Jump to content

Bipolárna afektívna porucha, maniodepresia


wesna
 Share

Recommended Posts

nedavno mi diagnostikovali tuto poruchu.presla som manickou fazou, ktora bola tak silna, ze som mala az bludy.teraz trpim depresiami.brala som citalopram, ktory mi nepomahal, prave dnes som presla na alventu.ake mate skusenosti s liekmi a vobec s touto poruchou?...potrebovala by som sa o tom porozpravat s clovekom, ktory vie co asi prezivam..jednoducho potrebovala by som spriaznenu dusu.

Link to comment
Share on other sites

proste ide o striedanie nalad..raz si v uuplnej euforii,mas neskutocne vela energie, velke sebavedimie,velke myslienky a potom nastane zlom a clovek sa nevlazde ani z postele postavit a vsetko sa mu za strasne sedive, nema chut zit.

Link to comment
Share on other sites

S týmto mám skúsenosti, istý čas som mával podobné nálady, ale rozhodne som na tom nebol tak zle ako ty. Bolo to pred necelými 5 rokmi.

Link to comment
Share on other sites

to je mi veľmi ľúto, neviem o tom takmer nič, len že je to prakticky neličiteľné, ale utlmiteľné liekmi ...

nie si na zlom mieste, si medzi fajn ľuďmi, ale keď hľadáš spriaznenú dušu ohľadne tvojej choroby, neviem, či tu nejakú nájdeš ...

zabaviť a porozprávať sa tu môžeš o hocičom, budeme radi ...

porozprávaj o svojej chorobe, keď budeš mať chuť

Link to comment
Share on other sites

nedavno mi diagnostikovali tuto poruchu.presla som manickou fazou, ktora bola tak silna, ze som mala az bludy.teraz trpim depresiami.brala som citalopram, ktory mi nepomahal, prave dnes som presla na alventu.ake mate skusenosti s liekmi a vobec s touto poruchou?...potrebovala by som sa o tom porozpravat s clovekom, ktory vie co asi prezivam..jednoducho potrebovala by som spriaznenu dusu.

 

zdravím, mne pred šiestimi rokmi "diagnostikovali" ťažký stupeň depresie mala som predpísaný serzone, ten som brala asi dva roky, ale účinky neboli bohviečo, potom mi iná psychiatrička predpísala neurol 0,25 neskôr 1,0 .. bolo to však tak, že som mala prudké výkyvy nálad, niekedy mi bolo tak skvelo, že sa to so mnou nedalo ani vydržať, o pár týždňov som bola zasa dole ... nakoniec tretí psychiater ma dôkladne preveril a zistil, že to nebude náhoda, takže asi rok berem lamictal na maniodepresiu, je to antiepileptikum, účinky má ako tak ... rozdiely medzi manickou a depreívnou fázou mám také, že zarovnať sa to teda nedá, ale zmierni sa to na znesitelnú úroveň

Link to comment
Share on other sites

ozaj, ešte k tej alvente ... nie som si istá, tak ak napíšem blbosť povedz ... s týmto liekom nemám skúsenosti, ale zdá sa mi, že kamarát ho bral kvôli úzkosti a pomerne krátku dobu ... takže neviem, či je to na krátkodobú liečbu alebo sa on sám dal tak rýchlo do poriadku ... ak chceš, napíš mi o tom viac :lol:
Link to comment
Share on other sites

ahoj, wesna

u nas doma mame tuto poruchu ako dedicnu... no v podstate ju prvykrat "oficialne" diagnostikovali u mojej sestry - ktora si to aj priznala, mama, babka aj prababka uplne nieco taketo odmietali.

Neviem, ake lieky sestra brala (byva uz 12 rokov v zahranici), ale je to u nej taky bludny kruh.. ked berie lieky, dostane sa postupne z jednej ci druhej fazy... ma pocit, ze je to lepsie, lieky vynecha...a sklzne spat.

