Čo sa mi stalo

Ono je to zložitejšie...vždy až doteraz som mal kontakty aj na sim, ako zálohu, ale vtedy sa mi to nikdy nestalo.

1)xicht priradený ku kontaktu sa zobrazí, len ak je zvolená na zobrazenie pamäť telefonu, nie sim.

Neodporovalo to, mať kontakty aj na sim, stačilo navoliť odkial ich má ťahať.

2)telefom je spárovaný z autom, a ak som mal navolené zobrazovanie s pamäte, nie so sim, tak mi zobrazovalo auto len čísla, bez mien. Ťažko sa dalo legálne telefonovať, lebo telefon v ruke by nemal byť, ale ak sa zobrazujú na displayi rádia, to môžem. A na to treba, aby tam boli mená. Ak som čísla zo sim vymazal, tak to funguje, ale prišiel som o zálohu. Ešte musím urobiť jeden pokus, pred tým som nemal pred číslami +421, takže skopírujem na sim, vymažem pamäť auta, odpárujem, spárujem, vyskúšam. Akurát sa mi nechce v tejto zime ťukať v aute po obrazovke. Ale už mi poradili. Kontakty sa dajú exportovať na iné miesto v telefone , a je to nejaký súbor 0001.vfc alebo tak nejak, a potom sa údajne dajú importovať späť, ako bod návratu. Ešte som neskúšal, dávať ich späť, len som ich exportoval...ale už som trochu viac šedivý :zubiska: .

podla typu mobilu je aj moznost zalohovat kontakty firemnym softom na PC

Mám Huawei, a doma som cez Hisuite dal kontakty na počítač, ale v práci sa nedokážem pripojiť k pc.. a stane sa mi to v práci.

A potom nasleduje asi to, že niekde prídem, chcem zavolať osobu a nemám ako.

si ten zoznam z kompu vytlac na papier ;)

Mám v aute jeden mobil bez sim kvôli navigácii. Ak dám dokopy všetky stratené kontakty, urobím zálohu aj do neho, ale ešte je skoro...denne objavujem, čo mi chýba... :certisko:

po podobnej skúsenosti pred časom už mám kontakty pekne na papieri, v pc, v čítačke, a všade ich z času na čas dopĺňam a obnovujem. ohromne milá činnosť, ale keď človek príde o všetky telefónne čísla, to je potom vážne balada.

a zisťujem, že aspoň tretinu tých kontaktov vôbec nepoužívam, lenže keby som ich vymazala, zaručene by nastala situácia, kedy by práve tie sa zišli...

Cez noc nakydalo toľko snehu , viem že nie len mne ale všetkým, no mňa to naštvalo najviac.  :)

Nešla otvoriť blbá elektrická brána, otvorilo to na meter, autom sa nedalo prejsť. Tak výjsť z auta a očistiť tu celú koľajničku od snehu. 

A keď sa otvorila, ďalšia kopa snehu pred bránou ako  prešiel pluh a urobil taký pekný vysoký val. Čiže zasa vonku a zháňať lopatu a odpratať. Prvý krát mi v aute ráno nebola zima, už som sa zohriala vopred s lopatou.

Cestá zlá až do roboty, išla som krokom. A ako bonus mi nefungovala karta na vstup do roboty na parkovisko. Paráda. Som tam brzdila dopravu už za mnou aj trúbili. Už som mala dosť. Samozrejme že som meškala. S vypätím posledných síl konečne v robote v šatni a kukám na seba, že nemám na sebe určitú časť prádla. 

To bolo ráno už stačilo. :D

no, ak bolo vidiet, ze nemas na sebe urcitu cast pradla, moze to znamenat aj to, ze si nemala ani to, co malo byt na nom :D

až tak som sa neponáhľala. :)

a co sa mne stalo?

dnes u ortopeda, kde sa bezne caka niekolko hodin, prisiel som tesne poobede, v cakarni nikoho, po par minutach vysiel z ordinacie pacient, ja dnu

chodim tam castejsie, takze ziadne dlhe zoznamovanie, 10 min vysetrenie, vypisanie papierov, "poukaz" na CT

isiel som sa objednat s nadejou, ze to bude menej ako 2 mesiace

vysla sestra a skontrolovala ziadanku a pyta sa - mozete prist poobede o pol stvrtej?

no, siel som skoro do kolien ale nezavahal som

pred CT som sedel uz o stvrt, dnu ma zavolali skoro presne o pol... pred stvrtou som bol vybaveny

tak take sa mi stalo...

