Jump to content

Bipolárna afektívna porucha, maniodepresia


wesna
 Share

Recommended Posts

Je na nich hlavne medialny tlak,potom tlak okolia, manazerov, rodiny, prida sa strach, obavy, ze zlyhaju, ze nebudu uspesni. Ze sa "nepredaju". Preto nam pridu rozmaznani, je to ich image a sposob, ako sa udrzat v pozornosti. To telo, ale hlavne mysel, nedokaze dlho udrziavat v akej - takej pohode. Preto sa cast z nich uchyli k meditacii, joge, roznym sektam, kde nachadzaju strateni pokoj, a niektori k alkoholu, drogam, utisujucim liekom. Je vazne malinko jedincov medzi umelcami, ktori ziju, taky "bezny zivot".

Zvacsa su to uz "rozpoltene osobnosti" az do smrti.

Link to comment
Share on other sites

Ahojte, chcem sa vás spýtať, lebo občas sem zablúdim ako sa u vás prejavuje mánio-depresia...mne ju síce nediagnostikovali len vraj mám depresívne - úzkostné ladenie, ale začalo mi to tak , že som mala výkyvy nálad, raz som bola v pohode inokedy som sa hned vedela tak rozčúliť ale tak strašne že by som hádam vedela aj zabiť...a strašne som bola sebavedomá ale tak som opovrhovala či ako to nazvať ľudmi len som im odpapuľovala no bolo to srašne...už aj mňa to štvalo....síce máme v rodine túto poruchu mániodepresia len neviem ako sa to prejavuje...Ja teraz užívam Neurol, Velaxin a Tiapridal, také detské dávky len....ale som taká by som povedala apatická, nič sa mi nechce ani do roboty chodiť....haha som zvedavá dokedy toto ešte mi vydrží tieto stavy...

Link to comment
Share on other sites

  • 10 months later...

Dobrý deň, už siedmy rok sa liecim na depresiu, pred tromi rokmi mi zistili maniodepresiu. Bola som trikrát v nemocnici. Nedávno mi skončila rodičovská dovolenka. Moj posledný rok vyzeral tak, ze som stále plakala, zdalo sa, že aj bezdovodne, všetko, každú poznámku, narážku som si brala k srdcu, dosť som sa izolovala od priatelov a , myslím si, ze to bolo to najvyhrotenejšie, zvažovala som myšlienku na samovraždu. To, čo som napísala nie je všetko, hrozne som sa bála, čo bude, ked budem musiet ist do tráce, som učiteľka, ked nedokážem byť veselá, ako to budú vnímať deti. Chodila som k psychiatričke, ktorá to všetko videla, ale skonštatovala, že chodím čisto oblečená a upravená a tak nemožem mať depresiu. Zmenila som psychiatričku, nová mi pomohla vybavit invalidný dochodok.

Muž si však myslí, že som príživníčka štátu a chce, aby som šla do práce. Tak som skúšala šiť, ale som zistila, že čo mi robilo predtým radost - že som sa učila nové spůsoby spracovania, triky a p., že sa na to neviem sustrediť a moja práca vyzerá akoby bola odfláknutá. Nedokážem nikomu vysvetliť, že robím čo je v mojich silách. Mala som íst další krát na liečenie, ale mi partner vytkol, že už raz som nechala všetko na neho, takže som zostala doma, ved som bola na materskej, no čo je to už za robota, mimochodom mám dve deti, jedno už školopovinné.

Aké reakcie čakám? Som zvedavá, ak máte podobný problém, či ste sa stretli s podobnou reakciou okolia, či sa dá vobec nejako obhájiť a dosiahnut, ze si najbližší nebudú myslieť, že ste obyčajný lenivec.

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

Mas moj obdiv, campanul, ze dokazes o svojom probleme rozpravat...a dokonca pomenovat ho. Nie si prizivnik a never nikomu, kto ti toto chce nahovorit.

Drzim palce v boji proti okoliu, je to tazke, ale ak v sebe najdes tu silu a dovod rano vstat z postele, neries co na teba povie okolie, proste zi tak, ako to chces ty...

Link to comment
Share on other sites

dakujem lw, uz asi dva mesiace sa citim lepsie, len som dost unavená, postel je moj najlepsi kamarat:) Ale práve teraz viem posúdit, ako som bola na tom zle. Tiez si myslím, ze vysvetlovat to stále dokola a obhajovanie sa nicomu nepomoze.