No jedna vec je dobra - ked clovek vie, ze ma tuto poruchu. Vzdy to nejaky cas trva, kym si uvedomi, ze je napriklad v depresivnej faze (t. j. prestane pozerat na okolie ako na pricinu svojho zufalstva)... Horsie je to s manickou fazou, u nej sa prejavuje okrem "hyperaktivity" aj anorexiou (u ostatnych zien v mojej rodine sa to prejavuju bulimiou)... to si uvedomi, ze je zle, az ked je zas "padaju gate"... ale aj to jej dojde. No trvalo to dobrych 7 rokov, kym sa naucila toto rozpoznavat.

Link to comment
Share on other sites

u kazdeho inak. Moja sestra mava obdobia, ked sa vobec nehybe, neumyva sa, neje, dokonca ani na zachod nejde, nekomunikuje, a ked, tak je to cire zufalstvo. Taka ta apatia sa prejavuje aj u mojej mamy, stiahnute rolety, zalezena v posteli...

Link to comment
Share on other sites

ja počas depresívnej fázy nejem, kašlem na hygienu, vela spím, tmolím sa po dome, nerozprávam, proste totálna strata záujmu o všetko. aj najmenšie rozhodnutie alebo úkon, ktorý mám spraviť, je pre mňa horor. len zatiahnuť závesy a preležať celý den. asi pred trom arokmi som tak vydržala zhruba polroka. cez manickú zasa lietam hore dole, nával eufórie, non stop rozprávanie, záchvaty smiechu, na nič sa neviem sústrediť, každá maličkosť odpúta moju pozornosť, výbušnosť a neviem čo. dva extrémy. keď som brala neurol, tlmilo mi to len tú depresívnu fázu, teraz mám lamictal, ten tlmí aj aj, takže je to zvládnutejšie. má ale dosť nežiadúcich účinkov, ale to asi každý z liekov tejto kategórie, tento je zároveň aj antiepileptikom, možno preto je tam tých "vedlajších účinkov" viac.

 

A ako dlho to môže trvať?

 

mňa liečili 5 rokov na depresiu, ktorá prešla po zle predpísaných liekoch do maniodepresie, na tú ma liečia rok.

Link to comment
Share on other sites

A ako toto všetko vlastne zvyká? Je to nejaká psychická porucha, alebo má to genetický pôvod, alebo v čom je problém?

 

Teraz si spomínam že jedno také podobné dievča poznám, liečila sa aj na psychiatrii.

Link to comment
Share on other sites

tazko povedat, ako to vznika, v mojej rodine je to geneticka danost, so silnejsimi alebo slabsimi prejavmi v generaciach. Zatial to nepreskocilo ziadnu generaciu. Ja osobne si myslim, ze ide o kombinaciu genetickej predispozicie a vplyvu okolia.

Problemom su potom vztahy... moja sestra je kocka jag hrom... ale tazko si hlada priatela. Vacsinou, ked im povie, ze cim trpi, tak chalani su plni pochopenia, odmachnu to prec v style "milujem ta, vydrzime to spolu", ale ked pride na "vec", tak zistia, ze to zas nie je taka sranda. Vlastne, ze to nie je vobec sranda, vzhladom k tomu, ze s chalanmi sa zoznamuje v manickej faze a vtedy srsi elanom a humorom. V celom jej zivote bol len jeden chalan, ktory bol ochotny a schopny pri nej stat.

Link to comment
Share on other sites

u niekoho je to dedičné, u niekoho nie. v našej rodine to nemal nik, ja som prvý prípad, proste sa mi blbo tvorí serotonín.
Link to comment
Share on other sites

  • 2 weeks later...

