Pripjať - mesto duchov (Černobyľ)

V stredu uplynie 20 rokov od havárie 4. reaktoru Černobyľskej jadrovej elektrárne.

Mesto Pripjať ležiace iba 3 kilometre od Černobyľskej jadrovej elektrárne kedysi bolo sľubne sa rozvíjajúce životaschopné mesto. 26 apríl 1986 uzavrel kapitolu tohto mesta a z Pripjaťu sa stalo mesto duchov.

Zdroj: Wormwood Forest (stránka už expirovala)

Mapa rádioaktívného Cézia zasiahla najmä oblasť spomínaného mesta

Letecký pohľad na Pripjať neukazuje nič zlé, skôr naopak. Iba silueta jadrovej elektrárne na obzore pripomína čo sa tu stalo

Pripjať leží iba 3 km od jadrovej elektrárne a to sa stalo osudným jeho obyvateľom

Zimná fotka Pripjaťu pôsobí kľudným dojmom

Reštaurácia. Nikto sa tam už nenaje

Jedna z mnohých chátrajúcich budov

Táto fotografia z Júla 2005 dala odpoveď na otázku, ako dlho vydržia stáť budovy bez údržby. Nie je to viac ako 19 rokov.

Tá istá budova v Novembri 2005

V Pripjati žilo 45 000 ľudí, plánovalo sa že tam bude žiť 80 000. Iba sa plánovalo.

Rádioaktivita je všade. Aj v zdevastovanom zábavnom parku.

Budovy sú postupne pohlcované burinou.

Typický obraz mnohých pripjaťských miestností. Čo sa neukradlo to postupne hnije.

Tieto autá pred 19 rokmi boli úplne nové. Nikdy neopustili toto parkovisko.

jedna fotografia, ktorú si pamätám, ale žiaľ teraz neviem nikde nájsť, je spred piatich rokov: na parapete v kvetináči na kosť vyschnutý hrdzavohnedý kaktus, ktorý odvtedy nikto nepolial ...

tá fotka bola až príliš dobrá ... dodnes je pre mňa obrazom zmaru, keď počujem Pripjať, vidím ten uschnutý kaktus ...

škôlka:

toto je niečo podobné, ako ten kaktus ... ide z toho hrôza :

Na Wikipedii som čítal že rádioaktivita podľa vedcov klesne na normálnu hodnotu až okolo roku 2850 :lol:

tu su celkom schopne fotky a ine materialy.

Axel, keby len v Pripyati. neviem kolko desiatok percent Bieloruska je zamorenych tym sajrajtom, a tam to tiez tak skoro nebude. Som zvedavy, kedy sa zacne tato katastrofa prejavovat na sucasnej generacii na Slovensku.

Ano, veľa tých fotiek som už videl. Toto je tiež celkom dobrá stránka. Je tam veľa fotiek nielen z Pripjaťu.

weirdo hoci sa veľa toho o rádioaktivite hovorilo, ja osobne som na Slovensku nikdy nič nepotrehol. Síce jeden kamoš vravel že vtedy veľa hríbov narástlo :lol:

no to je od tej istej dievky, len portaly maju iny nazov.

neviem ci narastlo vela hribov, viem len ze som sa narodil 3dni pred vybuchom a este niekolko tyzdnov potom ma kocikovali po vonku, lebo tie ku.vy komunisticke nedali nikomu nic vediet. s vyvijajucim sa organizmom toto moze velmi vela narobit. teraz nehovorim len o sebe, ale aj o celej tejto generacii, ktora to vyzrala najviac.

Ale tie videá sú tam dobré.

Najmä to, kde sa všetcia v Pripjati 27.4. voľne prechádzajú a je tam žiarenie 1 roentgen (100 000 krát vyššie ako v normále) :lol:

mne sa pacilo minule niekde prirovnanie

egyptania nam nechali pyramidy ktore maju nejakych 6000 rokov, my zanechame niekomu sarkofag nad elektrarnou, kde podla vedcov "zmizne" vsetko ziarenie az za 100 000 rokov :lol:

neviem ci narastlo vela hribov, viem len ze som sa narodil 3dni pred vybuchom a este niekolko tyzdnov potom ma kocikovali po vonku, lebo tie ku.vy komunisticke nedali nikomu nic vediet. s vyvijajucim sa organizmom toto moze velmi vela narobit. teraz nehovorim len o sebe, ale aj o celej tejto generacii, ktora to vyzrala najviac.

