Andrej Kiska

Ústavný právnik Ján Drgonec napísal podrobnú analýzu rozhodnutia Ústavného súdu, na základe ktorého Andrej Kiska vymenoval nových ústavných sudcov. Pre právnikov povinné čítanie, pre laikov detailné vysvetlenie, v čom je problém.

Autor je emeritný sudca Ústavného súdu,
pôsobí na Katedre ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského

Ústavný súd Slovenskej republiky sa od samého vzniku  občas nevyhýba účelovému rozhodovaniu a účelovým rozhodnutiam. Účelové rozhodovanie možno spoznať podľa toho, že Ústavný súd v takom konaní urobí úkony a vysloví názory, aké v predchádzajúcich konaniach nikdy neurobil a nikdy nevyslovil, a také názory v neskorších konaniach nikdy nezopakuje. K nikdy nevysloveným  názorom a úkonom sa dostal aj v konaní o sťažnosti, v ktorom kandidáti Národnej rady SR na sudcov Ústavného súdu SR namietli, že prezident SR porušil ich základné právo uchádzať sa o prístup k verejnej funkcii, keď ich všetkých odmietol. Zrodili sa otázky, ktoré si nezaslúžia opomenutie. Aký osud budú mať názory premiérované ústavným súdom v tejto veci? Stanú sa bežne používaným precedensom alebo zapadnú do histórie, ktorá ich tak usvedčí z účelovosti?

„Procesné právo nemožno separovať od hmotného práva. Ak by sa tak udialo, procesné právo by sa stalo samoúčelom a v konečnom dôsledku by sa poprel význam riadenia spoločnosti prostredníctvom objektívneho práva. Procesné právo je cestou k právu, prostriedkom prístupu k právu. Rozumie sa k hmotnému právu. Celkom neprijateľné je akceptovať nedostupnosť hmotných práv z dôvodu procesných prekážok, pre neexistenciu procesnoprávneho prístupu k hmotným právam.“ A predsa je na Slovensku zúfalo zložité dostať sa pred súd s očividne priznaným právom, a to aj keď ho zaručuje Ústava a jeho ochranu zveruje Ústavnému súdu SR.

Konanie o sťažnostiach kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR odmietnutých prezidentom SR sa spájalo s množstvom procesných prekážok. Za obvyklých podmienok by si sťažovatelia sotva prekliesnili cestu až k rozhodnutiu ústavného súdu o prijatí sťažností na konanie. Ústavný súd SR im uľahčil cestu, lebo v tejto kauze procesné prekážky nehľadal. Prečo?

Ústavný súd uplatňuje Ústavu opatrne, aby si neatrahoval príliš veľký diel na verejnej moci v Slovenskej republike. Tento postup ústavný súd nazýva samo obmedzovanie. V spore o účel a obsah menovacej právomoci prezidenta ustanoviť ústavných sudcov Ústavný súd zvolil postup, aký má prekvapujúco ďaleko od samo obmedzovania. Môže ísť o začiatok prerodu, o nastolenie nového prístupu ústavného súdu k ochrane ústavnosti, v ktorom orgány verejnej moci budú musieť dôslednejšie dbať o dodržiavanie základných práv a slobôd, lebo už neuniknú zodpovednosti za ich porušenie z formálnych príčin, odkazom na procesné prekážky a chyby v postupe poškodeného subjektu súkromného práva?

Prvý senát vo veci I. ÚS 575/2016 si priznal právomoc konať spôsobom, ktorý vyvodil zo svojho postavenia ochrancu ústavnosti, ktoré Ústavnému súdu SR zakladá čl. 124 Ústavy.

„Záujem na ochrane ústavnosti je ... dôležitejší ako záujem konkrétnych (potenciálnych) účastníkov konania na podaní ústavnej sťažnosti, ako aj právnej istoty (res iudicata facit ius), a preto sa ústavný súd rozhodol situáciu nemenovania sudcov ústavného súdu riešiť výnimočným spôsobom, a to v prospech objektívneho ústavného práva.“

„Ústavný súd reflektuje aj vývoj právnej úpravy týkajúci sa začiatku konania pred ústavným súdom. Dispozičná zásada sa už neuplatňuje ani ústavodarcom absolútne z hľadiska začiatku konania, pretože novelizácia ústavného textu ju prelomila a konanie podľa čl. 129a ústavy sa začína ex constitutione.“

„Osobitne sa táto situácia prejavuje pri späťvzatí sťažnosti, kde ústavný súd pomeruje vôľu sťažovateľa vziať svoj návrh späť s ochranou ústavnosti v materiálnom význame, ktorá sa premieta do zisťovania, či sťažnosť nesmeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa. Ak ústavný súd dospeje k záveru, že to tak je, späťvzatie nepripustí (§ 54 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd tieto závery považuje za relevantné aj pre predmetné konanie a rozhodovanie.“

Vyvodená právomoc nie je to, na čo sme na Slovensku navyknutí. Svojou nezvyčajnosťou môže vyvolávať podozrenie, pochybnosti i odmietnutie. Nevhodne, lebo vyvodená právomoc patrí k prostriedkom zvýšenej, nadštandardnej ochrany práva v materiálnom právnom štáte.

Vyvodenú právomoc uplatňuje vo svojej činnosti ESĽP. Vyvodzuje ju zo zásady iura novit curia, ktorá mu neslúži na odôvodnenie príčin brániacich  mu zaoberať sa meritom veci. ESĽP zo zásady iura novit curia vyvodzuje dokonca aj oprávnenie prekvalifikovať predloženú sťažnosť tak, aby ju preskúmal v merite veci aj vtedy, ak by ho úzkoprsné a formalistické naloženie so sťažnosťou malo priviesť k odmietnutiu z formálnych príčin, pre nedostatky sťažnosti.

ESĽP takto postupoval v konaní, v ktorom sťažovateľ uplatnil zodpovednosť čelných predstaviteľov Nemeckej demokratickej republiky za vražedné útoky hliadok pohraničnej stráže na osoby, ktoré sa pokúsili ilegálne utiecť do Spolkovej republiky Nemecko.

V inej veci ukrajinský občan S. D. Solomachin podal sťažnosť ESĽP v júli 2003, ktorou namietol porušenie svojho práva na spravodlivý proces, lebo o ujme na zdraví, ktorú mu spôsobili povinným očkovaním, ukrajinské súdnictvo rozhodovalo neprimerane dlhý čas. Konanie pred ESĽP o tejto sťažnosti pokračovalo aj po smrti sťažovateľa, lebo jeho matka prejavila želanie, aby ESĽP vo veci konal ďalej a Súd ju uznal za osobu oprávnenú viesť konanie v jeho prospech. Ďalší krok významný pre posudzovanie procesných otázok relevantných pre konania o sťažnosti urobil ESĽP vzápätí, keď podľa zásady iura novit curia sa označil za pána právnej charakteristiky faktov sporu a sám od seba sa rozhodol preskúmať sťažovateľov návrh podľa čl. 8 Dohovoru.

Vyvodenú právomoc Ústavný súd SR už uplatnil v minulosti.

