.... boli iní , veľa pracovali, boli šetrní, deti väčšinou po skončení školy študovali meštianky a potom buď na vysokú alebo, ako úradníci do väčších miest, veľmi často do bánk, kde už boli z ich rodiny alebo známi. U nás pracovali ako remeselníci, obchodníci a dve rodiny hospodárili ako roľníci. Po pričlenení k Maďarskému kráľovstvu v novembri 1938 padla na nich ťarcha už existujúcich protižidovských zákonov, keď Žid bol v občianskom postavení, ako menejcenný a podľa toho im už nebolo tak umožnené postupovať na úradníckých miestach v štátnej správe, v bankách, v štátom kontrolovaných firmách, v štúdiu. Toto Československá legislatíva nepoznala a aj pre nás tento fakt nepriateľského postoja štátu voči Židom na územi Maďarského kráľovstva bol prekvapujúci. Ale žiť sa muselo, i keď pre našich Židov oveľa ťažšie. Roky utekali a pravdu povediac nikto z nás sa nejako bližšie nezaujímal o našich " iných " susedov. Dve rodiny sa vysťahovali do USA a ostatní žili asi tak ako my, len s tým rozdielom, že nemuseli narukovať do armády, nemuseli absolvovať predvojenský výcvik, ale ako obchodníkom sa im darilo. Pri problémoch so zásobovaním vedeli zohnať skoro všetko, veď Slovensko zo tri kilometre , teda za humny a tam bolo všetko, u nás aj klince iba na prídel, ale o potraviny a tabak núdza nebola.

V marci 1944 nás okupovali Nemci a k moci sa dralo nacionalisticko fašistické krídlo Ferenca Szálasiho, ktoré na jeseň

aj Maďarsko ovládlo, čím skončila éra ako takých ochranných krídiel Horthyho režimu a v tých najhorších chvíľach, keď mnohí Židia z okupovaného Slovenska prchali práve do Maďarska, kde cestou svojich aj príbuzných mohli žiť a hlavne prežiť. Šípové kríže boli nemilosrdní, bezcitní, beštie v ľudskej koži. Až pri odsune našich " iných " som mal možnosť vidieť , čo dokáže nacistická ideoógia so zbraňou v ruke. Z jedného na druhý deň ich jednoducho nebolo. Nedá sa zabudnúť na tie výrazy tvári našich židov, na slzy,mnohí tu žili už stáročia a teraz tí v čiernych uniformách s nimi zaobchádzajú, ani so zverou. Kam smerovali transporty? Vtedy sme iba vedeli , že ich odvážajú a pýtať sa vtedajšej " čiernej moci so šípovými krížmi na rukávoch ," to nik nemal odvahu. Boli obchodníci, remeselníci,lekári a boli veriaci, verili v Boha a spínali ruky k nebu,prosili " čiernych , " ale milosti nebolo.

Boli iní ako my, hlavne veľa pracovali a šetrili pre lepší život svojho potomstva. O tri mesiace skončila vojna, dvadsať domov,obchodov, ordinácia,remeselnícke dielne ostali prázdne. Už nikdy viac , to čo som mal možnosť vidieť, či doma, či v Nemecku. A správne , to čo sa udialo na strednom východe , a štát Izrael , nikdy viac , ani náznak holocaustu.... A preto : Shalom Israel "60" a Boh s vami.

/ Z poznámok .../