Asi by som sa mal s niecim priznat. Niekedy aj mne slaha tak, ze sa so mnou neda rozpravat, lebo som totalne v krize, skratka nepohne so mnou ani par volov, ani keby ich bol tucet sa nic nezmeni! Potom mam obcas euforiu, ale tychto stavov je coraz menej. Asi by som mal ist za doktorom, ale problem je v tom, ze poznam pricinu tohoto stavu. Tej depresie. Musim si to sam vyriesit, lieky by ma mohli odpalit zasa chemicky a to je to, co nechcem. Skratka ked som napaleny na cely svet, je este dobre.... A to aj kamosi minule zhodnotili, ze bolo omnoho lepsie, ked som nadaval, ako ked som len ticho. Ide po vonku skutocna sexbomba a ja ani brvou nehnem, pricom kamosi slintaju, mam skratka v pazi. Apatia ako svina. Nemam predstavu, ci je to zle, alebo len prechodny stav. V rodine sice mame cloveka trpiaceho psychickou poruchou, ale ma touplne iny charakter - je to schyzofrenik. To o tej rozdvojenej osobnosti su len bludy, co sa vseobecne veria, je to zlozitejsie. Mnohi sa mi snazili recickami pomoct, ale zistil som, ze to nezabera. Skratka mne ked zasibava, niet so mnou reci, niet mi pomoci, vlastne je, ale.... Nikto z okolia mi pomoct nedokaze. Niezeby nechceli, ale nemozu. Nezabera na mna nic. A inak exkolega bral lieky na hlavu, tusim to bolo nieco, co ho malo zbavit panickeho strachu, ked to zobal, tak bol pricetny, niekedy sa s nim vobec nedalo a strasne po tom pribral.

Link to comment
Share on other sites

  • 4 weeks later...

Ma niekto skusenosti so zivotom s clovekom s touto poruchou? Ako sa k nemu spravat, ako reagovat na jeho zmeny nalady a predovsetkym ako ho dostat k lekarovi.

Link to comment
Share on other sites

  • 5 months later...

Ach tie depky. Tiez mam obcas stavy totalneho vybodnutia sa na svet a je mi do placu. Ale uz s tym viem bojovat ako tak. Pre mna ked som v depke je najlepsi liek moj najlepsi kamarat :lol: Alebo este prechadzka po prirode opekacka a podobne :)

Ach tie depky preco len musia existovat na svete. Bez nich by bolo ovela viac ludi stastnejsich. A medzi nimi i ja obcas.

Link to comment
Share on other sites

To co pisala este v minulosti dotyzna a nevsimol som si tuto temu, tak musim povedat, ze prezivam presne to iste, akurat to neni az taky extrem...ale nejsom od toho daleko.

Link to comment
Share on other sites

  • 4 months later...

Ma niekto skusenosti so zivotom s clovekom s touto poruchou? Ako sa k nemu spravat, ako reagovat na jeho zmeny nalady a predovsetkym ako ho dostat k lekarovi.

No ja mam urcitu skusenost. Moj otec ma tuto chorobu, vlastne sa to zistilo az vtedy, ked ho vyhodili z prace kvoli alkoholu a zo zaciatku to bolo povazovane zo strany psychiatra za alkoholizmus. Lenze to bol len sprievodny jav manickej fazy. Az po druhy krat asi po 5 rokoch, ked sa mania opat objavila,psychiater zistil, ze je to maniodepresia.Samozrejme , ze bol problem ho dostat k doktorovi, ale nakoniec sa to vyriesilo tak, ze mama zavolala policiu a ti zachranku a zobrali ho na psychiatriu. Stale sme si mysleli, ze ide o alkoholizmus, aj ked mne sa to nevidelo.Jeden mlady psychiater sa spytoval na priznaky a potom urcil spravnu diagnozu.Otca naladovali likmi, ze sa ledva hybal, aby sa stlmila hyperaktivita, lenze pokial presne urcili davky liekov, chvilu to trvalo, cize mal dost velke problemy aj s chodzou a rozpravanim.Potom o par tyzdnov to ustupilo, kedze sa citil dobre, vysadil lieky, nastala miernejsia depresia,ale po par rokoch sa opat zacala mania prejavovat. Este v pociatocnej faze navstivil psychiatra a ten mu opat nasadil lieky, ktorymi sa to postupne zmiernilo.Takze vlastne vzdy cakame, kedy sa opat u neho objavi manicka faza, nakolko ta ma u neho asi horsi priebeh, teda rodina ju tazsie znasa.Myslim, ze sa treba k takto chorym ludom spravat ako k naozaj chorym, ktory vlastne to svoje konanie nedokazu sami ovplyvnit a treba to vzdy usmernit liekmi a hlavne dohliadnut na ich pravidelne uzivanie.
Link to comment
Share on other sites

