenie kresťanov včítane detí. Úbytok kresťanov bol tak veľký, že Rím nemal 4 roky svojho biskupa.

Najdôležitejšou udalosťou týchto čias, bolo vyhlásenie Milánskeho ediktu v januári 313 cisárom Konštantínom Veľkým, ktorý zaručuje úplnú náboženskú slobodu a vracia všetky zhabané majetky cirkvi. Konečne po desaťročiach prenasledovania, týrania, zákazov sadá na cisársky stolec človek, ktorý je priaznivo naklonený kresťanom a až natoľko , že dal na zástavy vojakov vyšiť Kristov monogram, dokonca i na helmách. Cisárova manželka darovala papežovi Silvestrovi I./314-335/ Lateránsky palác, z ktorého sa tak stala pápežská rezidencia. Okamžite sa začalo so stavbou Lateránskej baziliky, ktorá je dodnes pápežskou katedrálou.

V roku 318 alexandrijský kňaz Árius/ Ariani, ariánske učenie, arianska cirkev / začal presadzovať učenie, podľa ktorého Kristus nie je Boh tej istej podstaty ako Boh Stvoriteľ. Keďže sa tato náuka šírila čoraz viac, s pomocou Konštantína zvoláva Silvester I. cirkevný koncil do Nicei. Na ňom za prítomnosti 318 biskupov toto učenie odsúdili a prijali Nicejské vyznanie viery.

V r. 336 za Mareka boli dokončené stavby hlavných bazilík, Lateránskej a baziliky Sv. Petra, ktoré dal samotný cisár Konštantín vyzdobiť zlatom.

"" Z tohoto obdobia sa zachoval záznam výroby arcibiskupského rúcha, tzv. „pallia“:

Každoročne 21. januára prinesú počas omše na „Agnus dei“ k oltáru dve biele barančatá k požehnaniu. To udeľuje slúžiaci kňaz a na záver i pápež. Barančatá odnesú do kláštora , kde ich mníšky vo vhodnom čase ostrihajú a z tejto vlny urobia spomenuté pallium. To potom ostane ležať na hrobe sv. Petra cez noc, na znamenie toho, že arcibiskupská moc pochádza od sv. Petra. Pallium je symbolom pastierstva. ""

Počas éry rímskeho biskupa Júliusa 337-352 nastáva prenasledovanie kresťanov na východe v okolí Eufratu a Tygrisu a je tak ukrutné,že predčí utrpenie všetkých čias. Ak by sme chceli vedieť prečo pri čítaní Evanjélia stojíme, tak to zariadil pápež Anastáz okolo roku 400 a tento rok je dôležitý aj v tom, že karta v prenasledovaní kresťanov v Ríme sa obracia v neprospech pohanov, keď cisár Honórius zakazal obetovanie pohanským bohom pod trestom smrti a nielen to , ale zakázal všetky pohanské zvyky.

V roku 410 Góti obsadili Rím a skoro celý ho zničili. obyvateľov povraždili okrem kresťanských kňazov, kostolov, chrámov kresťanov a všetko, čo tam bolo ponechali na pokoji, včítane ľudí .

V období kedy bol na biskupskom stolci Siricius/384-399/ sa definitívne prijalo označenie „PAPA“ pre rímskeho biskupa. Dovtedy tento titul používali všetci ostatní biskupi v cirkvi, no od vtedy je vyhradený pre rímského biskupa, ktorý sa týmto nadraďuje nad všetky ostatné zbory.

V r. 428 patriarcha Nestórius/ Nestoriani/ vystúpil proti učeniu, že Mária je Bohorodička a zastával názor, že Kristus bol po Márii človekom. Okamžitá reakcia Ríma odsúdila tento názor na synode /sneme/ v Ríme r. 430, a odsúdila Nestória vylúčením z cirkvi. Uzákonenie Božej rodičky priniesol až koncil v Efeze, ktorý zároveň znamená aj prvú Mariánsku dogmu, že Panna Mária je Božou Matkou.

Problém s voľbou biskupa rímskej cirkvi pretrvával a prehlboval sa najmä po zmene nepriateľskej atmosféry z kresťanov na pohanov a po prijatí kresťanstva ako jediného a určujúceho náboženstva s ovplyvňovaním vtedajších vladárov na chod cirkvi včítane dosadenia svojich nominantov na všetky významné posty katolíckej cirkvi včítane pápeža. Ak sa to neudialo, nebola v tom zhoda, čo bolo dosť často boli pápeži dvaja,teda aj ten ktorý získal mení počet hlasov. Bolo nutné prijať jednotne jeden spôsob voľby , ktorý presadzoval Bonifác / 418-422/ a to voľba, ktorú poznáme i v súčasnosti,teda jednohlasná voľba a konaná až dovtedy, kým sa nezvolí jednohlasne pápež.

