Osmičky.
28.8.1928 .... tento príbeh je príbehom dnes už jedného starca nad hrobom a ako vidíme začína pred osemdesiatimi rokmi. Chcel a chce sa podeliť , čo ho v živote postretlo, či už v dobrom alebo v zlom.No je nutné povedať, a to mi jasne prizvukoval: "Nemám zášť na tých ,čo ubližovali,všetko je už za mnou, no pamäť ,tá ostáva, len tých mŕtvych ,zmrzačených a ich matiek sĺz vždy mi bolo, bude ľúto.A čím som starší, tým viac ma prenasledujú hrôzostrašné obrazy minulosti,opätovne vracajúce sa nočné mory,spomienky aké môže dať iba najstrašnejšie,čo ľudstvo mohlo postretnúť: Vojna. Je nás už málo, čo sa stretli zoči voči tej hrôze.Boli popísané desiatky ton papiera a státisíce príbehov, na celuloid boli uložené stovky kilometrov filmov s nespočetným množstvom hrdinov. No každý príbeh,príbehy tej doby, a je to jedno na ktorej strane barikády sa odohrali, boli o ľuďoch,o človeku,o ich radostiach,strastiach,bolestiach, mnohokrát o obyčajnom žití a prežití.A pretože ja nie som spisovateľ a tobôž nie znalec slovenského jazyka, rozpoviem ti môj príbeh , a ty už ako uznáš za vhodné , píš a napíš tak, aby tomu porozumeli všetci,a hlavne ,aby sa nato nezabudlo, pretože história sa ľúbi , či v menších alebo väčších obmenách opakovať. Tak teda píš v mojom mene , a toto je môj príbeh."
Asi tak , alebo podobne by sa mohli začínať nekonečné príbehy mnohých, ktorých zlé časy rokov minulých vojnového ošiaľu stiahli do svojho súkolia obrovského mlyna ľudských tiel,osudov,manufaktúra v nenásytný obluda bolesti,žiaľu a pásovej výroby mŕtvol rozosiatych, tu, tam , aj tam a prach... A taký príbeh je aj z môjho pera. / ...toto
sú iba úryvky z jednej knihy . /
Deň pred Mikulášom ,podľa oznamu starostu obce som sa mal dostaviť na železničnú stanicu ráno o siedmej hodine s pribalenou stravou na tri dni, v teplom oblečení a zimných topánkach. Zaujímavé ako jednoducho si to predstavovali vtedajší
páni na obecnom úrade, že vraj strava na tri dni, možno oni nemali problémy so stravou, pretože boli pri žľaboch a jedná ruka s nyilasovcami. A tí v čiernych uniformách so šípovými krížmi mali všetko, nie iba poživeň, ale žranice a pijatiky koľko hrdlo stačilo, no takú špinu za nechtami a na svedomí by žiaden normálny človek nechcel. Sám som videl ,čo dokáže beštia v ľudskej koži, keď ešte deň predtým sme s otcom dávali radu kadiaľ sa pohnúť,kde sa vyhýbať a u koho sa prihlásiť o pomoc, postavili dobitého ešte chlapca v uniforme honvéda s lopatou pred dovlečených ľudí našej dediny a on si musel vykopať vlastný hrob, pričom sa mu čierno odetí posmievali, či vraj už mal dievča, ak nie, tak už nebude mať možnosť, a on nie ešte ani devätnásťročný ich pre Boha živého prosil o milosť a jeho podliata tvár od bitky,zakrvavené vlasy,slzy a tie jeho prosby, počujem aj dnes. Vysmievali sa mu pred smrťou,chceli mu vziať aj dôstojnu smrť, ale nakoniec vidiac, toto sú jej oči a tu je konečná krátkeho bytia, vzchopil sa , postavil sa,utrel si tvár rukávom a zdvihol hlavu. Po vojne si ho boli vykopať rodičia a dopočuli sa, ako to vlastne bolo.
A pokračovanie? ... bude./ To sú iba úryvky z jednej dopísanej knihy . /
0 Komentárov
Odporúčaný komentár
Nie sú tu žiadne komentáre.
Vytvorte si účet alebo sa prihláste, aby ste mohli písať príspevky
Ak chcete odoslať príspevok, musíte byť členom
Vytvoriť konto
Zaregistrujte si nový účet v našej komunite. Je to ľahké!
Zaregistrovať si nové kontoPrihlásiť sa
Máte už konto? Prihláste sa tu.
Prihlásiť sa teraz