  • 5 months later...

mám asi tak milión otázok....existuje aj niečo ako slabší stupeň tejto choroby? momentálne som v stave že sedím tretí deň zavretá v jednej izbe so zatiahnutými závesmi a snažím sa vysvetliť mame prečo nedokážem ísť domov. Má táto choroba aj vývoj? stupne?

Link to comment
Share on other sites

  • 1 year later...

ZOMREL cesky spevak PETR MUK

jeho manager potvrdil, ze islo o samovrazdu, trpel maniodepresiou

 

som v soku..hrozne :lol:

 

 

Som v soku,ale viem,co sa deje v ludoch s touto diagnozou. Bola to otazka casu. Depresia,akakolvek, je smrtelna.

 

 

akakolvek depresia je smrtelna? ale ved su aj lahke depresie, ktore su bezne, nie?

Link to comment
Share on other sites

nie je depresia, ked niekto povie, že má depku, je iná depresia a diagnostikovaná depresia, pacient v rukách lekára, striedanie manických a depresívnych stavov a vyváženosť liekov a aj tak sa nedá zaručiť nič.

 

na nete je celá záľaha článkov, okrem toho staté dobré wiki hovorí

 

90% samovrahov sú jedinci s duševním ochorením. U mániodepresívnej psychózy (bipolárnej poruchy) sa zvyšuje ryziko samovraždy oproti obecnej populácii 15.násobne, u depresii 20.násobne a u schizofrénie 8,5.násobne. Až 40% schizofrenikov si siaha na život a približne 10-13% z celkovej populácie psychotikov zomrie na následok samovrážd (2/3 samovrahou je po spáchaní činu obvykle zachránených). Mániodepresívna psychóza (bipolárna porucha) je štatisticky na druhom mieste za depresiou v percente samovrážd ľudí trpiacimi duševnými ochoreniami. Približne 3/4.schizofrenikov v priebehu psychotickej príhody trpia depresiami. Vzhladom k percentuálnemu zastúpeniu jednotlivých ochorení v celej populácii ľudia s ochoreniami spojenými so schizofréniou (spolu) páchajú samovraždy najčastejšie. Vyše 90% ľudí bez ohladu na duševný stav a momentálne emocionálne rozpoloženie, ktorý sa chystajú spáchať samovraždu sa o svojom samovražednom pláne niekomu dopredu zdôverí, ale väčšinov je ich priznanie brané ľahkomyselne a ich samovražedné sklony sú hlboko podceňované a často až zosmiešňované. Psychotici počas prejavov ochorenia a/alebo kvôli predsudkom voči ochoreniu často stratia socialnu sieť(partnerku/a, priateľov, kolegov, často aj prácu), stanú sa známymi svojím ochorením, najčastejšie cieleným objektom sarkazmov a ani po vyliečení kvôli nepochopeniu zo strany okolia a predsudkom pre nich nieje jednoduché sa začleniť do spoločnosti a viesť normálny život. Preto sa k samovraždám často uchyľujú aj liečení a vyliečení postpsychotici.

 

Link to comment
Share on other sites

Leg, napisala som, ze depresia je smrtelna preto,ze clovek s touto diagnozou uz nikdy nebude celkom v poriadku.