To sa stalo tu? Na Slovensku? :zubiska: 

Ja som si dnes neuržal opäť ústa...

Večer som si zarobil vodu do ostrekovačov, krásna modrá farba, natankoval som ju do takej priesvitnej litrovej fľaše ako od vína.Dal som si ju do vrecka vetrovky, ale skoro celá trčala.

Ráno som si išiel kúpiť cigarety. Pani v trafike,  o hodne mladšia ako ja, sympaťáčka,..srší z nej energia. Chodím tam pravidelne, už sa opticky poznáme, hneď chystá moje cigarety, keď ma vidí prichádzať.

Zohol som sa k okienku a spýtal sa: "Videli ste Kameňák?"

Áno.

A necvaknete si?

Trafika sa zatriasla od smiechu. 

´Ady, tak to ti teda závidím. mala by som si tiež vybaviť ortopéda, už by som potrebovala to vyšetrenie ako soľ, blbne koleno, krk, ramená...ale odkladám to práve preto, lebo pri pomyslení na tie hodiny v čakárni  si vždy poviem, že veď ešte sa to dá vydržať...dúfam len, že tie ramená neblbnú preto, že tam ostala tá mrcha z konca 2013 a teraz sa "zobudila"...

ale čo sa mi stalo...trapas jak trň v zadku. minulý týždeň som v piatok bola služobne v Žiline, tak som sa s dcérou dohodla, že sa u nich zastavím a strávil s nimi víkend. Tušiac, že vlaky po stiahnutí RJ z dráhy BA-KE, asi nebudú prázdne, zakúpila som si u nich cez net lístok, ale nakoľko nemajú tlačiareň, stiahla som si ten taký kód do mobilu, bolo tam aj číslo vagóna a miesta a všetky tie také veci, čo na lístku. A spokojne som v nedeľu nastúpila do toho vlaku, vyhodila som slušným spôsobom chlapíka z miesta č.86, na ktoré som mala ja miestenku, ako to rozlúštili aj dcéra s jej priateľom,  s tým, že ve´d nech si tam nechá veci, ale potom sa uvoľnilo miesto vo vedľajšom kupé, tak si tam zobral svoje veci a aj sám sa tam usadil.  A ja som si spokojne hovela, až kdesi tuším v trenčíne nastúpila nejaká ženská a chcela vyhodiť mňa, že ona tam má lístok. tak som vyhľadala v mobile ten svoj, a že je mi ľúto, ale aj ja, a že nech si sadne na jediné voľné miesto v kupé, a ona že aj tam majú miesto, lebo oni sú dvaja, a za ňou sa vynoril chlapík...obaja to boli mladí ľudia, a tak ma to vôbec netrápilo, že som ostala sedieť, predsa len by som im obom mohla byť mamou, no a chlapík že treba nájsť sprievodkyňu, nech to vyrieši, s čím som mohla len súhlasiť. Sprievodkyňa sa objavila až kdesi okolo Trnavy, aj s tou čítačkou (ve´d aj predtým po Žiline si ten môj kód preštudovala, tak som bola spokojná), a celkom v pohode som jej natrčila mobil, nech si to teda načíta znova. A načítala. A ukázalo sa, že moje miesto bolo oproti, na mieste 85, kde trónila mladá baba, tváriaca sa inertne, akože nič. No, pripadala som si ako tŕň v zadku, iné mi neostalo, len sa im slušne ospravedlniť, chlapík ale zahlásil, že nech to už necháme tak, a nedobýjal sa na svoje miesto, najviac to asi vyhovovalo tej kočene, čo sedela - ako sa ukázalo - na mojom fleku. No trapas. tak to je, ked človek zle vidí.

ke´d som cestovala do ZA, šla som už vo štvrtok IC, myslela som, že nebude až tak moc ľudí, že to skôr v piatok, ale zle som si myslela, už v trnave bol vlak plný, aspoň teda náš vozeň. odstavenie RJ teda cestovanie neskvalitnilo. Čo ja môžem posúdiť, RJ bol určite pohodlnejší ako IC. Ani to nebolo také natrieskané, a aj tam bolo viac miesta, v IC sa na tých úzkych sedadlách človek nemá kde pohnúť. Čo potom osoby s väčšími proporciami...