 

dúfala som, ze tu stretnem niekoho, kto je na tom podobne, napr je kvoli md na invalidnom a aký má dovod, ze nepracuje.

Ked sa na mna pozriete, tiez si mozete povedat, je zdrava, nic jej nechyba...chcem sa len utvrdit, ze nie som leniva

Link to comment
Share on other sites

Nie, nie je to lenivost a zrejme to nepochopi nik, kto si tym nepresiel...su dni, kedy si ako tak v pohode a potom staci jedinky den, ktory ta dozenie na okraj priepasti...je dobre, ze vela odpocivas, potrebujes naberat silu, psychicke choroby cloveka vycerpavaju niekedy viac, ako tazka fyzicka praca.

Poznam ludi, ktori su na invalidnom kvoli nejakej psychickej poruche, ale su prilis uzavreti do seba a nehovoria o svojej chorobe, problemoch...

Mozem ta utvrdit, ze nie si leniva, psychiku neoklammes, a tvoje okolie by ta malo respektovat taku, aka si...si tu a zijes, to je dolezite

Link to comment
Share on other sites

Dost vela ludi je na tom podobne... Jedna vec vsak je, ze niektori sa k tomu nechcu priznat a druha, ta absurdnejsia, ze znacna cast ludi, aspon co viem ja, sa tym skor vystatuje. V takom pripade to ani clovek nemoze brat vazne, lebo sa to stava uplne modernou vecou - ak nemas maniodepresiu, ci nieco podobne, si out. Este doteraz si pamatam vesele slovka jednej baby, ked mi povedala, ze ma maniodepresiu. Podme sa spolu zasmiat. Ha-ha-ha.

 

Ale inak... Drz sa, Campanula. Nie je lahke s tym zit. Moja psychologicka mi sice nevyvratila, ze to mam, ale ani to nepotvrdila... Takze neviem. Ja velmi tazke to ludom vysvetlit. Raz som sa pokusala na to kamosku varovat; povedala som jej, ze proste z nicoho nic mozem vybuchnut a brat si i to najmensie slovko prilis k srdcu... Zasmiala sa. Ked som o par mesiacov na to vybuchla kvoli somarine a hystericila, uz sa nesmiala. Ale taktiez sa mi zda, ze doteraz to neberie vazne, ale len ako hystericky zachvat moderneho cloveka, ktory uz k tomto svetu patri. A z osobnej skusenosti viem... Ze okolie je malo chapave. Mam pocit, ze psychicke poruchy hocakeho druhu sa doteraz beru na lakhu vahu, ako keby vobec nezavazilo, ako sa citi duch. Ale ked sa clovek na to pripravi, da sa zmaknut vsetko :niee: Aj maniodepresia.

Link to comment
Share on other sites

dakujem Vám. maniodepresia nie je dnes uz ziadna tragedia, akurat sa pribera z liekov, ktore su inak na vysokej urovni. Moja mama mala to iste, ona bola na lytiu a rohypnole, zomrela velmi mlada, skoro v mojom veku. Aj ked mi je teraz lepsie, ak som v strese som prchka a nervozna, mam problem s pamatou a sustredenim sa. Vobec nezahalam, velmi rada sijem, vyrabam handmade kabelky a ine drobnosti. Je to nieco, co ma velmi bavi a som stastna, ze sa dokazem pre nieco nadchnut. Dakujem Vam:)

Link to comment
Share on other sites

Je skvele, ze si sa nasla v nejakej cinnosti, ze si neupadla do katatonie, je to velmi dolezite pre ludi s touto diagnozou. Oni si vlastne denne musia zdovodnovat chut zit.

Pre zdravych ludi, alebo lepsie povedane, ludi, ktori su relativne zdravi, v tomto pripade psychicky, zneju taketo slova ako klise, ale clovek s psychickou diagnozou je vdacny za kazde povzbudenie.

A brat maniodepresiu ako moderny vystrelok? Je dost nebezpecne. Dokonca zivotu nebezpecne. A zivot uz cloveku nevrati nik

Link to comment
Share on other sites

  • 2 weeks later...