„Prejednávaná sťažnosť tu ideovo nachádza súvislosť s teóriou tzv. implicitných právomocí, ktorú exaktne charakterizoval Najvyšší správny súd Českej republiky vo svojom rozsudku č. k. 7 Afs 111/2009-64 z 25. novembra 2009. Konkrétne dôvodil, že «při vymezení pravomocí správních orgánů je nutno striktně trvat na ústavním požadavku, aby byly dostatečně určitě a jasně stanoveny zákonem (čl. 2 odst. 3 Ústavy, čl. 2 odst. 2 Listiny základních práv a svobod). Znamená to, že taková pravomoc musí být zásadně výslovně v zákoně zakotvena, a to s patřičnou mírou konkrétnosti a určitosti, aby bylo již ze samotné dikce zákona ve všech podstatných rysech zřejmé, jakým způsobem a za jakých podmínek může orgán veřejné moci jednat a svým jednáním zasahovat do právní sféry soukromých osob. Výjimky z uvedeného pravidla platí pouze pro tzv. „implicitní pravomoci“, tedy pravomoci, které sice výše uvedeným způsobem nejsou zakotveny, avšak které jsou nezbytně třeba k řádnému uplatňování jiných, ústavně předepsaným způsobem zakotvených pravomocí, bez jejichž existence by jiné pravomoci nemohly být řádně uplatňovány, a které jsou obsahově vymezeny tak, že se striktně drží ústavně legitimního účelu, k jehož realizaci jsou uplatňovány a který je shodný či úzce spojený s účelem oněch jiných pravomocí, a pouze tím nejšetrnějším rozumně dosažitelným způsobem zasahují do právní sféry soukromých osob.».

Ústavný súd citovanú teóriu akceptuje a vo svojej judikatúre sa k nej už prihlásil (napr. III. ÚS 564/2012). K ochrane základných práv a slobôd na Slovensku by sa bol prepracovával veľmi zložito a ťažko, ak by nebol prikročil k ochrane ústavnosti pomocou vyvodenej právomoci.

Ak je ústavne konformné, že si Ústavný súd vyvodil právomoc, to zároveň nepreukazuje, že v súlade s ústavou je aj ako si ju vyvodil.

Vyvodená právomoc predstavuje prostriedok dôraznej ochrany ústavnosti, aký sám o sebe môže mať opodstatnenie v materiálnom právnom štáte. No ide o naloženie so sporom, ktoré nie je absolútne legitímne vždy, bez ohľadu na spôsob, akým sa vyvodená právomoc uplatní a bez ohľadu na podmienky, za akých sa uplatní. Aj uplatnenie vyvodenej právomoci musí byť v súlade s princípmi materiálneho právneho štátu a nesmie porušovať platný právny poriadok.

V okolnostiach prípadu ústavný súd rozhodol výrokom so šiestimi bodmi. V bode 1 až 3 vyhlásil porušenie základného práva JUDr. Miroslava Ďuriša, PhD., JUDr. Evy Fulcovej, JUDr. Juraja Sopoligu, JUDr. Jany Laššákovej a JUDr. Jána Bernáta na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR postupom prezidenta Slovenskej republiky. K osobám, ktoré presne identifikoval vo výroku Ústavný súd pridal ďalších dvoch poškodených, ktorých za obete neoznačil vo výroku, ale až v odôvodnení.

„Ďalší dvaja kandidáti na funkciu (Mojmír Mamojka a Imrich Volkai) ústavné sťažnosti nepodali, a tak by sa mohlo zdať, že podľa doteraz uplatňovaného prístupu ústavného súdu a princípov právneho štátu (osobitne dispozičnej zásady v konaní o ústavnej sťažnosti) by kandidátmi tieto dve osoby už byť nemali.“

Ústavný súd sa vo vyvodzovaní právomoci dostal oveľa ďalej ako ESĽP vo veci Streletz, Kessler and Krenz či vo veci Solomachin. Tak sa rozbehol do vyvodzovania svojej právomoci, že sa nezdá, že by si bol spomenul na zásadu samo obmedzovania. ESĽP aj Ústavný súd SR v minulosti pri konkrétnej ochrane ústavnosti vždy uplatnil vyvodenú právomoc na prospech osoby, ktorá bola očividne poškodená na ľudskom práve, resp. základnom práve a podľa zaužívaných pravidiel nemala možnosť účinne uplatniť porušené právo. Vo veci I. ÚS 575/2016 síce viedol konanie o konkrétnej ochrane ústavnosti, no vyvodenú právomoc použil na účel abstraktnej ochrany ústavnosti (na ochranu „v objektívnej rovine“ ako to formuloval prvý senát). Z tohto dôvodu prvý senát vyhodnotil skutkový stav tak, že v ňom „podľa názoru senátu ústavného súdu prevažujú objektívne faktory a záujem na ochrane ústavnosti pred individuálnymi záujmami sťažovateľov, ktorí sa rozhodli nepodať ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu prezidenta o nevymenovaní (Mojmír Mamojka“, resp. nepodať opätovnú sťažnosť za nerozhodnutie o kandidátovi (Imrich Volkai).“

Ochrana ústavnosti bez pochybnosti v materiálnom právnom štáte predstavuje veľmi intenzívny verejný záujem. No predsa nemožno označiť za celkom nesporné a jednoznačné, či možno pristúpiť na takú jej ochranu, v ktorej záujem kolektívu absolútne prevládne nad záujmom jednotlivca a poškodený jednotlivec sa bude musieť podrobiť ochrane svojho základného práva, aj keď oň nebude mať záujem, či dokonca ak bude mať osobný dôvod o ochranu ústavnosti sa neuchádzať. Bude každý poškodený povinný strpieť ochranu ústavnosti vo svojej veci proti svojej vôli vždy, alebo dôjde na výnimky, ktoré poškodenému umožnia ocitnúť sa mimo ochrany základného práva proti svojej vôli? Pochybnosť sa spája aj s druhovou aplikovateľnosťou pravidla o ochrane ústavnosti v záujme kolektívu uprednostnenom pred záujmom jednotlivca samým Ústavným súdom. Tak intenzívna ochrana ústavnosti sa asi v každej veci poskytnúť nedá. Ako sa ústavný súd mieni vyhnúť diskriminácii tých poškodených fyzických osôb a právnických osôb, ktorým ex offo ochranu ústavnosti neposkytne?

Prvý senát Ústavného súdu na vyvodzovanie použil vlastné dohady o tom, ako sa prezident zachová, až spozná jeho rozhodnutie a z nich usúdil, že musí prezidentovi predpísať, čo má urobiť.

„Ak by ústavný súd vyhovel len podaným ústavným sťažnostiam, počet kandidátov na troch sudcov by bol päť. To by mohlo vyvolať následnú reakciu zo strany prezidenta, ktorý by žiadal od národnej rady doplnenie dodatočného kandidáta odkazom na čl. 134 ods. 2 ústavy. Tým by sa nielen strácal čas a znižoval efektívny výkon kontroly ústavnosti v medziobdobí, ale postup národnej rady nie je vôbec istý, zatiaľ skôr opačný, čo by znovu mohlo viesť ku kríze medzi prezidentom a národnou radou, ktorá by sa opäť prejavila v subjektívnej sfére sťažovateľov, ale aj v objektívnej rovine a najmä vo funkčnosti ústavného súdu. Preto sa senát ústavného súdu rozhodol vyriešiť túto výnimočnú situáciu tak, že vráti situáciu menovania na úplný začiatok; t. j. všetci kandidáti navrhnutí prezidentovi národnou radou od roku 2014 zostávajú kandidátmi na sudcovskú funkciu (ide o Jána Bernáta. Miroslava Ďuriša, Evu Fulcovú, Janu Laššákovú, Mojmíra Mamojku, Juraja Sopoligu a Imricha Volkaia).