Pri takýchto príhodách ma vždy napadne  ,ako sme jedli párky s riaditelom v bufete. Minul sa mu tuším chleba, išiel si kúpiť druhý a omylom sa posunul o jeden stôl (na stojáka), kde párky jedol ďalší konzument. Boli oproti sebe, a obaja si o druhom mysleli, že je nejaký dobre oblečený somrák, jedli z jedného taniera a zazerali na seba, ale nikto nič nepovedal. Keď dojedli, a dotyčný postihnutý odišiel, vtedy si náš riaditel všimol tanier nedojedenými s parkami na druhom stole.

v piatok som bola objednaná na jedno vyšetrenie, klasika, už tri mesiace, na 12:45.

nezvyklý čas, ale čo už.

sídlia v nemocnici, kde som ešte v živote nebola, našli sme to bez problémov, aj prázdniny boli, pred nami tam boli s jednou starou babičkou a jeden pár a ešte jedna pani... išlo to fajn, babička tam bola dlhšie, keď ju vytlačili na vozíčku, sestrička sa ospravedlňovala, že to dlhšie trvalo, lebo babičke prišlo zle... ok. úplne v pohode.

potom zavolala mňa, a ja som taký blbec, že musím k pozdravu niečo povedať, zdá sa mi to slušné, keď som robila celé roky s ľuďmi, tiež kopa ľudí mala poznámku k tomu, že je tu veľa ľudí, či že sme šikovné, či že sa báli, že budú musoať dlhšie čakať... a kdečo. to patrí k práci s ľuďmi.

takže keď som vošla, pozdravila, s úsmevom som dodala, s uznanlivým tónom: máte tu frmol, však? alebo niečo také.

mala som držať hubu.

pani sestra sa na mňa rozkričala, že ona je ľudská, ona je len prívetivá k pacientom, lebo ona je taká povaha, že je k pacientom ľudská... a ja pozerala na ňu so sklesnutou sánkou, podarilo sa mi ju prerušiť: pani, pochopili ste, že som vás práve pochválila, že dobre robíte svoju prácu?

ona na to: ano, ano, ale ona je proste ľudská, a okrem toho ma jej kolegyňa pred časom objednala na úplne nemožnú dobu, lebo o takomto čase ona má mať obednú prestávku...

a takto a v podobnom tóne...

potom pokračovala nejakými otázkami, ok, zapisovala to to dvoch počítačov, niečo sem, niečo tam ... na jednu otázku som nevedela odpovedať rovno... proste je to neikedy tak, niekedy inak...

na to sa znovu rozkričala, že ona robí pre pána docenta štatistiku, a tam je treba odpovedať jasne,..... po chvíli sa mi podarilo skočiť jej do reči:

a prečo ste mi nepovedali hneď, že ideme robiť dotazmník pre pána docenta, podľa možnosti odpovedajte áno alebo nie... a toto sme si mohli ušetriť?

po tomto sa trochu stiahla, ale v kuse mala s niečím problém.

nebola vyslovene nepríjemná, ale keď sa takto správa ľudsky, neviem si predstaviť, ako sa správa neľudsky.

tisíckrát som nemala obednú prestávku, ale nikdy to ani jeden klient nevedel, a každý vedel, čo robíme a prečo.

a na koniec: mala som jeden papier, ona mi dala jeden papier, a mala som na krku okuliare, to všetko som si dala na kraj jej stola na kôpku pred vyšetrením.

takmer som odišla bez toho všetkého, musela som sa vracať, lebo som som si spomenula, že mi niečo chýba... ona to všetko uložila do poličky do skrinky mimo môjho dohľadu.

výsledkom bolo, že kým som hľadala, kde mi to švacla, mi recitovala, ako to bude s výsledkami, čo mi dokonale uniklo...

hovorila som to kamarátke, tá sa smiala, že nedávno podobne pochodila s jednou sestrou kdesi - ona má strašne zlé žily, celý život má problém s braním krvi a podobnými záležitosťami. naposledy bola v nemocnici tri dni, sestry ju odmietali napichávať, lebo im to nešlo, až prišla jedna, ktorá nahmatala, kukla do neba a pichla. a kamarátka je tiež rovnaké teľa ako ja: pochválila ju, ako krásne jej odobrala krv, keď má s tým vždy problém... a milá sestrička na ňu začala ziapať, prečo by neodobrala, ona za dvadsať rokov praxe ešte predsa nezlyhala...

skrátka, niekedy mám pocit, že namojdušu ľuďom j*ebe.