Tiež trpím bipolárnou afektívnou poruchou, rada by som sa s niekým porozprávala, čo má rovnakú diagnózu - o živote s liekmi a podobne

Link to comment
Share on other sites

ahoj, liečim sa siedmy rok, pred tromi rokmi mi pribudla mánia. Vlastne od roku 2009 som bola v depresii. Vyzeralo to tak, že som stále plakala, bála som sa toho, keď budem musieť ísť do práce, som učiteľka, hrozne som si vyčítala každú maličkosť, nemala som potrebu upratovať, o deti som sa starala ako sa dalo, jediné, na čo som sa mohla upínať a z čoho som mala radosť boli školské výsledky mojho osemročného syna. Každodenne som myslela na samovraždu. "volala som o pomoc" a nikto to neakceptoval. Moja psychiatriča mi povedala, že chodim čisto oblečená a upravená, že depresiu nemám.Bolo to ťažké obdobie. Zmenila som doktorku , tá predtým ma informovala, že možem dostať,ledva, len čiastočný dochodok. Pri druhej doktorke som si ho vybavila plný do troch mesiacov. Užívala som Plexo,Ziprexu, Alventu a Tritico, vadilo mi, že som pribrala, nová lekárka mi preto vymenila Ziprexu za Seroqel. Síce som neschudla ale zrazu som prestala plakat, začala som mať potrebu a radost z upratanej domácnosti, predtým som "nič necítila" voči mladšiemu synovi (3), kvoli čomu som sa velmi trápila. Teraz mám z neho radost. Medzitým priatel prišiel o prácu a viac ma začal tlačiť do práce. Skúšala som sa zamestnať ako krajčírka ale nevedela som sa sustrediť na prácu. Ešte predtým, v depresívnom období som si hrozne vyčítala, že som lenivá, nezodpovedná, teraz si to nevyčitam, ale okolie ma tak vidí. Momentálne robím ručné práce,ktoré predávam cez internet. Robim toľko koľko vládzem, navyše ma práca teší. Lekárka mi radí, aby som si stála za svojim, že nedokážem ist do práce, ale je to ťažké, keď počúvam výroky ako kto sa snaží, robotu si nájde alebo výčitky, že nepomáham zmiernit momentálnu finančnu situáciu...je to ťažké. Keď som sa liečila na depresiu, bolo mi velmi dobre. Raz som stretla v čakárni u psychiatričky známu, ktorá plakala kvoli dcére atd, a ja som na nu pozerala ako na úbožiačku, čo sa nevie postavit životu...ach jaj...

  • Upvote 2
Link to comment
Share on other sites

Ahoj Campanula, dakujem za reakciu. Ja tiez beriem Zyprexu a tiez som pribrala a to mi vadi. Bola som hospitalizovana dvakrat v priebehu 12 rokov pre maniu. Teraz, ked beriem lieky - Lithium, Xyprexu, Triticco a Rivotril, som depresivna. Vsetkeho sa bojim, najma soferovania, ale musim, lebo byvam na dedine. Este som taku dlhu depresiu nemala, nemam sice myslienky na samovrazdu, ani neplacem, ale ten strach zo vsetkeho ma blokuje. Este pracujem, ale od maja budem len na polovicnom uvazku. Neviem, ci si mam vybavit invalidny, pretoze nechcem, aby mi vzali vodicak.

Link to comment
Share on other sites

mne nikto o odobratí vodičáku nepovedal, stále jazdím. S tým strachom ta chápem, je to ťažké aj vysvetliť.Všimla som si, že u každého má táto choroba trochu iný priebeh, kamaráta stále spala a nakoniec sa pokusila o samovraždu...Kde pracuješ? Ja by som celý deň preležala, čo predtým, keď som bola zdravá som nemohla, hned som sa cítila taká zunovaná a bavilo ma stale niečo robiť. Nedávno, ked som bola v depresii, som sa prestala starat o kvety, az ked boli zvadnuté tak som sa donútila ich poliat.Hm...každý sme iný a preto aj tato choroba ma iný priebeh

Link to comment
Share on other sites

Musim reagovat, pretoze vo vnutri som velmi rada, ze ste sa vy dve tu stretli. Je dolezite, aby ten, co ma tuto diagnozu, pri sebe niekoho, kto ho pochopi, kto je na tom podobne. Ide o akesi upokojovanie a podpora jednej od druhej...k liekom, lekar isto reguluje uzivanie, ak by nieco spravne nezaberalo a tou nadvahou sa netrap - lithium, hlavne ze to nema opacny ucinok a ty nechudnes, pretoze to je v tomto pripade velmi nebezpecne. Z vlastnej skusenosti viem, ze clovek v depresii moze prestat prijimat potravu uplne a je mu jedno, ci zomrie na to.