To, že sa rímsky biskup považoval za vodcu celej cirkvi vidieť z Bonifácovho listu carihradskému patriarchovi, kde píše: „ Čím je hlava pre telo, tým je Rím pre cirkev!“

No neboli problémy iba u západných kresťanov a rímsko katolíckej cirkvi.Na východe súperili o prvenstvo vo vedení cirkvi alexandrijský a carihradský patriarcha, Arianska cirkev potláčala cirkev katolícku,taktiež neboli jednotní vo vysvetľovaní Evanjelií, čo mnohokrát viedlo k oddeľovaniu sa jednotlivých kresťanských spoločenstiev a tak celkovému oslabovaniu celej svätej cirkvi a kresťanstva v tejto časti sveta vôbec. Tento stav nezrovnalosti a prortivenstva vo viere v Ježiša Krista prechádza mnohými desaťročiami a čo sa týka Arianskej viery môžme hovoriť o stáročiach, čo fakticky bolo prípravou živnej pôdy pre nové náboženstvo.

K týmto problémom vo východných provinciách sa pridali pustošivé nájazdy Vandalov,Gótov a neskoršie aj Húnov na Apeninskom polostrove, ktoré v celku dobre a hlavne odvážne z vládol vtedajší pápež Lev I./440-461/, keď bez rozpakov sa vyberá v ústrety náčelníkovi Hunov Atilovi a zjedná v júly 452 zastavenie nájazdov a odchod z Talianska. Podobne v prípade nájazdov Vandalov už na mesto Rím pápež vychádza v sprievode svojich kňazov v pred ozbrojencov a náčelníka Genzericha, čim dojedná ,že Vandali nebudú vraždiť obavateľov, ale si iba odnesú bohatstvo mesta, ako vojnovú korisť.

Rokom 476 končí Západorímska ríša a aj starovek.

Na východe naďalej pretrvávali problémy s Arianmi a v Carihrade na konci 5 storočia dokonca došlo k nepokojom, keď Ariani katolíkom vyrezávali jazyky, aby vraj nemohli chváliť Ježiša Krista, ako živého Boha ....

Opätovne dochádza k problémom voľby pápeža, keď svetská moc v osobe cisára presadzuje nie po prvýkrát svojho kandidáta a ak stane,že ani to nepostačuje , podporí potikandidáta aj za cenu dvojpápežstva, veľmi dobrým príkladom miešania sa do veci cirkevných je aj koniec 5 storočia a dvojpápežstvo,keď pravoplatne zvolený pápež Simachus /498-514/, ale nie v očiach moci cisára, ktorý podporoval Laurinca a ktorý sa stal protipápežom, ale iba do doby,keď v Ríme kvôli takémuto stavu vypukli nepokoje a cisár uznal právo Simachusa na pápežský stolec.

Ariánska cirkev i po prechode do nového storočia mala stále obrovský vplyv hlavne na východe kresťanských území aj zásluhou cisára Anastaziusa, ktorýdovolil prenasledovať katolíkov a vysoko podporoval Ariansky klérus. Tento stav trval do roku 518, kedy ciasára Anastaziusa v jeho 88 rokoch zabil blesk, čo bolo nástupcom nového cisára považované za Božie znamenie, ktoré podľa neho znamenalo urovnať spory s katolíkmi a zmierneniu oboch znepriatelených strán. Po dvoch storočiach rozporov o Božskej podstate Ježiša Krista s mnoho tisíckami zavraždených veriacich kresťanov prichádza k cirkevnej jednote, i keď táto otázka rezonuje dodnes.

Urovnanie sporov Rím - Carihrad , katolíci versus ariani , taktiež priaznivo naklonený byzantský/východorímsky/ cisár Justinián I./482-565/ vládnuci od roku 527, klalo oči ariancovi gótskemu kráľovi Teodorichovi, ktorý v tom čase ovládal podstatnú časť dnešného Talianska a tak vysiela pápeža Jána I./523-526/ do Carihradu o vyjednanie rovnakých podmienok arianov s katolíkmi. Pápež nič také neplánoval urobiť, v tom čase korunoval carihradského cisára a vracia sa späť do Raveny, kde je kráľom vrhnutý do žalára a utýraný k smrti. Až po nástupe nového kráľa Atanaricha je klérus vyňatý z pod svetskej jurisdikcie a od tej doby je podriadený iba cirkevným súdom, neskoršie po francúzskej revolúcii iba v otázkach cirkevných a nie civilných alebo občianskych.

Dionýzus rímsky opát zostavil v r.531 prvý kresťanský kalendár, ktorý uviedol do platnosti terajší kresťanský letopočet. Do toho času sa používal letopočet od založenia Ríma " urbe condita." Podľa neho, pripadol rok narodenia Ježiša Krista na rok 734 po založení Ríma.

V r. 553 sa v Carihrade schádza na 150 biskupov a začína II. carihradský koncil. Celé pozadie, ohľadom sporu o Kristovo človečenstvo a božstvo, možno v tom čase označiť ako politické. Cisár, si mienil k svojej ríši istejšie pripútať Egypt, najbohatšiu časť ríše a ukázať kto má väčšiu moc.