V konečnom dôsledku ide súčasne o to, aby prezident mal čo najširší výber kandidátov, a aby tento výber mohol zostať úplný. Ústavný súd uprednostňuje resitutio in integrum, teda návrat do východiskového stavu pred hľadaním umelej spravodlivosti ad hoc. Z uvedených úvah ústavného súdu vyplýva, že kandidatúra konkrétneho kandidáta na sudcovskú funkciu končí podľa čl. 134 ods. 2 ústavy až vymenovaním príslušného počtu sudcov prezidentom, a nie iným negatívnym rozhodnutím či postupom prezidenta. V zmysle judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 571/2014, PL. ÚS 45/2015) môže prezident vydať výlučne pozitívne rozhodnutie a potrebných kandidátov len vymenovať, pričom neúspešným kandidátom sa žiadne rozhodnutie nevyhotovuje tak, ako to potvrdzovala doterajšia ústavná prax všetkých prezidentov republiky.

V týchto výnimočných okolnostiach preto podľa názoru senátu ústavného súdu prevažujú objektívne faktory a záujem na ochrane ústavnosti pred individuálnymi záujmami sťažovateľov, ktorí sa rozhodli nepodať ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu prezidenta o nevymenovaní (Mojmír Mamojka), resp. nepodať opätovnú sťažnosť za nerozhodnutie o kandidátovi (Imrich Volkai). Na druhej strane, ústavný súd chce predísť budúcim špekuláciám prezidenta o počte kandidátov na sudcu a chce mu garantovať pôvodný počet kandidátov na sudcov ústavného súdu.“

Postup uplatnený ústavným súdom vo veci I. ÚS 575/2016 indikuje potrebu poučenia pro futuro o pravidlách a podmienkach vyvodzovania právomoci chrániť ústavnosť. Uplatnenie vyvodenej právomoci sa nesmie zmeniť na hru bez pravidiel.

Východiskovým pravidlom je zistenie, že vyvodzovanie právomoci Ústavným súdom musí byť dobromyseľné a nestranné. Ak nesplní túto požiadavku, je nezlučiteľné s Ústavou. Otvára sa tak nadväzujúca otázka Kto rozhodne, že je také? Nezmyslom by bolo zriadiť ďalšiu inštanciu verejnej moci a postaviť ju nad Ústavný súd, aby kontrolovala ako Ústavný súd dodržiava ústavnosť. Na zďaleka nie novú otázku Kto ustráži strážcu (Quis custodem custodiet) sa ponúka iba osobnostná záruka. Poctivosť sudcov ústavného súdu. To zvyšuje význam výberu kandidátov na sudcov ústavného súdu a následne výberu sudcov Ústavného súdu SR spomedzi kandidátov. Otázka vnútroštátne zaujímavá predovšetkým pre politikov a ich zápas o moc a prestíž má oveľa hlbší význam, oveľa väčšiu mieru závažnosti, ako si Slovensko uvedomuje.

Ruka v ruke s týmto filozofickým a morálnym aspektom ide pragmatická záležitosť spätá s právnym účinkom nálezu I. ÚS 575/2017 inter partes.

V štandardnom súdnom rozhodnutí odôvodnenie slúži na vysvetlenie výroku v prepojení so skutkovo a právne podstatnými okolnosťami prípadu. Odôvodnenie výroku vo veci I. ÚS 575/2016 siaha ďalej, „má vyššie ambície“. V odôvodnení sú formulácie s neodškriepiteľnou ambíciou „získať povahu normatívnej vety“, teda význam formulácie, akou sa bude riadiť interpretácia a aplikácia dotknutých ústavných noriem v budúcnosti. Výrokom sa tieto ambiciózne vety neobmedzujú. Vysvetľujú všeličo také, čo sa do výroku kvôli skutkovému stavu nemalo dôvod vtesnať, no „bola by škoda nepremeniť to na samozrejmosť pro futuro.“

Ústavný súd SR vyššie citovanými názormi na právny účinok svojho rozhodnutia zašiel príliš ďaleko. Prekročil ústavné medze dosahu svojho rozhodnutia, teda otázok, ktoré môže záväzne predurčovať svojimi názormi.

Ústavný súd SR nemá právomoc, ktorá by mu umožňovala oktrojovať prezidentovi SR povinnosť akceptovať sedem kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR.

Ústavný súd môže rozhodovať výlučne v medziach svojej právomoci. Či už výslovne priznanej alebo vyvodenej, ale nikdy nie nad jej rámec. V okolnostiach prípadu ústavný súd stratil právomoc rozhodovať o ústavnej sťažnosti Imricha Volkaia v okamihu, keď zastavil konanie o nej. Ústavný súd si nemôže vyvodiť to, čo zákon vylučuje. Inak povedané, nemôže zájsť vo vyvodzovaní právomoci tak ďaleko, aby si ju priznal v prospech sťažovateľa, ktorý zmešká lehotu na podanie novej (ďalšej) sťažnosti. Ústavný súd SR nemá ani právomoc rozhodnúť o zrušení svojho rozhodnutia o zastavení konania o návrhu, a ešte k tomu bez návrhu (ktorý mu I. Volkai zrejme nepodal, lebo ak by sa tak stalo, mal to prvý senát v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť)

Ústavný súd SR označil za poškodených kandidátov súčasne s piatimi sťažovateľmi aj Mojmíra Mamojku a Imricha Volkaia, ktorých ústavný súd „zapojil do konania o sťažnosti“ pomocou právomoci, ktorú si ústavný súd priznal ako vyvodenú právomoc. Obaja kvázi sťažovatelia však chybou ústavného súdu nezískali od neho právne postavenie účastníkov konania o sťažnosti. Nech sa právomoc Ústavného súdu SR vymedzí akokoľvek extenzívne, neexistuje ústavný základ, ktorý by umožnil vyvodiť právomoc ústavného súdu priznávať práva a povinnosti subjektom práva mimo výroku rozhodnutia, v časti odôvodnenia rozhodnutia. Taká možnosť nie je v súlade s Ústavou SR, a preto ju nemožno založiť ani výkladom Ústavy SR.

Ústavný súd SR má právomoc na základe svojho výroku uznať za kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR päť z označených siedmich kandidátov. Zvyšných dvoch označil Ústavný súd SR za kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR svojvoľne.

Svojvôľa tiež dostala normatívny charakter a zároveň dostala spôsobilosť získať ďalekosiahly dosah. V bode 5 výroku rozhodnutia sa uvádza: „Prezidentovi Slovenskej republiky prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol tak, že z dostatočne zvoleného počtu kandidátov navrhnutých mu Národnou radou Slovenskej republiky vymenuje troch za sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.“ Aký počet kandidátov má prezident SR „vziať do hry“? Toľkých, koľkých identifikoval ústavný súd v medziach svojej právomoci, alebo toľkých, koľkých napočítal v odôvodnení? Piatich alebo siedmich? V oboch prípadoch možno prezidentovi SR vyčítať, že svojím konaním porušil rozhodnutie prvého senátu. V dôsledku toho sa mu možno zastrájať obžalobou Národnej rady SR za úmyselné porušenie Ústavy. Prípadne ju naozaj proti nemu podať. Uniklo to prvému senátu, alebo chcel zahnať prezidenta SR do pasce?