Je to ako s alkoholikom,alebo narkomanom. Prestanu,ale su stale abstinujuci...

Aj ludia s depresiou. Vracia sa k nim. A niekedy necakane.

Game ma pravdu. Nie je depka, ako depka. A cisla, ktore ukazuju, kolko ludi to vzda a siahne si na zivot, nepustia.

Mnohi to vzdali.

Depresiou, hlavne tymto typom, trpieli a aj trpia hlavne umelci a ludia pod obrovskym psychickym tlakom. Niekto si moze povedat, ze su slavou rozmaznani....ale nie je to tak. Nielen Robie Wiliams ma troch terapeutov a psychiatra, aj bezni ludia, pod tlakom zivota, hladaju pomoc u odbornikov a niekedy nielen u jedneho, dvoch.

Link to comment
Share on other sites

Create an account or sign in to comment

You need to be a member in order to leave a comment

Create an account

Sign up for a new account in our community. It's easy!

Register a new account

Sign in

Already have an account? Sign in here.

Sign In Now
 Share

  • Similar Content

    • Moonghost
      By Moonghost
      Čo myslíte, kedy je načase navštíviť psychóga? Dá sa pri poruche prijímu potravy hovoriť o akejsi "hypochondrii" alebo len namýšľaní si? Môže sa z toho človek dostať sám? Alebo je definícia anorexia správna v tom, že BMI musí ísť pod hodnotu 17,5?
       
      Každá odpoveď ma zaujíma :)
    • Lopatar
      By Lopatar
      Ahojte
       
      Potrebujem poradit lebo ozaj neviem co so mnou je. Moja situacia nie je zavideniahodna ani omylom, ale ja neplacem tak komentare typu (fuu to je zle to by som nechcel) si mozete odpustit. Mozem len potvrdit ze okrem toho mam dost v pohode zivot.
       
      Ked som bol maly tak som si zvykol pozeravat nejaku nemocnicnu literaturu (pretoze to bolo doma na polici) a tam boli rozne operacie a somariny a nebolo mi z toho nejak dobre. Ked som bol starsi ked este iba zacinal internet tak som navstivil medzi inym stranku cica.sk (pred 10 rokmi asi existovala) a boli na nej rozne hnusne drsne videa ako vrazdy a podobne. Videl som tam nejake videa ktore boli pre mna strasne brutalne a dodnes mi niekedy rezonuju v hlave (proste ja som citliva povaha a moj mozog si to pameta) Samozrejme ze som mal inak normalne detstvo so vsetkym co k tomu patri a nebol som nijak sikanovany ani nic, proste len som si sem tam pozrel veci ktore som asi nikdy pozerat nemal.
       
      Pred asi 10 rokmi som zacal mat velmi zle myslienky, bolo to vlastne presne vtedy ked padli dvojicky v newyorku, no doslovne som z toho mal asi posttraumaticky stres pretoze ma to velmi zobralo. Nevedel som proste prijat to ze sa tie budovy zrutili a zomrelo tolko ludi. V tej dobe sme sa mali stahovat z miesta kde som byval skoro 20 rokov a to tiez nijako neprispievalo k mojmu dobremu pocitu. Zacal som mat v hlave myslienky typu ze co keby som niekoho zavrazdil. Napriklad niekoho doma. V tu chvilu ako sa ta mysleinka v mojej hlave objavila (nie nebol to hlas, bola to iba myslienka) tak som sa brutaaalne spotil a dostal som panicky atack. Nie taky ten klasicky ale taky slaby ze mi zo zadnej casti hlavy vystrelovala taka mensia bolest do chrbta.
       