Rím a Taliansko je sužované neprestajnými nájazdami , či už Gótov v roku 546, ale i postupne Longobardov,Alemanov,Frankov a následnými pohromami moru a cholery veľmi preriedili počty obyvateľstva, pričom takýtoi negatívny stav permanentných vojen a nájazdov včítane chorôb trvá do konca 6.storočia.

Až nástupom Gregora I. Veľkého /590-604/ na pápežský stolec sa pomery skľudňujú... Tento pápež je prvým, ktorý mal pôvodne zázemie v zámožnej rodine a sám bol vzdelaný,pôsobil na carihradskom dvore cisára,ovládal jazyky, právo, vtedajší obchod, a bol majetný. Nechcel byť pápežom, ale Rím ako predstaviteľ západnej kresťanskej vetvy potreboval, po tak preťažkých rokoch sužovania ,ako cirkvi,tak aj veriacich, človeka vzdelaného,známeho,bohatého a s kontaktami na všetky strany, človeka pevných zásad.A toto všetko Gregor I. určite predstavoval.

Už nástupom do služby Gregor I.Veľký ukázal svoju veľkosť, keď Rímom vládol hlad a bieda i pápež zabezpečil dovoz obilia zo Sicílie. Nebál sa povyhadzovať všetky svetské vyžierky z pápežského dvora a tak ochrániť pokladnicu pred zbytočnými výdavkami.

Ako prvý pápež vydal základné pravidlá pre duchovných a duchovnú službu =Liber regulae pastoralis-/ akýsi základ kódexu základov kanonického práva, no taktiež nie bezvýznamné dielo Sacramentarium Gregorianum, ktoré je základom dnešného misálu.

Gregorovi sa pripisuje i vybudovanie základov pápežského štátu, keď sa mu podarilo odhovoriť Longobardského kráľa Agilulfa od útoku na Rím, čim týmto činom pápež Gregor I. Veľký významne upevňuje politickú moc Vatikánu.

Taktiež významne prispel k budovaniu rímsko katolíckej cirkvi na Britských ostrovoch, keď jednak prijal opatrenia na vyškolenie kňazov špeciálne pre Anglicko a ostrovy, pričom už v roku 597 opát Augustín v Canterbury zakladá biskupstvo podliehajúce Rímu.

Po smrti Gregora v rýchlom slede postupne nastúpili na stolec traja pápeži.

Začiatok siedmeho storočia znamenal pre východnú časť kresťanského sveta formovanie sa nového náboženstva ISLAM prostredníctvom videní Proroka,Božieho posla Muhammada Ibn Abdulláh - MOHAMEDA, ktoré najskôr zjavuje videnia svojím blízkym a postupne širšiemu a širšiemu okruhu ľudí,až sa z toho stáva náboženstvo najprv na Arabskom poloostrove.Viera v jedného Boha Allaha naberá na sile a agresivite, v prvej polovici 7.storočia postupne obsadzuje severnú časť Afrického kontinentu, presne tie oblasti, ktoré vplyvom rozporov v kresťanskej cirkvi ostali oslabené.

A tak počiatok stredoveku priniesol svetu jedno z najväčších,najsilnejších a najagresívnejších monoteistických náboženstiev, ktoré v priebehu dlhých stáročí viedlo neľútostne boje s kresťanstvom, ako na východe, tak i na západe do takej miery a s takou intenzitou, s akou sa do tej doby neviedli žiadne vojny.

Práve stredovek položil základy , že Európa nie je Islamská , a to čo bolo dlhé desaťročia pod jeho vplyvom,Pyrenejský polostrov, sa stáva verné pápežovi a ostáva silno katolícke, ako aj evanjelizáciou Európa veľmi rýchlo kresťanská a katolícka hlavne jej západná , južná ako aj severná časť. Kristianizácia najmä veľmi silnej a výbojnej Franskej ríše,Sacrum imperium- Rímskej ríše, Veľkej Moravy dáva silné, pevné základy kresťanstva do budúcna, čoho dôkazom je víťazný boj Karol Veľkého s Longobardami a ich vypudenie z Apenínskeho polostrova a jeho vymenovanie a korunovanie pápežom Levom III. v roku 800 za prvého rímskeho cisára od rozpadu Rímskej ríše. A tak Karol Veľký franský kráľ, víťaz nad Longobardami,Avarmi a neskoršie aj nad Maurami -Mohamedanmi sa stáva pevným základom moci ,na ktorom silnie kresťanská viera,silnie západné pápežstvo a pozícia pápeža pred Konštantinopolom.

9.storočie znamenalo pre Kresťanstvo v Europe absolútny rozvoj a po dlhých storočiach aj na západe prerástlo v štátno politický systém pri jej prvom korunovanom cisárovi Karolom Veľkým.

Kresťanskí vyslanci bratia zo Solune Cyril a Metód priniesli slovo Božie aj do našich oblastí, na Balkán a na Veľkú Moravu, i keď,samotné udomácnenie viery v Ježiša Krista môžme hovoriť počas nasledujúceho vzniku Uhorského kráľovstva, ktorého zakladateľ Štefan I.prijal kresťanstvo a aj ho tvrdo presadzoval.