Kandidát na sudcu Ústavného súdu JUDr. Ján Bernát podal sťažnosť na porušenie svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky o jeho nevymenovaní do funkcie sudcu ústavného súdu č. 1112-2014-BA z 2. júla 2014. Ústavný súd prijal jeho sťažnosť na konanie uznesením z 23. októbra 2015. V ten istý deň Ústavný súd prijal na konanie aj sťažnosť, ktorou ďalší kandidát na sudcu Ústavného súdu JUDr. Imrich Volkai namietol porušenie svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky o jeho nevymenovaní do funkcie sudcu ústavného súdu č. 1112-2014-BA z 2. júla 2014.

Ústavný súd spojil obe sťažnosti na spoločné konanie uznesením II. ÚS 718/2014-99. Sťažovatelia podaniami doručenými Ústavnému súdu 17. júna 2015 a 22. júna 2015 vzali svoje sťažnosti späť a požiadali Ústavný súd, aby konanie o nich zastavil.

„Ak sťažovateľ vezme svoju sťažnosť späť, Ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak Ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.“ (§ 54 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov).

Ústavný súd vyslovil názor, že vo veciach sťažovateľov „nemožno dospieť k záveru o mimoriadne závažnom spôsobe porušenia ich základných práv alebo slobôd, pričom nezistil ani ďalšie dôvody, pre ktoré by späťvzatie sťažností nepripustil.“ Na základe tejto kvalifikácie výrokom vyslovil: „Konanie o sťažnosti JUDr. Jána Bernáta a o sťažnosti JUDr. Imricha Volkaia zastavuje.“

Prvý senát pred vyhlásením rozhodnutia 6. decembra 2017 si nespomenul, že v júni 2015 vyhodnotil úkon Imricha Volkaia, ktorým vzal späť svoju sťažnosť, ako úkon bez dôvodov, pre ktoré by späťvzatie sťažnosti nepripustil, a tak ho v decembri 2017 protikladne vyhodnotil tézou, že záujem na ochrane ústavnosti je dôležitejší ako záujem jednotlivých poškodených. Prof. JUDr. M. Mamojka, CSc. zas musel strpieť, že ústavný súd ho ustanovil za poškodenú osobu, aj keď nie za účastníka konania, lebo vo výrokovej časti nálezu sa jeho právneho postavenia nedotkol.

Tento postup prvého senátu ústavného súdu páchne svojvôľou pre dve príčiny: jednak diskriminoval M. Mamojku a I. Volkaia, lebo ich „vtiahol do konania“, no status účastníkov konania a práva účastníkov konania im nepriznal a jednak im „vyčaroval“ status obetí postupu prezidenta SR, no tento im založil mimo výroku, zmienkou v odôvodnení rozhodnutia, čo je natoľko čudné a nezvyklé pri prípadnom primeranom uplatnení Civilného sporového poriadku ako subsidiárneho prameňa procesného práva, až vyvoláva pochybnosť, či obaja ústavným súdom menovaní majú právo na výkon rozhodnutia Ústavného súdu.

Odborná spôsobilosť záujemcu o funkciu sudcu Ústavného súdu SR sa stala predmetom sporu v konaní o sťažnosti vo veci I. ÚS 575/2016, no nezískala tam toľko pozornosti sudcov prvého senátu ako otázka politickej angažovanosti uchádzača. Ústavný súd SR sa k odpovedi dostal z vlastnej iniciatívy, nad rámec sporu medzi účastníkmi konania a prejavil porozumenie pre politickú angažovanosť kandidátov:

„Ústavný súd nad rámec už uvedeného považuje za vhodné, aby zaujal stanovisko aj k vyjadreniu prezidenta, kde uvádza, že výkon funkcie sudcu ústavného súdu má byť apolitický. Tento argument prezidenta totiž nemožno absolutizovať, naopak, skôr ho možno považovať za prekonaný... V diskurze už dávno nie je sporné, že ústavný súd je právny a zároveň aj politický orgán. Menovací proces sudcov, faktická činnosť súdu, ako aj výkon rozhodnutí majú viac spoločné s politikou ako s právom... Nájsť akéhosi apolitického, neutrálneho a nepredpojatého kandidáta je nemožné, pretože na veľké množstvo ústavných otázok, ktoré ústavný súd rozhoduje, má každý kandidát názor, ktorý sa mení v lingvistických hraniciach ústavy bez ohľadu na to, či tento názor je v prospech alebo neprospech navrhovateľa (bez ohľadu na to, kto by ním bol). Kvalita alebo nekvalita kandidáta, jeho profesijné zameranie a odbornosť nie sú v tejto súvislosti vôbec rozhodujúce, rozhodujúcimi sú jeho charakter, schopnosť zvládnuť stres, konflikt a nepodľahnúť tlaku.“

Prvý senát označil správanie prezidenta SR za protiústavné aj z dôvodu, že „prezident ... nie je ex constitutione oprávnený vyžadovať ďalšie požiadavky (napr. publikačnú či prednáškovú činnosť, zistenie prestíže či úspechu v povolaní, záujmu o ústavné právo atď.). Iné doplňujúce podmienky na funkciu sudcu ústavného súdu je oprávnený urobiť len delegovaný ústavodarca, poprípade ústavný súd (porovnaj PL. ÚS 4/2012)“ a že „podmieňovanie vymenovania za sudcu ústavného súdu požiadavkou na splnenie ďalších podmienok, ktoré nie sú ústavou (ani podústavnou normou) explicitne stanovené, a preto neboli a nemohli byť uchádzačom o túto funkciu vopred známe, nie je ústavne súladné, keďže ide vo vlastnom zmysle o dotváranie ústavy zmenou jej znenia. Na to však prezident ako orgán výkonnej moci nemá právomoc.“

Presnejšie a správnejšie, na to nemá právomoc nijaký orgán verejnej moci, dokonca ani zákonodarný orgán, okrem prípadov ak mení alebo dopĺňa ústavu bez toho, aby porušoval jej materiálne jadro. A predsa v rozpore s týmto pravidlom Ústavný súd uviedol pravidlo: “Kvalita alebo nekvalita kandidáta, jeho profesijné zameranie a odbornosť nie sú v tejto súvislosti vôbec rozhodujúce, rozhodujúcimi sú jeho charakter, schopnosť zvládnuť stres, konflikt a nepodľahnúť tlaku.“ Ústavný súd SR sa v tomto prípade nevyhol vlastnému dotváraniu ústavy zmenou jej znenia. Iba uviedol, že namiesto prezidentom dotvoreného pravidla sa má vyžadovať splnenie podmienky ustanovenej na želanie ústavného súdu.

Isté je, a Ústavný súd SR to ani nespochybnil (či už preto, lebo nemal odvahu, alebo kvôli tomu, že uznal dôvodnosť), že bez overenia ako každý kandidát spĺňa ústavné podmienky na výkon funkcie, nemožno pristúpiť k výberu spomedzi kandidátov. Ústavný súd nastavil výberové konanie tak, že splnenie podmienok je v právomoci Národnej rady. Na uplatnení jej právomoci participujú dva orgány Národnej rady – plénum a pred ním ústavnoprávny výbor. Kandidáti „naživo“ nepredstupujú pred plénum Národnej rady, ktoré dostane iba správu od ústavnoprávneho výboru a spoľahne sa na prieskum kandidátov v ústavnoprávnom výbore. Každý kandidát na sudcu Ústavného súdu vstúpi do dialógu s ústavnoprávnym výborom po vyhradený čas v trvaní niekoľkých minút. Ako má ústavnoprávny výbor počas takého stretnutia overiť ústavným súdom do ústavy dotvorenú požiadavku charakteru kandidáta, jeho schopnosť zvládnuť stres, konflikt a nepodľahnúť tlaku?

