Ochrana tradičnej rodiny

Týraná pedagogička je nezamestnaná a súdi sa o prácu, on je ďalej kňazom.
 

Monika Dvorová z Prešova vyštudovala dve vysoké školy. Nedávno
oslávila 42 rokov. Pracovala ako odborná asistentka na Gréckokatolíckej
teologickej fakulte Prešovskej univerzity, kde okrem iného prednášala
bohoslovcom v študijnom odbore katolícka teológia.

Jej manželom bol kolega – docent a zároveň gréckokatolícky kňaz
Andrej S., s ktorým má dve deti. Práve on má byť spúšťačom všetkých
problémov.

Ale kým jeho cirkev zabezpečila, ona je dnes nezamestnaná, bez
peňazí, zahanbená a deprimovaná z nespravodlivosti, na ktorej sa podľa
nej mala podieľať aj gréckokatolícka hierarchia vrátane jej najvyšších
predstaviteľov či vtedajšieho dekana fakulty.

Udalosti sa vážne prejavili aj na jej zdraví. Keď rozpráva svoj
príbeh, občas ledva zadržiava slzy. Na to, aby sa škola Moniky zbavila,
totiž podľa jej slov stačilo, že nemlčala o tom, ako ju zmlátil manžel,
a fakt, že sa k nemu napriek tlaku okolia odmietla vrátiť.

Na fakulte začala pracovať v októbri 2009. Kto chce učiť budúcich kňazov, potrebuje podľa jej štatútu povolenie, takzvané veniam docendi
od prešovského arcibiskupa, metropolitu a zároveň veľkého kancelára
Gréckokatolíckej fakulty Prešovskej univerzity Jána Babjaka.

Mala ho aj Monika. Udiali sa však veci, pre ktoré oň prišla, takže ju
z fakulty vyhodili. Považuje to za mimoriadne nespravodlivé, preto sa
s ňou súdi.

Koncom roka 2012 sa jej dnes už bývalý manžel mal doma opiť. „Nejaké
to sotenie, jedna bitka, vyhrážky a psychické týranie tam boli už
predtým, ale až v decembri 2012 ma prvýkrát skopal.“ Svedkami boli aj
deti.

Manžel si mal v Monikinom mobile čítať esemesky. Jednu pár mesiacov
predtým poslala z nemocnice šéfovi do školy, že na druhý deň nemôže
prísť prednášať, druhú v tom istom čase známemu, kde ho poprosila, aby
sa za ňu modlil. „Do nemocnice som sa dostala, lebo som bola mimoriadne
rozrušená z informácie, že manžel obťažoval istú doktorandku.“

Tento škandál sa podľa Moniky fakulte podarilo ututlať, hoci
študentka sa najskôr sťažovala. „Osobne som sa s ňou rozprávala. Bola za
dekanom aj arcibiskupom, napísala žiadosť o zmenu školiteľa, bol z toho
rozruch. Potom ju zrejme prehovorili, že jej vyjdú v ústrety, len nech
zmení žiadosť tak, aby bola bez uvedenia skutočného dôvodu. Upravila ju
teda,“ vraví Monika.

Školiteľa študentke síce zmenili, lenže Monikin manžel jej mal aj tak
robiť problémy. „Otočil to proti nej, že je nadržaná a sama ho
zvádzala. Skončilo sa to až po tom, čo do školy prišiel jej manžel
a pohádal sa s vedením fakulty.“

Monika tvrdí, že jej manžel sa v práci správal netradične už dlho.
„Opakovane rozprával o homosexualite a pedofílii, takmer každú prednášku
končil narážkami na sex, už o tom aj vrabce čvirikali. Študenti sa
sťažovali. Už pred rokmi si ho dokonca predvolal arcibiskup Babjak
a pokarhal ho za to.“

Vtedajší dekan fakulty Peter Šturák pre denník N odmietol reagovať na
čokoľvek súvisiace s Monikiným prípadom. Zdôvodnil to prebiehajúcim
súdom o neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru.