Svätá rímska ríša sa až do konca IX. storočia zmietala v nepokojoch. Zvonku na ňu útočili Normani a Maďari, vnútri prebiehali boje medzi vojskami Karola Veľkého a saracénmi, ktorí podpálili a vyrabovali kláštor Monte Cassino, nepokojom sa nevyhol ani náboženský svet. Počas nasledujúcich 18 rokov sa vystrieda až 9 pápežov. Hadrián III. (884-885) bol jedným z mála pápežov, ktorí zomreli a boli pochovaní mimo Rím. Stalo sa tak na ceste do mesta Worms, kde prebiehali prípravy na nadchádzajúci snem. Zomrel 11 septembra v kláštore Nomantula pri Modene, kde sú i jeho ostatky pochované. V Ríme zvolili jeho nástupcu Štefana VI. (885-891). Rímsku ríšu napadol aj úplne nový útočník, ktorého nikto nečakal. Kobylky. Oblaky žravého hmyzu sa vrhli na úrodu a obyvateľstvu hrozil hlad a bieda. Štefan VI. nariadil roľníkom kropiť svoje polia svätenou vodou.

Roky 896 až 904 pre kresťanský svet z pohľadu pápežov bol veľmi zaujímavý, keď na pápežský stolec zasadol v roku 891 zvolený Formosus, ktorý však bol stále vo funkcii biskupa portského, čo rozporovalo základom voľby nového pápeža. Po jeho smrti v 896 roku sa stal novým pápežom na dobu 15 dní Bonifác VI. ... ten Bonifác, ktorého jeho predchodca odvolal z kňazskej hodnosti presbiter... po jeho smrti, nastupuje na pápežský stolec Štefan VII. , ktorý urobil niečo, čo existenciu vážnosti pápežstva veľmi naštrbil. Pápež niekoľko týždňov po nástupe zvolal do Ríma biskupský súd, kde jediným súdeným bol už 11 mesiacov mŕtvy pápež Formosus, ktorého mŕtvolu aj posadili pred biskupov a hlavným bodom bolo : Neplatné , protiprávne zvolenie Formosa za pápeža, čím vysvätenie všetkých kňazov jeho rukami bolo neplatné... A preto bol pozbavený všetkých hodnosti a právomoci, z mrtvoly bolo vyzelečene slávnostné zlaté rúcho, mrtvole boli odťaté prsty , ktorým udeľoval požehnanie, bola nad nim vynesená kliatba a mŕtvola bola vozená ulicami Ríma a hodená do rieky Tiber. Toto všetko za účasti nového pápeža, ktorý nakoniec skončil vo vezení, kde bol iba niekoľko mesiacov po nezmyselnom súde s mŕtvym pápežom zvaraždený.

Nasledujúci pápež, ktorý bol na stolci iba 4 mesiace a bol tiež zavraždený... jeho nástupca Teodor II. , ktorý bol na stolci iba 20 dní dal vytiahnuť z Tiberu mrtvé telo pápeža Formosa, obliecť do pápežského otnátu / mrtvola 16 mesiacov , z toho 4 mesiace vo vode.. / a slávnostne pochoval v bazilike sv.Petra. Nový pápež Ján IX. Formosa plne rehabilitoval.

10. storočie v Európe znamenalo pod znamením kríža nové a nové miesta.. pápežsky stolec zaznamenal za pol storočie 14 nových pápežov, pričom už v roku 900 bol zvolený Benedikt IV.

Sustreďovanie politickej moci pápežmi v maximalnej miere je prelomové 9.februárom 962, kedy dosadený pápež Ján XII./955-964/ stratil svoj nielen politický , ale aj svetský vplyv zásahom Beregera II., čim bol Ján XII. donútený požiadať o pomoc nemeckého kráľa Otta, ktorý zareagoval promptne a už v 961 roku vtiahol do Talianska a v spomínaný deň bol korunovaný za svätého rímskeho cisára, pričom na oplatu necháva pápežom voľnú ruku nielen vo voľbe pápežov,biskupov,kňazov, ale podpisuje " Pactum confirmationis " , čim Vatikán spätne ziskáva všetky majteky dedičstva sv.Petra nimi uvedené... Pactom sa Vatikán stáva absolútne nezávislým ,ako hospodársky, tak aj politicky s obrovskou podporou najmä vojenskou vo funkcii cisára Rímskej svätej ríše, ktoré by malo mať trvalý charakter. Listina.. Pactum confirmationis je doposiaľ uložená vo Vatikáne, je písana zlatom na " lilavom " papieri, a táto zmluva patrí medzi najdôležitejšie v histórii nielen rímskej katolíckej cirkvi, ale kresťanstva ako takého, i keď vtedajší pápež dosadený na stolec, ako 19 ročný Ján XII. toto akosi nepochopil a intrigami brojil proti rímskému cisárovi Ottovi, čím stratil jeho podporu a postupne aj úrad pápeža, keď na po prvýkrát vstupom Ottovych vojsk do Ríma bol Ján XII.zbavený funkcie pápeža a na stolec dosadený Lev VIII., no po odchode cisárovej armády Jan XII. dal Leva VIII. vyhnať z Ríma ,zmrzačil a dal povraždiť jeho prívržencov, obsadil Vatikán a stolec pápeža, i žil zhýralým životom ako predtým načo aj doplatil, keď u jednej z mileniek náhle zomiera na mŕtvicu. Právoplatne zvolený pápež Lev VIII. však už nebol akceptovaný klérom a ten si v roku 964 zvolili nového pápeža Benedikta V. Cisár Otto tento stav odmieta a požaduje návrat právoplatne zvoleného pápeža Leva VIII. a vtiahne so svojim vojskom do Talianska a obsadzuje opätovne Rím a dosadzuje za pápeža opätovne Leva VIII.