Ústavný súd tu nielenže dotvoril znenie ústavy jej zmenou, ale ešte k tomu zmenou nedostupnou na realizáciu v okolnostiach, za akých sa má zmena uplatniť. Praktický efekt je potom taký, že ústavnoprávny výbor má príležitosť overiť si slovnú zásobu kandidátov, ich znalosť cudzích slov, mimiku, hygienické návyky a kvalitu šatníka, používaných módnych doplnkov a kozmetiky, no k zisteniu odbornej spôsobilosti na výkon ústavnej funkcie sa nemá kedy a ako dostať. De facto hlavným výberovým kritériom na sudcu Ústavného súdu sa stáva politická angažovanosť a dôvera politických lídrov. Prečo nie, keď požiadavka apolitickosti sudcu ústavného súdu je už prekonaná?

Otázka prípustnosti politickej angažovanosti kandidátov na sudcu Ústavného súdu, ktorú prvý senát vniesol do konania de facto sám od seba je čiastkovou otázkou širšej problematiky vzťahu ústavného práva a politiky. Aj tú prvý senát vniesol do konania sám od seba. Hoci ide o problematiku, ktorej sa v slovenskej (ba ani v českej) vede ústavného práva nevenuje veľká, ani dlhá pozornosť a ktorá je rozpracovaná primerane vynaloženej pozornosti.

Prvý senát o veci uviedol:

„68. Ani argument o obsadení inštitúcie jedinou politickou stranou nie je celkom správny. Paradoxne, aj napriek uvedenému nehrozí úplná politizácia inštitúcie Ústavného súdu, kde by sa z neho stala akási predĺžená ruka politikov. Dlhé funkčné obdobie, nemožnosť opätovného znovuzvolenia sú len jednými z mnohých argumentov, prečo je vplyv politikov na konkrétnych sudcov oslabený. Okrem toho existujú aj ďalšie inštitucionálne garancie, ktoré existujú vo vnútri samotného súdu. Sú nimi napr. kolektívne rozhodovanie (či v pléne alebo senátoch), spolupráca so súdnymi poradcami, ale predovšetkým tzv. rituál inštitúcie, resp. habitus sudcu ústavného súdu. Ten znamená, že osoba, ktorá je sudcom ústavného súdu, koná a správa sa ako sudca ústavného súdu, nech by to bol ktokoľvek. Ten, kto je v úlohe sudcu, podlieha pravidlám, ktoré ho vytvárajú a určujú, aké konanie je dovolené alebo nedovolené v rámci role, ktorú vykonáva (SULIKOWSKI, A. Trybunał konstytucyjny a polityczność. O konsekwencjach upadku pewnego mitu. Państwo i Prawo, č. 4, 2016. s. 5.).

Ide o identifikáciu osoby s rolou, ktorú má plniť, a dôraz na situačné (externé) vplyvy na správanie osoby a, naopak, dispozičné (vnútorné) vzorce správania ustupujú značne do úzadia. Osoba, ktorá získala funkciu sudcu, plní určité spoločenské očakávania. Ten, kto vstupuje do hry, podlieha pravidlám, ktoré hru vytvárajú a určujú, aké konanie je v rámci úlohy dovolené alebo zakázané. Jednotlivec nekoná ako indivíduum, ale ako sudca a v spoločenskom procese sa stáva sudcom ústavného súdu aj sám pre seba. Angažuje sa v novej úlohe telesne, habitusovo, bezpodmienečne, čo sa mu aj ľahko darí, pretože bol vybraný na základe logiky prostredia, ktoré túto pozíciu sudcu vytvorilo skôr (DĘBSKA H. Władza, symbol, prawo. Społeczne tworzenie Trybunału Konstytucyjnego. Varšava: Wydawnictwo Sejmowe, 2015. s. 175).

69. Pravdepodobnosť, že sa sudca ústavného súdu stane politickým sudcom, je mizivé, pretože ani politické strany nie sú svetonázorové monolity; neexistujú kandidáti na sudcov, ktorí majú trvalé osobné presvedčenia v súlade s politickou stranou; stálosť a dôsledky týchto názorov by museli byť silnejšie ako garancie nezávislosti funkcie a byť slabšie ako kontrolné mechanizmy, a napokon politickosť funkcie sudcu ústavného súdu nie je čierno-biela, resp. všetko alebo nič, ale politickosť je stupňovitá (SULIKOWSKI, A. Trybunał konstytucyjny a polityczność. O konsekwencjach upadku pewnego mitu. Państwo i Prawo, č. 4, 2016. s. 5).

70. Opačnou argumentáciou je aj skutočnosť, že je v zásade vhodné, aby aj bývalí politici zasadali práve vo funkciách najvyšších sudcov. Komparatívne právo je k tejto možnosti bohaté a ponúka mnohé príklady a inšpirácie. Prechod francúzskeho ministra zahraničných vecí Lauranta Fabiusa vo februári 2016 do kresla predsedu francúzskej ústavnej rady nevyvolal rozhorčenie či kritiku. Podobne aj kariére Giulia Amata na talianskom ústavnom súde od roku 2013 predchádzala bohatá politická kariéra: dvojnásobný taliansky predseda vlády, minister financií, minister vnútra, poslanec v oboch komorách talianskeho parlamentu atď. V neposlednom rade je potrebné upriamiť pozornosť, že v súčasnom zložení ústavného súdu pôsobia až štyria bývalí poslanci parlamentov (Peter Brňák, Ľudmila Gajdošíková, Lajos Mészáros a Ladislav Orosz), pričom sudca Lajos Mészáros prešiel priamo z parlamentných lavíc na Ústavný súd. Teda aj v slovenskom právnom prostredí existuje priamy prechod z národnej rady na ústavný súd. Ako pozitívum prítomnosti niekoľkých bývalých politikov v najvyšších súdnych inštanciách sa zdôrazňuje, že politici môžu pomôcť súdu pochopiť reálny výkon úloh a právomocí iných zložiek moci, ako aj fungovanie politiky (Karlan, P. A Constitution For All Times. Boston : Boston Review Books, 2013. s. 58.). Ani ideologická predpojatosť bývalých politikov ‒ súčasných sudcov nie je úplne taká jasná, ako by sa mohlo zdať. Napr. Hugo Black, populista z amerického juhu, ktorý sa pridal ku Ku-Klux-Klanu kvôli svojej politickej kariére, sa neskôr stal sudcom Najvyššieho súdu USA a hlasoval s väčšinou vo veci Brown v. Board of Education (rozhodnutie, ktorým sa odstránila rasová segregácia v USA). Súd tvorený bývalými politikmi nie je a priori ani aktivistický ani pasívny (MCDONALD, D. Politicians as Judges; dostupné tu.“

Ústavný súd takto vstúpil do na Slovensku menej prebádanej problematiky, čo samo osebe nemusí byť na škodu. V konkrétnej otázke to však asi na škodu je. K opatrnosti proti nekritickému stotožneniu sa s výkladom prvého senátu nabáda podiel použitej literatúry, ktorá zväčša pochádza zo súčasného Poľska. Krajiny, kde sa práve zvádza zápas o nestrannosť ústavného súdu a o jeho nezávislosť od vládnej politickej strany Právo a spravodlivosť, čo sa veľmi ľahko môže premietnuť do názorových deformácií v citovaných dielach. Ústavný súd SR ich mohol zavliecť na Slovensko aj bez toho, aby vôbec tušil, že problematiku deformuje.