***

Na SME je celkom zaujímavá flash animácia o katastrofe

hej, zatial

Táto téma mi pripomenula jeden článok, ktorý som čítal už dávnejšie a nedalo mi, musel som ho nájsť. Keby ste mali záujem, tak je tu pod názvom Ekosystémy v Černobylu jsou pozoruhodně „zdravé“ (napriek názvu je tam však aj popísané, čo sa vlastne stalo a to dosť podrobne).

Na discovery bol jeden diel zo serie "zero hour" venovany prave cernobylskej havarii, bolo tam za pomoci hercov presne rekonstruovane co sa dany vecer dialo, minutu po minute.

Dnes je o 2100 na Discovery dokument "battle of chernobyl" ktory si urcite nenecham ujst.

Pozrite si video ghosttownfilm.

Sú tam zábery s Pripjaťu deň po havárii. Ľudia si chodia po uliciach a o ničom nevedia.

Tento záber je dobrý. Policajti chodia v maskách a chlapík nechápe

weirdo, zdá sa, že sa netreba obávať toho, že zatiaľ funguješ normálne, a ktovie čo bude "potom" ...

gény sa po ožiarení začali chovať úplne inak, než sa očkakávalo... čiže sa to netýka detí, ktoré už boli narodené ... a ani detí, ktoré sa narodili ... ktoré sa nenarodili, tam je to trochu ináč...,

tu je jeden skutočne zaujímavý článok z dnešného Sme... dávam ho sem celý, lebo Sme po čase archivuje...

Spletité osudy gén(i)ov po černobyľskej tragédii

Najväčším bohatstvom mnohých ľudí je ich genetické dedičstvo. Ak by napríklad Černobyľ pred dvadsiatimi rokmi vybuchol v iránskej provincii Ramzar, väčšina tamojších ľudí by - zrejme - ani s nasledujúcou radiáciou nemala problémy. Najmä preto, že ich krvné bunky si postupne vypestovali vysokú odolnosť proti žiareniu. Obyvatelia Ramzaru totiž v porovnaní so svetovým priemerom, kam patríme aj my, žijú v podmienkach až 60-násobne vyšších hodnôt prirodzenej radiácie. A darí sa im v nich celkom dobre.

Ukrajina nie je Ramzar

V Ramzare nepozorujú zvýšenie úmrtnosti, na svet neprichádza viac detí s vrodenými defektmi, tamojšia populácia je oproti priemeru dokonca zdravšia. Podľa manželov Glazkovcov, ktorí napísali o genetických dôsledkoch Černobyľu v aprílovom čísle českého mesačníka Vesmír, vzniká odolnosť proti žiareniu minimálne 26 generácií, teda 600 rokov.

Černobyľ je však iná káva. Ukrajinci, Bielorusi ani ďalšie európske národy v okolí bývalej jadrovej elektrárne nemajú ramzarské gény, vypestované počas dlhých generácií. Po osudovom spackanom experimente na jadrovom reaktore, ktorý sa skoro ráno 26. apríla 1986 skončil výbuchom, bola ich DNA proti žiareniu prakticky bezmocná. Svoje dávky si samozrejme vybrala aj okolitá príroda a zvieratá v nej. Niet sa preto čo čudovať, že vzhľadom na známe katastrofické účinky väčších dávok ionizujúceho žiarenia na organizmy sa o Černobyle rozprávalo veľa legiend.

Valerij Glazko z Akadémie poľnohospodárskych vied v Kyjeve a Tatiana Glazková vo Vesmíre píšu: "Ešte nedávno sa horúco diskutovalo o tom, že v uzavretej zóne sa vyskytujú všelijaké príšery. Hovorilo sa o obludných mutáciách alebo o zrýchlení evolúcie. To všetko boli rozprávky." Podľa manželov Glazkovcov je dlhodobý vplyv černobyľskej katastrofy iný, než si ho prestavuje ľudová tvorivosť. Žiadne príšery s dvoma hlavami, šiestimi nohami alebo desaťnásobnou hmotnosťou. To podstatné, čo vedci zistili, možno zhrnúť takto: niektorí jedinci, citlivejší na zvýšenú radiáciu, sa nenarodili. Ich gény sa do nového prostredia jednoducho nedostali, lebo sa tam nehodili.