Misionárska činnosť kresťanstva v Európe naberá na obrátkach,Česi a najprv Metód, potom Bořivoj a Ludmila,vnuk Václav I., dcéra českého kráľa Boleslava Dobrava sa vydáva za poľské knieža Mieška, a iba zopár rokov a vzniká Poznanske biskupstvo, asi tak rýchlo ako predtým Pražské a Pražský biskup Vojtech krstí v Ostrihome Maďarské knieža Gejzu a jeho syna Štefana,neskoršie prvý Uhorský kráľ a ovenčený naveky kresťanským titulom svätý. Vznikom Uhorského kráľovstva a nástupom na kráľovský trón Štefanom I. svätým v roku 1001 sa Uhorskí králi zásluhou pápeža Silvestra II. navždy stávajú apoštolskými kráľmi a teda zástupcami pápeža vo svojej krajine.

Počas pápežovania Sergejom IV./1009-1012/ obsadili sväté mesto Jeruzalem mohamedánské vojská na čele so sultánom Hakenom.Pápež vyhlasuje vojenskú výpravu na oslobodenie Jeruzalema a svätého hrobu.Pripravuje sa 1.križiacka výprava.

Sever nášho kontinentu bol kresťanstvom obsiahnutý iba okrajovo a tak bolo iba otázkou času kedy sa Normani svojimi vojenskými výpadmi stretnú priamo s cisárskymi kresťanskými vojskami, čo sa ja stalo počas vlády pápeža Leva IX./1049-1054/, ktorý sa priamo zúčastnil stretu s Normanskými vojskami pri Civitale ...a bol porazený, no hrozbou normanským kniežatám, že bude im navždy znemožnený vstup medzi kresťanov a navždy ostanú iba pohanmi sa tí pápežovi poklonili a prosili o milosť a odpustenie.

Bohužiaľ historicky pripojenie Normanov ku kresťanskému svetu zatienil rozkol východnej a západnej cirkvi, ktorý rokmi iba vrcholil,ale práve tento rok 1054 je všade označovaná ako zlomový, ked na jar 1054 roku dorazilo do Konštantinopolu posolstvo od pápeža Leva IX. na čele s kardinálom Hubertom de Silva Candida. Patriarcha Konštantinopolu Michal I. Kerullarios posolstva neprijal, poslov vyhlásil za falošných,list od pápeža, ako podvod, načo kardinál a pápežskí legáti položili list , pápežsku bulu na oltár v chráme Hagia Sofia a vrátili sa do Ríma. Tento dokument- pápežska bula fakticky exkomunikovala patriarchu Konštantinopolu, jeho prívržencov a teda aj všetkých veriaich vtedajšej východnej cirkvi. Synoda zvolaná do Konštantinopolu označila vyslancov pápeža za exkomunikovaných a bula bola verejne spálená. Pápež a Vatikán považovali tento počin Konštantinopolu, patriarchu a cisára za konečné riešenie, i keˇˇd je nutné podotknúť,že i táto schizma bola spočiatku považovaná za čiastočnú a naisto nie prelomová v následných veľmi zlých vzťahoch hlavne ak západnym kresťanstvom vládli Nemci pre Konštantinopol nevzdelaní,až do momentu úspechu prvej križiackej výpravy, ke´´d opätovne kresťanský Jeruzalem a Antiochiu ovládli už nie pravoslávni patriarchovia,ale pápežskí preláti .

Východná schizma sa stáva skutočnosťou pri 4. križiackej výprave, kedy križiaci obsadzuju Konštantinopol / 1204 /, faktický likvidujú východnú kresťanskú - byzantskú ríšu, dávajú vznik Latinského cisárstva s čim v podstate aj súhlasil samotný pápež Inocent III./ 1198-1216/. a oslabením kresťanatva v tejto časti sveta zadávajú neskorší nástup islamizácie .

V roku 1059 po nástupe pápeža Mikuláša II. sa za účasti 118 biskupov koná synoda s jediným zámerom upraviť voľbu pápeža s možnosťou odstavenia politického vplyvu a súhlasu cisára,t.z. nečakať na súhlas panovníka ,ale priamo po voľbe vykonávať funkciu bez možnosti cisárskeho práva veta.

