Vyhladovaní,uzimení , skoro ráno ešte za tmy sa v tichosti pohla kolona kráčajúcich mestom viac ako tisíc päťsto chlapcov,iba vrzgajúci sneh pod nohami v prázdnych uliciach a sem tam z diaľky duté ozveny výbuchov delostreleckých a minometných granátov.Vojna postála za humny. Masa mladých tiel zdanlivo bez ducha, predsa sem tam tichý šepot i zvedavé otázky:"Kam nás vedú? Kam to vlastne kráčame a prečo? " A odpovede? Nebolo povolené rozprávať,myšlienky nezastavíš,odpoveď s otáznikom. Premietajúc predošlé dni, keď neúprosný čas dejov nás mnohých v priebehu pár týždňov urobil z chlapcov chlapov, z detí dospelých, keď aj mojimi rukami prechádzali stovky a tisíce granátov,munície, keď deň začínal ráno o štvrtej a končil neskoro večer, keď som si vravel:" Veď toto nemusíš."

Ale musel.O rozkaze sa nediskutovalo, a ja i s mojimi druhmi sme ho plnili do bodky. A tak vlaky s červeným krížom zastavujúc kôli liekom,potravinám,pare a uhliu, ale i mŕtvym telám povačšinou veľmi mladých vojakov, ale i vlaky privezených ranených autami priamo z frontu prechádzali aj našimi,mojimi rukami.Bezduché a smrťou už ztuhnuté telá sme ukladali na korbu vojenských aut a odvážali na blízky cintorín do spoločného hrobu.Nikdy predtým som sa nedotýkal mrtvého človeka, a nepomáhal tak ťažko raneným a umierajúcim,ale také nikdy,nezazil som, nevidel som bolo v tejto prekliatej vojne mnoho a muselo to prísť a bolo to po prvykrát.

/ Toto je iba úryvok z jednej dopísanej knihy. Pokračovanie? Bude./