Hľadali na poli aj v laboratóriu

Genetické poškodenia (mutácie) pri kopírovaní DNA v bunkách nie sú ničím nezvyčajným. Napríklad u človeka pri delení buniek vzniká odhadom každú sekundu 10-tisíc mutantných buniek, tie však kontrolné mechanizmy DNA odstránia; ak nie, vzniká problém. Mutácie však nemusí vyvolať iba pôsobenie okolia, trebárs práve radiácia. U niektorých živočíšnych druhov vznikajú mutanty spontánne. Môžu sa objaviť po rôznych ochoreniach matky, po úraze alebo kontakte s chemickými látkami v kritických obdobiach vývoja plodu. Preto je také ťažké odhadovať počet obetí černobyľskej tragédie.

U druhov s jednoramennými chromozómami (patria k nim laboratórne myši a dobytok) sa objavujú spontánne mutanty so spojenými dvojramennými chromozómami (tzv. robertsonovské translokácie, čo už naozaj znie tak trochu ako z filmu o Frankensteinovi). K ich výskytu prispieva zvýšená seizmická aktivita alebo pozadie s vyšším ionizujúcim žiarením, a samozrejme tiež trebárs ožarovanie myší v laboratóriu.

Ukrajinskí vedci a ich kolegovia po nositeľoch trvalých genetických následkov mutácií pátrali. Očakávali, že mutanty v okolí katastrofy musia nájsť. Medzi rôznymi druhmi hrabošov, ulovenými v uzavretej zóne v okruhu 30 kilometrov od výbuchu, mutanty neboli. Nedarilo sa ich nájsť ani v rôznych líniách laboratórnych myší, pestovaných z postihnutých jedincov. Neodhalili ich ani medzi potomkami dobytka, ktorý sa v septembri 1987, teda rok a pol po výbuchu, pokojne pásol štyri kilometre od "sarkofágu" - zamurovaného reaktora. Býk Urán a kravy Alfa, Beta a Gamma, pomenované s veľkou dávkou rádioaktívneho humoru, sa stali základom chovu, ktorý na zamorenom území žije dodnes.

Mutanty jednoducho zmizli zo sveta, aspoň z toho, ktorý bol po havárii Černobyľa najviac postihnutý.

Kam sa podeli?

V roku 1996 zverejnil tím J. Dubrovovej v Nature prvú genetickú analýzu Černobyľu. Zistil, že viac mutácií oproti normálu prebieha v dosť záhadnej časti DNA, ktorá sa odborne volá minisatelitné lokusy. Tieto mutácie vedci zistili u detí ľudí, ktorí sa priamo podieľali na likvidácii havárie. Mutácie v štruktúrnych génoch (a práve tie majú v bunke na starosti to hlavné, teda výrobu bielkovín) však vedci nezistili. Ako podotýkajú manželia Glazkovci, mutácie v štruktúrnych génoch ľudí sa nenašli ani po výbuchoch atómových bômb v Japonsku na konci druhej svetovej vojny.

Niečo však vedci, pátrajúci po mutáciách, predsa len našli. "Kolegovia z Ústavu molekulárnej biológie a genetiky Ukrajinskej národnej akadémie vied C. C. Maljuta a A. I. Slomko sledovali embryonálnu úmrtnosť laboratórnych myší, ktoré dostali ionizujúce žiarenie v uzavretej zóne. Bola zvýšená, a to v štádiu, ktoré predchádza zahniezdenie embrya v maternici," píšu manželia Glazkovci.

Detektívne pátranie teda prinieslo výsledok. Vedci došli k záveru, že ožiarení jedinci nemajú mutanty v potomstve z dvoch dôvodov. Buď preto, že z buniek poškodených ešte pred delením sa nevytvoria gaméty (pohlavné bunky), alebo preto, že embryá, ktoré z nich vzniknú, zahynú v skorých štádiách vývoja, prípadne sa nedokážu uchytiť v maternici.

Zbohom, Karel Čapek?

Na záver sa vráťme do Černobyľa k osudu experimentálneho stáda, pochádzajúceho z Urána, Alfy, Bety a Gammy, ktoré obohatilo 14 kráv z pomerne čistých oblastí. Tieto kravy splodili päť generácií, narodených v podmienkach približne stokrát zvýšenej úrovne ionizujúceho žiarenia. Pri štúdiu ich genetickej výbavy vedcov čakalo prekvapenie: z ich populácie začali miznúť gény, typické pre vysoko špecializované holštýnske plemeno; ako keby sa vývojovo vracali späť k primitívnejším, ale voči prostrediu odolnejším plemenám.