Pri takýchto príhodách ma vždy napadne  ,ako sme jedli párky s riaditelom v bufete. Minul sa mu tuším chleba, išiel si kúpiť druhý a omylom sa posunul o jeden stôl (na stojáka), kde párky jedol ďalší konzument. Boli oproti sebe, a obaja si o druhom mysleli, že je nejaký dobre oblečený somrák, jedli z jedného taniera a zazerali na seba, ale nikto nič nepovedal. Keď dojedli, a dotyčný postihnutý odišiel, vtedy si náš riaditel všimol tanier nedojedenými s parkami na druhom stole.

ako len milo mi to pripomína...jeden z mnohých príbehov zo záhrobia (hoci v mojom príbehu nejde o omyl):

moja mladšia dcéra mala odjakživa nohy túlavé, vtedy mala asi 4 roky, presne sa už nepamätám, ako sa to zomlelo, ale viem, že Flinstone aj s ňou už čakali v obuvi v rade na zaplatenie - bol jej kúpiť papučky do škôlky. A ked som doletela tam za nimi, už tam bol len Flionstone a malej nikde, tak ja hned že kde je a on že pred chvíľou tu ešte bola...tak som sa vybrala ju hľadať. Vtedy hore na terase ešte bola cukráreň, tak som šla teda na terasu, a nemýlial som sa. malá už vychádzala z cukrárne, celú pusu od čokolády...nuž ona si vedela ľudí omotať okolo prsta a už ma ani neprekvapovalo, ak jej len tak hockto niečo dal, a tak som sa jej len opýtala, čo jej kto zasa dal, a ona že nikto jej nič nedal, že to bolo tam na stole...

na to som aj ja stratila reč...

A čo sa mi stalo nedáívno, ako bol ten silný vietor...

ked som šla k otcovi, vzala som dva sáčky so smeťami, že vynesiem a potom pôjdem na autobus...ja pekne separujem, tak jeden ten sáček som si položila k stojisku a druhý som vzala že ho šmarím do kontajnera, čo som aj spraviloa, ale ked som o pár sekúnd vyliezla, že sa postarám aj o ten druhý sáčok a hodím ho do príslušného kontajnera za stojiskom, išla som si oči vyočiť, smetí nikde...vietor ich uchytil a musel ich odniesť netuším kam, lebo som sa aj porozhliadla po okolí, smetí nikde...

Dnes ráno ako som šoférovala ideme ráno tak za sebou taká štrúdľa áut jedným smerom až do mesta, tam sa to potom rozpadne.

Pozriem do späťáka a tam vidím babu za volantom, ako niečo robí, tak som sa lepšie prizrela a ona sa celou cestou maľovala. Nie nejakú pomádu, ale normálne celý make up, lebo potom som sa už na to sústredila. Normálne tiene, púder, rúž, "plná výbava". V kuse počas celej jazdy, občas hodila očkom aj na cestu pred seba, inak iba do späťáka.

Vlastne som potom robila to isté, úplne v úžase. Aj ja nie som bez viny, pravidelne za volantom niečo jem, mobiluje a čo ja viem čo ešte, ale to čo ona robila to som ešte nevidela.

Ťava jedna aj som sa bála čo i len pribrzdiť, že do mňa buchne zozadu.

Dnes ráno som bol svedkom príšerného úkazu. Idem po ulici, po ľavej strane je taká väčšia trávnatá plocha a na nej vidím nejakého chlapíka, resp. iba časť z neho, hlavu, krk, ramená a ruky, ktorými zúrivo gestikuluje. Až ma zamrazilo, najprv som si myslel, že sa asi stala nejaká nehoda a odtrhlo mu brucho a nohy a iba horná časť z neho prežila, ale podídem bližšie a vidím, že on vlastne stojí v kanáli a ako išiel dole, asi sa mu kotel zasekol v šachte a nemohol ani hore, ani dole :zubiska:

v piatok som bola objednaná na jedno vyšetrenie, klasika, už tri mesiace, na 12:45.

nezvyklý čas, ale čo už.