Arcibiskup Babjak odpovedal, vedomosť o obťažovaní doktorandky či
sťažnosti iných študentov na pedagóga však cez hovorcu Ľubomíra Petríka
poprel slovami „nie je nám to známe“.

Monika šla po bitke na pohotovosť, kde jej zranenia ošetrili.
Skončila aj na PN, tú si však na prosbu arcibiskupa mala skrátiť.
„Povedal, že nechce, aby sa to rozmazávalo, že ktovie, aký sudca to
dostane, že možno príde Markíza a bude škandál, že radšej to riešme
tichou cestou a ja ostanem na fakulte.“ Arcibiskup vraví, že to nie je
pravda.

Podala síce aj trestné oznámenie, prípad sa však uzavrel len ako
priestupok za pár eur, pričom ju o výsledku nik nevyrozumel. Monika sa
neskôr na okresnom úrade dozvedela, že „v spise nie je informácia
o mojej PN“.

Pôvodne to vyzeralo tak, že hierarchia cirkvi aj škola jej situáciu
chápu. Jej manžel mal totiž ešte pár mesiacov pred týmto incidentom
stihnúť fakulte spôsobiť aj medzinárodný škandál. Pod jej hlavičkou mal
osočovať váženého staršieho poľského rímskokatolíckeho kňaza a zároveň
profesora tamojšej fakulty.

Dôvod? Opäť esemeska a žiarlivosť. Monike mal nájsť správu, v ktorej
jej dotyčný písal, že z konferencie, na ktorej sa stretli, došiel
šťastne domov. Oslovil ju však príliš familiárne. Na konferencii bola
Monika aj s manželom, „takže nevera bola absolútne vylúčená, aj keby som
ju rovno chcela, čo je nezmysel“.

Manžel však „pod hlavičkou školy napísal hierarchom do Poľska aj na
tamojšiu teologickú fakultu, kde profesora napadol, ako je možné, že
kňaz píše také čosi žene iného kňaza, že ma vlastne zvádzal, dokonca že
hlása zlú náuku“.

Košický eparchiálny biskup Milan Chautur po bitke a Monikinom
telefonáte manželom povolil na rok takzvanú odluku. „Za to som mu veľmi
vďačná. Manžel musel odísť z bytu, aby sme sa s deťmi mohli psychicky
zregenerovať.“

V šoku však Monika ostala, keď sa v lete 2013 z internetu dozvedela,
že násilník už pôsobí ako rímskokatolícky kňaz v Česku. „Zo školy musel
odísť, lebo narobil priveľa problémov, ale aby násilník ďalej robil
kňaza? A zrazu rímskokatolíckeho? Dokonca po rozvode?“

Zvláštne to pôsobí aj v kontexte vyjadrení pomocného biskupa
Prešovskej archieparchie Milana Lacha v apríli 2015 pre portál
postoy.sk, kde uviedol,
že ak sa rozpadne manželstvo kňazskej rodine, rieši sa to tvrdšie: „Keď
sa už manželstvo nedá zachrániť, nasleduje suspendácia kňaza. Nemôže
predsa hovoriť a svedčiť o niečom, čo sám nežije.“

V tomto prípade sa však stalo niečo iné – gréckokatolícky kňaz sa
napriek násiliu na blízkych a rozvodu stal rímskokatolíckym duchovným
a pastoráciu naďalej vykonáva za hranicami Slovenska.

Monika tomu nerozumie aj preto, lebo ako tvrdí, jej partner bol práve
na rímskokatolíckych kňazov vysadený. „Keď s ním deti telefonovali,
pýtali sa, ako je možné, že k nim prešiel, keď celý život na nich len
nadával, že sú to homosexuáli a pedofili, ktorí musia žiť v celibáte.
Povedal, že netušil, kam ho cesty zavedú. Keby vraj vedel, že raz bude
jedným z nich, tak by nenadával.“

Vladyka a eparchiálny biskup Milan Chautur má pre ďalšie pôsobenie
Monikinho exmanžela vysvetlenie. „Keďže som nemal dostatok informácií
o vnútornom živote ich manželstva, musel som najprv urobiť rozhovor
s dotknutými. Po ňom som usúdil, že kvôli lepšiemu spoznaniu povahy
manžela umožním mu pastoračnú prácu v inej diecéze tak, aby som naplnil
aj predstavu manželky, ktorá žiadala odluku v ich manželstve, a zároveň
aby on mal možnosť zabezpečiť vyživovaciu povinnosť otca rodiny.“