Vedci si tiež všimli, že hraboše v najpostihnutejšej časti 30-kilometrovej zóny okolo reaktora, ktorá má názov Hrdzavý les, si začali stavať primitívnejšie nory. Znamená to azda, že Černobyľ aj v Hrdzavom lese vyradil z populácie práve gény, nejako spojené trebárs s vyššou úrovňou určitých zručností, teda gény v čomsi špecializované? Podľa manželov Glazkovcov to tak môže byť. Hlavným genetickým následkom Černobyľu pre populácie rôznych druhov podľa nich nie je zvýšenie počtu mutantných organizmov, ale skutočnosť, že časť génov mizne ako dôsledok selekcie (výberu), ktorá smeruje proti "radiačne citlivým" organizmom.

To znamená, že nevznikajú nové gény, ale strácajú sa staré, spojené s vyššou citlivosťou na nové podmienky. "Existujú nepriame dôkazy, že vnútri druhu sa na nové podmienky najlepšie prispôsobujú najmenej špecializovaní jedinci," píšu ukrajinskí vedci. A keď to funguje pri dobytku a hrabošoch, prečo by to nemalo fungovať aj v ľudskej populácii? To je, samozrejme, iba hypotéza, alebo, ak chcete, špekulácia. Možno si ju vyložiť rôzne. Napríklad tak, že medzi českými chlapcami, ktorí sa po Černobyle nenarodili (pozri rámček), čisto hypoteticky mohol byť trebárs nový Jaroslav Heyrovský alebo Karel Čapek. Prípadne, pretože rádioaktívny spad zasiahol aj západnú Európu, trebárs Ludwig van Beethoven. Ľudia, vybočujúci z priemeru, najmä géniovia, by mali mať aj vysoko špecializovanú, a súčasne "radiačne citlivú" genetickú výbavu. Alebo je to inak?

Gény, ktoré sa nehodia do nových podmienok?

Nie všetky gény sú vhodné do nových podmienok. Mutanti pri Černobyle síce nežijú, z populácií sa však strácajú gény citlivejšie na zvýšené ionizujúce žiarenie. Vyplýva to z výskumu, o ktorom v českom mesačníku Vesmír píšu manželia Glazkovci, autori článku o genetických dôsledkoch černobyľskej havárie pred dvadsiatimi rokmi.

Výskum ukrajinských vedcov korešponduje s inou hypotézou. Už dávnejšie ju zverejnil tím Miroslava Peterku z Ústavu experimentálnej medicíny AV ČR. Českí vedci zistili, že v oblastiach Čiech a Moravy, ktoré v kritickom čase zasiahol rádioaktívny oblak, sa v novembri toho istého roku narodilo oproti priemeru asi o 470 chlapcov menej ako zvyčajne. Ako vedci konštatovali, bolo to prvý a posledný raz, čo sa v Česku v päťdesiatročnej histórii porovnávania pôrodnosti narodilo podstatne viac dievčat ako chlapcov (normálne je 105 chlapcov na 100 dievčat). Postihnuté oblasti (Morava, Vysočina, východ Čiech a Praha) kopírovali smer rádioaktívneho vetra a dažďa z mája 1986. Pomer narodených "novembrových" chlapcov a dievčat v týchto oblastiach bol postavený na hlavu - 100:125. Dôvodom je podľa vedcov to, že mužský plod je oveľa zraniteľnejší a citlivejší na pôsobenie škodlivín všetkého druhu. Napríklad rodičovským párom, kde on aj ona fajčia viac ako dvadsať cigariet denne, sa rodí viac dievčat ako chlapcov.

MICHAL AČ

[27. 4. 2006

Zaujímavý článok. Niečo pravdy na tom môže byť, inak príroda okolo Černobyľu je zaujímavá tým že tam žije niekoľko ohrozených druhov fauny či flóry či čoho.

to video je perfektne....

a ta hudba, ten song to je masterpiece....nieco dokonale....

The Huns and Dr.Beeker - Ghost town

For the victims of Chernobyl

there was no way they could have known that morning

that they awoke upon a fateful day

the killer wind came down without a warning

and no one had the chance to get away

the firemen were brave they fought with honor

but the blaze was more than it appeared to be

and one by one they fell beside their comrades

the victims of a foe they could not see

chorus:

Mama where are you - Papa where did you go

and where are all the children who used to play here

only heaven knows

what they saw defied all explanation

someone said the trees were glowing red

they say the light came from the radiation

but maybe it’s the spirits of the dead

[chorus]

gone the homes the gardens and the playgrounds

gone the souls who made their livings here

they say this place will always be a ghost town

it will be for at least six hundred years

[chorus]

Jeej ten text som sa akurát chystal nájsť :) :lol:

Je to najlepší klip aký som kedy videl.

ak by ste chceli vidieť video dokument - rekonštrukcia havárie v Černobyle môžem zohnáť poprípade uploadnuť aby ste si to stiahli

Ten dokument z Discovery mám doma. Má tuším niečo okolo 70 MB, možno viac.

ja by som ten document z doscovery strasne tuzil vidiet.....najde sa niekto?

ma to 310 mb - teda aspon moj vo velmi dobrek kvalite

niečo čo vás zaujme

http://www.pavrda.cz/cernobyl/video.html

Uff, riadne som sa sekol. Vtedy som veľkosť dokumentu iba tipoval, dnes som si to overil. Má 292 MB.

niečo čo vás zaujme

 

http://www.pavrda.cz/cernobyl/video.html

Ahoj,

Obyvam tu, o 100 km od Cornobyl'a, v Kyjeve. Bol som tu tiez ked' katastrofa sa stala... Mal som vtedy lem 12 rokov.

Som presvedcen ze tu v Ukrajine aj teraz ne rozhlasuju vsetku pravdu o tym co bylo a aky vplyv malo a ma teraz... Viete, tu obyvame, tu rodime dieti a o tym ne mysleme. Snad' je to lepse ze by smo ne znali pravdu, bo je nam tak pokojne zit'.

Z inej strany, smrtnost' ne poviacsila, choroby tiez, dieti sa rodia zdrave. Preto mysliem ze neje to az tak nebezpecne v Kyjeve. Prichadzte do nas, Kyjev je vel'mi pekne mesto.

Asi 50 km vzdialene od byvaleho reaktora v Cernobyle lezi mesto Slavutych. Tu ziju ludia, ktori v r. 1986 museli opustit svoje domovy, tu nasli pritulok. Cital som reportaz od Sébastien Daycard-Heid-a z Pariza zo dna 21.4.2006 "La seconde vie des habitants de Tchernobyl" (Druhy zivot obyvatelov Cernobylu), velmi ma zaujala, prikladam volny preklad pre slovenskych internetovych citatelov.

Aj 20 rokov po cernobylskej katastrofe nezabudla Oksana Naumovicova na nic, co sa toho dna, 26. aprila 1986, stalo. Ked explozia reaktora c. 4 zmeni jej zivot, zije prave 10 rokov v Pripjati, ktory je par kilometrov od elektrarne: "Moj muz, ktory pracoval v elektrarni, si zobral v tento den volno, aby opravil nasu kuchynu", spomina si Oksana. "Ja som bola v tranzistorovej fabrike. Dozvedeli sme sa o katastrofe az potom, ked nam 27. aprila oznamili, ze by sme mali byt evakuovani". Spolu so svojimi 4 a 8 rokov starymi detmi nastupuje do autobusu a opusta mesto navzdy. Ako Oksana, tak aj dalsich 50'000 ludi si muselo zbalit svoje kufre. Nemohli sa nikdy do Pripjati vratit, do toho mesta fantomov vo vnutri cernobylskej uzavretej zony. „26. aprila 2000 som cestovala so svojou dcerou do Pripjati. Cele mesto bolo vyrabovane, vsetko bolo znicene, okna porozbijane." Oksana, ktora prisla, aby trochu polavila v svojom smutku, sa rozhodla, ze uz druhy raz tam nepojde. "Myslim, ze nic nikdy tuto bolest nezmierni."

Mesto Slavutych bolo postavene vylucne pre vyhnancov 50 km vychodne od Cernobylu na uzemi, ktore nebolo "oblakom katastrofy" zasiahnute. V oktobri 1986 sa ZSSR pokusil zatajit a sfalsovat rozmer katastrofy a tym aj problemy vo vlastnej krajine. Mnohi prejavili svoju ucast na osude Ukrajincov, remeselnici a mladi ludia prichadzali z celeho ZSSR, aby dali obetiam novu strechu nad hlavou.

Lidia Leonecova je jedna z tych pionierov. Zo starej kovovej skrine vytahuje album so zozltnutymi fotkami, na ktorych je historia mesta: "Osem republik prislo vtedy pomoct a nase stvrte boli pomenovane po ich hlavnych mestach: Kyjev, Tallin, Riga, Vilnius, Jerevan, Baku, Tbilisi, Moskva. Aj architektura ich pripomina". 23. marca 1988 sa nastahovalo 500 rodin z Pripjati popri remeselnikoch. „Pre nas toto bolo mesto 21. storocia. V kazdej stvrti jedna materska skola, bazen a telocvicna", spomina si Lydia.