Nástupom Gregora VII./1073-1085 / na pápežský stolec rokom 1073 konči éra potvrdzovania panovníkov pri nástupe pápeža do funkcie. Rokom 1074 zvoláva pápež tzv.pôstnu synodu , ktorá neskoršie má dalekosiahly vplyv na život klérusu, ked sa zavádza celibát, uzakoňuje celibát, ktorý je platný pre kňazov rímsko-katolíckeho vierovyznania doposiaľ. Rokom 1075 chcel pápež doriešiť iný a závažný problém- simonie,kupčenie s cirkevnými hodnosťami, závažný a dlhý problém kresťanskej cirkvi mal snahu vyriešiť navždy. Prijalo sa vyhlásenie, kto príjme cirkevný úrad z rúk svetského človeka bude z cirkvi vyobcovaný a taktiež kto inverstitúru vykonal, uviedol kňaza do úradu bude z cirkvi vylúčený. Toto zavedené pápežske opatrenie veľmi pobúrilo najmä šľachtické, kniežacie stavy, ale i samotného nemeckého kráľa Henricha IV. Z tejto nie veľmi dobrej situácie, kedy nemeckí biskupi odmietajú pápeža Gregora VII. a dokonca zvolávajú synodu, kde ho zavrhujú, ale pápež bulou Audistis dáva celému svetu na vedomie, že na Henricha , kráľa Nemcov uvrhuje kliatbu a : " V mene Otca, Syna, i Ducha svätého ho zbavuje kráľovského titulu, tým každého jeho podaného rozväzuje od prísahy vernosti a pod vylúčením , exkomunikáciou z cirkvi svätej zakazuje všetkým ho uznávať ako kráľa a zároveň sa s nim stýkať , ako s človekom. " Tieto pápežské opatrenia zabrali , ale až natoľko, že nemecká šľachta tento stav chcela využiť na dosadenie nového kráľa, čo aj urobila a v Augsburgu si zvolila nového kráľa Rudolfa Švábskeho.

Doťahovačky kráľov a pápežov aj napriek snahe cirkvi nepodriadiť sa panovníkom na tom ktorom dvore fakticky končia až rokom 1122 keď sa pápež Kalixt II. a nemeckým cisár dohodli na kompromise,keď pápež od tejto dohody má jediný právo na menovanie biskupov a v dejinách je tento dátum známy ako Wormsky konkordát.Pápežovi sa tak podarilo uznanie autority medzi biskupmi, čo neskoršie už veľmi presne definuje Kanonické právo. Týmto daná hierarchická cirkev na čele s pápežom sa stáva rozhodujúcim nielen duchovným, ale i mocenským činiteľom kresťanského západného sveta, ktorá sa postupne umocňuje a nástupom pápeža Inocenta III./ 1198-1216/ naberá na obrátkach charakteru : Pápež ma byť vodcom celého západného sveta, pričom podstata Kristovho učenia sa stráca v nedohľadne, ale cirkev je už natoľko silná,že v týchto zlých časoch vznikajú mnohé sekty a aj žobravé rehole,ako Františkáni zakladajúcim sv.Františkom z Asissi a rehoľu bratov kazateľov Dominikáni zloženú sv.Dominikom.

13. storočím v živote kresťanov hovoríme o absolutnej závislosti pápežov na francúzskych vladároch, kedy orientácia Rímskej kúrie je tak veľká,že sa aj s pápežom Klementom V. rokom 1307 sťahuje do Francúzska do Avignonu.

Pápež v Avignone má oveľa viac pohodlia, viac majetkov, viac prepychu i za cenu,že proti sebe popudí biskupov, čo sa ani nemuselo dlho čakať a disciplína v západnom kresťanskom svete bola nadlho chaotická a trvala viac ako štyridsať rokov, a tomu obdobiu hovoríme " západná schizma." Tlak biskupov na návrat pápeža do Ríma vrcholil a Gregor XI. tak aj koná a želá si, aby pápeži po jeho smrti boli už iba v Ríme. Urban VI. /1378-1389/ je už rímskym pápežom, ale s veľkými problémami, ktoré robia na popud francúzskeho kráľa jeho kardinál a Urbana VI. neuznávajú pápežom a volia si v Avignone proti pápeža Klementa XII. / 1378- 1394 / , a tomuto stavu hovoríme" Veľká západná schizma ." Avignon v tejto schizme podporovali románske národy, Rím germánske a slovanské národy. Táto veľmi zložitá situácia vyvrcholila koncilom, ktorý bol v roku 1409 zvolaný do Pisi, kde bol zvolený po Gregorovi XII. v Avignone,Benediktovi XII. v Ríme úplne nový pápež- Alexander V., teda v poradí už tretí, ale bohužiaľ s tým, že predchádzajúci za podpory svojich prívržencov sa nechcú pontifikátu vzdať, čim svet má troch pápežov a kresťanstvo na západe je v úplnom chaose.

