závidím ti, že si vieš udržať hranicu.... :)

nie, neviem ... alebo ináč : niekde bez problémov viem, niekde je skutočne virtuálna ... ale o tom je vlastne ten blog vždy mi to pripomenie, čo som raz čítala v jednej knihe ... jeden šušľavý dedinský filozof sa vyjadril : nájdeš ši švoju hvieždičku, a tá švieti ako švetielko na cestu ... asi tak to je ...

Hmmm, virtuálna realita je ozaj krásna téma a veľa ľudí v nej žije - aniž by si to uvedomovalo. Ono je to vlastne odlahčenie sa od životných problémov - to sú vlastne všetky tie úniky, všetko to zlahčovanie, všetko to prenášanie problémov mimo realitu - všetky tie rozličné -izmy vrátane tých cca 30 000 náboženstiev, vrátane všetkých iných závislostí - drogy tvrdé aj makké, televízia a vlastne všetko to, čo odvádza človeka od prežívania vlastného života, to - čo ho núti žiť životy iných, v prospech iných - niečoho...a ide aj o tie internetové fóra. Podaktorí vlastne ani nič iného nerobia... :-)))Ale aj tak sa to nedá až tak striktne oddeliť - tie styčné body sa postupom času vynoria - potreba združovať sa aj fyzicky sa časom vynorí, vidno to aj na stretkách tých netových fór, a aj na stretkách iných komunít a spoločností. Virtualita može byť počiatkom reality. Aj keď trebárs autisti žijú iba sami pre seba, ale to už je o chorobe...Zasnenie sa v knižkách, zasnenie sa v prírode, pustovnictvo, hudba, umenie, venovanie sa zvieratkám - lebo tie nevedia človeku cieĺavedomo ublížiť tak, ako človek a prejavujú nezištnú lásku, nepotrebujú manipulovať a ovládať..., rozličné koníčky...A ono to vlastne bez tej virtuality ani nejde - každý sa rad zasní, predstavuje si - ako by sa dalo to, alebo hento, alebo tamto... a sú pekné okamžiky pri zasnení sa cez deň - pomáha to v napredovaní človeka.Takže ako so všetkým - s mierou. Áno, aj.

Hranice sú na to, aby sa prekračovali, inak nemajú zmysel. Ich neprekročenie, môže znamenať vlastné ochudobnenie. Však nie naraz, ale po troche, po kúštičku, najskôr sa len priblížiť k pomyslenej čiare, stupiť na ňu, poprechádzať sa a... a poďho, ďalej, však keby nevyšlo, cúvneme a skúsime opäť, ak bude chuť, vhodné podmienky...

...vyhýbam sa stretkám, aby hranica zostala na mieste, aby som z jedného dvoch náhodných stretnutí zistila, že za nickmi sú ľudia, ktorí sú tak isto ľuďmi ako ja ...

Je viac ako pravdepodobné, že tretia veta súvetia je pravdivá, dokonca ešte pravdivejšia - vo virtuálnom svete sa vidíme v krajšej optike, krajšie sa prezentujeme, chceme byť pozitívnejšie vnímaní druhými, možno i sebou. Takže určitá miera rezervy je na mieste. Ale to nie je dôvod, aby sme pozerali na svet len z jednej strany hranice, aby sme sa cielene vyhýbali pokusom o jej prekročenie. Radšej po troche, po kúštičku....Neľutujme to, čo sa stalo našim pričinením (myslím drobné kotrmelce), skôr ľutujme, že sa naším nepričinením nič zmysluplné nestalo, že sme sa o to nepokúsili.

Virtualita sa stretla s realitou a treba ostať človekom. Vždy je to o človeku, po čase. To je to jediné, na čo nám ostanú príjomné spomienky, všetkým. Slovom, obrazom, hudbou.Ja nespoznám žiadne hranice, stále idem ku podstate, ku motiváciám. Lebo to dá človeku najviac. Učiť sa na vlastných chýbach býva pridrahé, radšej od tých, čo už skúsili na vlastnej koži. Ulita nedá veľa.Dávajme si všetci všetko, to ľudské. To príjomné. To veselšie. Spokojnosť. tej je pomenej. Tá by mala vyžiarovať aj na fórach. Bez peskovania.

Trosku ma prekvapuje iste povrchne hodnotenie ludi na zaklade pisania prispevkov. Zaiste, prispevok nieco vypoveda, avsak "sudit" a "odsudit" cloveka za neho sa neda. To potom casto citavam, ze "on je v realite uplne iny...". Realita je realita, a virtualita je nieco ine. Ked vam niekto nieco hovori, vidime jeho mimiku, ci sa smeje, ci nie, jeho oci, ake su. To napovie vela. Avsak za PCckom je to ine. Musime sa spolahnut na to, co dotycny pise. A to este treba vziat do uvahy, ze niekto ma lepsie a iny horsie pisomne vyjadrovacie schopnosti. Niekto sa lepsie vyjadruje verbalne, iny pisomne. Kazdopadne, aj ja som si sam pre seba na zaklade asi posledneho roka-roka aj pol urobil zaver, ze ak sa stretat, tak uz len so znamymi a kamaratmi, ktorych mi internet dal. Nemienim uz tahat internet do svojho osobneho zivota. Striktna deliaca ciara bola vytycena.(Jeden znamy z fora sa mi objavil na blogu, kde je zverejnene moje meno aj fotka. A oslovil ma tam nickom.. No... Sukromie je sukromie)

Tým že na nete zverejníš svoje skutočné meno a fotku tak potom počítaj s tým že tvoja totožnosť bude veľmi ľahko odhalená. Nemôžeš od iných chcieť aby rešpektovali tvoje súkromie keď k jeho odhaleniu otvoríš všetky brány. Týmto si výrazne oponuješ tomuto výroku: Realita je realita, a virtualita je nieco ine.. V tvojom prípade je to omyl, zverejnením svojho mena a fotky si si realitu a virtualitu spojil do jedného celku.