Už predtým však Monika zažila iný šok. „Na fakulte do mňa začali
hučať, že jej nerobím dobré meno, ak žijeme odlúčene a zároveň učím
bohoslovcov. Ako keby som ja mohla za manželovo správanie.“

Nadriadení „vrátane arcibiskupa a biskupa ma dokonca v marci 2013
začali vydierať, že sa s manželom musím dať dokopy, lebo inak skončím na
fakulte aj ja. Mimo záznamu mi bolo navrhnuté, aby som ukončila
pracovný pomer dohodou s tým, že arcibiskup sa mi pokúsi nájsť náhradnú,
ale rovnocennú prácu“.

Biskup Chautur vydieranie popiera. „Keďže situácia v manželstve
nebola pre nikoho príjemná, zo strany cirkvi nemohla byť iná reakcia ako
postoj vyjadrený aj v samotnom sobášnom obrade – manželstvo je hodné
úcty.“

Dodáva, že „nie nátlakom, ale pripomenutím sme zdôraznili, čo
nakoniec aj sama ako vyučujúca teológiu dobre vie – že učiť jedno a žiť
iné je nekonštruktívne a kontraproduktívne. Či to ona brala ako nátlak,
neviem, ale cirkev nepoužíva donucovacie prostriedky, iba pripomína
princípy podľa slov Ježiša a princípy dané od večnosti – čo Boh spojil,
človek nech nerozlučuje. Samotní manželia si sľubujú lásku, ktorá zotrvá
v dobrom aj zlom. Práve kvôli tomu je potrebné urobiť všetko pre
nápravu“.

Podľa biskupa „zvlášť v citlivých okolnostiach sa môže zdať, že
navrhované riešenie je pritvrdé, ale v podstate vyjadruje len tú istú
podstatu, na ktorej staviame manželstvo a rodinu“.

Monika priznáva, že ani podľa arcibiskupa rozvod neprichádzal do
úvahy. „Chcel, aby sme sa pokúsili o nápravu manželstva, ale povedala
som mu, že tu nejde len o mňa, ale najmä o deti, ktoré boli tiež
psychicky týrané a prosili ma, aby som sa rozviedla. Aj pre ne to už
bolo neznesiteľné.“

Arcibiskup Babjak však nátlak odmieta. Podľa stanoviska
sprostredkovaného hovorcom rozprávali sa s ňou aj s manželom
„s najlepším úmyslom pomôcť ich manželstvu a rodine aj s ohľadom na
deti. Je celkom logické, že hľadali vhodné riešenia, ako pomôcť
zachrániť ich sviatostné manželstvo. O nátlak v žiadnom prípade nešlo“.

Keďže manželia žili od decembra 2012 v odluke, Monika rozvod najskôr
neriešila. „V júni 2013 som však podala žiadosť o prešetrenie platnosti
manželstva na cirkevný súd. Keď sa to dozvedel dekan fakulty Peter
Šturák, predvolal si ma a chcel, aby som u neho ihneď podpísala dohodu
o ukončení pracovného pomeru, ktorú už mal pripravenú.“

Moniky sa to dotklo. „Keď mi ešte v marci 2013 arcibiskup tvrdil, že
mi skúsi vybaviť, aby som mohla učiť na inej vysokej škole, súhlasila
som, lebo som nechcela robiť problémy škole ani cirkvi. Podstatné pre
mňa bolo, aby sme aj s deťmi mali z čoho žiť.“

Problém bol, že tamojšie výberové konanie malo prebehnúť neskôr, „kým
dekan chcel, aby som odišla ihneď s dvojmesačnou výpovednou lehotou.
Odmietla som to teda podpísať. Dekan sa mi za to vyhrážal, že ak to
nejde cestou dohody, tak mi odnímu povolenie učiť, teda veniam docendi“.

