Je to hrozné , no čas splašené kone i je prvého apríla . Rozkvitli marhule, zlatý dážď je už dlhšiu dobu zlatým, niekoľko

dní si sparujeme čaj z čerstvej žihľavy,černohlávok ozdobuje svojou sýtomodrou farbou časť záhrady,vykukuje sedomokráska,kvitne podbeľ,vinič cestou posledných rezov tlačí životodárnu silu,drozdi čierni sa spárili do dvojíc a tak na chvíľu ustáli ranné a podvečerné spevy, v jazierku si hovie skokan zelený so svojou partnerkou v láskyplnej polohe,jačmeň jarný pred mesiacom ešte ako morené osivo sýtočervenej farby pokryl svojou prekrásnou svetlozeleňou naše polia,repka olejná naberá na sile,čochvíľa budú lány žlté,voňavé a plné včiel, slnko ide do sily a dráha po oblohe..., však to všetci vidíme.

Veru , splašené kone, a iba tak mimochodom:Už ste niekedy videli splašené kone? Ja , synek nepriateľov kolektivizácie , ideálov socializmu , zo sedliackej rodiny, od mala žil na dvore,kde hospodárske zvieratá včítane koní boli zdrojom obživy, a kôň ako taký, či už v záprahu alebo v sedle bol uctievaný,milovaný,bol skoro členom rodiny,na Vianoce ako aj Veľkú noc dostal skoro to isté jedlo ako jeho gazdovci. Bolo to jednoducho prekrásne puto človeka a zvieraťa uzavreté vzájomnou láskou,porozumením,úctou a znášaním sa navzájom od počiatku, od žriebäťa až po samotný koniec jedného alebo druhého.

Ale nie vždy býva takto, predsa len zviera je iba zviera. Po prvý krát sa mi kôň splašil, keď som bol v sedle, dovtedy som to len videl,bol to žrebec anglický polokrvník, prekrásny mlaďas , ktorého mi ponúkol môj vtedajší známy a neskoršie aj priateľ so slovami, je veľmi kľudný.Pravda bola taká , alespoň sprvoti bol kľudný, reagoval na povely, rešpektoval ma, no padli sme si do oka a ani pri samotnom osedlaní a tzv.zoznamovačke mi pripadal skôr ako typ flegamatika. Mal som pred sebou trasu zhruba dvanásť kilometrov do blízkych hlbokých lesov a stráni na čo som sa neuveriteľne tešil,pretože to bol výnimočný relax a možný zážitok z prekrásnej prírody vtedajšieho chráneného krajinného územia, dnes Národného parku. Počasie ako stvorené na takúto jazdu. Bol koniec mája ,všetko voňalo a kvetu neúrekom. No, bolo to o.k. , len ten môj priateľ, už nie je medzi nami ,takže iba v dobrom, mi nepovedal niekoľko skutočnosti o mojom mladom žrebcovi, ale to až neskoršie.

Už si nepamätám meno, môžem ho volať Pejko ,ako som spomínal bol absolutne kľudný, síce stále v tréningu, no veľmi slušne reagoval na povely, na stisk stehnami, dotyky mojich pät jeho slabín, povolenie uzdy ,ale aj hlasovo chápal čo sa od neho chce. Veľmi ma tešil odhad tohto žrebčeka,už prvé dotyky naznačovali porozumenie,ktoré som umocnil ,ako inák, až dvoma kockami cukru, načo jeho reakcia bola malý šťuchanec konskou hlavou a jeho nozdier do mojej tváre a vycerenie konských zubov, zatiaľ čo ja som si zotrel zaslinenú tvár chytil ma od zadu za moje vtedy dlhé vlasy, až to zabolelo, ale bolo to všetko v poriadku

zoznamovačka bola podľa mňa úspešná. Do sedlových kapsy som si nabalil nejaké jedlo, vodu, pre istotu som si zobral bičík a samozrejme kocky cukru. Kúsok od farmy bola rieka, ktorú som prekonal v brode bez ťažkostí a postupne lúky vystriedala lesná cesta a môj Pejko sa držal výborne a ja tiež, i keď po pol hodine som si necítil zadnicu, tiež je nato potrebný tréning, ale vedel som , že po určitých mojich pohyboch a časom sa to spraví. Aj tak bolo. Asi v pol ceste po striedavom kluse som postál v doline z oboch strán olemovanej horskými lúkami a neodmysliteľným horským a zurčiacim potokom. Pejko aj ja sme sa skoro v ten istý okamih napili studenej ľadovej vody, až lámali moje zuby, Pejkové asi nie, lebo ten si usŕkal až to bolo počuť na diaľku. Vytiahol som z pod sedla handru a pretrel jeho krk,boky a stehná, podal som mu kocku cukru, ale tentokrát som rýchlo uhol jeho šťuchancu, pejko vyceril zuby a zaerdžal.... on sa doslovne bavil, potľapkal som ho po šiji, a dal mu z boku pod oko veľkú pusu. Vyšvihol som sa do sedla. Cesta ubiehala jedná radosť a asi v dvoch tretinách tejto prekrásnej dolinky, keď ja v svojich myšlienkách, zahľadený na ten prekrásny slovenský svet padol, pre mňa, ale najmä pre Pejka ohromný výstrel a silná odozva. Môj dovtedy milý žrebec sa postavil na zadné, dopadol na predné a opäť vyhodil zadnými, čo som ešte tak nejako zvládol, ale on sa v tom momente stal neovládateľný, splašil sa, a ja od toho času som ešte takýto trysk koňa nezažil. Bolo to ako vo sne a trvalo to podľa mňa v tom čase neuveriteľne dlho. Asi po štyristo metroch sme s Pejkom míňali zeleného mužíka s puškou, a ak hovorím zelený, tak zelený aj v tvári a po niekoľkých desiatkach metrov aj prederavený kožuch líšky, ako nasledok výbuchu, streľby zeleného mužíčka. Pejko nie a nie zastaviť, ešte dobre, že tu boli iba lúky a stráne, a že nevbehol do lesa, no jednoducho vždy v nešťastí sa nájde aj kúsok šťastia. No , ale to nebolo ešte všetko. Brzda "nicht fungieren," uzda mi bola na nič a bičik tobôž. Tryskom sme prebehli dolinu, ja prepotený do nitky,to čo zo mňa vychádzalo už nebol môj hlas, nepoznal som sa,bol to neurčitý zvuk, skôr škrekot, takže tetrovy a hlucháne sa od tej doby v tejto časti lesa určite nenachádzajú, Pejko si zrazu spomenul , že zaradí brzdu, a zaradil..., ja som letel dobrých desať metrov vzduchom,potom zo niekoľko kotrmelcov a rozčapil sa iba pol metra od veľkej bielej skaly, kremeňa , a ešte som zbadal zadok Pejka, a už nič.... tma..... potom som už iba ucítil niečo mokré na mojom čele , lícach a jedným okom obrovskú konskú hlavu, po chvíli aj zadýchčaného zeleného mužíka, tentokrát v tvári už červeného a spoteného. Môj priateľ, nech mu je zem slovenská ľahká mi nejako zabudol povedať, Pejko sa bojí hluku aut,výstrelov a deň predtým pokryl jednu peknú kobylku, takže mal oddychovať a nie jazdiť po horách a dolinách,taká by mala byť regula. No pobavili sme sa, hlavne môj kamarát,mužíček v zelenom, ale aj Pejko.

Veru , uteká ako splašené kone, v mojom prípade ako splašený kôň " pejko . " Prajem všetkým prekrásny zelený,kvitnúci a bláznivý apríl , ale pozor na výstrel.