Mal som desať rokov a politika nielen mne ako decku bola na sto honov vzdialená, ale taktiež väčšine ľudí v našej dedine a aj regióne.

No napriek tomu som v novembri 1938 bol svedkom,že pochodujúci vojaci našou ulicou mali úplne iné uniformy, ako vojaci ktorí cvičili každé leto v našej prekrásnej doline . Nik ich nevolal,nik ich nepozval a nik ich nevítal,všetci sme iba mlčky hľadeli a neverili vlastným očiam. Vpochodovali do obce v plnej zbroji,dokonca aj bodáky na puškách mali nasadené a spievali :"... doniesli sme vám z dolnej zeme chlieb." Nerozumel som tej pesničke, my sme mali vlastného chleba dostatok a nevedel som o tom,žeby niekto v našej dedine hladoval, dokonca aj cigáni na hornom konci povedľa rieky sa mali pri nás celkom dobre.

Maďarské vojsko sa rozložilo presne na tom istom mieste, ako ešte tohto leta Československé jednotky.

Pre nás bolo najhoršie to, čo v počiatku vyzeralo celkom fajn, keď po obsadení regiónu maďarským vojskom a vytvorením novej hraničnej čiary, ktorá prechádzala iba zopár metrov od našich záhrad,zhodením Československých výsostných znakov, ako na úrade starostu ,žandárskej stanici, základnej škole, ktorú do odvolania zavreli a vztýčením maďarských vlajok sme zrazu všetci boli iba Maďari . Samozrejme maďarsky sme vedeli výborne, veď drvivej väčšine to bol náš materinský jazyk, no skoro každý ovládal jazyk slovensky a nemecky, ale väčšina navštevovala základnú školu s vyučovacím jazykom Slovenským, kde v priebehu pár dní novembra 1938 zmizli všetky obrazy a busty československých dejateľov, českí učitelia,ktorých sme mali veľmi radi sa museli urgentne vysťahovať ,pre nových mocipánov bolo všetko československé a slovenské nepotrebné. A tak o niekoľko dní sme sa všetky deti stretli v prvej triede na prvej hodine Maďarského jazyka, ktorú na naše preveľké šťastie viedol učiteľ z našej dediny, ktorý bol aj riaditeľom maďarskej časti našej školy ešte pred anexiou.

Veľmi rýchlo sme zistili, že strata československého občianstva bolo obrovskou chybou, keď nové panstvo a hlavne tí prišelci z juhu Maďarska boli až cez príliš maďarský, keď sami seba považovali vždy a za každých okolnosti, ako prvých a najmaďarskejšich a nás iba za sprostých z Felvídeku, horniakov, ktorí by mali iba ohnúť chrbát a držať hubu, ktorým je nutné dať najavo akými majú byť Maďarmi a vždy nad nami stáť so vztýčeným ukazovákom a keď to nepomôže,tak bykovcom po krížoch, aby vedel koľko a kto bije. A takto sa správali všetci, namyslení,zamračení a neprestajne s niečim nespokojný. Prišli vzápätí po honvédoch , či už z Budapešti alebo až Debrecenu a obsadili všetky miesta v štátnej správe.

Obyvatelia v priebehu krátkeho času zbadali koľko bije, nie toto nebolo to, čo niektorí očakávali najmä tí, čo verili v opätovný zrod monarchie v pôvodných hraniciach s pôvodnými hodnotami, kde Maďar a Maďar nech bol kdekoľvek v Uhorsku si bol pod Svätoštefanskou korunou všade rovný. No tu po dlhých rokoch vlády regenta, ríšskeho správcu admirála Miklósa Horthyho sa úplne stratilo prepojenie Magyar ember vo Felvídeku s Nagy Magyar ember v Maďarsku.

Celé toto obdobie nedobrovoľného pripútania k Svätoštefanskej korune z roka na rok bolo horkými a horkejšími bylinami , no s nástupom vlády Ferenc Szálasi to už bola horkosť blenu, kedy nebolo Maďara, ako aj Nemaďara a najmä Žida ,čo nepocítil na vlastnej koži zlovôľu šípových krížov pri asistencii jednotiek SS.

Pod bodákmi stále opitých šípových krížov som bol ako šestnásťročný odvelený na vykládku munície pre stále bojujúce maďarské a nemecké jednotky a po dvoch týždňoch bez súhlasu rodičov odtransportovaný spolu s mojimi priateľmi do Nemecka, kde sme mali do poslednej kvapky krvi po dohode Szalasiho s Nemeckým velením,hájiť a brániť Nemeckú ríšu pred spojeneckými armádami. Tisícka nás bola v priebehu pár dni vycvičená ako protilietadloví delostrelci a ďalšia tisícka bola pripravená okamžite nastúpiť na východný front. Ja aj s mojimi kamarátmi som bol v tej druhej tisícke, ale s tým šťastím,že to nebol front východný, ale západný. A tak v okamihu prísahy vernosti Nemeckej ríši a jej vodcovi Adolfovi Hitlerovi som sa stal zásluhou maďarských mocipánov násilne, najprv Československým Maďarom v Maďarsku a po odsune do Nemecka, ako šestnásťročný Nemcom a vojakom Wermachtu so všetkými povinnosťami a právami ako riadny vojak Nemeckej armády.

Nie , ja Maďar ,pôvodom po mojom otcovi, kde v rode mám aj Slovákov a Slovenky, a môj predok pochádzal z lona Chorvátky som prežil viac ako osemdesiat rokov môjho života v oblasti, kde sa vždy hovorilo troma jazykmi, kde sme si jeden druhého vždy vážili,pomáhali si od vekov,spolu sa modlili,učili,bojovali,miešali sa rody a rodiny, nikdy sme proti sebe nezdvihli zbraň,až zásluhou iných sa toto zmenilo, ale po čase sa všetko vrátilo do normálnych koľají, i keď nás vyvážali ako dobytok , brali nám hospodárstva a pôdu... boli také zákony, Maďar bol opäť v tábore porazených tak, ako v minulosti , a musel pykať, i keď bolo to veľmi nespravodlivé a kruté.

Mne, Maďarovi žijúcemu v mojej domovine je dobre. Raz stačilo : Byť Maďarom v Maďarsku.

/ Z rozhovoru .. mojich zápisov/ .