Odňatie povolenia arcibiskupom Babiakom Monika mala v rukách už o pár
dní, pričom ten v dokumente argumentoval doktrinálnymi a mravnými
dôvodmi.

„Keď som sa pýtala na konkrétne zdôvodnenie, prišiel mi druhý list,
kde sa už záhadne uvádzali len mravné dôvody. Oni si v tom amoku asi
najskôr neuvedomili, že na doktrinálne dôvody by museli mať naozaj vážne
dôkazy. Znamenalo by to totiž obvinenie z toho, že som hlásala
a prednášala bludy.“

Odobratie povolenia z mravných dôvodov dodnes nepochopila. „Nik mi
ich napriek žiadosti dodnes nevysvetlil. Zmláti ma kňaz – manžel, ja sa
bránim a som preto nemravná?“

Arcibiskup Babjak však tvrdí, že ako veľký kancelár fakulty má právo
misiu k vyučovaniu udeliť, aj z vážnych dôvodov odobrať. „Využil toto
právo, ba povinnosť, a to z morálnych dôvodov,“ napísal hovorca. Prečo
sa v prvom liste Monike objavili aj doktrinálne dôvody, arcibiskup
nevysvetlil.

Jeho stanovisko je však nemenné. „Rozpadlo sa ich manželstvo. Nik ich
za to neodsudzuje, ale na teologickej fakulte ide nielen o vzdelanie,
ale aj o hodnoty, formáciu budúcich kňazov. Je kontraproduktívne
v teologických predmetoch jedno prednášať a iné konať.“

Najprv vraj boli upozornení, že dávajú zlý príklad a pohoršenie,
potom nasledovali stretnutia a hľadania riešenia. „Nič však neviedlo
k náprave. Naopak, pani Monika napríklad pred študentmi začala negatívne
rozprávať o manželovi – ich pedagógovi, a na Facebooku zverejňovala
súkromné informácie o ich nezhodách, čo nebolo pedagogicky
profesionálne.“

Monika označuje arcibiskupove vyjadrenia za nehorázne a arogantné
lži. Pred študentmi vraj o svojich problémoch s manželom nikdy
nerozprávala. Na Facebook si iba raz a z úplnej bezmocnosti dala svoju
fotografiu v plavkách bez tváre, na ktorej sú viditeľné podliatiny po
bitke od manžela. Jej status vtedy znel: „Človek je dlhodobo psychicky
týraný, neskôr fyzicky napadnutý, a nakoniec ho idú vyhodiť z práce, len
aby sa všetko ututlalo.“

Svoj krok vie aj vysvetliť. „V tú noc som nemohla spať, bolo to po
tom, čo ma dekan vyzýval podpísať dohodu o ukončení pracovného pomeru
s tým, že ak odmietnem, prepustia ma na základe odňatia poverenia učiť.
V nedeľu 16. júna 2013 okolo trištvrte na tri ráno som
fotografiu zavesila na Facebook, ale už o desiatej doobeda mi dekan
začal vyzváňať na mobil. Nezdvihla som, ale vedela som, prečo má zháňa
v nedeľu, zľakla som sa a status hneď aj stiahla. Vedel, že na fotke som
ja, pretože ju videl už v marci spolu s arcibiskupom Babjakom
aj biskupom Chauturom.“

Fotografiu viac dní po útoku zhotovila dcéra. Monika si totiž
uvedomila, že policajt sa pri podaní trestného oznámenia nenamáhal
zhotoviť aj fotografický dôkaz a stačilo mu vypočutie a lekárska správa.

A kým arcibiskup Babjak tvrdí, že Monika nemusela byť nezamestnaná,
lebo vyvinul veľké úsilie a zabezpečil jej miesto vysokoškolského
pedagóga na inej škole, čo odmietla, ona to označuje za ďalšiu lož. „Nič
som neodmietla, nešlo o žiadne zabezpečenie práce, ale o účasť vo
výberovom konaní, na ktorom som bola, ale nevybrali ma.“

Monika navyše svojej fakulte argumentovala, že hoci záhadne prišla
o cirkevné povolenie učiť, tá ju nemôže trestať vyhodením, keďže škola
v tom čase nebola cirkevnou inštitúciou, ale verejnou vysokou školou,
financovanou v prevažnej miere zo štátneho rozpočtu.