 

sídlia v nemocnici, kde som ešte v živote nebola, našli sme to bez problémov, aj prázdniny boli, pred nami tam boli s jednou starou babičkou a jeden pár a ešte jedna pani... išlo to fajn, babička tam bola dlhšie, keď ju vytlačili na vozíčku, sestrička sa ospravedlňovala, že to dlhšie trvalo, lebo babičke prišlo zle... ok. úplne v pohode.

 

potom zavolala mňa, a ja som taký blbec, že musím k pozdravu niečo povedať, zdá sa mi to slušné, keď som robila celé roky s ľuďmi, tiež kopa ľudí mala poznámku k tomu, že je tu veľa ľudí, či že sme šikovné, či že sa báli, že budú musoať dlhšie čakať... a kdečo. to patrí k práci s ľuďmi.

 

takže keď som vošla, pozdravila, s úsmevom som dodala, s uznanlivým tónom: máte tu frmol, však? alebo niečo také.

mala som držať hubu.

pani sestra sa na mňa rozkričala, že ona je ľudská, ona je len prívetivá k pacientom, lebo ona je taká povaha, že je k pacientom ľudská... a ja pozerala na ňu so sklesnutou sánkou, podarilo sa mi ju prerušiť: pani, pochopili ste, že som vás práve pochválila, že dobre robíte svoju prácu?

ona na to: ano, ano, ale ona je proste ľudská, a okrem toho ma jej kolegyňa pred časom objednala na úplne nemožnú dobu, lebo o takomto čase ona má mať obednú prestávku...

a takto a v podobnom tóne...

 

potom pokračovala nejakými otázkami, ok, zapisovala to to dvoch počítačov, niečo sem, niečo tam ... na jednu otázku som nevedela odpovedať rovno... proste je to neikedy tak, niekedy inak...

na to sa znovu rozkričala, že ona robí pre pána docenta štatistiku, a tam je treba odpovedať jasne,..... po chvíli sa mi podarilo skočiť jej do reči:

a prečo ste mi nepovedali hneď, že ideme robiť dotazmník pre pána docenta, podľa možnosti odpovedajte áno alebo nie... a toto sme si mohli ušetriť?

 

po tomto sa trochu stiahla, ale v kuse mala s niečím problém.

nebola vyslovene nepríjemná, ale keď sa takto správa ľudsky, neviem si predstaviť, ako sa správa neľudsky.

tisíckrát som nemala obednú prestávku, ale nikdy to ani jeden klient nevedel, a každý vedel, čo robíme a prečo.

 

a na koniec: mala som jeden papier, ona mi dala jeden papier, a mala som na krku okuliare, to všetko som si dala na kraj jej stola na kôpku pred vyšetrením.

takmer som odišla bez toho všetkého, musela som sa vracať, lebo som som si spomenula, že mi niečo chýba... ona to všetko uložila do poličky do skrinky mimo môjho dohľadu.

 

výsledkom bolo, že kým som hľadala, kde mi to švacla, mi recitovala, ako to bude s výsledkami, čo mi dokonale uniklo...

 

 

hovorila som to kamarátke, tá sa smiala, že nedávno podobne pochodila s jednou sestrou kdesi - ona má strašne zlé žily, celý život má problém s braním krvi a podobnými záležitosťami. naposledy bola v nemocnici tri dni, sestry ju odmietali napichávať, lebo im to nešlo, až prišla jedna, ktorá nahmatala, kukla do neba a pichla. a kamarátka je tiež rovnaké teľa ako ja: pochválila ju, ako krásne jej odobrala krv, keď má s tým vždy problém... a milá sestrička na ňu začala ziapať, prečo by neodobrala, ona za dvadsať rokov praxe ešte predsa nezlyhala...

 

skrátka, niekedy mám pocit, že namojdušu ľuďom j*ebe.

game, asi už bola naozaj hladná...to vieš, nízka hladina cukru môže spôsobiť zmeny v správaní jedinca. Hehe, možno keby si jej dala kúsok čokolády, by inú pesničku spievala :)   srandujem. Ale to s tou nízkou hladinou cukru je pravda.