No takto... Ak ja na nejakom blogu zverejnim fotku a meno, spojil som realitu a virtualitu do jedneho celku, ale iba na tom blogu. A z toho dovodu nie je seriozne, ked ta niekto na tom blogu oslovi nickom, ktory pouzivam na nejakom internetovom fore. Ja mozem chciet, aby respektovali ludia moje sukromie.... Tak ako v realnom zivote, ak niekomu poviem nejaku sukromnu vec, vacsinou ocakavam, ze to nebude dalej rozsirovat. A je neseriozne, ak niekto, kto sa na teba dozvie nieco osobne, bude to "vykrikovat" na verejnosti. Toto nie je tvoja chyba, toto je jeho problem. Hovori sa tomu aj diskretnost.Takisto... Ak niekde pisem a je tam potrebne zverejnit meno aj fotku ocakavam, ze tam niekto nebude ma oslovovat nickom z nejakeho fora. Aj ked sa to moze stat. Opat sa ale mozme bavit, ci to je alebo nie je korektne... Podla mna to nie je... Ak by som ja pod vlastnym menom spomenul, ze pisem tam a tam pod takym nickom, potom som dva body prepojil ja. Ak to urobi niekto iny, tak to prepojil on. To mas vsade. Netahas problemy z prace domov. V praci od teba ocakavaju, ze sa budes venovat praci a nie kecaniu ako bolo na futbale, ci v krcme. Tvoj nick plati tam, kde ho pouzivas. Mne sa osobne nie velmi paci, ze sa uz aj v realnom zivote ludia oslovuju nickmi... A ako som uz napisal. Pisanie prispevkov sice nieco o cloveku napovie, ale zdaleka nie vsetko.

A z toho dovodu nie je seriozne, ked ta niekto na tom blogu oslovi nickom z nejakeho internetoveho fora.

Z istého pohľadu máš pravdu a súhlasím s tebou, ale skôr by si mal uvažovať nad tým ako prinútiť všetkých aby to tak dodržiavali. Resp. je to vôbec možné? To máš tak isto aj s nickmi. Dlhé roky som používal iný nick namiesto tohto a hoci veľa ľudí vie že ten nick už nepoužívam niekoľko rokov tak ma niektorí občas tak oslovia, napriek môjmu upozorneniu že si neželám aby ma tak volali. Okrem toho že ma to rozčúli tak proti tomu nespravím nič. Zvyk je železná košela a ľudia si nedajú povedať, okrem toho sú všelijakí, takže ak ťa niekto v tvojom blogu osloví nickom tak si spomeň na to čo som napísal.

Netahas problemy z prace domov.

To fakt alebo je to len nejaké zbožné prianie? Keď ťa v práci celý deň niečo štve, si tam vytočený na mnohých ľudí a máš zlú náladu tak doma to na teba nemá žiadny vplyv a si úplne iný človek? To si potom prvý čo takého poznám.

Z istého pohľadu máš pravdu a súhlasím s tebou, ale skôr by si mal uvažovať nad tým ako prinútiť všetkých aby to tak dodržiavali. Resp. je to vôbec možné?

Nemám ambície nikoho do ničoho nútiť. Ak niekto nie je ochotný to rešpektovať, nebudem sa s ním stretávať. Ľudia sú rôzni a človek s tým nič nespraví. Ak má niekto sklony ku recesie a na nejakom fóre si dá nick trtko, predsa ho tak nebudem oslovovať aj v reálnom živote. Ide o neho a o ďalších ľudí, ktorí ho nepoznajú. je to z mojej strany urážlivé a iní ľudia si pomyslia, že to je nejaký pako a tak sa k nemu budú aj správať, ak k nule. Pritom to môže byť veľmi inteligentný a priateľský človek. Skrátka mu vyrábam tak problémy. Mal som na základnej jedného spoložiaka. Takmer všetci medzi chlapcami ho volali podľa zpotvoreniny jeho priezviska, trošku dehonestujúcej. Volal som ho po mene. Mal nejaké problémy, ale to som sa dozvedel až po rokoch. A po rokoch mi tak trochu poďakoval, že om ho volal po mene.Ku tej tvojej druhej časti, netvrdím, že som v tomto smere bez viny, ale snažím sa a viem o čom to je. Je to inak dosť dôležité sa naučiť oddeľovať, prípadne na tom popracovať, lebo inak tvoji blízki si vytrpia, že teba niekto v práci naštval. Môže sa ti stať, že sa ti začnú vyhýbať. Poznám to z vlastnej skúsenosti, ale nebutem to tu rozoberať.