Okrem tohto „škrtania zápalkou v sklade s pušným prachom“ je očividné, že Ústavným súdom prezentované názory poľských teoretikov nie sú ani také jednoznačné, ani také správne, ako sa nazdáva prvý senát. „Ani politické strany nie sú svetonázorové monolity; neexistujú kandidáti na sudcov, ktorí majú trvalé osobné presvedčenia v súlade s politickou stranou; stálosť a dôsledky týchto názorov by museli byť silnejšie ako garancie nezávislosti funkcie,“ tvrdí prvý senát Ústavného súdu SR, lebo to tvrdí A. Sulikowski.

Všetci členovia politických strán nie sú bezohľadní kariéristi, ktorí sa angažujú v politike iba kvôli získaniu prístupu k privatizácii a k dotáciám zo štátneho rozpočtu, a preto sú názorovo silne promiskuitní, ako naznačuje A. Sulikowski. Mnohí z nich majú vyhranené predstavy o uplatňovaní verejnej moci a o fungovaní štátu, ktorých sa dlhodobo pridŕžajú a ktoré dlhodobo presadzujú. Také predstavy bývajú spoločným menovateľom politickej strany a jej členovia sa za ne zasadzujú vo verejnom živote. Aj vo funkciách, ktoré majú byť nezávislé. Sily Nežnej revolúcie tak dlho odpúšťali, až sa dopustili neodpustiteľnej chyby. Prisluhovači V. Biľaka či V. Mečiara po získaní verejnej moci môžu na chod štátu pôsobiť oveľa zdrvujúcejšie ako tí, ktorým prisluhovali. Na Slovensku sa neuskutočnil výskum, ktorého cieľom by bolo preveriť, aký vplyv má predchádzajúca politická angažovanosť sudcu Ústavného súdu SR na návrhy rozhodnutí, ktoré predkladá ako sudca spravodajca, za čo pri rozhodovaní hlasuje a proti čomu hlasuje. Je možné, že ak by sa taký výskum urobil, odrazu by bolo zrejmé, že politická minulosť sudcov dobieha pri rozhodovaní a cez ich rozhodnutia infikuje smerovanie Slovenskej republiky.

Konkrétny príklad možno ponúka spor o menovacie právomoci prezidenta pri ustanovovaní sudcov Ústavného súdu. Je náhodou, že sudcovia, ktorí rozhodovali vo veci I. ÚS 575/2016 mali v čase pred príchodom na Ústavný súd blízko k vedeniu HZDS, či dokonca boli jeho súčasťou? Je náhoda, že rozhodnutie vo veci III. ÚS 571/2014 z roku 2015, ktoré prvý senát vo veci I. ÚS 575/2016 v podstate iba obhajoval a zachovával pre výklad menovacích právomocí prezidenta, urobili iní traja sudcovia ústavného súdu s podobne blízkou politickou minulosťou v službách HZDS? Slovenská skúsenosť naznačuje, že vhodne zvolený politický kandidát po celé funkčné obdobie môže presadzovať záujmy politického subjektu, z ktorého vzišiel, a to dokonca aj vtedy, keď jeho materská strana stratí vplyv alebo zanikne.

Slovenská skúsenosť takto indikuje, že názor prevzatý z Poľska, možno determinovaný účelovosťou, môže byť veľmi mylný a pri hľadaní klasifikačných kritérií pre hodnotenie nestrannosti sudcov ústavného súdu nevhodný. No prvý senát na jeho základe a v súlade s ním odôvodnil významnú časť svojho rozhodnutia. A svojím omylom, ak nie zámernou manipuláciou, deformuje podmienky výberu kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR aj samých sudcov, lebo negatívny faktor prehlasuje za neutrálny.

Vo štvrtok 7. decembra 2017 azda zo všetkých elektronických masmédií na Slovensku znel poradca premiéra Eduard Bárány, ktorý zvestoval, že Ústavný súd rozhodol tak, ako sa dalo predpokladať. S vysvetlením prečo sa to dalo predpokladať, svoje vyjadrenie nespojil. Dôvod, pre ktorý sa dalo predpokladať, ako rozhodne Ústavný súd, v skutočnosti spočíval v priebehu predchádzajúceho diania súvisiaceho s menovacou právomocou prezidenta na Ústavnom súde.

Ústavný súd najskôr v pléne rozhodol, že uplatnenie právomoci prezidentom nesmie byť svojvoľné a musí byť predvídateľné (PL. ÚS 4/2012).

Prvý senát následne uznal, že takto musí prezident SR postupovať nielen, keď menuje generálneho prokurátora SR, ale vždy, keď sa rozhoduje o uplatnení svojej menovacej právomoci. „... ústavné limity diskrécie prezidenta Slovenskej republiky vyvoditeľné z uznesenia sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 o výklade čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky (vymenúvanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky) sú primerane aplikovateľné aj na výkon iných kreačných právomocí prezidenta.“

Senát svoj postoj odôvodnil: „Citovaný výklad je v zmysle čl. 128 tretej vety ústavy všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, t. j. od 15. decembra 2012, keď bol publikovaný pod č. 390/2012 Z. z. Zároveň ústavný súd podotýka, že z hľadiska právnej sily je výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy podaný v uznesení PL. ÚS 4/2012 porovnateľný s právnou silou ústavy. Za týchto okolností nerešpektovanie limitov obsiahnutých v uznesení PL. ÚS 4/2012 pri výkone kreačných právomocí prezidenta možno kvalifikovať ako porušenie ústavy.“

Tretí senát potom do zbierky názorov Ústavného súdu prispel protichodným tvrdením, že východiská rozhodnutia PL. ÚS 4/2012 nemožno v prípade (ne)vymenovania kandidátov na sudcov Ústavného súdu aplikovať.

V prípade postupu v súlade s paragrafom 6 zákona o ústavnom súde tretí senát tento názor nesmel vysloviť; bolo jeho povinnosťou dať vec na rozhodnutie plénu, lebo niekoľko mesiacov už existoval protichodný názor vyslovený prvým senátom. Tretí senát sa však zdržal postupu podľa zákona. Vo svojom zaujatí pre rýchle vylúčenie generálnej záväznosti rozhodnutia PL. ÚS 4/2012 prehliadol aj otázku, či Ústavný súd môže v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy podať výklad ústavy podľa čl. 128. Hoci právomoc podať výklad ústavy podľa čl. 128 Ústavy patrí plénu, tretí senát na toto ústavné obmedzenie neprihliadol a dal veci vlastný výklad nad rámec právomoci, ktorý politici vládnej koalície prijali za svoj, a tak sa tento výklad stal všeobecne známy.