Tento chaotický stav trvá päť rokov, kým svetská pomazaná hlava rímsko- nemecký cisár a uhorský kráľ Žigmund Luxemburský nezvolá v roku 1414 ďalší koncil do Kostnice,kde sa najmä podarí odvolať všetkých troch pápežov a zvoliť nového ,Martina V. / 1417-1431/ , ktorého už rešpektuje celý západný kresťanský svet, ale za cenu obrovských strát najmä na životoch samotných kresťanov.

Odpustky už dlhé roky ovládali kresťanský svet aj pod záštitou pápežov. Byť dostatočne bohatý a mohli ste sa vykúpiť aj z toho najohavnejšieho hriechu. Aj Ján Hus tento stav kritizoval a aj napriek tomu,že mal u veriacich podporu skončil i za kritiku odpustkov na horiacej hranici. Kritikov činnosti kresťanských biskupov pribúdalo najmä na Britských ostrovoch, ale aj daným vývojom po poprave Jana Husa v Českých zemích a postupne aj v Uhorsku ,na dnešnom území Slovenska.

Reformačné hnutie nabralo na obrátkach počiatkom šestnásteho storočia, keď pápež vyhlásil nové odpustky, ktorých výnosy mali poslúžiť na dostavbu Chrámu s. Petra v Ríme, no odpustkoví komisári, ktorí vyberali peniaze od kňazov svoje postavenie zneužívali a obohacovali sa , čo vyvolávalo nevôľu , ako u kňazov, tak u veriaceho ľudu. tento stav kritizoval aj nemecká augustiniánsky mních Martin Luther / 1483-1546/, ktorý v roku 1517 pribil na chrámove dvere vo Wittenbergu svojich 95 kritických poznámok, téz , a žiada cirkevne autority, aby mu záväzne odpovedali. Reakcia kresťanov bola ďalekosiahla a pobúrenie v nemecky hovoriacich zemiach nabralo na takej sile, že bolo nutné situáciu skľudňovať aj samotným Lutherom, ale rozkol doteraz v jedinej kresťanskej pápežskej alebo katolíckej cirkvi bol tak rozsiahly,že postupne sa oddeľuje reformácia od pápeža a po dlhých a veľmi krvavom riešení tejto otázky sa v roku 1555 Augsburským mierom Lutherovo učenie vyčleňuje z Rímskej, katolíckej cirkvi pod názvom -Evanjelici Augsburskeho vyznania.

Augsburským mierom, keď otázka viery sa má riešiť :" Curius regio, illius este religio " alebo " Koho panstvo, toho náboženstvo " rieši problémy možno na niekoľko hodín a to iba čerstvo na papieri, ale po uvedení do života fakticky iba tým nabohatším,ktorí aj tento stav vedia zneužívať na obohacovanie a podľa danej situácii sú buď protestanti alebo katolíci. Rozdelením dovtedy jedinej a spoločnej západnej kresťanskej cirkvi prinieslo pre Európu vojny,bôľ,potoky nevinnej krvi a tento stav pretrval do polovice 18. storočia.

A aby nebolo problémom v kresťanskom západnom svete koniec pridalo sa aj Anglicko,kde v rokoch /1491-1547 /panoval Henrich VIII. veľký priaznivec Ríma, ale iba do tých čias, kým mu pápež neumožnil rozvod s manželkou, ktorá mu už nemohla pre vek a zdravotný stav dať syna, dediča trónu. Tu niekde sú základy Anglikánskej cirkvi a kráľ, ako jej najvyšší zástupca a Henrich VIII., ako prví najvyšší cirkevný predstaviteľ Anglického kráľovstva / Eclesia Anglicana/, ktoré sa v priebehu veľmi krátkeho časového úseku stáva prvou,najväčšou,najľudnatejšou,najsilnejšou monarchiou sveta.

Písať o kresťanstve, písať o katolíckej cirkvi a pápežoch a nenapísať ani riadok o kacíroch,čarodejniciach o inkvizícii by bolo barzsprostov provokáciou už len pre tých, ktorí našli odvahu a tento "blog " si prečítali, čo verím, že sa takí nájdu.

V novembri roku 1184 pápež Lucius III. vydal bulu " Ad abolendam - Za účelom odstránenia" zameranú proti herézam a herétikom, ked dovtedy tento problém v cirkvi riešili najmä biskupi. Tretí "Lateránsky koncil " v roku 1179 riešil mimo iné aj problémy so šíriacou sa herézou v južnom Francúzsku a vznikom nových kresťanských siekt . Pri príležitosti stretnitia pápeža Luciusa III. s cisárom Fridrichom Barbarosom vo Verone v roku 1184 spoločne odsúdili herétikov a herézy a zaujali tvrdý postoj najmä k dianiu v južnom Francúzsku, ako boli Chudobní muži z Lyonu,Patarines, Humiliati a v bule usmerňuje zavedením tvrdých sankcii voči kacírom s postupom pri vypočúvaní biskupmi, ked už je aj známy prvý a najtvrdší postoj, trest smrti proti sektárom a ich bludom, ktorý sa udial v Aragonii v roku 1197, ktorý dal zaviesť Fridrich Barbarosa a neskoršie aj Ludovít VIII. a Fridrich II.