Okrem toho tam zažila kolegyňu, ktorá na poste odbornej asistentky dva roky pôsobila bez veniam docendi,
hoci učila aj bohoslovcov. „Dokonca som dekana prosila, že netrvám na
tom, aby som učila budúcich kňazov, nech ma dajú na iné odbory, kde sa
povolenie nevyžadovalo. Mali sme ich dosť, mohol ma preradiť. Odmietol.“

V dôsledku vážnych zdravotných problémov a psychického tlaku v práci
skončila Monika na dlhodobej PN, do práce sa vrátila až v marci 2014.
„Tri dni ma potom vedenie fakulty tlačilo do podpisu dohody o ukončení
pracovného pomeru, dokonca sa mi vyhrážalo znížením platu preradením do
administratívy.“ Koncom marca dostala výpoveď s dvojmesačnou výpovednou
lehotou.

Jeden z kolegov Monike poradil, aby sa skúsila ešte raz stretnúť
s arcibiskupom. „Bolo predsa nespravodlivé, že manžel môže ďalej pôsobiť
ako katolícky kňaz a ja nesmiem ani učiť. O stretnutie som sa opakovane
pokúšala. On ma však už neprijal, hoci predtým v televízii rozprával,
ako prijme hocikoho, aj neohláseného.“

Počkala si ho preto na chodbe školy pred zasadnutím vedeckej rady.
„Jeho reakcia znela, že sme si už povedali všetko.“ Arcibiskup to vidí
inak. „Minimálne dvakrát sa s ňou rozprával ako otec s dcérou. Keď mu
však prostredníctvom právnika poslala dva listy, teda začala to riešiť
takouto cestou, naozaj už nevidel dôvod na stretnutie a odmietol ho,“
znie stanovisko zaslané hovorcom Petríkom.

Podľa Moniky ide opäť o manipuláciu. „Cez právnika som sa iba
dožadovala vysvetlenia, prečo mi odňal povolenie učiť. Čo iné som už
vtedy v zúfalstve a pri tej nespravodlivosti mohla robiť?“

Od 1. júna 2014 je Monika nezamestnaná. „Horko-ťažko som si od 1.
januára 2015 našla prácu, kde ani nebolo potrebné moje vzdelanie. Robila
som vychovávateľku v detskom domove, ale do týždňa po súdnom
pojednávaní o neplatnosti mojej výpovede na fakulte som zrazu ešte
v skúšobnej lehote dostala výpoveď.“

Dôvod jej neuviedli, ale keďže mala výborné vzťahy s deťmi aj
kolegami, iracionálne sa domnieva, že zasiahol niekto z cirkvi. „Niekto
sa o to možno postaral, hoci dokázať to nijako nemôžem. Možno čakali, že
sa psychicky zrútim.“

Monika tak o pôvodnú prácu na fakulte bojuje na súde, najbližšie
pojednávanie bude v októbri. Z bývalého manžela má strach. Rozvedení sú
od októbra 2014, približne v tom čase vyhlásil ich manželstvo za od
začiatku neplatné aj cirkevný súd.

„V januári tohto roka sme mali civilný súd o spätnom výživnom, lebo
pri rozvode sa určilo výživné len do budúcna a ja som chcela, aby
zaplatil aj za obdobie predtým, keďže sme spolu už nežili a na deti
prispieval len málo. Súd dal za pravdu jemu, a tak prišiel do bytu, kde
provokoval a nakoniec ma opäť napadol.“

Na políciu už Monika nešla, nechala sa však ošetriť v nemocnici,
s deťmi šla k psychologičke a na súde požiadala o predbežné opatrenie,
aby exmanžel nemal vstup do bytu. Súd jej vyhovel, zákaz podľa Moniky
platí od 18. februára 2015.

Telefonicky sme kontaktovali aj jej exmanžela Andreja S., ktorý dnes
pôsobí ako rímskokatolícky kňaz v Česku. Vyjadriť sa odmietol.