rokov ubehlo ani neviem ako, keď teraz časom spomínam na toto obdobie bolo ako veľkofilm za účasti nespočetného množstva hercov a premýšľam, kto bol v hlavnej úlohe a kto v komparze. Ťažko posúdiť, ale čo človek , to určite osud na jeden celovečerný film. Totálna kapitulácia Nemecka ma zastihla v Americkej poľnej nemocnici v Heilbronne, kde som si liečil rany ešte z môjho pôsobenia v Alpách. Nebolo to nič vážne, nič smrteľné, ale amíci si vedeli vážiť ľudí, ktorí sa postavili na ich stranu. Tento lazaret bola pre mňa jedná veľká nuda a tak ak sa vyskytla možnosť sadnúť do auta a pozrieť okolie, už ma nebolo. Stuttgart, Karlsruhe,Norimberg neboli to pekné pohľady na tieto zničené mestá, ale predsa radšej ako sedieť na nemocničnej posteli a hučať do lekárov, že je všetko o.k. Spriaznená duša, hlavná ošetrujúca sestra mi vždy vedela vybaviť priepustky, no a tak rozvážal som sa hore dolu po okolí a pozeral májovú krajinu. Život v týchto časoch určite nebol pre Nemcov ľahký, ale nezastavil sa. Všade sa pracovalo a dokonca v Norimbergu som videl svadbu, nevesta ako má byť v bielom a ženích v obleku s motýlikom , až to prekvapilo, ale ako som už spomínal, život pokračoval. Aj kinožurnál dokazoval, že Nemci sa spamätávajú z porážky, i keď nové a nové skutočnosti o množstve koncentračných táborov dokazovali kam v skutočnosti nacistický režim smeroval v svojom konečnom účtovaní. Američania stále prelievali krv v ťažkých bojoch s Japonskom a koniec tejto vojny v Tichomorí bol stále v nedohľadne. Mnohí moji priatelia aj napriek účasti bojov v západnej Európe a konečnému víťazstvu nad Nemeckom odchádzali bojovať na neznáme ostrovy a podľa filmových záberov to boli prudké boje o každý štvorcový meter s obrovskými stratami na jednej i druhej strane. Nebyť mojich zranení, podľa vyjadrenia jedného z dôstojníkov by som bol prevelený práve na miesta týchto vojenských stretov. Ani v Alpách to nebolo jednoduché. Elitné jednotky SS útočili zo všetkých možných i nemožných strán a Američanom, ktorí to ťahali už z Normandie sa nechcelo riskovať. Vedeli ,koniec vojny je za dverami a tak posielali nás, i keď vždy , ak sa dalo vyčistili zdroje nepriateľských útokov mínometmi, delami a tankami, až potom išla pechota. To čo som mnohokrát videl, tie roztrhané telá niekedy iba pätnásť ročných príslušníkov SS,tak to stálo v ich dokladoch, ako aj donedávna ešte členovia Hitlerjugend, ale tieto fanatické a spracované deti bojovali do posledného náboja , nebáli sa útočiť i bez munície, iba tak s bodákom v ruke. Nikdy, ani vo sne ma nenapadlo, že raz budem stať zoči voči ozbrojenému decku, a že sa dostanem do takej pochmúrnej situácie, keď budem musieť aj proti nemu použiť zbraň. Stalo sa, a niet sa s čim chváliť, ale chcel som prežiť a Boh stál pri mne .

Konečná porážka Hitlerovho fašistického Nemecka ,kapitulácia a koniec vojnového šialenstva v Európe má zastihla na rôznych miestach a všade to bolo rovnaké: Radosť a slzy. U mňa to bolo podobné a ešte snáď: Predčasná dospelosť.

/ Koniec vojny... /