Na synode v Toulouse v roku 1229 sa rozhodlo, že každý biskup musí postaviť v každej farnosti svojej diecézy jedného kňaza a dvoch laikov, ktorí nebudú robiť nič iné iba sliediť, kto je heretik.

Kedže pápež nebol vždy spokojný v tejto činnosti s biskupmi Gregor IX. v r.1231 ustanovuje tzv. pápežskú inkvizíciu,vydáva inkvizičnú bulu Exkommunicamus ,ked táto povoľuje u heretika trest smrti, ked inkvizítormi sú stanovení dominikáni a neskoršie aj príslušníci rehole minoritov. Pápež Inocent VIII. v roku 1252 povoľuje inkvizítorom na vynútenie priznania i telesné mučenie, čo je aj zahrnute v bule " Ad extirpandum ."

Cit.článok Judák, V., INKVIZÍCIA II., In HR, č.5, Roč. XIV, 2003, s.15-18: "Príčinou vzniku inkvizície nebol fakt, že niekto zastával iné názory, ale

skutočnosť, že boli namierené proti spoločnosti. Náboženský problém sa

takto menil na politický. A spoločnosť v tomto období vedela tvrdo

trestať nielen heretikov a schizmatikov, ale zakročila aj voči delikventom

v iných oblastiach kriminality (zlodeji, peňazokazci …) pokojná cesta k

riešeniu sa osvedčila len čiastočne. Cirkev i vtedajšia spoločnosť bola

nútená hľadať aj iný, nepopulárny spôsob riešenia.

Z inkvizície je na samostatnú tému Spanielska inkvizícia a Portugálska inkvizícia , ktorú zriadil s povolením pápeža Sixta IV. španielsky panovník Ferdinand Katolícky / 1479-1516/ , ked cieľ bol predovšetkým politický,ako náboženský, pri vzmáhajúcom sa postupe pokrstených židov a mohamedánov vlastniacich obrovské majetky a tým i možnosť kúpiť si, ako politické, tak aj náboženské postavenie i za cenu, že skrývali v sebe a praktizovali pôvodnú vieru,ale navonok boli iba kresťanmi.

V 400 ročnom procese inkvizíci, ak by sme mali hovoriť iba o súdení bosoráctva, bosoriek bolo popravených asi 50000 ľudí a nie ako uvádzajú mnohí " kvázi " historici o státisickach upálených, dokonca niektorí hovoria o 7-9 milionoch a iba v katolíckych oblastiach, pretože je nutné povedať,že hon na čarodejnice vrcholil v 17.storočí a súdilo sa , upaľovalo i v protestantských krajoch.

Pri hodnotení inkvizície , ale aj celého diania v kresťanskom svete od čias príchodu Ježiša Krista na zem, až po novovek musíme mať na zreteli zásadu objektívnosti, i " Tempora respice " a pozerať sa na udalosti očami vtedajšej doby, teda nehodnotiť vtedajšiu dobu s dnešnými kritériami.

No z hľadiska náboženstva, kresťanskej lásky a milosrdenstva je nutné inkvizíciu odmietnuť , ako systém opatrení človeka, ktorú evanjelium neponúka a je jasne dobovou záležitosťou, ktorá nemá dogmatický podklad.

Viac ako jedna miliarda ľudí sa hlási ku katolíckej cirkvi a necelé dve miliardy ku kresťanstvu, čím učenie Ježiša Krista v priebehu dvoch tisíc rokov prešlo v počiatkoch zo schovávania sa v katakombách a prenasledovania sťa štvaná zver do stavu blaženosti a jasného vodítka ľudského bytia.

Kresťanstvo vo svojej podstate nie je ani filozofiou ani ideológiou –čiže nie je výtvorom ľudského ducha, lež je Bohom zjavenou skutočnosťou. Pretože nositeľom tohto zjavenia Božej pravdy a lásky sa stal vtelený Boží Syn Ježiš Kristus – pravda a láska v kresťanstve majú výsostne osobný charakter, i ked nepriatelia nasej viery a našej svätej katolíckej cirkvi tvrdia na základe historických pohľadov niečo iné, ale Kristus nielen prináša informácie, pravdu, lež hovorí: „Ja som pravda...(Jn 14, 6). A pokiaľ ide o lásku, opäť je jej merítkom Kristus: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12). Samozrejme, že aj v kresťanstve má priestor ľudský rozum, vedecké bádanie, teológia. Keďže však pravda, ktorú máme poznávať je osobná – a to na tej najvyššej, božskej úrovni, človek – kresťan sa môže k obsahu tejto pravdy dostávať iba pomocou pokorného dialógu s jej Nositeľom, ktorý mu postupne aj po storočiach zjavuje hĺbku svojej pravdy a lásky.

Ak by sme mali odpovedať na otázku: Kám kráčaš kresťan-katolík 21.storočia? Odpovedou u mnohých by určite bolo : Za svetlom lásky, pravdy,milosti, za Ježišom Kristom povzbudení,ubezpečený a posilnení jeho presvätou Matkou Máriou - Božiou Rodičkou.