      Od toho dna ma akoby zacali prenasledovat taketo myslienky. Kazdy krat ked som mal taku myslienku tak som sa extremne spotil unavil a mal som slabsi panik atak. Povedal som to hned rodicom (nic som im nezatajil) a isli sme k doktorovi. Doktorka mi povedala ze pri depresii a velkom natlaku zvonka (trebars to stahovanie) je to vcelku normalne pretoze mozog vtedy napadaju ozaj rozne zle veci. Dala mi xanax a cipralex. Xanax na dva tyzdne a cipralex na rok a pol asi. Teda tolko som to bral. Poviem vam ze po dvoch tyzdnoch od brania lieku som bol tak ok ze to preslo na 100 percent. Cipralex som bral este ako vravim rok a pol ale to uz len ako preventivne lebo mi bolo povedane ze tieto lieky sa beru dlhodobejsie pre lepsi ucinok. Ok cize po dvoch tyzdnoch som bol uplne totalne v poriadku a musim zaklopat na drevo celych 9 rokov som bol potom 100 percent v poriadku (stres, nestres) bez jedinej zlej myslienky. Pred 4 rokmi (zase kopa stresu) sa mi to vratilo. Odvtedy to mam take nejake povedal by som ze neliecene, bral som nejaku nahradu cipralexu kedze doktorka mi v tej dobe povedala ze cipralex zdrazel o nejakych 800 percent. (nemal som na neho peniaze tak som bral liek s tou istou latkou ale lacnejsi) priznam sa ze nejak moc nepomahal iba trocha.
       
      Kedze sa priznam ze sa snazim aj studovat nejake veci o zdravom zivotnom style ako RAW food a podobne veci tak som sa proste skumal, nebral som lieky a skumal som sa ze co na mna ako posobi. Za tie roky skumania som zistil ze extremne zle na mna posobi kofein v akejkolvek podobe. Preto nepijem kolu, kavu, energy drinky, proste vobec nic co obsahuje kofein. Dalej som zistil ze aj cokolada nie je velmi koser takze nejem ani cokoladu kedze tiez obsahuje nejake zaujimave latky. Priznam sa ze ked nekonzumujem tieto dve latky citim sa celkom OK tie stavy ani moc nemam (mam ale pomenej a nie take silne) Premyslam ale ze pojdem si predsa len objednat ten cipralex lebo ten mi zabral na 100 percent.
       
      Ok aby ste viacej chapali co mi je tak vam to skusim opisat (pise sa mi o tom extremne velmi zle a neprijemne ale podelim sa mozno sa v tom niekto najde) Proste niekedy ked so napriklad s frajerkou alebo s niekym blizkym napdaju ma velmi destruktivne myslienky. Ako tomu cloveku ublizit, zabit ho, proste zdestruovat nejako a pritom si velmi uvedomujem ze keby som to akoze urobil tak sa psychicky zrutim na sra-cku. Proste moje telo akoby napadaju myslienky urobit nieco velmi zle aby ako efekt bol ten ze mna to totalne rozbije. Napriklad soferujem auto a niekedy ma napadne taka myslienka ze otocit volant na ludi na chodniku. (samozrejme ze ja sa viem ovladat a neurobim to ani omylom) ale ja sa z tej myslienky spotim ako svina a potrebujem sa z toho spametat pretoze je to extremne neprijemne, alebo drzim noz v kuchyni a nieco krajam a ked je niekto v kuchyni tak mam mysleinku ze ublizit mu tym nozom. A znova spotim sa ako svina, radsej odlozim noz a musim sa niekedy z toho az spamatat.
       
      Proste je to velmi neprijemne a neviem co s tym mam robit. Dolezite rozumiet je to ze to su iba take male myslienky ja nepocujem nijake hlasy v mojej hlave. Samozrejme dalsia dolezita vec je ta ze sa mi extremne v zivote nedari, mam dlhy, som v krajine ktora sa mi nepaci, mam priblizne 30 rokov a nic som v zivote nedosiahol, som proste looser. Akonahle sa nieco stane co je v mojom zivote pozitivne tak som dajme tomu celkom v pohode dokazem mat aj par dni pokoj, ale iba vtedy ked viem ze budem mat nejaky fajn program s kamosmi alebo proste budem robit nejake pozitivne veci fajn (akoze aj niekedy vtedy mozem mat nejaku myslienku zlu ale len velmi obzvlast) Proste ja si myslim ze moj mozog ma nejaky defekt z mladosti ako videl tie obrazky, videa ktore vidiet nemal a teraz sa na to nejak cudne zameriava v blbom slova zmysle.
       
