Unavene si sadla na stoličku v miestnosti s krbom; s nohami roztiahnutými v uhle, v akom dopadli na zem, s rukami medzi stehnami, a s pohľadom upretým do blba. Ani nerozmýšľala, ani sa nepozerala, len tak sedela. Zrazu jej začala byť zima, preto vstala a pochytila sa zakúriť. Vedľa krbu mala narúbané nejaké zásoby dreva. Vzala papier, menšie drievka, zápalky a nakoniec kresadlo, ktorým celú vec urýchlila. Mala strašnú chuť fajčiť - tak fajčila. Ovčie kože pred krbom priam volali po jej zadku. Mačka bola sýta, spočinula vedľa jej ľavého stehna - vymyslela si to dobre, takto ju mohla hladkať. Plamienky pred jej očami preskakovali ako malé diablove deti - zo stromu na strom, mohutneli, silneli, boli hrozivé a lákavé. Teplo... Prišlo jej smutno. Nevedela, čo so sebou. V chladničke síce mala desiatky kíl rýb, v pivnici menší sklad alkoholu, v banke peňazí ako pliev, ale toto tým zastaviť nedokázala. Celý deň bol taký podmanivý len aby mohli prísť tieto chvíle - akoby ani nemal zmysel nebyť tohto záveru. Mačka priadla a ona sledovala oheň a dym vychádzajúci z jej úst. Teraz už rozmýšľala, spomínala a utápala sa v žiali. A s každým tieňom prestriedaným s červeným zábleskom sa vynárala otázka prečo. Prečo je sama, prečo ju nik nepozná, prečo ona nikoho nepozná, prečo je tak ďaleko od všetkého ľudského - prečo je TU, s mačkou a pachom rybaciny, so svalnatými nohami a krivými prstami na rukách, sama. Slza. Silená, vynútená slza. "Účel svätí prostriedok", hovorí sa - a zrazu revala ako malé decko. Hlavu si ukryla do dlaní prepletenými s vlasmi, v pravej ruke stále držiac dymiacu cigarku, a jej telo sa otriasalo počuteľnými vzlykmi. Tie akoby boli pokynom pre oči plakať, roniť slzy do súmraku. Mačka jej zaťala pazúriky do ruky, ako chcela dočiahnuť na ten zdroj zvukov, ktorý dosiaľ nepočula. Začala sa smiať a všetko splynulo v jedno. Vzala mača na ruky a

vyšla o poschodie vyššie. Tam bol ateliér. Bola to kruhová miestnosť plná plachiet, plátien, stojanov, svetla a vôní. Zvieraťu dala slobodu a poobzerala sa. Vlastne sa jej nechcelo obzerať. Tak, aby chabá šeď z okna dopadala na plátno, otočila stojan a vzala si paletu s farbami. Ceruzky, pastely a akvarely, uhlíky a voskové pastelky mala pripevnené o drevenú konštrukciu stojana. Rozhodla sa pre uhlík a spravila krutú čiaru cez zažltnutý obraz jej pocitov. Pokračovala. Čiara, ďalšia, krížom a zase nadol, menšia a ostrejšia, svetlejšia a dlhšia... Vzala si hnedý uhlík a zjemňovala jazvy v plátne krúživými pohybmi. Červený vosk zaujal miesto v pravom hornom rohu, pomaly sa tiahol do stredu obrazu ako láva po úpätí sopky. A zrazu prudká, tmavá zábrana; tlačila voskovkou a náhle vyzerala ako praveký človek ryjúci do kameňa, rýchlo, trhane. Modrá. Modrý vosk vľavo dole. Jemný, na viac sa aj tak nezmohla. A bolo to tak dobré. Vzala ešte čierny uhlík a do stredu umiestnila všetko pohlcujúcu špirálu. Hodila svoje nástroje do vačku na stojane, bez jediného pozornejšieho pohľadu na svoj obraz schytila mača a pobrala sa dole. Z police na stene zložila pár odborných kníh a začítala sa. Ani koniec, ani začiatok tohto dňa. Všetko bolo povedané, mohla odísť do iných svetov.

"Fuuu..."