Link to comment
Share on other sites

Ja pracujem -predstav si - ako psychologička, mam to v práci niekedy veľmi náročné, ako napríklad teraz.Ale niekedy máme prázdniny a to je paráda! Campanula - a ako reaguje Tvoj manžel? Chápe ťa? Ja som štvrtý rok vydatá a môj manžel je stále na cestách, má také povolanie..Takže som na väčšinu situácií sama. Myslím najmä tých dopravných situácií ako su preplnené parkoviská a pod. Minule som jedného na parkovisku čuchla, úplne som sa rozklepala.. Odtvedy mám veľký strach niekde zaparkovať. ďakujem Ti littlewitch za pekné slová, aj keď máš škaredé meno :-)

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

Lithium, vidis, ty potvrdzujes pravidlo :), na druhej strane Sharpe povedal : "Len ten terapeut, ktory sam zazil priepasti svojej duse moze pomoct svojim pacientom".

Link to comment
Share on other sites

Ahoj littlewitch! Ale ľahšie sa mi pracovalo zdravej - hoci - asi som nikdy nebola zdrava, len som si to myslela. Aký je Tvoj príbeh?

Link to comment
Share on other sites

  • 5 months later...

Lithium - Evanescence

Lithium, don't want to lock me up inside. Lithium, don't want to forget how it feels without...

Lithium, I want to stay in love with my sorrow.

Oh, but God, I want to let it go.

 

Come to bed, don't make me sleep alone. Couldn't hide the emptiness, you let it show.

Never wanted it to be so cold.

Just didn't drink enough to say you love me.

 

I can't hold on to me, Wonder what's wrong with me.

Lithium, don't want to lock me up inside.

Lithium, don't want to forget how it feels without...

Lithium, I want to stay in love with my sorrow.

Don't want to let it lay me down this time.

Drown my will to fly.

Here in the darkness I know myself.

Can't break free until I let it go.

Let me go.

 

Darling, I forgive you after all. Anything is better than to be alone.

And in the end I guess I had to fall.

Always find my place among the ashes.

 

I can't hold on to me, Wonder what's wrong with me.

Lithium, don't want to lock me up inside. Lithium, don't want to forget how it feels without...

Lithium, I want to stay in love with my sorrow.

I'm gonna let it go

 

 

 

 

 

Lítium

Lítium, nechcem sa zvnútra uzamknúť. Lítium, nechcem zabudnúť aký je to pocit bez toho... Lítium, chcem naďalej milovať svoj zármutok. No, ó, Bože, chcem sa toho zbaviť.

Poď si ľahnúť, nenechaj ma spať samú. Tá prázdnota sa nedá ukryť, dávaš ju najavo. Nikdy som nechcela, aby to bolo také chladné. A ty si len nevypil dosť na to, aby si povedal, že ma ľúbiš.

Nedokážem podržať samu seba, nechápem, čo sa so mnou deje. Lítium, nechcem sa zvnútra uzamknúť. Lítium, nechcem zabudnúť aký je to pocit bez toho... Lítium, chcem naďalej milovať svoj zármutok.

Nechcem dovoliť, aby ma to tento krát zložilo. Utopím svoju chuť lietať. Tu v temnote poznám samu seba. Nedokážem sa oslobodiť, kým to nepustím z hlavy. Nechaj ma tak. Miláčik, po tom všetkom ti odpúšťam. Všetko je lepšie, než byť sama. A napokon, zdá sa mi, že som musela klesnúť. Aj v popole si vždy nájdem svoje miesto. Nedokážem podržať samu seba, nechápem, čo sa so mnou deje.

Lítium, nechcem sa zvnútra uzamknúť. Lítium, nechcem zabudnúť aký je to pocit bez toho... Lítium, chcem naďalej milovať svoj zármutok. Pustím to z hlavy.

Link to comment
Share on other sites

este na PF som svojho casu chvilu pisal "pribeh pacienta", niektori sa mozno pamataju. touto dobou som uz vacsinu liekov vysadil a zvysne dva beriem len ked je uz naozaj velmi zle. inak sa snazim nejak sa s tym popasovat sam a ak sa podari, pocitam, ze najneskor do pol roka by som mohol byt bez liekov.