      Preco o tom hovorim je ze ked som skumal ludi s Tourettovym syndromom tak oni napriklad nadavaju a nevedia to ovplyvnit. Ale zaujimave na tom je ze vacsinou nadavaju (sami sa hanbia ako fras) a teda aj vykrikuju alebo rozhadzuju rukami. Premyslal som ze ci moja porucha nemoze byt nieco ako tourettov syndrom (nehovorim ze mam tourettov syndrom) ze moj mozog sa proste zameriava na nejake debilne myslienky (podobne ako Tourettak na nadavky) a vyhadzuje mi ich na mysel ked sa nemam dobre (mam velmi velky stres, zlu zivotnu situaciu a pod) Pretoze co je zvlastne je ze moj organizmus na tieto myslienky velmi zle reaguje, spotim sa, bojim sa, chyti ma panicky atak doslovne z toho ze preco mna dobraka taketo zle myslienky napadaju.
       
      Inak zijem dost plnohodnotny zivot, nie som nijaky samotar, rad som v spolocnosti, ludia ma maju radi, niektori o mne vedia co mi je a su s tym absolutne v pohode co mi dodava energiu pretoze ked som respektovany tak sa citim dobre, ale zial je to situacia ktoru nemozem povedat kazdemu pretoze sa ma moze zlaknut ako nejakeho potencionalneho vraha. Proste ja sam mam zo seba strach ze co mi je a verim ze mi to prejde nejako, snazim sa velmi prevelmi aby som vsetky aspekty svojho zivota urobil tak aby som to mal co najmenej a aby to popripade uplne zmizlo
       
      V dnesnom svete kde je jedlo plne zlych chemikalii mozu niektori ludia byt velmi precitliveni na niektore tie Ecka alebo stabilizatory alebo kofein alebo neviem a toto moze byt priznak aj ked velmi neprijemny a netypicky.
       
      Pre vasu informaciu , nikdy som nepil alkohol a nikdy som nefajcil ani cigarety ani marihuannu, ani som nebral vobec nijake drogy. Cize z tohoto to byt nemoze. Kazda rada vitana a prosim vas este raz odpustite si komentare typu ze fuuu tak toto by som nechcel mat. Ano mam to a zijem s tym a co teraz narobim no.
    • dead
      By dead
      Nebudem rozoberat autizmus ako nejaky deficit, bude iba hlavnej ulohe jedneho konkretneho a skutocneho pribehu.
       
      Pred chvilou som sa bol povozit autom po meste, Hladali sme ho s jeho manzelkou a nenasli sme ho, nebol tri dni doma. Maju 4,5 rocneho syna. Nedavno malemu diagnostikovali nejaku formu autizmu. To by nebol problem, aspon nie teraz. Problem je jeho otec. 
       
      Pozname sa dost dlho, sice som vnimal, ze sa sprava inak, ale kedze som s nim nikdy neriesil nic dolezite, pripisoval som to na vrub jeho povahe. Podobne to asi vnimala aj jeho dnesna manzelka, ked sa zoznamovali. Pred casom sa mi vsak zdoverila s problemami, ktore ma.
       
      -Neda sa s nim otvorene porozpravat. Bude s vami kecat o pocitacoch, IT /v tom je macher/, o kulture o vsetkom moznom, ale akonahle sa debata preklopi na osobnu rovinu, dostane blok, nastupuje tupy obranny usmev a dalej uz odpoveda iba ako nahodny generator prazdnych fraz. 
       