Dnes je stvrtina z 26 000 obyvatelov mesta mladsia ako 16 rokov. Mesto sa priznacne zmenilo po r. 1989, lebo tam fungovali socialne zariadenia mesta dobre. „Na zaklade vysokej zivotnej urovne sa nam podarilo pritiahnut mnohe podniky. Pre deti je tu lepsi zivot ako hocikde inde na Ukrajine. Vsetko sa da behom desiatich minut dosiahnut a bytova vystavba pre zamestnancov sa rozvija", zdoraznuje Volodymir Udovysenko, starosta mesta.

Je ironiou osudu, ze cernobylske nestastie otvorilo jednrazovu prilezitost, aby sa preskumalo minimovanie rizika pri nuklearnych katastrofach. Lebo nakoniec by sa mohlo kazde mesto stat obetou teroristickeho utoku. V Pripjati trenuju preto jednotky, najmä americke, aj vyskumu sa tu venuje prislusna pozornost.

Nedaleko namestia, v centre mesta, stoja nove laboratoria, ktore financuje medzinarodna aliancia a stat Ukrajina, okolo nich vysadili par jedli z lesov, ktore pokryvali pred par rokmi cele uzemie. Od svojho zalozenia je Cernobylske stredisko pre nuklearnu bezpecnost hlavny motor hospodarskeho rozvoja mesta. "Najkvalifikovanejsie pracovne sily sme nasadili v jadrovom sektore, aby sme vytvorili nove hospodarske odvetvia", vysvetluje starosta.

Hoci nezamestnanost v Slavutych-u je akurat 4,4-percentna, obavaju sa pionieri z tych casov noveho ohrozenia: konca elektrarne. Odvtedy, ako v r. 2000 bola prevadzka elektrarne nasledkom tlaku celej Europy zastavena, sa este stale mnohi robotnici venuju jej "zakukleniu". Predbezne od r. 2006 zacina stavba druheho sarkofagu, ktori so 710 milionmi Euro financuju BERD a ukrajinska vlada, tento projekt vytvori nove pracovne miesta. Ale Viktor Tonkich, byvaly inzinier z Cernobylu a dnes sef jedneho podniku pre opravy v atomovych elektrarnach vie, ze to nestaci, aby sa zvysila dynamika mesta. „Akonahle sa stavba druheho sarkofagu skonci, v tomto sektore uz nebude existovat ziadna praca. V zavode pracuje dnes iba 3'800 z povodne 12'500 zamestnancov, tretina vsetkych miest v Slavutych-u. Musime nase hospodarske aktivity dalej vykonavat, lebo financnu pomoc dostaneme iba na zrusenie elektrarne."

Lidia Leonecova je zodpovedna za socialnu pomoc. Hovori o konci jednej epochy: "Odvtedy, ako bola elektraren zatvorena, mame stale viac a viac tazkosti. Niektori nasli novu pracu, ini sli 45-rocni do penzie.

Dostavaju mesacnu rentu, presne ako byvali vojaci - ale ako ich mame zamestnavat? Zatial co sa niektori venuju svojim konickom, ini upijaju svoju frustraciu v alkohole."

Vo vedlajsej kancelarii sa pokusa Oksana Naumovicova, ktora je zamestnana na radnici, skoncit skor svoju pracu. Jej muz, ktory predtym pracoval v elektrarni, caka na nu doma. Jej obidve dcery sa uz vystahovali. Jedna studuje, druha je profesionalna judistka a advokatka v Kyjeve. "Starsia ma problemy so stitnou zlazou, ale skusame byt optimisticki", zdoveruje sa Oksana trochu zahanbena.

Ako kazdy rok, i tento rok pojde 26. aprila delegacia zo Slavutych-u do Moskvy, na hroby poziarnikov z Pripjati, ktorych obete umoznili stavbu prveho sarkofagu na ochranu okolia. Aj Naumovicovci si spomenu v tento den na 30 obeti z Pripjati, ktorych tvare su na vecne veky vygravirovane v zulovom pomniku. Za pietnym miestom su dve velke susosia. Na jednom stoja muzi, odeti v odevoch proti atomovemu ziareniu, ktori dvihaju ruky, aby zabranili ludom sa priblizovat. Na druhom je jeden elktrikar s kablom v rukach. Verne mytu budovania komunizmu, mozeme sa docitat slova: "Budujeme novy svet na popole minulosti!" V Slavutych-u ale este stale tlie tento popol aj po 20 rokoch.