K tomu poslednému odstavcu: pri jeho čítaní spomenula som si na jednu starú pani, sestru na šestonedelí na Kramároch v dávnej minulosti; ležala som tam po sekcii a mala som ruky tak dopichané, že som tie zhyby v lakťoch mala tmavomodré od polovice predlaktia do polovice ramena, naozaj, nepreháňam, ked som sa prebrala z narkózy, som len oči na to vyvaľovala a vždy som mala hrôzu, ked mi niekto tam chcel hľadaž žilu. Vtedy ešte sa nepraktizovalo zakanylovanie. A vždy s tým bol problém, ale bola tam práve tá stará sestrička, bola prísna, ale šikovná - prišla, hmátla, pichla a vytiahla,na prvý šup čo potrebovala, a to zakaždým. Ke´d mi robila v tých modrých rukách odbery ona, vždy to šlo rýchlo a šikovno, žiadna iná mi nenašla žilu naprvýšup v tej modrine.

 

Treba uznat, ze piktogramy damy/pani na hajzloch v krcme u Alfonza su tvrdym orieskom. Ja som vsak rebus vyriesil a trafil som. Ta dama, co vpalila za mnou vsak asi nie a este sa rozculovala:

-co robite na damskom?!

-vy nepoznate rozdiel medzi flasou a poharom? branil som sa.. 

-a kedze prave stojim pred pisoarom s rozopnutymi nohavicami, som v prave! pomyslel som si a nachystal si tak dalsi argument do debaty.

Ja zenskej logike nerozumiem, ale v tej chvili skoncila, buchla dverami a isla prec, na svoj hajzel.

 

Vcera sme uz boli v kaviarni, kde to maju poriesene zrozumitelnejsie:

 

17361758_10210864414419557_2782492501366999883_n.jpg

 

17523012_10210864414459558_7026523200846833776_n.jpg

 

hahaha, dead, tie piktogramy sú úchvatné...raz sa mi tiež stalo, že v rýchlosti som si nevšimla, že na obrázku je chlapček, a vpálila som do pánskeho...nebol tam nikto, ani sa nikto tam nedobýjal...a ked už somk si umývala rkuy, vošiel tam chlap, tak som sa ešte na neho oborila, že čo tam hľadá a nech okamžite odtiaľ vypadne...chudák, asi bol v šoku, lebo naozaj vycúval, a ja som potom vyliezla von s pocitom hrdinu, ktorý sa ale pri pohľade na onoho chlapčeka na v´dverách veľmi rýchlo stratil...najradšej by som sa bola prepadla do myšacej diery.

Piktogramy aj ja pravidelne vešiam do záchodov v robote, lebo občas tam niekto zabudne na slušné správanie a správne použitie zariadenia...a pridám aj text. :)

cca pred rokom som našla kúsok od nášho ústavu, písala som tu o tom, malú straku, ktorá vypadla z hniezda. Vtedy som ju mala v robote v krabici na stole celý deň, dávala som jej rozmočené mačacie granulky, ale napriek mojej snahe a určite aj snahe ŠOP, ktorým som ju zverila, malý opernec uhynul. Bolo mi to veľmi ľúto. tak som si hovorila, že už nechcem nič také, nechcem už nachádzať tvory odkázané na pomoc človeka...no a teraz dakedy, neviem už presne, ktorý deň to bolo,  na tom istom mieste ako pred rokom na chodníku čo asi tak vidím??? Zasa malú straku. Vôbec som tomu nebola rada, ale nedalo mi, tak som šla k nej, bola cca v takom istom štádiu vývoja ako tá pred rokom. Ale táto neležala nôžkami hore a nebojovala márne o to, aby sa na nôžky dostala, táto sedela učupená a len čo som sa priblížila k nej, postavila sa na tie nôžky, zatrepala ešte veľmi nedokonale operenými krídelkami a odskackala za plot. na jednej strane som bola rada, že je v podstatne lepšom stave ako tá prvá, ale zasa do škôlky...keď ju tam nájdu deti, od samej lásky ju rozmačkajú. Môžem len dúfať, že buď ju nenašli, alebo sa pochválili s nálezom nejakej rozumnej učiteľke, ktorá už vedela, čo má robiť.

na druhý deň už tam nebola, každý deň, keď tade idem, pozerám, či ju tam niekde neuvidím skackať, nevidela som ju odvtedy.

trochu sme sa rozkecali o oblečení... a pripomenulo mi to jednu prastarú príhodu z práce.

dávno... je tomu viac než dvadsať rokov, možno dvadsaťtri alebo tak akosi.

v tých časoch si naše vedenie zmyslelo, že máme chodiť pekne a viacmenej uniformovane oblečené, nech si klienti nemyslia, že sme len tak hocikto.

mno. to šitie  bolo dosť zúfalé.