      -Nie je schopny prejavit ziadny cit a emocie, ani k najblizsim. 
       
      -Absolutne postrada zodpovednost za seba a za rodinu. Minuly rok bol niekolko tyzdnov v Prahe, bez toho, aby niekomu nieco povedal, "kratke" 5-10 dnove tripy ako tento sa opakuju tradicne. Telefon nechal u rodicov, kluce pod kobercom na chodbe a ked manzelka prisla z poobednej, jednoducho nebol doma, od utorka. Ked sa vrati, tvari sa ako by sa nic nestalo, proste otvori dvere s vyrazom, akoby bol prave vysypat smeti. Minule leto sme ho nasli na jednej chate. Ten isty vyraz, tupy usmev, tusim sa nas aj prvy opytal, ako sa mame..
       
      -Sice si vie najst, ale nie udrzat pracu. Bol zamestnany ako ITckar, dobry plat, sef bolo ochotny tolerovat jeho vylety asi pol roka..
       
      -Logicky nastupuju existencne problemy. Ona robi na dve smeny kdesi na pase za par supov, o maleho sa niekedy staraju svokrovci, niekedy si musi brat volno. Sama plati najomne/uver za byt a jemu zdravotne odvody, lebo je zivnostnikom -bez prace.
       
      Malemu diagnostikovali autizmus nedavno. Do tejto chvile nikoho z nas ani len nenapadlo, ze by niecim podobnym mohol trpiet aj jeho otec. Sice zatial nebol u lekara a ani nepojde, ale symptomy myslim hovoria dost..
       
      No, a ake su riesenia.
       
      Rozvod. Matka sa rozhodla dat maleho do specialnej skolky, ta vsak funguje iba 4 hodiny denne, tym padom by sa musela vzdat prace - a jedineho prijmu, ktory ma. Ocakavat nejake vyzivne zo strany otca by bolo asi dost naivne. Pripravila by sa aj o aku taku oporu svokrovcov.
       
      Otec na materskej, No ehm. Aj ked nie je schopny prejavit ziadny cit, myslim ze by zvladol postarat sa osem hodin denne sam o seba a o svojho syna. Trochu by si pomohli aj z financnej stranky. Po chvili drilovania by to snad vyliecilo jeho nutkanie flakat sa a polozilo zaklady aspon stipke zodpovednosti.
       
      Uz viackrat som jej hovoril, aby s nim isla k psychologovi, on to samozrejme vytrvalo odmieta. Dnes som jej povedal, aby tam sla sama, tak hadam pojde.
       
      Je tu este moznost, invalidny dochodok otca, ale zatial iba v rovine dost uletenych uvah.
       
      Co by ste robili na jej mieste vy?
       
       
    • gandalf
      By gandalf
      dobry den..chcel by som sa vas nieco opytat...s mojo partnerkou sme spolu uz viac ako rok...skusili sme asi 5x sex ale stale to dopadlo tak ako to dopadlo. problem je..ze pred sexom mi zlyhava :lol: ak sa uspokojujem sam,alebo ma uspokojuje priatelka alebo ked mame predodhru, nemam s nim problem s erekcou som nad mierou spokojny. ale ked uz ma prist k sexu, tak mi ochabne. a nie a nie sa postavit. vie mi niekto prosim poradit? je to psychycky problem? laebo nieco podobne? dakujem za pomoc
    • tiborco
      By tiborco
      Ahojte,od decembra mám diagnostikovanú túto psychickú poruchu...skrátka,už som potreboval navšíviť psychiatričku...
      Má niekto z vás podobnú poruchu?alebo nejaké príznaky?a prípadne aké lieky beriete?
×
×
  • Create New...

Important Information

We have placed cookies on your device to help make this website better. You can adjust your cookie settings, otherwise we'll assume you're okay to continue. Additional information you can see at Privacy Policy