Potom zas plénum odmietlo uplatniť názory uvedené v rozhodnutí I. ÚS 397/2014 s odôvodnením, že názory uvedené v rozhodnutí PL. ÚS 4/2012 sa „vzťahujú výhradne na rozhodovanie prezidenta o (ne)vymenovaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

V ďalšom konaní Ústavný súd pre zmenu zastúpený druhým senátom uviedol: „Podľa názoru II. senátu ústavného súdu nemožno citovaný právny názor väčšiny pléna ústavného súdu vykladať tak rigorózne, že by sa právna veta „Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné“ obsiahnutá vo výroku všeobecne záväzného uznesenia sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 vzťahovala výhradne len na vymenúvanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky a nebolo by ju možné aspoň primerane vzťahovať na výkon všetkých kreačných právomocí prezidenta, a teda aj odvolávanie sudcov všeobecných súdov.“

Prvý senát, ktorý v decembri 2014 ako prvý orgán Ústavného súdu SR prišiel s výkladom, že podľa názoru vysloveného vo veci PL. ÚS 4/2012 musí prezident SR postupovať nielen pri uplatnení právomoci menovať generálneho prokurátora SR, ale pri každom uplatnení menovacej právomoci, o tri roky neskôr zaprel sám seba a vyslovil opak: „Tento výklad je v prípade kandidátov na sudcov ústavného súdu neaplikovateľný (III. ÚS 571/2014, PL. ÚS 45/2015).“ Zmene názoru chýba odôvodnenie, bez ktorého je zmena právneho názoru na výklad ústavy nezlučiteľná s ústavnou ochranou základného práva na súdnu ochranu.

Problému argumentácie sa prvý senát vyhol krátkou cestou, konkludentným škrtnutím vlastného názoru aj názoru vysloveného druhým senátom, keď uviedol: „V tomto smere však už ústavný súd v senátnom i plenárnom rozhodnutí zaujal aj v tejto veci aplikovateľný záver o potrebe rozlišovať medzi výkonom menovacích právomocí vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi a vo vzťahu k sudcom ústavného súdu, kde jasne formuloval záver o nutnosti rozdielneho výkladu a aplikácie ústavy (III. ÚS 571/2014, PL. ÚS 45/2015), čo vyplýva z rozdielnej ústavnej úpravy týchto menovacích právomocí prezidenta.“ O rozdiele zrejme netušil druhý senát ani prvý senát, keď vyslovili svoje neexistujúce právne názory.

Prvý senát založil značnú časť svojej meritórnej argumentácie na prihlasovaní sa k názorom tretieho senátu vo veci III. ÚS 571/2014, na potvrdzovaní ich relevancie pre výklad menovacej právomoci prezidenta SR v rozsahu rozhodovania o tom, ktorého z Národnou radou zvolených kandidátov vyberie do funkcie sudcu Ústavného súdu. Podstatný problém nie je vo využití raz vyslovených názorov iného senátu v precedentnom význame. Problém spočíva v tom, že názory, ktoré tretí senát vyslovil vo veci III. ÚS 571/2014 trpia radom nedostatkov ústavnej intenzity a z toho dôvodu natrafili na kritiku v odbornej literatúre.

Logické je očakávať a vyžadovať od Ústavného súdu, že v ďalšom rozvíjaní takých názorov uvedie argumenty navyše o tom, z akých príčin sú kritizované názory správne. Prvý senát sa namiesto toho uchýlil k nezdôvodňovanému odkazovaniu na okolnosť, že rozhodnutie vo veci III. ÚS 571/2014 predurčuje aj jeho rozhodnutie. Zamlčal, že ide o rozhodnutie, aké senát urobil mimo právomoci, akú majú senáty Ústavného súdu SR, lebo podal výklad ústavy, na čo je oprávnené plénum Ústavného súdu SR, a nie senát. Prvý senát zamlčal aj to, že tretí senát, keď v rozpore s čl. 128 ods. 1 Ústavy SR podal svoj výklad ústavy, porušil zákon o Ústavnom súde, lebo sa odklonil od skoršieho názoru prvého senátu, a preto bolo povinnosťou tretieho senátu postúpiť vec do pléna, aby to podľa § 6 zákona o Ústavnom súde rozhodlo, či sa tretí senát môže odchýliť od názoru skôr vysloveného prvým senátom.

To sú hrubé procesné chyby, aké sa nedajú vysvetliť roztržitosťou. So zachovaním zdravého rozumu ich možno vnímať iba ako prejav úmyslu rozhodnúť tak, ako tretí senát rozhodol, a nie inak. Prečo v postupe tretieho senátu nešlo pri tomto postupe o prejav svojvôle je ďalšou otázkou, aká pri zachovaní zdravého rozumu nemá odpoveď.

Prvý senát, ktorý sa o odpovede na uvedené otázky ani nepokúsil, no neochvejne proklamoval nevyhnutnosť interpretovať menovaciu právomoc prezidenta SR výlučne podľa svojvôle tretieho senátu, sám naznačil príklon k svojvôli potvrdiť výlučnú správnosť výkladu vytvoreného tretím senátom.

Ústavný súd SR, samozrejme, mohol zvoliť postup založený na originálnom prekonávaní procesných prekážok, aby sa dostal k objektívnej a nestrannej ochrane ústavnosti v spore, no nezdá sa, že by v okolnostiach prípadu konal takto.

Národná rada má postavenie, ktoré jej vytvára možnosť beztrestne porušiť Ústavou určené podmienky pri výbere kandidátov na sudcov Ústavného súdu tým, že zvolí kandidátov formálne, zdanlivo spĺňajúcich ústavné podmienky bez toho, aby našla fakticky vhodných kandidátov.

Ústavný súd takú možnosť odmietol. Podľa názoru prvého senátu: „Možnosť, že navrhnutí kandidáti sú rovnako zlí (nekvalitní), ako to zaznelo vo verejnom diskurze, je ilúziou, ktorá by znamenala, že existujú dve rovnaké ľudské bytosti – kandidáti na sudcu ústavného súdu po odbornej, ako aj po ľudskej stránke. Už na prvý pohľad je táto úvaha nesprávna. Prezident môže zvážiť, kto sa podľa neho hodí na sudcu ústavného súdu nielen z odborného, ale najmä aj z osobnostného hľadiska – či skôr žena alebo muž, či skôr bývalý politik, sudca alebo osoba z inej právnickej profesie (akademik), či osoba mladšia alebo staršia atď.“

Skúsenosť so  skupinou kandidátov na sudcov Ústavného súdu prejednávaných v Národnej rade v roku 2014 preukazuje, že Národná rada naozaj nezvládla sama seba pri výbere kandidátov. A tak skúška správnosti ukazuje, že v alternatíve, ktorá obmedzuje právo prezidentovej úvahy iba na voľbu, ktorého z dvojice kandidátov na sudcov vymenuje za sudcu Ústavného súdu, neexistuje kontrolný mechanizmus ochrany ústavnosti pred zneužitím právomoci Národnou radou.

V Ústavným súdom odmietnutej alternatíve, ktorá by sa spojila s právom širšej úvahy prezidenta, či z navrhnutých kandidátov niekoho vymenuje za sudcu Ústavného súdu, alebo či všetkých kandidátov odmietne vymenovať, existuje kontrolný mechanizmus ochrany ústavnosti, lebo prípadné zneužitie právomoci prezidentom podlieha kontrole Ústavným súdom. Ten môže preskúmať, či prezident svoju úvahu uplatnil v medziach kritérií určených Ústavným súdom, alebo či úvahu uplatnil svojvoľne, bez toho, aby rozhodol podľa klasifikačných kritérií ustanovených Ústavným súdom pre interpretáciu a aplikáciu menovacích právomocí prezidenta SR.