  • Upvote 4
Link to comment
Share on other sites

  • 1 month later...

Ahojte je tu niekto kto si už touto poruchou naozaj prešiel a vie mi poradiť? Nechcem si nič dopredu diagnostikovať, len nič iné sa mi k tomu nepodobá. Trvá to už rok. Teda už ked som bola malá, tak som bola taká divná- nervozna, nepokojna, plakala som skoro každú noc- vytvárala som si rôzne postavy a predstavy- strašne som sa bála byť sama v izbe po tme atd. takisto mi ostatné deti robili napriek takže som chodila s plačom domov...teraz pred rokom sa všetko dajak zbláznilo.. presne pred novembrom...najprv mi začalo byť fyzicky a psychicky zle- bola som schopna len ležať, zhoršila som sa v škole, v tej dobe som bola "posadnutá" jedným chlapcom až tak, že som nedokázala ani spať, stále som niečo riešila, písala som mu blbosti atd. potom na vianoce som mu to povedala a on ma urazil (debil jeden) a urobil zo mňa len debilku. tak som sa potom hned opila na druhý deň, pár dní na to depky- a zrazu som sa cez to všetko ani neviem ako dostala, začala som byť akčná, energická, strašne šťastná- smiala som sa jak šalená, tancovala, vyvádzala, nebála som sa, napadali ma samé šialene vecí atd. myslela som, že som sa len zmenila. to bolo od konca decembra po februar. tu znova prišli také by som povedala ešte celkom zniesiteľné depky- ešte stále som sa cez neho nevedela dostať. marec, apríl, máj si veľmi nepametám..v júni som už začala byť najprv podráždená a potom som mala na leto veľké plány..leto sa však obrátilo v katastrofu- prišli také depresie asi ako nikdy- zatvárala som sa, unikala do vlastného sveta, rezala som sa, nespala som, atd...pocity a myšlienky som si nevedela vysvetliť, strašne som sa za všetko obviňovala, tie všetky pocity mi bránili aj dýchať...potom som to už musela povedať, lebo neviem čoho by som bola ešte schopná...mame som však všetko nepovedala a presvedčila ma,že to prekonám a že je to len dočasné, že mám chodiť von, a brať vitamíny. tak som si to nejak vsugerovala do hlavy- potláčala tie pocity, zo začiatku som brala aj b-komplex. Nastalo zrazu celkom vyrovnané obdobie, chodila som von, zabávala som sa všetko až kým neprišiel taký koniec septembra- ked sa to vrátilo ešte v horšiej podobe- už som mala aj také "záchvaty" ked som ničila veci, vrieskala a prestala jesť- kde som rapídne schudla...potom o niekoľko týždňov niekedy teraz začiatkom oktobra nastali oveľa oveľa väčšie tie "happy" obdobia ako v januári- kamošky si mysleli že či pijem alebo fetujem. strašne som sa smiala bez príčiny, rozprávala blbosti, ked som rozprávala tak som komolila slová ani aj ked som sa opravila tak som zle povedala, strašne rýchlo a hlasno som rozpravala - nevedela som čo skôr, mala som veľké plány, párty girl a neviem čo...viem že počas toho som sa ešte tackala, potom ma začala bolieť hlava, točil sa mi celý svet a mala som také jak zimomriavky po celom tele..potom, ked som sa ako tak ukľdunila, som mala zrazu také nevysvetliteľné pocity - bola som nervozna agresivna hlavne ked mi niekto odporoval...teraz posledné dni mám znova depresie ale v takom štádiu, že som už rozmýšľala aj o samovražde. či by som to naozaj spravila to neviem, ale mala som chuť v noci zdrhnúť a postaviť sa na most. myslím že pocity a myšlienky pri depresii opisovať nemusím, lebo som si robila aj testy a čím dalej mám horšie štádium. lenže ja som predtym tú šialenú časť nevidela, až teraz, ked som začala byť naozaj šialená...a všimli si to aj kamaráti..nálada sa mi mení dokonca aj počas dňa! ja už nevládzem, žijem z posledného- bojím sa vždy každého rána a večera. tak som sa minule s mamou znova rozprávala, ale mám z nej pocit že sa asi bud bojí alebo ma nechápe. ale stále som jej nepovedala všetko- bojím sa čo mi povie. myslím hlavne to rezanie. tak som si vydupala aspoň návštevu psychologa. práve ešte nejakého hľadáme. no ja si však myslím, teda bojím sa, že to nebude stačiť. ja sa v daných situáciach neviem ovládať. a bojím sa že niekomu ublížim. totiž moja teta má psychickú poruchu- teda nemá ju diagnostikovanú ale z toho všetkého čo viem tak je to jasné ako facka. moja mamka toho zažila tiež dosť, bohvie ako je na tom psychicky ona. a proste celá jej strana je divná..bojím sa že je to dedičné a že by to bolo tak či tak. ako som písala, podľa mňa sa to začalo už v detstve. potom mi vlastne okolo 10.roku zistili že mám aj nábeh na astmu. jasné že to bolo z toho. neviem čo mám robiť, bojím sa s ňou rozprávať. viem že to nebude dobré, pretože vždy sa to vráti. bud jedno, alebo druhé. no najhoršie sú tie depresie, tie už neviem zniesť. už proste nevládzem. prosím ak tu je nejaká dobrá duša, ktorá to číta, a vie mi pomôcť, hocijako, prosím ozvi sa. budem veľmi vdačná. Ďakujem