/mali sme takých šicích akcií viac, dokonca aj vydarené... ale jedna bola extra pamätná/

jeden jediný krát nás prišla nejaká dáma pomerať, potom sme ju už nikdy nevideli. čiže je jasné, že sa šilo bez akejkoľvek skúšky.

blúzky - materiály samá nedýchajúca hnusná umelina, dvakrát si to vyprala a bolo to šedé, pritom tie blúzky boli zvyčajne vcelku pekné, ale tie materiály a kvalita materiálu des.

a kostýmy ....
dodnes sa doma rehníme na jednom tmavomodrom... bol to námornícky modrý žoržet, umelina, samozrejme.

neviem, ako ma merali, ale zaujímavé to bolo:
ked som to doniesla domov, po sukni som si šľapala, do pásu sukne sme sa zmestili obaja s mužom a ešte zostalo aj voľno, a na to sme si ešte obliekli sako a normálne ho zapli. oboch do jedného odevu.

:doh: šité to bolo pre obryňu, tak o 25 cm vyššiu a cca  50 - 60 kg ťažšiu. okamžite zatepla to šlo do koša.

Isiel som zaparkovat auto pred krcmou, ale na parkovacom mieste sedel kocur, tak som zatrubil, kocur sa uhol, zaparkoval som a vosiel som dnu, kde som si objednal nejake drinky. Cestou dnu som minal kamarata Sana, ktory mieril smerom von a mal zjavne naponahlo, V rychlosti sme sa pozdravili (bolo pol tretej, o druhej mu konci sichta, vypije s partiou z roboty nejake pivko a poldeci a uteka na autobus, alebo taxikom domov -chapem). V krcmicke som sa teda pohodlne usadil, ked tu sa vratil Sano a uz vo dverach nadaval:

-kery k*k*t vonku zatrubil! ta ja vypil deci a pol borovicky a jedno pivo na ex!

-taky ten ironicky usklabok -pravy kutik hore, z mojej strany, ale mlcal som (on je totiz dohodnuty s taxikarmi, ze pred krcmou zatrubia ked pridu)

Su dve veci pre mna nepochopitelne. 

Tym ze brat je vlastnik bytu, moje zaloby presli na neho, mozem to zrusit , ja on, ci pokracvat - brat moze pokracovat - ide o jeho majetok. Tu je  problem, ze brat o tom nevie aj tazko mu to vysvetlim, a mne financne o nic nejde, ale ja by som pokracoval. Lebo nic sa nezmenilo a je viac info. Ale ak brat povie koniec bude konic, ty vlastnici si mozu hocikedy spravit schodzu.

A dalsie vcera prisiel za mnou sused ci budem vypovedat za neho. Ja som bol zaobca on na"druhej"strane.

Cele je to smisne ja co som dal zalobu som mimo, ale mozem vypovadat na druhej strane?

To su rozumy od mojho advokata- bratovi to poviem az ked budem vediet ako to je - teda sa porozpravam aj s inym pravnikom. Ale aj ked ja by som to neurobil, ztiahnem tie zaloby. Mna sa to uz netyka. A sudca nebude mat rotu, keby sm bol nadalej ja zainteresovy ako zalobca, neztiahnem to, ale naj prv sa porozpravam z pravnikom, a bratom.

Tá moja huba... neviem si kúsnuť do jazyka.

Niesol som si domov na opravu trubku s  tryskou zo záhradného postrekovača. Mal som plné ruky, tak som si to vopchal do kabelky na plece, samozrejme, trubka trčala pol metra. Pred panelákom na mňa zakričal sused : "Čo to máš za striekačku?"

Zastal som, urobil úkrok pravou nohou, zahladel sa na svoj rozkrok a povedal " Normálnu, už viac ako 50 rokov".

Nevšimol som si ale neznámu dámu, ktorá ma míňala za chrbtom. Najprv jej len šklblo kútikom, ale nevydržala a rozrehotala sa.