„Prezident ... nemôže pri uplatňovaní jeho menovacích právomocí vo vzťahu k sudcom ústavného súdu postupovať inak ako stanovuje ústavné znenie, a to ani vtedy, ak by ním preferovaný postup považoval za rozumnejší, dôvodnejší či vhodnejší ako postup podľa výslovného znenia ústavy. Tým by vybočil z medzí stanovených pre jeho právomoc ústavou v čl. 134 ods. 2,“ uvádza sa v názore Ústavného súdu, ktorý možno označiť za ústrednú myšlienku jeho nálezu vo veci I. ÚS 575/2017.

S tým možno búrlivo súhlasiť. Možno aj formou standing ovation.

Lenže...

Ľudstvo sa uberá smerom k postmodernej spoločnosti plnej predvídaných vážnych ťažkostí. Racionálne využívanie zdrojov sa netýka iba prírodných zdrojov – nerastov, surovín, vody, ale platí aj pre využitie prostriedkov vynájdených na organizáciu a riadenie spoločnosti, pre činnosť štátu, inštitúcií verejnej moci a uplatnenie práva. To všetko sú spoločenské zdroje, ktoré treba využívať lepšie a efektívnejšie, lebo ich zaužívané využitie nestačí na zvládnutie problémov postmodernej spoločnosti. Postmoderná situácia nemá zmilovanie ani s ústavným právom. Veda ústavného práva sa musí meniť a prispôsobovať, najradšej okamžite. Inštitúcie verejnej moci, predovšetkým orgány štátu musia meniť spôsoby uplatnenia svojej právomoci, vzájomné vzťahy, postavenie ľudí,... Je veľa toho, kde inštitúcie nevystačia so skúsenosťami a návykmi zo včerajška, kde treba hľadať a premýšľať. To sa prejavuje neustálym dopĺňaním predmetu ústavného práva o výzvy nových a nadchádzajúcich čias spojené:

- so zmenami v povahe štátu a spoločenstiev štátov spočívajúcimi predovšetkým v platnosti nadnárodného práva na území členského štátu bez toho, aby štát s platnosťou takého práva vyslovil súhlas a s nadväzujúcimi otázkami dvojitého štátneho občianstva, volebného práva cudzincov, či ochrany medzinárodného štandardu ľudských práv;

- s prienikom medzinárodného práva do vnútroštátnych právnych vzťahov v členských štátoch tej-ktorej medzinárodnej organizácie;

- so silnejúcim vplyvom národného práva iných štátov na vnútroštátne právo;

- s obmedzovaním dosiaľ neobmedzovanej moci štátnych orgánov a pravidlami predurčujúcimi správanie štátnych orgánov prostredníctvom právnych povinností (ochrana menšín, pozitívny záväzok, zodpovednosť štátu za vrchnostenské správanie, zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci, zodpovednosť štátu za nečinnosť);

- so spôsobilosťou parlamentu včas reagovať na nové javy v chode štátu a spoločnosti a v dôsledku toho s nevyhnutnosťou hľadať iné mechanizmy a nové prostriedky inštitucionálneho zabezpečenia začlenenia nových javov do chodu spoločnosti; otvára sa tak priestor pre vstup výkonnej moci do normotvorby z dôvodu zachovania mocenského postavenia štátu, no zároveň sa vytvárajú príležitosti pre odštátnenie, zníženie podielu štátu na normotvorbe presadzovaním prostriedkov priamej demokracie na úkor zastupiteľskej demokracie;

- s masovým prienikom spoločnosti do mocenských vzťahov v štáte, v politike a tým aj v chode štátu. V súpise otázok dôležitých pre skúmanie tohto javu nemožno obísť rozširovanie formalizovanej demokracie, predovšetkým pomocou inštitútu referenda, no aj s rozširovaním známych prostriedkov priamej demokracie (napr. inštitútu recall, tak ako sa využíva v USA na národnej úrovni či vo Veľkej Británii). Prehliadnuť pritom nemožno okolnosť, že demokracia stráca zaužívanú formalizovanú podobu, ktorej praktické uplatňovanie sa znižuje (názorným príkladom je klesajúca účasť voličov v parlamentných i regionálnych voľbách v mnohých štátoch), no na druhej strane narastá podiel netradičných neformalizovaných prostriedkov účasti verejnosti a jednotlivých záujmových skupín na ovplyvňovaní chodu verejných záležitostí (na chod štátu majú vplyv záujmové skupiny tretieho sektora, samospráv a loby-skupiny, cirkvi, politické strany,  územná samospráva a masmédiá, etc.);

- s vývojom vedy a techniky a jeho pôsobením na ústavné právo (možnosti elektronickej demokracie, e-government, génové inžinierstvo, bojová technika hromadného ničenia, umelé oplodnenie, etc.);

- s trvalo udržateľným rozvojom v politike (pokusy o zavedenie ústavného princípu vyrovnaného rozpočtu, problém nezvratných rozhodnutí výrazne presahujúcich jedno či viac volebných období a zaväzujúcich budúce parlamentné väčšiny bez ohľadu na ich výsledok vo voľbách – rozhodnutia o výstavbe diaľnic, atómových elektrární, etc.).

Kto sa nazdáva, že toto sú otázky, akými sa zaoberajú sudcovia okresných súdov, keď si zložia taláre?

Ochrana ústavnosti má zmysel, slúži svojmu účelu, ak je reálna, nepredstieraná a efektívna. Na to, aby bola spôsobilá zachovať si tieto vlastnosti, je nevyhnutné vyberať za sudcov Ústavného súdu osoby odborne spôsobilé dôslednej a pohotovej ochrany ústavnosti v jej najnáročnejších otázkach. Na celom svete právnici na sebe tvrdo pracujú, vzdelávajú sa desiatky rokov, aby dosiahli úroveň poznania, ktorá ich urobí dostatočne pripravených na pôsobenie na ústavnom súde. V protiklade k tomu sa na Slovensku navodzuje zdanie, že ignoranti ústavného práva sú najvhodnejší, azda aj jediní možní kandidáti na sudcov Ústavného súdu SR.

Tento postoj, ktorého ochrancami sú slovenskí politici, treba postaviť z hlavy na nohy. Odborne nespôsobilý, alebo iba čiastočne odborne spôsobilý kandidát môže byť natoľko nevhodný kandidát, že sa nesmie stať sudcom Ústavného súdu. Sudcovia Ústavného súdu pôsobia pri ochrane ústavnosti dvanásť rokov. Ak sa sudcom ústavného súdu stane odborne nespôsobilý kandidát, výsledkom jeho pôsobenia na Ústavnom súde bude dvanásť rokov nedostatočnej či inak nenáležitej ochrany ústavnosti, možno až deštrukcie ústavnosti. Škody na ústavnosti a na materiálnom právnom štáte napáchané nevhodným kandidátom môžu byť po dvanástich rokoch neodstrániteľné a nenapraviteľné.

Za všetko, čo prvý senát zahrnul do odôvodnenia svojho rozhodnutia, si namiesto standing ovation zaslúži skôr defenestráciu. Ak sa vyslovené názory premenia na precedensy, na Slovensku sa začala ústavná normalizácia. Ak je pri trestnej zodpovednosti obvyklé vyžadovať od jednotlivcov, aby predvídali následky svojho správania, potom je rovnako dôvodné vyžadovať to isté od odborných ústavných orgánov najvyššieho zaradenia v štáte