Link to comment
Share on other sites

Petronela, je velmi dolezite navstivit v prvom rade psychologa. Ale podla toho, co si pisala, ti aj on odporuci liecbu medikamentami, takze je viac ako iste, ze budes musiet navstivit aj psychiatra. Urcite bude velmi zavisiet na kvalite oboch odbornikov, daj si poradit z okolia a hlavne sa nevzdavaj. Tvoje vykyvy nalad je treba dostat pod kontrolu a to zrejme inak ako liekmi nepojde.

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

littlewitch: Ďakujem za rady. Musím sa porozprávať s mamou, objednať k psychológovi a ako vravíš, uvidím čo mi povie on/ona. Strašne sa bojím, ale nevzdávam sa. Ešte raz ďakujem, a ak môžem tak potom ešte napíšem, ako to dopadlo a ak by som potrebovala ešte pomôcť.

Link to comment
Share on other sites

Budem velmi rada, ak napises. Urcite sa nevzdavaj a strach je tu na mieste. Je dolezite, ze si zacala o svojom probleme komunikovat. Casto rozhovor a akesi prenesenie vahy starosti tym vyrozpravanim cloveku velmi pomoze a trosku sa mu ulavi. Kludne sem pis, vsetko, minimalne ja budem cakat ;) a drz sa :)

Link to comment
Share on other sites

littlewitch: dakujem. Ono totiž ja som skôr človek, ktorý sa uzatvára do seba a nekomunikuje, ale prehovoriť som už musela, išla som sa z toho zblázniť.

Vedela som, že ak to nezačnem riešiť, bude ešte oveľa oveľa horšie. a áno je to pravda, že ak sa trošku vyrozprávam je mi na chvíľu lepšie, no zas niekedy na druhú stranu horšie. A dakujem, určite ešte napíšem. :)

Link to comment
Share on other sites

petronela

 

Podla toho co pises, budes asi mlada. Sebaposkodzovanie je kategoria sama o sebe a v tvojom veku u dievcat dost rozsirene. Ostatne veci, ktore opisujes nemusia nevyhnutne znamenat, ze to bude BAPka :) Kazdy z nas prechadza striedanim nalad, kazdy je niekedy smutny a inokedy vybuchne. Je dolezite rozlisovat medzi diagnostikovanou chorobou a prirodzenym pocitom. Pisem to preto, lebo v takych pripadoch je v poslednej dobe popularne malovat certa na stenu /depka je uz dost sprofanovany termin/ a vacsinou zbytocne. V kazdom pripade by som navstevu psychologa odporucal. Prajem vela stastia.

  • Upvote 1
Link to comment
Share on other sites

Create an account or sign in to comment

You need to be a member in order to leave a comment

Create an account

Sign up for a new account in our community. It's easy!

Register a new account

Sign in

Already have an account? Sign in here.

Sign In Now
 Share

×
×
  • Create New...

Important Information

We have placed cookies on your device to help make this website better. You can adjust your cookie settings, otherwise we'll assume you're okay to continue. Additional information you can see at Privacy Policy